znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr.   A.   K.,   K., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva na ochranu pred povinnou a nútenou prácou podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd,   základného práva   na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu   pred vyvlastnením   podľa   čl. 20 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/417/2006 z 26. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K. (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou JUDr. A.   K.,   K.,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu pred povinnou a nútenou prácou podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/417/2006 z 26. apríla 2007 (ďalej len „uznesenie z 26. apríla 2007“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Uznesením Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 26. 4. 2007, sp. zn. 5 Co/417/2006, bola v právnej veci žalobkyne A. P… proti žalovanému Ing. Bc. K. M..., súdny exekútor... o zaplatenie 4 800 000,- Sk s prísl., priznaná mojej advokátke JUDr. A. K... náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 285 981,- Sk a žalobkyňa je povinná jej ju zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia...

Z úvodnej časti uznesenia, z preambuly, nevyplýva skutočnosť, aby som menovanou advokátkou bol v konaní zastúpený.

Náhrada trov právneho zastúpenia sa nesprávne priznala mojej právnej zástupkyni, pričom táto sa správne mala priznať mne a žalovaná mala byť zaviazaná na jej zaplatenie na účet právnej zástupkyne. Trovy právneho zastúpenia sú mojim nárokom, nie nárokom právnej zástupkyne.

Nedostatkom   výroku   je   aj   skutočnosť,   že   trovy   právneho   zastúpenia   nemajú byť vo výške   285   981,-   Sk,   ale   ako   vyplýva   z   výpočtu   podľa   jeho   odôvodnenia,   kde mi bola priznaná aj náhrada súdneho poplatku 101 022,- Sk, iba vo výške 184 959,- Sk (285 981,- Sk - 101 022,- Sk = 184 959,- Sk). Suma 285 981,- Sk sú trovy konania, ktoré pozostávajú   z   trov   právneho   zastúpenia   a   súdneho   poplatku,   ktoré   položky   mali   byť osobitne priznané. Odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti náhrady súdneho poplatku za odvolanie, nemá teda oporu v jeho výrokovej časti... z môjho vyúčtovania trov konania, zo dňa 29. 3. 2007 je zrejmé, že súdny poplatok žiadam zaplatiť na svoj účet, pričom napadnuté   uznesenie   priznáva   celú   sumu   na   účet   právnej   zástupkyni   (ktorú   som   ani nesplnomocnil na prijatie takého plnenia).

V   konečnom   dôsledku   je   zo   znenia   výroku   zrejmé,   že   súd   nerozhodol   o   trovách konania v zmysle § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O. s. p., nakoľko žiadne mi nepriznal.

Ďalším nedostatkom je skutočnosť, že súd priznal trovy právneho zastúpenia v inej sume, než boli navrhované a teda než sú oprávnené.“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti podrobne poukazuje na dôvodnosť jednotlivých ním uvedených úkonov právnej služby v predloženom vyúčtovaní, za ktoré krajský súd uznesením z 26. apríla 2007 náhradu trov konania nepriznal vôbec (ani právnej zástupkyni sťažovateľa).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   na   ochranu   pred   povinnou   a   nútenou   práce   podľa   čl.   4   ods.   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy   SR,   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   26.   4.   2007,   sp.   zn. 5 Co/417/2006, porušené boli.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 26. 4. 2007, sp. zn. 5 Co/417/2006 a vec vracia porušovateľovi na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Sk. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na jej   odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv uznesením krajského súdu z 26. apríla 2007.

Ústavný súd 9. januára 2008 zistil, že spis okresného súdu   sp. zn. 22 C 138/00 (v ktorom   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   rozhodol   o   trovách   konania uznesením z 26. apríla 2007) bol na základe dovolania podaného žalobkyňou predložený 3. augusta 2008 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   22   C 138/00,   ktorý   bol   ústavnému   súdu na jeho vyžiadanie predložený 28. júla 2009, vyplýva:

Okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 138/00-179 z 13. júla 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľovi ako žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4 800 000 Sk s úrokom z omeškania a náhradu trov konania v sume 101 022 Sk z titulu zaplateného súdneho poplatku a 312 585 Sk z titulu náhrady trov právneho zastúpenia.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Co 417/2006 z 28. marca 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Zároveň krajský súd samostatným uznesením z 26. apríla 2007 vydaným v odvolacom konaní rozhodol o trovách sťažovateľa tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť trovy sťažovateľa jeho právnej zástupkyni.

Žalobkyňa podala proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2007 o trovách konania dovolanie.

Najvyšší   súd   svojím   uznesením   č.   k.   5   Cdo   179/2007-278   zo   17.   júna   2009 na základe   dovolania   žalobkyne   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   aj   jeho   uznesenie z 26. apríla 2007 o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2007 o trovách konania, proti ktorému smeruje sťažnosť   sťažovateľa,   bolo   predmetom   preskúmania   inštančne   nadriadeným   najvyšším súdom v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku smerujúcom proti tomuto uzneseniu (ako aj rozsudku krajského súdu vo veci samej) a bolo v celom rozsahu zrušené najvyšším súdom.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu   z   26.   apríla   2007   o   trovách   konania.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009