znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/08-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., M. I., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. st/7/2008-244 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2008 doručená sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., M. I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenia svojho práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS (ďalej len „úrad vlády“) a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) v konaní vedenom pod sp. zn. st/7/2008-244.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ podal sťažnosť zo dňa 11. 1. 2008 označenú ako „Sťažnosť na nečinnosť daňových   orgánov   a MF   SR   v 13   začatých   daňových   konaniach   podaných   dňa   22.   12. 2006“ na MF SR.

Podaním zo dňa 17. 1. 2008 sp. zn. st/7/2008-244 MF SR oznámilo sťažovateľovi, že jeho sťažnosť bola postúpená na vybavenie generálnemu riaditeľovi DR SR.

Listom zo dňa 22. 1. 2008 sp. zn. 1/132/1274-00689/08/Fre BP č. 10/08 DR SR vrátilo sťažovateľovi podanie.

Sťažovateľ podal žiadosť zo dňa 22. 2. 2008 o kontrolu nesprávneho postupu pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažnosti č. j. 1/132/1274-10689/08/Fre, (BP č. 10/08) zo dňa 22.01. 2008 na Úrad vlády SR, Sekciu kontroly a boja proti korupcii.

Dňa 5. 3. 2008 bolo doručené sťažovateľovi oznámenie ministra financií SR sp. zn. st/7/2008-244 z 14. 2. 2008...

Úrad vlády SR oznámením o postúpení podaní sp. zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS zo dňa 4. 3. 2008 oznámil sťažovateľovi, že jeho žiadosť postúpil na Ministerstvo financií SR. Predmetné oznámenie bolo doručené sťažovateľovi dňa 06. 3. 2008...

sťažovateľ sa domáhal zákonom predpísaným spôsobom (Zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach) svojho práva, ktoré mu tento zákon dáva...

Sťažovateľ považuje za nevyhnutné zdôrazniť skutočnosť, že podaním zo dňa 11. 1. 2008 sa obrátil v súlade s ustanovenia § 11 ods. 1 so sťažnosťou na orgán príslušný na vybavenie sťažnosti.   Podľa   ustanovenia §   11 ods.   1 bol   týmto   orgánom príslušným na vybavenie sťažnosti vedúci orgánu verejnej správy...

táto sťažnosť nebola postupom predpísaným zákonom č. 152/1998 Z. z. vybavená. Dôvodom   jej   nevybavenia   je   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   ako   to   vyplýva   z listu odporcu v 2. rade súdny exekútor, teda orgán verejnej moci.

Zo sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ podával sťažnosť odporcovi v 2. rade nie v postavení exekútora, ale sťažoval sa na porušovanie svojich práv daňového subjektu – účastníka konania...

Je nesporné, že sťažovateľ je daňovým subjektom – daňovníkom... Žiadne ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb., ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť,   aby   fyzická   osoba,   ktorá   má   postavenie   verejného   činiteľa   v inom   konaní, v ktorom   jej   práva   a povinnosti   nie   sú   definované   jej   postavením   súdneho   exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje.

