znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 224/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. H., zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   M.   H.   v sume   426,12   €   (slovom   štyristodvadsaťšesť   eur a dvanásť centov)   na   účet   ustanovenej   právnej   zástupkyne   JUDr.   Marcely   Grancovej, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vedený vo VÚB, a. s., číslo účtu v tvare IBAN: SK94 0200 0000 0029 0385 1753.

4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 224/2014-18 z 2. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 10. októbra 2013“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 128/2009 z 12. októbra 2010 bol podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 19 rokov.

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uviedol: «Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd pôvodnú trestnú sadzbu podľa § 145 ods. 1, tr. zák. t. j. 15-20 rokov najskôr podľa § 41 ods. 2, tr. zák. o jednu tretinu navýšil a následne ju podľa § 38 ods. 3, tr. zák. o jednu tretinu znížil, čím sa v podstate vrátil k pôvodnej trestnej sadzbe, avšak vzhľadom na vetu uvedenú v § 41 ods. 2, tr. zák. za bodčiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej tr. sadzby odňatia slobody“ na koniec pri určovaní výšky môjho trestu vychádzal z rozpätia 17,5 -20 rokov. Dňa 21. 12. 2012 bol v Zbierke zákonov SR č. 428/2012 uverejnený nález ústavného súdu SR, ktorý vyslovil, že vyššie uvedená veta v § 41 ods. 2, tr. zák. je v rozpore s Ústavou SR, z čoho vyplýva, že spodná hranica súdeného tr. činu sa navyšovať nesmie.

Na základe vydania tohto ústavného nálezu som na Okr. súde v Trnave dňa 04. 06. 2013 podal návrh na povolenie obnovy konania, v ktorom som žiadal, aby súd v obnovenom konaní prehodnotil výšku môjho trestu a to tak aby pri jeho určovaní vychádzal z rozpätia 15 – 20 rokov a teda aby v novom konaní už spodnú hranicu súdeného tr. činu v súlade s rozhodnutím ústavného súdu už nenavyšoval.

Uznesením Okr. súdu v Trnave zo dňa 15. 08. 2013 sp. zn. 2 Nt /95/2013 bol tento návrh zamietnutý.

Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 10. 2013 sp. zn. 6 Tos/169/2013 bolo vyššie uvedené rozhodnutie súdu 1. stupňa potvrdené. Toto mi bolo doručené dňa 27. 12. 2013. Diskrimináciu   mojej   osoby   vidím   predovšetkým   v   tom,   že   Okr.   súd   v   Trnave a Krajský   súd   v   Trnave   môj   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   právoplatne   zamietli, kdežto v iných obdobných trestných veciach kde tieto súdy v pôvodných konaniach použili § 41 ods. 2, tr. zák. obnovu konania povolili.

1.) Uznesenie Okr. súdu v Trnave zo dňa 30. 05. 2013 sp. zn. 30 Nt 73/2013.

2.) Uznesenie   Okr.   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   5   Nt/74/2013   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 5. 9. 2013 sp. zn. 6Tos/117/2013.

Dokonca aj Okr. súd vo Zvolene zo dňa 22. 05. 2013 sp. zn. 3 Nt/6/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 07. 2013 sp. zn. 4 Tos/44/2013 obnovu konania v obdobnej veci povolil.

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhoch o povolenie obnovy konaní, ktoré sú odôvodňované vydaním spomínaného ústavného nálezu a ktorý je nejednotný je nesprávny   a   diskriminačný,   pretože   podľa   môjho   názoru   sa   existenciou   tohto   nálezu u každého odsúdeného, u ktorého súd v pôvodnom konaní použil neústavnú vetu uvedenú v § 41 ods. 2, tr. zák. znížila spodná hranica súdeného tr. činu čo môže u nich vyvolať v novom konaní iné rozhodnutia a preto v zmysle antidiskriminačného zákona by všeobecné súdy mali buď všetkým návrhom odsúdených vyhovovať, alebo všetkým odsúdeným tieto návrhy zamietnuť.

Učebnicovým príkladom nediskriminačného postupu súdu je prípad odsúdeného P. M. vedený na Okr. súde Bratislava IV. (sp. zn. uviesť neviem, ale prípad bol prejednávaný asi v októbri 2013 myslím, že sudkyňou JUDr. J. G.), kedy tomuto odsúdenému tento súd na základe   už   spomínaného   ústavného   nálezu   obnovu   konania   povolil,   hoci   v   obnovenom konaní mu uložil rovnaký trest ako v pôvodnom konaní, podstatné je však to že, tomuto odsúdenému bola daná možnosť, aby súd pri určovaní výšky jeho trestu vychádzal z inej, pre neho priaznivejšej tr. sadzby, keďže už na neústavnú vetu uvedenú v § 41 ods. 2, tr. zák. za bodčiarkou nesmel prihliadať.

Ďalej   uvádzam,   že   podľa   článku   1   ods.   1,   Ústavy   SR   k   znakom   právneho   štátu a medzi   jeho   základné   hodnoty   patrí   neoddeliteľne   princíp   právnej   istoty   (napr. PL. ÚS 36/95) ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou tohto princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II.   ÚS   80/99)   a   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť   rovnakým   spôsobom   právne posudzované. Postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť možno považovať za diskriminačný (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04).

