znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 224/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   správcukonkurznej podstaty úpadcu, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislavesp. zn. 75 Cb 231/1999   z 23.   októbra   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Obo 70/2013 z 18. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015faxom a 14. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu

(ďalej   len   „úpadca“),   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen   „krajský   súd“)   sp. zn.   75 Cb 231/1999   z 23.   októbra   2012   (ďalej   len   „rozsudokkrajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 2 Obo 70/2013 z 18. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-3K/290/96 zo dňa 22.08.1997 bol na majetok družstva

vyhlásený   konkurz.   Za   správcu   konkurznej   podstaty   bol   ustanovený ⬛⬛⬛⬛, so sídlom ⬛⬛⬛⬛.

Listom zn. VC-169/99 zo dňa 15.02.1999 a listom zn. VC-169/1/99 zo dňa 19.2.1999 oznámil správca konkurznej podstaty spoločnosti 224..., že do súpisu konkurznej podstaty zapísal nehnuteľnosti nachádzajúce sa obci, katastrálne územie súpis ktorých je obsahom tejto písomnosti a ďalej oznámil zápis vecí,   ktoré   majú   charakter   hnuteľných   vecí   a   pohľadávok   označených   v prílohe   tejto písomnosti nadobudnutých do vlastníctva spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ na základe Dohody o vydaní majetku družstva zo dňa 02.12.1995.

Žalobou podanou dňa 23.07.1999 sa spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ domáhala proti   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu

vylúčenie týchto vecí z konkurznej podstaty úpadcu na základe ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Svoju žalobu spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ odôvodnila svojim výlučným vlastníctvom k veciam   a   pohľadávkam   zapísaným   do   konkurznej   podstaty   úpadcu,   nakoľko   tieto nehnuteľnosti, veci, ktoré majú charakter nehnuteľnosti, hnuteľných veci a pohľadávok mala nadobudnúť   na   základe   Dohody   o   vydaní   majetku   družstva   na   majetkové   podiely oprávnených osôb a vyrovnacieho podielu členov družstva zo dňa 02.12.1995, ktorá bola uzavretá medzi ⬛⬛⬛⬛ a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛.   Konanie   o   vylúčenie   vecí   z   konkurznej   podstaty   bolo   vedené na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 75Cb/231/1999.

Správca   konkurznej   podstaty   úpadcu

k   žalobe   uviedol,   že   predmetné   nehnuteľnosti   boli   do   súpisu   konkurznej podstaty   zapísané   oprávnene,   nakoľko   Dohodu   o   vydaní   majetku   družstva   a   následne uzavreté kúpne zmluvy o prevode nehnuteľností považuje za neplatné z dôvodov uvedených vo vyjadrení k žalobe zo dňa 1.10.1999.

Krajský   súd   v   Bratislave   ako   prvostupňový   súd   rozhodol   rozsudkom č. k. 75Cb/231/1999-248 zo dňa 23.10.2012 tak, že zaviazal žalovaného vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty nehnuteľné veci, veci, ktoré majú charakter nehnuteľností, hnuteľné veci a pohľadávky tak ako je uvedené v enunciáte rozsudku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   napadnuté   rozhodnutie Krajského   súdu   v   Bratislave   potvrdil   bez   nariadenia   pojednávania   Rozsudkom č. k. 20bo/70/2013 zo dňa 18.12.2014....

