znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 225/03-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   L.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. H.,   Advokátska   kancelária, B.,   vo   veci   porušenia   jeho základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Nto-D-8/03 zo 16. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing. I. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   L.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., Advokátska kancelária, B., ktorou žiadal, aby o porušení jeho práv zaručených v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v Listine základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Nto-D-8/03 zo 16. októbra 2003 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) ústavný súd nálezom rozhodol takto:

Krajský súd v Bratislave uznesením sp.   zn.   8 Nto-D-8/03 zo dňa 16.   10.   2003 porušil právo na zákonný súd a sudcu sťažovateľa (...), pričom Krajský súd v Bratislave porušil jeho práva podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1) a čl. 48 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Nto-D-8/03 zo dňa 16. 10. 2003 sa zrušuje a vec sa prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol.

K porušeniu práva na zákonný súd a zákonného sudcu došlo podľa sťažnosti tým, že napadnutým   uznesením   krajský   súd   nevyhovel   námietke   zaujatosti   sťažovateľa   voči predsedníčke senátu Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) JUDr. I. H. a členom   jej   senátu.   Konkrétne   uviedol,   že   podaním   z 26.   septembra   2003   vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu a senátu ako takému, ako aj voči všetkým sudcom okresného súdu a krajský súd napadnutým uznesením s odvolaním sa na § 25 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) nevyhovel jeho návrhu na delegáciu veci inému súdu a podľa § 30 ods. 1 TP rozhodol, že označená predsedníčka senátu, ako aj členovia senátu nie sú vylúčení z konania pred okresným súdom.

V sťažnosti vytýkal napadnutému uzneseniu, že krajský súd nepreskúmal zákonnosť a ústavnosť namietaného postupu, pretože krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „z pohľadu rozhodovania o mojom návrhu vo vzťahu k JUDr. I. H. a členom senátu   nie   je   možné   hodnotiť   správnosť   postupu   ministra   spravodlivosti   o pozastavení výkonu   sudkyne   sudkyni   JUDr.   Ľ.   H.   a rozhodnutie   predsedu   okresného   súdu o prerozdelení jej agendy“. Podľa sťažovateľa s týmto záverom krajského súdu nemožno súhlasiť. Podľa neho „využil príslušné súdno-procesné inštitúty, t. j. v tomto prípade inštitút vylúčenia súdu a sudcu (§ 25, 30, 31 Tr. por.) a súd sa v rámci týchto procesných inštitútov je povinný zaoberať vecne mojimi námietkami“.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd neriadil čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, keď v rozpore   s týmito   ustanoveniami   „rozhodol   súčasne   o mojom   návrhu   na   odňatie a prikázanie   veci   podľa   §   25   Tr.   por.   spolu   s námietkou,   ktorú   som   vzniesol   voči predsedkyni senátu a členom senátu“. Krajský súd tým porušil jeho ústavné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa „rozhodnutie krajského súdu podľa § 30 ods. 1) Tr. por.   je   nezákonné   a neústavné“   a je   porušením   jeho   ústavného   práva   „zakotveného v čl. 48 ods. 1) Ústavy SR a súčasne porušením čl. 6 ods. 1) Dohovoru... a čl. 38 ods. 1) Listiny...“, pretože krajský súd vzhľadom na obsah vznesenej námietky „mohol rozhodovať len o mojom návrhu na odňatie a prikázanie veci, avšak nemohol už rozhodnúť podľa § 30 ods. 1) Tr. por. o námietke voči predsedkyni senátu JUDr. I. H. a členom senátu. Nemohol tak urobiť preto, že o tejto námietke podľa § 30 ods. 2) Tr. por. by tak musel urobiť orgán, ktorého sa dôvody námietky týkajú, t. j. senát JUDr. I. H.“. Podľa sťažovateľa mu krajský súd týmto nezákonným postupom „uprel právo na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a tým, že krajský súd „rozhodoval o niečom, na čo nie je zmocnený zákonom“, porušil aj jeho ústavné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a označené práva podľa Dohovoru a listiny.

