znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 225/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 1 CoE 125/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej práce podľa čl. 4   ods.   2   a 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 CoE 125/2006.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor vykonával exekúciu na vymoženie pohľadávky oprávneného. Dňa 30. marca 2006 podal Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie. Uznesením okresného súdu sp.   zn.   0   Er   1950/97   z   11.   apríla   2006   bolo   exekučné   konanie   zastavené,   pričom sťažovateľovi   ako   súdnemu exekútorovi bola priznaná náhrada trov konania v sume 3   762   Sk.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   1.   júna   2006   odvolanie. Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   CoE   125/2006   z 30.   apríla   2007   bolo   uznesenie okresného   súdu   vo   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   exekúcie   sťažovateľovi   zo   strany oprávneného   potvrdené.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   25.   júna   2007.   Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že: „Právo sťažovateľa

-na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

-na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

-práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

-práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   1 CoE 125/2006 zo dňa 30.4.2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 125/2006 zo dňa 30.4.2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

8. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

9. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že vzhľadom na ustanovenie § 196 a § 203 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej činnosti a pokiaľ krajský súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal v požadovanej výške, porušil tým zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

10.   Možno   konštatovať,   že   sťažnostná   námietka   sťažovateľa   je   formulovaná v celkom všeobecnej rovine. Naproti tomu v uznesení krajského súdu je podrobným a veľmi konkrétnym   spôsobom   uvedené,   ktorá   časť   úkonov   vykonaných   sťažovateľom   bola považovaná   za   účelnú,   resp.   prečo   nebolo   možné   priznať   sťažovateľovi   všetky   trovy konania po zastavení exekúcie.

11. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vo svojej   podstate   smeruje   len   do   oblasti   prehodnotenia   právnych   záverov   krajského   súdu a brojí   výhradne   proti   neúspechu   v tomto   konaní,   aj   keď   tak   robí   pod   rúškom   jeho protiústavnosti,   hoci   ju opiera   len o tvrdené porušenie jednoduchého práva (príslušných ustanovení   Exekučného   poriadku),   z ktorého   ale   nemožno   súčasne   vyvodiť   namietané porušenie ústavných práv.

12. Nadväzujúc na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý svoj status získal podľa Exekučného poriadku a podľa tohto zákona ho štát poveril exekútorským úradom. Súdny exekútor je teda osobou, ktorá síce sama nie je priamo zamestnancom štátneho mocenského aparátu (a exekútorský úrad tiež nie je jeho súčasťou), štát však na neho za zákonom stanovených podmienok preniesol svoje určité mocenské funkcie, a to v zmysle núteného výkonu rozhodnutí (exekúcie), pričom samotným výkonom rozhodnutia (exekúcie) na základe už existujúceho titulu musí byť exekútor vždy poverený súdom, v dôsledku čoho nie je a ani nemôže byť pri tomto výkone chránený základnými právami ako fyzická osoba, lebo požíva ochranu ako verejný činiteľ.

13. Súdny exekútor preto nemá v tomto konaní postavenie oprávnenej osoby, takže nemá ani právo podať sťažnosť ústavnému súdu, čiže nemal aktívnu legitimáciu domáhať sa ochrany   svojich   „domnelých“   ľudských   práv   či   slobôd.   Funkciou   ústavnej   sťažnosti   je okrem   iného   ochrana   základných   práv   a slobôd   osôb   súkromného   práva   pred   zásahmi orgánov verejnej moci, a nie riešenie sporov medzi orgánmi verejnej moci (súdu a súdneho exekútora). Na uvedenom závere nemôže v danej veci nič zmeniť ani okolnosť, že súdny exekútor vystupoval ako účastník v súdnom konaní, v ktorom mal len osobitnú procesnú spôsobilosť. Týmto záverom svedčí aj formulácia čl. 34 dohovoru, podľa ktorého Európsky súd   pre   ľudské   práva   môže prijímať sťažnosti   len od   každej   fyzickej   osoby,   nevládnej organizácie alebo skupiny jednotlivcov považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia svojich práv priznaných dohovorom.

14. Z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007