Krajský   súd   v   Bratislave   nesprávne   vyhodnotil   argumentáciu   sťažovateľa a nesprávne si vyložil relevantné ustanovenia zák. č. 42/1992 Zb.( keď návrhu spoločnosť AGROPEST, spol. s r.o. vyhovel a zaviazal sťažovateľa na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty na tom základe, že považoval právne tituly na základe ktorých žalobca nadobudol vlastnícke právo k veciam ktoré boli predmetom konania za platné.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukazuje   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v skutkovo a právne obdobnej právnej veci pod sp. zn. 5 0bo/31/2011, v ktorej odvolateľ vystupoval v procesnom postavení žalovaného a v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval že zákon č. 42/1992 Zb. v ust § 13 ods. 3 umožňoval družstvu a oprávnenej osobe dohodnúť sa na spôsobe vyporiadania majetkového podielu aj pred uplynutím   siedmich   rokov   od   schválenia   transformačného   projektu,   pričom   v   danom prípade   prišlo   k   vyporiadaniu   majetkových   podielov   uznesením   predstavenstva z 21. augusta 1995 a následne Dohodou z 21.12. 1995 na základe ktorých žalobca prevzal dlh voči oprávneným osobám na splatenie majetkového podielu a vyrovnacieho podielu. Dikcia ustanovenia § 13 ods. 3 zák. č. 42/1992 Zb. v znení zákona č. 182/1993 Zb., teda v znení platnom a účinnom k dátumu Dohody o vydaní majetku družstva na majetkové podiely oprávnených osôb a vyrovnávacieho podielu členov družstva „Pokiaľ sa oprávnená osoba   nestane   účastníkom   právnickej   osoby   podľa   transformačného   projektu   a   nie   je podnikateľom   v   zmysle   odseku   2,   môže   sa   jej   vydať   majetkový   podiel   v   plnej   výške po siedmich rokoch od schválenia transformačného projektu, pokiaľ sa oprávnená osoba po schválení   transformačného   projektu   nedohodne   s   družstvom   alebo   jeho   právnym nástupcom inak.“ je jednoznačná a vyplýva z nej, že oprávnená osoba sa môže s družstvom dohodnúť   o vydaní   majetkového   podielu   inak,   ako   po   siedmych   rokoch   od   schválenia transformačného projektu, ale vždy sa musí jednať o dvojstrannú dohodu medzi oprávnenou osobou a družstvom alebo jeho právnym nástupcom.

Z tohto pohľadu nie je v súlade so znením a duchom citovaného zákonného textu tá časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu, v ktorej tvrdí, že v danom prípade prišlo k vyporiadaniu   majetkových   podielov   uznesením   predstavenstva z   21.   augusta a následne Dohodou z 21. decembra 1995 na základe ktorých žalobca prevzal dlh voči oprávneným osobám na splatenie majetkového podielu a vyrovnacieho podielu. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o uzavretí dvojstrannej dohody uzavretej medzi družstvom a oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2) zák. č. 42/1992 Zb., aj samotný Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn.: 2 0bo/70/2013 uvádza, že na základe uznesenia Predstavenstva zo dňa 21.8.1995 prišlo k uzavretiu Dohody o vydaní majetku družstva na podiely oprávnených osôb s ⬛⬛⬛⬛ ako právnym predchodcom žalobcu vo výške prevzatého dlhu družstva - 8 822 000,- Sk.»

Sťažovateľ   ďalej   s   poukazom   na   vymedzenie   charakteru   majetkových   podielovv transformovaných družstvách v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/96 uvádza:«Ústavný súd Slovenskej republiky sa v citovanom náleze problematike venoval viac z pohľadu majetkových práv oprávnených osôb, ale keďže týmto korešpondujú povinnosti povinnej osoby možno vyvodiť, že povinná osoba sa nemôže svojej povinnosti na vydanie majetkového podielu zbaviť tým, že ju „prevedie“ na tretiu osobu, hoc aj by sa tato osoba zaviazala „dlh“ voči oprávneným osobám namiesto povinnej osoby splniť tak, ako sa to stalo v tomto prípade.

Sme toho názoru, že prvostupňový ako aj odvolací súd materiálne neprávne vyložili ustanovenie § 13 ods. 3) Zák. č. 42/1992 Zb...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivosť Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k: 75Cb/231/1999-248 zo dňa 23.10.2012 ako aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 20bo/70/2013 zo dňa 18.12.2014 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k:   75Cb/231/1999-248   zo   dňa 23.10.2012 ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 20bo/70/2013 zo dňa 18.12.2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jejodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavyrozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachtýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ochrany   svojich   právsa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd ztohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu,odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   prvej vety   zákonao ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolpotvrdený rozsudok krajského súdu.

Predmetom   označeného   súdneho   konania   boli   nároky   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako navrhovateľa na vylúčenie nehnuteľností, hnuteľných vecía pohľadáviek zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, ktorého konkurzným správcom jesťažovateľ, proti ktorému ako odporcovi návrh na začatie konania smeroval. Krajský súdnávrhu navrhovateľa vyhovel a vylúčil ním označené veci a práva zo súpisu konkurznejpodstaty, pričom v plnom rozsahu akceptoval platnosť nadobúdacích titulov navrhovateľak označeným veciam a právam. Závery krajského súdu najvyšší súd v odvolacom konanínapadnutým rozsudkom odobril.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnych právnychzáverov krajského súdu a následne najvyššieho súdu pri posúdení platnosti nadobúdacíchtitulov   navrhovateľa   k   veciam   a   právam,   ktoré   tvoria   predmet   vylúčenia   zo   súpisukonkurznej podstaty úpadcu, a tým ich záverov o danosti vlastníckeho práva navrhovateľak týmto veciam a právam.