Sťažovateľ svoj záver „o nezákonnom a neústavnom postupe krajského súdu“ teda odvodil z týchto skutočností:

„a) Odňatie zákonnému sudcovi a porušenie mojich ústavných práv v tomto smere v súlade s Trestným poriadkom môžem namietať len cestou § 25 a § 30 a 31 Tr. por.

b)   Krajský   súd   v Bratislave   sa   námietkami   vo   veci   samej   vôbec   nezaoberal   a to v rozpore   s čl.   144   ods.   1)   Ústavy   SR,   pretože   moje   námietky   zaujatosti,   ktoré   som odôvodnil tým, že:

- som   bol   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktorého   výkon   pozastavil   rozhodnutím   minister spravodlivosti SR,

- prerozdelenie súdnej agendy oddelenia sudkyne JUDr. Ľ. H. nebolo vykonané v súlade s rozvrhom práce Okresného súdu,

- som namietal predsedkyňu senátu JUDr. I. H. a poukázal som na pochybnosti objektívnej nestrannosti,

- som namietal zaujatosť sudcov okresného súdu a spochybnil som objektívnu nestrannosť a nezávislosť, čo som odôvodnil postupom ministra spravodlivosti voči sudkyni JUDr. H., jej vyjadrením v médiách o zasahovaní výkonnej moci do môjho prípadu a vyjadreniami ministra   spravodlivosti   voči   sudcom   o nedostatku   občianskej   odvahy   a občianskej statočnosti   v mojich   veciach   rozhodovať,   čo   som   hodnotil   ako   nátlak   predstaviteľa výkonnej moci na nezávislosť súdu a za stav ovplyvňovania a zastrašovania sudcov, tieto vôbec nepreskúmaval.

c)   Podanie,   ktorým   som   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   predsedkyni   senátu a senátu   ako   takému   a ktorým   som   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom Okresného   súdu   Bratislava   III.,   ktoré   pripájam   ako   dôkaz   k tejto   ústavnej   sťažnosti   aj s prílohami, žiadam považovať v jej odôvodnení, ako aj v skutkových tvrdeniach za súčasť odôvodnenia mojej ústavnej sťažnosti.“

Sťažovateľ pripojil k sťažnosti písomnosti, na ktoré sa odvolal.

Napokon sťažovateľ namietal, že „K odňatiu zákonnému sudcovi došlo na základe vyhlášky MS SR č. 66/92 Zb. o spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy a to predpisom druhotnej právnej sily, vydaným orgánom štátnej správy. V takomto konaní nie som účastníkom konania, pretože rozhodnutie bolo vydané v rámci štátnej správy súdov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z cit. čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd   (čl.   144   ods.   1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve   (pozri   tiež   nález   sp.   zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).  

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o jeho návrhu z 26.   septembra   2003,   ktorým   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   predsedníčke   senátu JUDr. I. H. a senátu ako takému, ako aj voči všetkým sudcom okresného súdu, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy, listiny a Dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   to,   že   ústavný   súd   nezistil   takú   skutočnosť,   ktorá   by odôvodňovala čo i len možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, resp. ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 10/02, I. ÚS 122/02, I. ÚS 52/03).

Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol takto: „ I. Podľa § 25 ods. 1 Tr. por. per analog. sa návrhu obvineného Ing. I. L. na odňatie veci   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   z dôvodu   zaujatosti   sudcov   tohto   okresného   súdu, nevyhovuje.

II. Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. predsedkyňa senátu JUDr. I. H. a členovia senátu nie sú vylúčení z konania pred okresným súdom v trestnej veci obvineného Ing. I. L. vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 2 T-D-34/01.

