znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. G., Z., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 9/2005 z 20. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2005 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr. I. G., Z., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 9/2005 z 20. apríla 2005 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

1.   Z obsahu   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že: „Sťažovateľ,   ako   osoba   plne invalidná a so zvlášť trvale nepriaznivým zdravotným stavom, podal dňa 13. 10. 2004 na vecne príslušnom orgáne verejnej správy – Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v B., žiadosť o vydanie preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím (ďalej len „preukaz občana ŤZP“). (...)

Pretože priebeh uvedeného správneho konania od začiatku zďaleka nezodpovedal zákonným   zásadám,   ktorými   sa   správne   konanie   riadi,   a zároveň   bol   poznamenaný prieťahmi, sťažovateľ ako účastník konania podal dňa 12. 1. 2005 na príslušnom súde – Krajskom súde v Banskej Bystrici, žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).

V žalobe sťažovateľ ako žalobca vecne popísal nezákonný stav správneho konania, najmä, že podľa zákona (§ 49 ods. 1, ods. 2 SP) ide o jednoduchú vec, o ktorej má správny orgán rozhodnúť bezodkladne, resp. prípad, o ktorom je správny orgán povinný rozhodnúť vo   veci   do   30   dní   od   začatia   konania,   pričom   ku   dňu   podania   žaloby   správny   orgán nepristúpil k úkonom, ktoré by viedli k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ ako žalobca poukázal ďalej na nesprávny procesný postup správneho orgánu,   keď tento vyžadoval od neho ako účastníka konania a pod hrozbou zastavenia konania, pokiaľ uloženú povinnosť nesplní, predkladať pre konanie podklady, ktoré mal povinnosť zabezpečiť sám správny orgán.

Taktiež sťažovateľ ako žalobca poukázal na nesprávny postup správneho orgánu, keď ten námietky zaujatosti vznesené sťažovateľom ako účastníkom konania voči členom komisie,   namiesto   aby   o nich   bez   zbytočného   odkladu   rozhodol,   a pokračoval   v konaní ďalšími úkonmi, nesprávne tieto zaslal na prejednanie a rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Rovnako   sťažovateľ   ako   žalobca   poukázal   na   neoprávnený   zásah   odvolacieho orgánu do konania na prvom stupni, keď tento konal a rozhodol (rozpor s § 5 a § 46 SP) o námietkach zaujatosti podaných sťažovateľom ako účastníkom.

Sťažovateľ ako žalobca poukázal najmä, že odvolací orgán svojvoľne postúpil vec na konanie inému správnemu orgánu (ÚPSVaR vo Z.), pretože taký postup zákon nepripúšťa, a za účelom vykonania určitého úkonu môže tak urobiť dožiadaním len vecne príslušný správny orgán (§ 5 a § 44 ods. 1, ods. 2 SP).

Taktiež sťažovateľ ako žalobca poukázal, že najmä v dôsledku všetkých uvedených skutočností   je   správne   konanie   poznamenané   zmätočnosťou   a prieťahmi,   v čom o. i. skutočností treba vidieť nečinnosť žalovaného správneho orgánu. Tiež, že sa na všetky uvádzané nedostatky správneho konania opakovane sťažoval vedúcemu správneho orgánu – riaditeľovi ÚPSVaR v B., avšak náprava nebola vykonaná (...).

Sťažovateľ   ako   žalobca   preto   navrhol   súdu,   aby   uložil   žalovanému   správnemu orgánu povinnosť konať, a v celkom krátkej lehote stanovenej úvahou súdu, vydať vo veci rozhodnutie. (...)“