Najvyšší súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto: „Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   uvádza, že uznesením   zo   zasadnutia   Predstavenstva

zo   dňa   21.   augusta   1995   (č.   1.   18   spisu)   predstavenstvo   úpadcu   schválilo vydať majetok   družstva   (pre   právneho   predchodcu   žalobcu   vo   výške   prevzatého   dlhu družstva - 8 822 000 Sk) členom družstva na vyrovnacie podiely a na majetkové podiely oprávnených   osôb   dohodou   podľa   zmlúv   o   postúpení   pohľadávky   členov   a   nečlenov družstva.

Dohodou   zo   dňa   02.   decembra   1995   (č.   1.   19   spisu)   vydalo právnemu predchodcovi žalobcu majetok družstva vo výške 8 822 000 Sk na základe prevzatia dlhu ⬛⬛⬛⬛ voči   oprávneným   osobám   za   majetkové   podiely   oprávnených   osôb vyplývajúcich   zo   zákona   č.   42/1992   Zb.   a   za   vyrovnacie   podiely   členov   družstva vyplývajúcich zo stanov družstva.

Zmluvné strany tiež dohodli, že prevod nehnuteľného majetku cez Správu katastra v Nitre   je   evidenčné   podmienený   vybavením   listu   vlastníctva   na a následným   prevodom   na   preberajúceho   s   tým,   že   poplatky   a   dane   vyplývajúce   z uvedeného   prevodu   budú   predmetom   kúpnej   ceny   nehnuteľností.   Dohodou   sa   právny predchodca žalobcu zaviazal, že dlh ⬛⬛⬛⬛ voči oprávneným osobám a členom družstva preberá a splatí podľa dohody na zmluve.

Dodatkom   č.   1   k   Dohode   o   vydám   majetku   družstva   na   majetkové   podiely oprávnených osôb a vyrovnacieho podielu členov družstva (č. 1. 23 spisu) všetky práva a povinnosti vyplývajúce z tejto dohody pre pôvodne preberajúceho

dňom 01. 03.1996 prevzal žalobca.

K nehnuteľným veciam nadobudol žalobca vlastnícke právo vkladom do katastra (výpis z LV č., č. I. 17 spisu) na základe kúpnych zmlúv uzavretých dňa 06. mája 1996 (č. 1. 98 až 107 spisu) pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu (uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-3K 290/96 zo dňa 22. augusta 1997, č. 1. 14 spisu).... Podľa odvolateľa je uvedená dohoda o vydaní majetku družstva na majetkové podiely oprávnených   osôb   a   vyrovnacieho   podielu   členov   družstva   neplatná,   nakoľko   zákon č. 42/1992 Zb. nedefinoval vypočítané majetkové podiely ako pohľadávku oprávnených osôb voči   transformovanému   družstvu,   z   ktorého   dôvodu   neexistencie   dlhu   nemal   žalobca k akému záväzku pristúpiť. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 6/96 zo 16. júna 1997.

V súvislosti s uvedenou námietkou odvolateľa poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobnej právnej veci pod sp. zn.   50bo/31/2011,   v   ktorej   odvolateľ   vystupoval   v   procesnom   postavení   žalovaného a v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že zákon č. 42/1992 Zb. v ust. § 13 ods.   3   umožňoval   družstvu   a   oprávnenej   osobe   dohodnúť   sa   na   spôsobe   vyporiadania majetkového podielu aj pred uplynutím siedmich rokov od schválenia transformačného projektu, pričom v danom prípade došlo k vyporiadaniu majetkových podielov uznesením predstavenstva z   21.   augusta   1995   a   následne   Dohodou   z   21.   decembra   1995 na základe,   ktorých   žalobca   prevzal   dlh voči   oprávneným   osobám   na   splatenie majetkového podielu a vyrovnacieho podielu.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II ÚS 250/2012 zo dňa 10. júla 2012, ktorým sťažnosť žalovaného proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn.   50bo/31/2011   odmietol   tiež   vyslovil,   že   predstavenstvo   úpadcu   sa 21. augusta   1995   rozhodlo   nároky   na   majetkové   podiely   členov   uspokojiť,   ktorým rozhodnutím nepochybne vznikla pohľadávka oprávnených na úhradu majetkových podielov ako na to podrobne a správne poukázal najvyšší súd.