V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: «(...) Opatrením predsedu   okresného   súdu   zo   dňa   22. 8. 2003   (Spr.   3022/2003-56)   bola   trestná   vec obvineného (sp. zn. 2 T 0034/01) pridelená JUDr. I. H. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   SR   o dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu JUDr. Ľ. H. a odňatí pridelených spisov. Obvinený Ing. I. L. písomne podal na okresný súd námietku zaujatosti voči predsedkyni senátu JUDr. I. H., senátu a voči všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava III. Námietky obvinený odôvodnil v podstate tým, že

- bol   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktorého   výkon   pozastavil   rozhodnutím   minister spravodlivosti SR,

- prerozdelenie súdnej agendy oddelenia sudkyne JUDr. Ľ. H. nebolo vykonané v súlade s rozvrhom práce okresného súdu,

- voči predsedkyni senátu JUDr. I. H. poukázal na pochybnosti objektívnej nestrannosti, nie pre subjektívnu nestrannosť,

- zaujatosť sudcov okresného súdu (spochybnenie objektívnej nestrannosti a nezávislosti) odôvodnil   postupom ministra   spravodlivosti   voči sudkyni JUDr.   Ľ.   H.,   jej   vyjadrením v médiách   o zasahovaní   výkonnej   moci   do   prípadu   obvineného,   vyjadreniami   ministra spravodlivosti voči sudcom (nedostatok občianskej odvahy a občianskej statočnosti v ich rozhodovaní),   čo možno   hodnotiť   ako   nátlak   predstaviteľa výkonnej   moci   a ide o stav ovplyvňovania a zastrašovania sudcov okresného súdu.

  Krajský súd na neverejnom zasadnutí, po oboznámení so spisovým materiálom, písomným vyjadrením sudcov okresného súdu a predsedkyni senátu JUDr. I. H., dospel k záveru,   že   návrh   obvineného   nie   je   dôvodný.   Pre   vylúčenie   sudcu   a prísediaceho   je potrebné preukázať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka príp. k ich obhajcom. Z písomného vyjadrenia JUDr. I. H. zo dňa 9. 10. 2003 vyplýva, že obvineného nepozná, vo veci sa necíti zaujatá. Na výkon jej sudcovskej funkcie nemá vplyv výkon riadiacej funkcie, a neboli na jej osobu robené žiadne tlaky. Aj z vyjadrenia sudcov okresného súdu (č. l. 304) možno konštatovať, že ani jeden sa voči obvinenému necíti byť zaujatý. Námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu možno zaradiť medzi dôležité dôvody na odňatie predmetnej trestnej veci postupom podľa § 25 ods. 1 Tr. por. Tento postup však nie je dôvodný, keďže vyjadrenia sudcov   okresného   súdu   nepreukazujú   konkrétne   okolnosti   ich   zaujatosti.   Krajský   súd pripomína, že to boli sudcovia tohto okresného súdu, ktorí už v dvoch trestných veciach obvineného rozhodovali, a týchto obvinený nenamietal. Ich rozhodnutia sú právoplatné čo dokumentuje   ich   objektívnosť   a nestrannosť   (5   T   00119/00,   5   T   11/01).   Aj   vo   vzťahu k predsedkyni   senátu   JUDr.   I.   H.   a členom   senátu   neboli   preukázané   žiadne   konkrétne okolnosti pre vyslovenie zaujatosti. Predsedkyňa senátu, po pridelení trestnej veci, urobila iba   prvý   úkon   (predvolanie   obvinených   na   informatívny   výsluch),   pričom   ani   z tohto postupu žiadna konkrétna okolnosť nepotvrdzuje návrh obvineného. Z pohľadu rozhodnutia o návrhu   obvineného   vo   vzťahu   k JUDr.   I.   H.   a členom   senátu   nie   je   možné   hodnotiť správnosť   postupu   ministra   spravodlivosti   o pozastavení   výkonu   funkcie   sudkyni JUDr. Ľ. H.   a rozhodnutie   predsedu   okresného   súdu   o prerozdelení   jej   agendy. Odôvodňovať   určitú   premisu   mediálnymi   vyjadreniami,   má   špekulatívno-deduktívny charakter a nemá žiadnu trestno-procesnú hodnotu pri posudzovaní podmienok vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní. (...) V konkrétnom prípade, vo vzťahu k predsedkyni senátu JUDr. I. H. nie je oprávnená obava, že nie je nestranná z titulu výkonu riadiacej funkcie. Táto funkcia má dosah k súdnej správe, nie k rozhodovacej činnosti sudcu. Záver v písomnom   odôvodnení   sťažnosti,   že   „z   titulu   funkčného   postavenia   je   priamo   závislá od rozhodnutí jej nadriadených až po ministra spravodlivosti, ako predstaviteľka výkonnej moci“ je abstraktné vymedzenie funkčného vzťahu, prispôsobené k predpokladanej hypotéze navrhovateľa.»