2. Sťažovateľ v tejto ústavnej sťažnosti namieta, že „súd v konaní o jeho žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, podanej dňa 12. 1. 2005 vo viac smeroch pochybil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym záverom a žalobu ako nedôvodnú zamietol“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd «predovšetkým zásadným spôsobom pochybil, že vo veci konal bez toho, že by mal vôbec k dispozícii spis z uvedeného správneho konania (rozpor s § 250t ods. 2 OSP). (...) Súd vyzval žalovaný správny orgán len vyjadriť sa k žalobe,   bez   povinnosti   predložiť   spis   (...).   Preto   zo   žaloby   samej   a jej   príloh, a z vyjadrenia   žalovaného   správneho   orgánu   a jeho   príloh,   nemohol   súd   náležite   zistiť skutočný stav veci, pretože spis samý obsahoval aj ďalšie dôležité písomnosti svedčiace o stave veci, ktorý zákon kvalifikuje ako nečinnosť, z toho osobitne ničomné nakladanie vecou na vecne nepríslušných správnych orgánoch (Ústredie, pracovisko B. a ÚPSVaR Z.), taktiež neodôvodnené predlžovanie lehôt na vydanie rozhodnutia vo veci bez odôvodnenia žiadostí, a odôvodnenia opatrení o predĺžení lehoty, atď.

(...) súd konal za podmienok v rozpore so zákonom - bez zákonom predpísaných podkladov,   a na   základe   tak   vykonaného   dokazovania   dospel   k nesprávnym   skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a rozhodnutiu vo veci vôbec.

Rovnako zásadným spôsobom súd pochybil, keď procesný stav správneho konania, a osobitne   sa   dobu   od   dňa   jeho   začatia   (13.   10.   2004)   do   dňa   podania   žaloby   proti nečinnosti orgánu verejnej správy sťažovateľom ako žalobcom (12. 1. 2005), teda za dobu, po ktorú došlo ku skutočnostiam, ktoré viedli sťažovateľa ako účastníka k podaniu žaloby, nevyhodnotil súd ako nečinnosť správneho orgánu.

Zákon   predsa   (§   49   ods.   2   OSP   a príslušná   judikatúra   –   R   NS   SR sp. zn. 5 Sž 51/2002)   pokladá   za   nečinnosť   správneho   orgánu   stav,   keď   správny   orgán v zákonom stanovenej lehote nevydá rozhodnutie vo veci, a tak zasiahne do práv osoby, k čomu v danom prípade nesporne došlo. (...).

V danom   prípade   správny   orgán   po   celú   uvedenú   dobu   vykonával   výlučne kontraproduktívne   úkony,   resp.   nevykonával   žiadne,   a nepripustil,   aby   v podstate   celý uvedený čas ničomne vecou nakladali vecne nepríslušné orgány (Ústredie, pracovisko B. a ÚPSVaR Z.).

Správny orgán najprv nesprávne vyžadoval od sťažovateľa ako účastníka predkladať pre konanie podklady, ktoré mal povinnosť zabezpečiť sám správny orgán, až z toho dôvodu konanie nesprávne prerušil a následne zastavil. Taktiež nesprávne postúpil na vybavenie odvolaciemu orgánu námietky sťažovateľa ako účastníka, podané ako námietky zaujatosti, keď   o nich   mal   povinnosť   rozhodnúť   bez   zbytočného   odkladu   sám   správny   orgán a pokračovať v konaní úkonmi vedúcimi k vydaniu rozhodnutia vo veci. (...).

Všetky tieto skutočnosti predsa predstavujú v úhrne nečinnosť správneho orgánu, ako ju definuje už citované ustanovenie § 49 ods. 2 OSP a judikatúra. (...).

Najmä   na   všetky   tieto   súvislosti   mal   súd   prihliadať,   keď   mal   k dispozícii   o tom podklady v rámci konania č. 23 S 294/2004, a sťažovateľ ako žalobca sa na ne v žalobe odvolával,   a v úhrne   úmyselné   proti   právne   konanie   správneho   orgánu,   pokladať   za nečinnosť.

Súd ďalej na podklade vlastného nesprávneho výkladu ustanovení oddielu 2, druhej časti SP, keď o. i. nesprávne vykladá zákon, že „Skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie sa majú   oznámiť   najbližšie   nadriadenému   vedúcemu,   avšak   tento   to   oznámi   vedúcemu nadriadenému správnemu orgánu,“ nesprávne vyhodnotil otázku prerokovania námietok zaujatosti podaných sťažovateľom ako účastníkom.