Nakoniec,   táto   skutočnosť   vyplýva   aj   z čl.   12   ods.   2   Ústavy   SR,   podľa   ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území SR aj bez ohľadu na iné postavenie. Podľa ustanovenia tohto článku – nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Je   však   nesporné,   že   odporca   v 2.   rade   sťažovateľa   z dôvodu   jeho   postavenia poškodil a znevýhodnil tým, že mu uprel právo podávať sťažnosti na porušovanie svojich práv, ktoré má ako subjekt v právnych vzťahoch, v ktorých nevystupuje ako orgán verejnej moci. Na túto skutočnosť poukázal sťažovateľ aj vo svojom podaní zo dňa 22. 2. 2008. Obracal sa pritom na orgán, ktorý... je orgánom kontroly vybavovania sťažnosti. Odporca   v 1.   rade   však   v rozpore   s obsahom   uvedeného   podania   neokontroloval vybavenie sťažnosti sťažovateľa odporcom v 2. rade, ale odkázal ho na Ministerstvo financií SR. Odporca v 1. rade tým odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti napriek tomu, že je jediným orgánom, v ktorého pôsobnosti je vybavenie sťažnosti odporcom v 2. rade kontrolovať   a tým   aj   zaručiť   možnosť   sťažovateľovi   domôcť   sa   svojho   práva,   aby   jeho sťažnosť bola vybavená spôsobom predpísaným zákonom.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie a jej prerokovaní rozhodol nálezom, že postupom úradu vlády v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS   a postupom   ministerstva   financií v konaní vedenom pod sp. zn. st/7/2008-244 bolo porušené jeho základného právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd zakázal úradu vlády   a ministerstvu   financií   porušovať   označené   práva   v predmetných   konaniach a požadoval náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, ak je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody   oprávnený   konať alebo rozhodovať   iný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Uvedené platí v plnom rozsahu   aj   pre   konanie   v správnom   súdnictve,   v dôsledku   čoho:   „Ak   navrhovateľ   pred podaním návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nevyužije možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve   podľa   piatej časti Občianskeho súdneho poriadku podaním správnej žaloby, nemožno tento postup nahradiť konaním pred ústavným súdom, ktorého právomoc je z tohto vylúčená“ (II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02, II. ÚS 199/02).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ nie je spokojný s postupom úradu   vlády   a   ministerstva   financií   s   vybavovaním,   resp.   nevybavením   jeho   sťažnosti podanej ministerstvu financií 11. januára 2008 a úradu vlády 22. februára 2008 [na kontrolu nesprávneho   postupu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažnosti č. j. 1/132/1274-10689/08/Fre (BP č. 10/08) z 22. januára 2008].

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   úrad   vlády   v rozpore   s obsahom   jeho   podania „neodkontroloval“ vybavenie sťažnosti ministerstvom financií, ale opätovne ho odkázal na ministerstvo   financií.   Tým   mu   znemožnil   domôcť   sa   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Zároveň   sťažovateľ   uviedol,   že   ho ministerstvo financií v rozpore s čl. 12. ods. 2 ústavy poškodilo (uprelo mu právo podávať sťažnosti na porušovanie svojich práv, ktoré sú mu dané ako subjektu právnych vzťahov a v ktorých nevystupuje ako orgán verejnej moci).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   každú   sťažnosť   alebo   podanie   konajúci   orgán posudzuje podľa jej obsahu. Zmyslom sťažnosti sťažovateľa z 11. januára 2008 postúpenej ministerstvu financií a sťažnosti z 22. februára 2008 postúpenej úradu vlády bolo odstrániť nečinnosť orgánu verejnej správy v jeho daňových veciach. Túto skutočnosť potvrdzuje aj podanie ústavnému súdu zo 6. mája 2008 označené ako „Sťažnosť proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, ktoré sťažovateľ podaním z 5. júna 2006 prekvalifikoval na „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že v dôsledku prijatia zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   bolo   s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   aj   ustanovenie   §   250t,   čím   došlo   k rozšíreniu   princípu   subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V ustanoveniach   §   250t   a §   250u   OSP   je   upravený   osobitný   druh   konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Uvedené   konanie   začína   na   základe   žaloby,   ktorej   obligatórnou   náležitosťou   je tvrdenie   žalobcu,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu verejnej správy treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď   niet   žiadnej   zákonnej   alebo   faktickej   prekážky   na   to,   aby   správny   orgán   konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon   alebo   v zbytočných   prieťahoch   v jeho   postupe,   ale   môže   spočívať   aj   v tom,   že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom   alebo   informáciou,   prípadne   záznamom   v spise.   V poslednom   prípade   musí   byť obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym   zákonným ustanovením, ktoré   obsahuje príkaz pre   správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   ministerstvo   financií   pri vybavovaní jeho sťažnosti z 11. januára 2008 a úrad vlády pri vybavovaní jeho žiadosti z 22.   februára 2008 túto   bezdôvodne   odmietli,   resp.   nevybavili,   je nepochybné,   že mal možnosť   obrátiť   sa   žalobou   na   všeobecný   súd.   Sťažovateľ   využitie   tohto   prostriedku nápravy   porušenia   ním   označených   základných   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom nepreukázal.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008