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s týmto rozhodnutím krajského súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení konkrétne odvolal na § 25 ods. 1 TP, podľa ktorého z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený, ako aj na § 30 ods. 1 TP, podľa ktorého z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci, (...) u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdil, že krajský súd v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy „rozhodol súčasne o mojom návrhu na odňatie a prikázanie veci podľa § 25 Tr. por. spolu s námietkou, ktorú som vzniesol voči predsedkyni senátu a členom senátu“, a zároveň tým porušil jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože vzhľadom na obsah vznesenej námietky mohol krajský súd „rozhodovať len o mojom návrhu na odňatie a prikázanie veci, avšak nemohol už rozhodnúť podľa § 30 ods. 1) Tr. por. o námietke voči predsedkyni senátu JUDr. I. H. a členom senátu (...) preto, že o tejto námietke podľa § 30 ods. 2) Tr. por. by tak musel urobiť orgán, ktorého sa dôvody námietky týkajú, t. j. senát JUDr. I. H.“, ústavný súd nezistil   taký   výklad   uvedených   ustanovení   krajským   súdom   a ich   uplatnenie   vo   veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a Dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS   74/02).   Sťažovateľ vo svojom návrhu z 26. septembra 2003 vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, t. j. námietku, ktorú podľa názoru krajského súdu „možno zaradiť medzi dôležité dôvody na odňatie predmetnej trestnej veci postupom podľa § 25 ods. 1 Tr. por.“ Takýto výklad dotknutého ustanovenia krajským súdom nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento výklad natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Ak uvedené ustanovenie upravuje, že „o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený“, t. j. v danom prípade nepochybne krajský   súd,   nemožno   potom   krajskému   súdu   vyčítať,   že   o   návrhu   sťažovateľa z 26. septembra   2003   rozhodol   vyššie   uvedeným   spôsobom.   V žiadnom   prípade   nejde v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   o taký   výklad   a takú   aplikáciu   uvedeného ustanovenia zákona, ktoré by mali odôvodniť oprávnenie ústavného súdu, aby jeho výklad nahradil vlastným alebo aby ho považoval za inak ústavne neudržateľný.  

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   namietal,   že   krajský   súd   nepreskúmal   zákonnosť a ústavnosť namietaného postupu v rozsahu, v ktorom v napadnutom uznesení uviedol, že z pohľadu rozhodovania o jeho „návrhu vo vzťahu k JUDr. I. H. a členom senátu nie je možné hodnotiť správnosť postupu ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu sudkyne sudkyni JUDr. Ľ. H. a rozhodnutie predsedu okresného súdu o prerozdelení jej agendy“. Ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 22 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch a prísediacich“) „Sudca, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin alebo proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu, môže mať až do právoplatného skončenia súdneho alebo disciplinárneho konania a prípadne naň nadväzujúceho   rozhodnutia   prezidenta   o odvolaní   z   funkcie   sudcu   dočasne   pozastavený výkon funkcie sudcu“ (ods. 1). „O dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhoduje

a) súdna rada, ak ide o predsedu najvyššieho súdu, podpredsedu najvyššieho súdu a sudcu najvyššieho súdu, b) minister v ostatných prípadoch“ (ods. 2).