(...)   následkom   (...)   nesprávneho   postupu   správneho   orgánu   došlo k niekoľkomesačnému   sklzu   v konaní   (rozhodnutie   odvolacieho   orgánu   nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 3. 2005), pričom rozhodnutie vo veci malo byť vydané najneskôr dňa 13. 11. 2004. (...)

Súd taktiež nesprávne posúdil procesný stav správneho konania, keď konštatoval, že „správne   orgány   konajú   a v čase   rozhodovania   súdu  ...   už   netrvá   potreba   ukladať odporcovi povinnosť vo veci konať,“ lebo ide o stav odporujúci zákonu, ak konali správne orgány, pretože vo veci mal konať len vecne príslušný správny orgán. Najmä však, pokiaľ správny orgán nevydal rozhodnutie vo veci v lehote stanovenej zákonom (do 13. 11. 2004), a konanie aj po tomto dni bolo naďalej sprevádzané zmätočnosťou a prieťahmi (...). Rovnako   súd   nesprávne,   aj   keď   len   nepriamo,   opakovane   pripisuje   na   ujmu sťažovateľovi ako účastníkovi, že „navrhovateľ mal zdravotnú dokumentáciu v domácom prostredí,“ z čoho by bolo možné vyvodzovať, že sťažovateľ ako účastník zavinil či má podiel   na   prieťahoch,   čo   je   vylúčené.   Sťažovateľ   pravidelne   navštevuje   spolu   štyroch odborných lekárov, a pre známe dôvody poškodenia zdravia už len mimo miesta bydliska, preto často nakladá so svojou zdravotnou dokumentáciou. (...).

Súd sa pri rozhodovaní o žalobe riadil tiež nesprávnou úvahou, že v minulosti bola „bežná prax“ predkladať pre správne konanie zdravotnú dokumentáciu samú (...)».

3. Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 9/2005, zo dňa 20. apríla 2005, ktorým súd v právnej veci žalobcu: J. F., bytom B., zast. JUDr. I. G., advokátkou so sídlom vo Z., proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B., zamietol žalobu zo dňa   10.   1.   2005   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   v správnom   konaní č. k. 04092/2004-OPČ-BS,   vedenom   vo   veci   sťažovateľom   ako   účastníkom   správneho konania   podanej   žiadosti   o vydanie   preukazu   občana   ŤZP   zo   dňa   13. 10.   2004,   došlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa ustanovení čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1, ods. 2, čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 9/2005 zo dňa 20. apríla 2005, sa zrušuje.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 9/2005 z 20. apríla 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

1. K námietke porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovým zistením krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a taktiež nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu, ktoré vyslovil v napadnutom uznesení. Sťažovateľ zdôraznil, že „konanie súdu je (...) postihnuté závažnou vadou, ktorá nakoniec viedla k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:«Súd   zo   spisu   odporcu,   z návrhu   navrhovateľa,   vyjadrenia   odporcu   a z dôkazov, ktoré boli vykonané v konaní o návrhu navrhovateľa zistil, že navrhovateľ dňa 13. 10. 2004 podal na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v B. v poradí 4. žiadosť o vydanie preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím. (...) Odporca výzvou zo dňa 25. 10. 2004, ktorú navrhovateľ   prevzal   dňa   29. 10. 2004   vyzval   navrhovateľa   na   doloženie   potrebnej zdravotnej   dokumentácie   k   posúdeniu   miery   funkčnej   poruchy.   Na   základe   námietky zaujatosti   voči   MUDr.   B.   a   MUDr.   M.,   ktorých   žiadal   navrhovateľ   vylúčiť   z   konania rozhodovalo   Ústredie   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v B.,   ktoré   vydalo   rozhodnutie č. k. 2004/4321/PO   zo   dňa   29. 11. 2004,   ktorým   boli   vylúčení   lekári   oddelenia posudkových činností v B. z prejednania vo veci žiadosti navrhovateľa.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. len čo sa zamestnanec správneho orgánu dozvie   o   skutočnostiach   nasvedčujúcich   jeho   vylúčenie   (§   9),   oznámi   to   bez   meškania svojmu najbližšie nadriadenému vedúcemu; vedúci správneho orgánu to oznámi vedúcemu nadriadeného   správneho   orgánu.   Podľa   § 12   ods. 1   citovaného   zákona   o   tom,   či   je zamestnanec právneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia   oznámené   (§   11   ods.   1);   ak   sa   rozhodlo,   že   zamestnanec   právneho   orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania.