K   uvedenej   judikatúre   súdov,   s   ktorou   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky stotožňuje   i   v   predmetnom   konaní   pre   úplnosť   dodáva,   že   právo   na   majetkový   podiel v zmysle   zákona   č.   42/1992   Zb.   vzniká   schválením   transformačného   projektu,   ktorého prílohu tvorí špecifikácia družstvom vypočítaného a audítorom overeného majetkového podielu. Ak oprávnená osoba splní podmienky stanovené transformačným zákonom vzniká jej   voči   družstvu   právo   na   vyporiadanie   jej   majetkového   podielu.   Majetkový   podiel oprávnenej   osoby   nepredstavuje   vlastníctvo   k   veciam,   ale   inú   majetkovú   hodnotu. Majetkový podiel ako oceniteľné majetkové právo predstavuje špecifickú majetkovú účasť oprávnenej osoby na majetku družstva v procese transformácie družstva. Majetkový podiel z hľadiska svojho zákonného obsahu nepochybne predstavuje súbor fyzicky a fakticky reálne splniteľných vzájomných práv a povinností oprávneného a povinného subjektu, pričom jeho zmluvný prevod zákona č. 42/1992 Zb. nie je vylúčený.

Súdna   prax   vychádza   tiež   z   toho,   že   majetkový   podiel   sa   nestáva   spôsobilým predmetom právnych úkonov až splnením zákonných predpokladov na vydanie majetkového podielu. Z vyššie uvedených dôvodov tvrdenie odvolateľa o neplatnosti právnych úkonov, postúpených majetkových podielov pre nemožnosť ich plnenia nie je opodstatnené. Z obsahu Dohody z 02. decembra 1995 je tiež nepochybne, že právny predchodca žalobcu prevzal dlh voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho podielu   a   do   výšky   prevzatého   dlhu schválilo   prevod   majetku na   právneho predchodcu žalobcu. Tvrdenie žalovaného o pristúpení žalobcu k záväzku v zmysle § 534 Občianskeho zákonníka nie je preto dôvodné. V konaní   nebolo spochybnené, že žalobca prevzatý dlh voči oprávneným osobám splnil.

Za   právne irelevantnú   označil odvolací súd   aj námietku odvolateľa,   že uzavreté kúpne zmluvy sú neplatné, pretože v čase ich uzavretia neexistoval s poukazom na ust. § 584 Občianskeho zákonníka záväzok predávajúceho voči oprávneným osobám.

Podľa odvolacieho súdu kúpne zmluvy boli uzavreté v súlade s uvedenou dohodou o vydaní   majetku   družstva   z   02.   decembra   1995,   a   to   na   základe   prevzatia   dlhu právnym predchodcom žalobcu voči oprávneným osobám. V súvislosti s uvedenou dohodou odvolateľ opomenul prípadné nároky oprávnených osôb spojené so zmluvným prevodom práva majetkových podielov oprávnených osôb a vyrovnacích podielov členov družstva o ich úhrade, na ktoré sa odvoláva a z ktorých vychádza ako rozhodnutie predstavenstva dotknutá dohoda a samotné uzavreté kúpne zmluvy v ich čl. II.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že žalobca nadobudol veci, ktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa domáva pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu   právne   relevantným   spôsobom,   ktorého   platnosť   žalovaný   dôvodmi   svojho odvolania nespochybnil.

S poukazom na to,   že súd prvého stupňa správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave v znení opravného uznesenia podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom najvyššieho súdu dospel k záveru, žesťažnostná   argumentácia   sťažovateľa   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   udržateľnosťzáverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   relevantnevysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a odvolacími námietkamisťažovateľa a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú citované. Ústavný súd pretonezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavuveci   a   pri   ustálení   právnych   záverov   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdudo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľom   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojenís čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol sťažnosť v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015