Pokiaľ krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uviedol, že „Opatrením predsedu okresného súdu zo dňa 22. 8. 2003 (…) bola trestná vec obvineného (sp. zn. 2 T 0034/01)   pridelená   JUDr.   I.   H.   (...)“,   a že „Tomuto   rozhodnutiu   predchádzalo rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   SR   o dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu JUDr. Ľ. H. a odňatí pridelených spisov“, potom dôvody, ktoré krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uviedol, treba považovať za relevantné a dostatočné. Sťažovateľ v návrhu z 26. septembra 2003, o ktorom krajský súd napadnutým uznesením rozhodoval, uviedol, že „Predseda Okresného súdu Bratislava III mi listom č. Spr. 3441/2003 zo dňa 4. 9.   2003   oznámil,   že   rozhodnutím   pod   č.   3266/2003-41   zo   dňa   6. 8.   2003   minister spravodlivosti SR dočasne pozastavil výkon sudcu sudkyni Okresného súdu Bratislava III. JUDr.   Ľ.   H.   a to   do   právoplatného   skončenia   disciplinárneho   konania   voči   jej   osobe. Súčasne mi týmto listom oznámil, že vzhľadom na toto rozhodnutie v rámci rozdelenia agendy sudkyne JUDr. H., ktorej bol dočasne pozastavený výkon funkcie, boli pridelené veci týkajúce sa mojej osoby iným sudcom“. Sťažovateľ bol teda o dôvode, pre ktorý došlo k zmene v osobe zákonnej sudkyne, riadne uzrozumený ešte pred tým, ako vzniesol svoju námietku zaujatosti, a krajský súd mohol legitímne na túto jeho vedomosť nadviazať.

Za   tohto   skutkového   stavu   nemožno   krajskému   súdu   potom   vyčítať,   že   sa v odôvodnení napadnutého uznesenia obmedzil len na vyššie uvedené konštatovanie. Aj podľa   názoru   ústavného   súdu   je   samotný   fakt   dočasného   pozastavenia   výkonu   funkcie sudcu   podľa   §   22   zákona   o sudcoch   a prísediacich   takou   právnou   skutočnosťou,   ktorá v sebe o. i. obsahuje potrebu vykonania zmeny v osobe zákonného sudcu. K tomu treba dodať, že zmena v zložení súdu v priebehu konania nevyvoláva nutne problém z hľadiska čl.   6   ods.   1 Dohovoru   (pozri   napr.   Öcalan v.   Turecko,   rozsudok   Európskeho súdu   pre ľudské práva z 12. marca 2003). Okrem toho právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru. Najmä je potrebné dbať o to, aby aj   v týchto   prípadoch   bol   postup   všeobecného   súdu   v súlade   so   základným   právom   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), resp. v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V súvislosti s týmito právami ústavný súd už zdôraznil, že ústava v cit. článku zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (pozri napr. I. ÚS 89/02).  

Avšak aj vzhľadom na to, že podľa § 22 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich „Rozhodnutie podľa odseku 2 písm. b) môže súdna rada na návrh dotknutého sudcu zrušiť do 30 dní od   oznámenia rozhodnutia“, evidentne nemohol krajský súd porušiť označené články ústavy ani tým svojím právnym názorom, keď uviedol, že v kontexte vznesenej námietky   zaujatosti   „nie   je   možné   hodnotiť   správnosť   postupu   ministra   spravodlivosti o pozastavení výkonu sudkyne sudkyni JUDr. Ľ. H.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   iný   záver   nemožno   vyvodiť,   ani   pokiaľ   ide o sťažovateľom   namietané   odôvodnenie   krajského   súdu,   ktorým   tento   vyslovil   rovnaký právny názor aj ohľadne „rozhodnutia predsedu okresného súdu o prerozdelení (...) agendy“ dotknutej sudkyne.

Postup pri „prerozdelení agendy“ je upravený v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý o. i. v § 7 ods. 2 ustanovuje, že zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, a že ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Ďalej zákon o súdoch ustanovuje, že činnosť súdov sa pri zabezpečovaní riadneho výkonu súdnictva určuje v rozvrhu práce na kalendárny rok, ak tento   zákon   neustanovuje   inak   (§   26   ods.   1),   a že   rozvrh   práce   obsahuje   spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce, ak sa zmení personálne obsadenie súdu (...) (§ 26 ods. 3 písm. e).