Z   vyššie   citovaných   ustanovení   zákona   č.   71/1967   Zb.   vyplýva,   že   odporca postupoval   správne,   keď   predložil   vec   na   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti druhostupňovému správnemu orgánu. Skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie sa majú oznámiť najbližšie   nadriadenému   vedúcemu,   avšak   tento   to   oznámi   vedúcemu   nadriadeného správneho orgánu. O tom, či je zamestnanec z konania vylúčený rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené. Z ustanovenia § 11 zákona č. 71/1967 vyplýva, že tieto skutočnosti sa oznamujú nadriadenému orgánu, a teda o vylúčení rozhoduje nadriadený orgán.   Zamestnanec   síce   oznamuje   bez   meškania   skutočnosti   najbližšie   nadriadenému vedúcemu, avšak ten nie je orgánom, preto z jazykového výkladu ustanovenia § 11, 12 možno vyvodiť, že ak sa predpokladá, že o námietkach zaujatosti má rozhodnúť orgán (nie vedúci),   ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené môže to byť len nadriadený správny orgán. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z. listom zo dňa 16. 12. 2004 vyzval MUDr. D. B. o výpis zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa v zmysle § 106a zákona č. 195/1998 Z. z. s odôvodnením, že z doteraz predloženého výpisu zo zdravotnej dokumentácie nie je možné   objektívne   stanoviť   mieru   funkčnej   poruchy.   Na základe   tejto požiadavky   sa   mal navrhovateľ   aj   so   zdravotnou   dokumentáciou   dostaviť   k MUDr. B.   MUDr.   B.   dňa 11. 01. 2005   telefonicky   oznámila   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   vo   Z.,   že navrhovateľ v jej ambulancii zatiaľ nebol a na základe tohto oznámenia 12. 01. 2005 bol pozvaný so zdravotnou dokumentáciou na posudkové oddelenie k MUDr. B. na 20. 01. 2005 o 11.30 hod.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B. rozhodnutím č. 00812/2005-OPC-BS-Dem zo dňa 12. 01. 2005 prerušil konanie vo veci žiadateľa J. F. o vydanie preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím s odôvodnením, že navrhovateľ bol vyzvaný ÚPSV a R vo Z., oddelením posudkových činností, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania - doložením výpisu zo zdravotnej dokumentácie občana.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B. rozhodnutím č. 00812/2005-OPČ-BS zo dňa 21. 01. 2005 zastavil konanie vo veci žiadateľa J. F. podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona č.   71/1967   Zb.   s odôvodnením,   že   navrhovateľ neodstránil   v určenej   lehote nedostatky svojho podania - nepredložil zdravotnú dokumentáciu, ktorá je nevyhnutná pre stanovenie miery funkčnej poruchy vo veci vydania preukazu občana s ŤZP. Navrhovateľ sa dostavil dňa   20. 01. 2005   na   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   vo   Z.,   avšak   požadované podklady nepredložil.