Je nepochybné, že uvedené rozhodnutie predsedu okresného súdu o „prerozdelení agendy“ zákonnej sudkyne sťažovateľa bolo priamym dôsledkom rozhodnutia o pozastavení výkonu sudkyne a v tomto zmysle toto rozhodnutie predsedu okresného súdu reagovalo na „zmenu v personálnom obsadení súdu“. Aj o tomto rozhodnutí bol sťažovateľ podrobne informovaný v spomenutom liste predsedu okresného súdu ešte pred uplatnením námietky zaujatosti, dokonca, ako uviedol v návrhu z 26. septembra 2003, predseda okresného súdu mu   umožnil   nahliadnuť   do   rozvrhu   práce   na   kalendárny   rok   2003.   Ústavný   súd odôvodnenie krajského súdu, ktorým bližšie neskúmal postup okresného súdu podľa zákona o súdoch   a príslušného   rozvrhu   práce,   nepovažoval   v okolnostiach   danej   veci   za nedostatočné alebo za inak ústavne neudržateľné.

Je   síce   pravdou,   že   sťažovateľ   v návrhu   z   26.   septembra   2003   tvrdil,   že «prerozdelenie   agendy   zákonnej   sudkyne   nebolo   vykonané   v súlade   so   zásadami stanovenými rozvrhom práce pri prideľovaní vecí, najmä s prihliadnutím na to, že sa malo postupovať   analogicky   v zmysle   ods.   4)   písm.   b),   prípadne   podľa   postupu   stanoveného v ods.   5)   alebo   6),   písm.   a) časti   plánu   práce   „Režim   prideľovania   vecí   zákonnému sudcovi“. V tomto smere namietam, že tzv. zákonný sudca bol určený v rozpore s náhodným výberom a že (...) uvedeným postupom som bol odňatý zákonnému sudcovi», avšak toto jeho tvrdenie   bolo   uvedené   v návrhu,   ktorým   namietal zaujatosť   všetkých   sudcov   okresného súdu. Za tohto stavu veci ústavný súd nevidí dôvod, prečo by mal spochybniť odôvodnenie krajského súdu v tom zmysle, že „Aj vo vzťahu k predsedkyni senátu JUDr. I. H. a členom senátu   neboli   preukázané   žiadne   konkrétne   okolnosti   pre   vyslovenie   zaujatosti.(...) Z pohľadu rozhodnutia o návrhu obvineného vo vzťahu k JUDr. I. H. a členom senátu nie je možné hodnotiť (...) rozhodnutie predsedu okresného súdu o prerozdelení jej agendy“, resp. že «vo vzťahu k predsedkyni senátu JUDr. I. H. nie je oprávnená obava, že nie je nestranná z titulu   výkonu   riadiacej   funkcie.   Táto   funkcia   má   dosah   k súdnej   správe,   nie k rozhodovacej   činnosti   sudcu.   Záver   v písomnom   odôvodnení   sťažnosti,   že   „z   titulu funkčného   postavenia   je   priamo   závislá   od rozhodnutí   jej   nadriadených   až   po   ministra spravodlivosti,   ako   predstaviteľka   výkonnej   moci“   je   abstraktné   vymedzenie   funkčného vzťahu, prispôsobené k predpokladanej hypotéze navrhovateľa». Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Napokon,   na   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   „k odňatiu   zákonnému   sudcovi došlo   na   základe   vyhlášky   MS   SR   č.   66/92   Zb.   o spravovacom   poriadku   pre   okresné a krajské   súdy   a to   predpisom   druhotnej   právnej   sily,   vydaným   orgánom   štátnej   správy (…)“,   ústavný   súd   nemohol   prihliadať,   pretože   nebola   obsahom   jeho   návrhu z 26. septembra   2003,   krajský   súd   sa   ňou   preto   nemohol   v žiadnom   smere   zaoberať a z tohto dôvodu medzi jeho napadnutým uznesením a touto námietkou nie je relevantná priama súvislosť.

Z týchto dôvodov   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003