Ústredie   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   B.,   pracovisko   B. rozhodnutím č. 2004/3419/PO zo dňa 10. 03. 2005 na odvolanie navrhovateľa zrušil rozhodnutie Úradu práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v B.   Š.   č.   0812/2005-OPČ-BS   zo   dňa   21. 01. 2005 s odôvodnením, že úrad sám je oprávnený vyžiadať od zdravotníckeho zariadenia v zmysle § 106a   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   potrebné   podklady   k určeniu   miery   funkčnej   poruchy s usmernením,   že   v   zmysle   §   19   ods.   3   zákona   č. 71/1967   Zb.   pokiaľ   podanie   nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť. Preskúmaním spisového materiálu dospel súd k záveru, že správny orgán v procese správneho konania nie je pasívny. Správny orgán po podaní žiadosti navrhovateľa J. F. zo dňa   13. 10. 2004   konal.   V   rámci   procesu   bolo   vydané   rozhodnutie   druhostupňového správneho orgánu na základe námietky zaujatosti. Prvostupňový správny orgán konanie prerušil, následne zastavil. Na základe odvolania odvolací orgán zastavujúce rozhodnutie zrušil. Je zrejmé, že proces prebieha a správny orgán v tomto štádiu konania nie je nečinný. Rozhodnutia   o   prerušení zastavení   konania   vychádzali z nesprávneho právneho   názoru v tom, že úrad vyžadoval od navrhovateľa predložiť zdravotnú dokumentáciu, eventuálne lekárske správy.

Podľa § 106a ods. 1, 3 písm. b), ods. 4, ods. 5 zákona č. 195/1998 Z. z. zdravotnícke zariadenie je povinné poskytnúť zdravotné výkony na účely sociálnych služieb a peňažných príspevkov na kompenzáciu. Zdravotné výkony na účely sociálnej pomoci sú vystavenie výpisu zo zdravotnej dokumentácie občana v konaní o sociálnej službe, alebo o peňažnom príspevku   na   kompenzáciu,   vystavenie   lekárskeho   nálezu,   posudku,   správy   o priebehu a vývoji choroby a zdravotného postihnutia. Zdravotné výkony na účely sociálnej pomoci sa poskytujú na základe písomného vyžiadania štátneho orgánu sociálnej pomoci.

Podľa   §   16   ods.   6,   ods.   9   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   o   zdravotnej   starostlivosti (zrušený   od   01. 01. 2005   zákonom   č. 576/2004   Z.   z.   pacient   má   právo   nahliadať do zdravotnej   dokumentácie   a   robiť   si   znej   na   mieste   výpisky.   Údaje   zo   zdravotnej dokumentácie   sa   poskytujú   vo   forme   výpisov   revíznym   lekárom   zdravotných   poisťovní, zdravotníckym zariadeniam a orgánom, ktoré posudzujú zdravotný stav na účely sociálneho zabezpečenia, alebo zdravotnú spôsobilosť na výkon služby v ozbrojenom bezpečnostnom zbore,   alebo   ozbrojenom   zbore.   Revíznym   lekárom   zdravotných   poisťovní   sa   údaje   zo zdravotnej   dokumentácie   poskytujú   aj   umožnením   nahliadnutia   do   nej.   Nakladanie   so zdravotnou dokumentáciou podľa § 12 ods. 8 a § 16 ods. 6 zákona č. 351/1997 Z. z. tým nie je dotknuté.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   poskytovateľ   údajov   zo   zdravotnej dokumentácie je povinný na základe písomného vyžiadania poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu vyžiadania príslušnému orgánu (zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci) na účely sociálnej pomoci, štátnej sociálnej dávky alebo služieb zamestnanosti podľa osobitných predpisov.

V danom prípade nebol dôvod na zastavenie konania, nakoľko neboli preukázané vady podania - žiadosti o vydanie preukazu občana s ŤZP. Úrad nepostupoval správne, keď trval na   tom,   aby   navrhovateľ predložil   zdravotnú dokumentáciu   nevyhnutnú k   určeniu miery   funkčnej   poruchy.   Navrhovateľ   ako   pacient   mal   v   súlade   s   §   16   ods.   6   zákona č. 277/1994 Z. z. len právo nahliadať do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej na mieste výpisky.

Zastavujúce   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   bolo   v   odvolacom konaní   zrušené.   Je   zrejmé,   že   správne   orgány   konajú   a   v   čase   rozhodovania   súdu na základe návrhu proti nečinnosti už netrvá potreba ukladať odporcovi povinnosť vo veci konať.   V odôvodnení   rozhodnutia   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Bratislava, pracovisko B., č. 2004/3419/PO zo dňa 10. 03. 2005 je usmernenie odporcu na ďalší postup s vysloveným právnym názorom nadriadeného orgánu.

Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave piatej časti O. s. p. „konanie proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy“   nie   je   preskúmavať   zákonnosť   samotných rozhodnutí,   to   môže   súd   len   na   základe   žalôb   o   preskúmanie   týchto   rozhodnutí.   Preto ak navrhovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami správneho orgánu vydanými v procese správneho konania, je na ňom, aby využil prípustné opravné prostriedky. Je zrejmé, že správne orgány vyžadovali od navrhovateľa zdravotnú dokumentáciu, čo súd nepovažuje za správny postup, avšak je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto bola v minulosti bežná prax a navyše navrhovateľ   mal   zdravotnú   dokumentáciu   v   domácom   prostredí,   nenachádzala   sa u ošetrujúceho lekára, ako aj na postoj správnych orgánov, keď druhostupňový správny orgán   zrušil   zastavujúce   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu,   čím   odstránil nezákonnosť v postupe správneho orgánu. Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorá nastala pred rozhodnutím súdu, podľa názoru súdu už nebol daný dôvod, aby súd vyslovil, že orgán verejnej správy je vo veci nečinný.

Preto súd postupujúc podľa ustanovenia § 250t ods. 3, prvá veta a posledná veta O. s. p. návrh ako nedôvodný zamietol.»

Podľa názoru ústavného súdu skutkové zistenie krajského súdu a jeho právny názor o tom,   že   v ním   preskúmavanom   správnom   konaní   nedošlo   k nečinnosti   a ku kvalifikovaným   zbytočným   prieťahom   v danej   veci,   je   zdôvodnený   vyčerpávajúcim spôsobom a dostatočne, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. Krajský súd   na   všetky   zásadné   námietky   sťažovateľa   zaujal   stanovisko,   pričom   podľa   názoru ústavného   súdu   uvedený   výklad   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného k tejto časti ústavnej sťažnosti treba dodať, že krajský súd v napadnutom   rozhodnutí   pri   hodnotení   postupu   správneho   orgánu   nevybočil   z rámca judikatúry   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní (mutatis   mutandis   teda   ani   v správnom   konaní)   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

2. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   práva „domáhať   sa   ochrany u príslušného   orgánu“ a námietky,   že   napadnutým   rozhodnutím   išlo   o „nežiadúce odopretie spravodlivosti. Preto je postup súdu, že nevyhovel žalobe sťažovateľa ako žalobcu nesprávny“, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že - ako to vyplýva z bodu II/1 tohto nálezu   -   sťažovateľovi   bola   v konaní   krajského   súdu   sp.   zn.   23   S   9/2005   nepochybne poskytnutá ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených   zákonom   na inom   orgáne   a pokiaľ by súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   (I.   ÚS   35/98).   Postupom a uznesením   krajského   súdu   nedošlo   k   „denegatio   iustitiae“.   Odmietnutie   žaloby   na nečinnosť správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti. Ústavný súd už pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v tejto súvislosti   vyslovil,   že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva ústavnou   sťažnosťou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   3/97).   S ohľadom   na   tieto   skutočnosti neprichádza teda ani do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup a napadnuté rozhodnutie krajského   súdu   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie označených základných práv sťažovateľa, preto bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny napadnutým uznesením.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy   a   čl.   2   ods.   2   listiny   v okolnostiach   danej   veci   by   boli   závislé   od   vyslovenia porušenia   práv   uvedených   v bodoch   II./1   alebo   II./2   tohto   nálezu.   Z horeuvedených skutočností však vyplýva, že krajský súd preskúmal predmetnú vec sťažovateľa zákonom predpísaným spôsobom, preto v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa postupom a napadnutým rozhodnutím podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny.

Pokiaľ   ide   a namietané   porušenie   čl.   46   ods.   2   ústavy   a čl.   36   ods.   2   listiny napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedené ustanovenia ústavy   a   listiny   sú   garanciou   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred   ich   porušovaním „orgánom   verejnej   správy“,   preto   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   tieto ustanovenia ústavy a listiny prima facie nemohli byť porušené.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005