Svojou   sťažnosťou   chcem   dosiahnuť,   aby   Ús.   súde   SR   vyslovil   porušenie   môjho práva   na   zákaz   diskriminácie   a   nariadil   Okr.   súdu   v   Trnave,   aby   mi   obnovu   konania povolili, aby tak prišlo ako u iných odsúd. k prehodnoteniu výšky môjho trestu a prípadne, aby mi priznal spravodlivé finančné zadosťučinenie.»

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 224/2014-5 z 21. mája 2014 vyhovel žiadosti sťažovateľa   a   ustanovil   mu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   právnu   zástupkyňu Mgr. Marcelu Grancovú, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, ktorá jeho sťažnosť doplnila podaním z 29. mája 2014 (doručeným ústavnému súdu 4. júna 2014).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne nad rámec odôvodnenia svojej sťažnosti poukázal na závery uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, ktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu vo veci aplikácie nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012, a zároveň aj na druhý bod stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   boli   uznesením   krajského   súdu   z   10.   októbra   2013   porušené,   zruší   uvedené uznesenie a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr 373/14 z 15. júla 2014, v ktorom uviedol:

„... V kontexte vyššie naznačeného (stanoviska trestno-právneho kolégia NS SR pod sp. zn. Tpj/4/2013 z 26. novembra 2013 ako i zjednocujúceho uznesenia ústavného súdu pod sp. zn. PLz. ÚS 2/2014) z pohľadu tunajšieho krajského súdu považujem za potrebné uviesť, že k vydaniu samotného stanoviska, resp. zjednocujúceho uznesenia ústavného súdu došlo práve   z   dôvodu   nejednotnej   aplikácie   pri   posudzovaní   návrhov   na   obnovu   konania podávaných po prijatí nálezu ústavného súdu pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012. Z prevažujúcej praxe súdov rozhodujúcich o návrhoch na obnovu konania v obvode Krajského súdu v Trnave, resp. iných krajských súdov, je zistiteľné, že pri posudzovaní samotných návrhov na obnovu konania sa skúmali okrem samotného nálezu ústavného súdu pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012, aj zákonné podmienky uvedené v § 394 ods.   1   Trestného   poriadku,   teda,   či   trest   ukladaný   páchateľovi   mu   nebol   vymeraný v zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom   páchateľa   alebo   v   zrejmom nepomere s účelom trestu.

Vzhľadom na vyššie naznačené úvahy tunajší krajský súd zastáva stanovisko, že trest ukladaný v pôvodnom konaní odsúdenému M. H. (v trvaní 19 rokov so zaradením pre jeho výkon   do   ústavu   s   maximálnym   stupňom   stráženia)   je   trestom   zákonným,   keďže   bol ukladaný za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona (v základnej sadzbe od 15 do 20 rokov). Naviac okolnosťou priťažujúcou bolo to, že sa tohto (obzvlášť závažného zločinu vraždy) obžalovaný dopustil v súbehu s inou trestnou činnosťou, ktorá okolnosť mala tiež vplyv na výšku uloženého trestu.

Takto uložený trest tunajší krajský súd pri posudzovaní sťažnosti podanej odsúdeným M. H. proti uzneseniu Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 2Nt/95/2013 zo dňa 15. augusta 2013   nepovažoval   za   trest   uložený   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu,   pomerom páchateľa, resp. zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zohľadňujúc   súčasne   zásadu   stability   a   nemeniteľnosti   právoplatných   súdnych rozhodnutí, a to aj za situácie, keď z konkrétnych okolností prípadu je zrejmé, že prípadné obnovené   konanie   pre   odsúdeného   nemôže   priniesť   priaznivejší   výsledok,   navrhujem podanú ústavnú sťažnosť odsúdeným M. H. odmietnuť.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   k   podaniu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   373/14 z 15. júla 2014 vyjadrila podaním z 30. júla 2014, v ktorom poukázala na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a následne v podstatnom uviedla:

«Predmetné   ustanovenie   upravuje   v   prípade   okrem   iného   aj   straty   účinnosti niektorého   ustanovenia   právneho   predpisu   splnenie   podmienky   obnovy   konania   podľa príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Naplnením   účelu   citovaného   zákonného ustanovenia je v takom prípade nevyhnutne opätovné rozhodovanie o treste. Sťažovateľ podotýka,   že   trest   je   vždy   v   prvom   rade   určovaný   zákonom,   tzn.   v   zákone   upravenou trestnou sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného trestu.   Aplikačná   úvaha   súdu   sa   však   pohybuje   len   v   rámci   zákonnej   trestnej   sadzby. Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už v štádiu konania o povolení obnovy konania, vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa má vychádzať z odlišnej trestnej sadzby.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Nepochybne v prípade sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní trestu   sťažovateľovi   postupovali   podľa   protiústavného   návetia   časti   asperačnej   zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu.

Sťažovateľ   si   ďalej   dovoľuje   poukázať   na   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu v období   nasledujúcom   po   prijatí   zjednocujúeho   stanoviska   ústavného   súdu   sp.   zn. PLz. ÚS 2/2014, a to na nález sp. zn. I. ÚS 123/2014-63 zo dňa 21.05.2014, v ktorom ústavný súd vyslovil v totožnom prípade porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V bode 26 predmetného nálezu ústavný súd konštatoval: „Ústavný súd v rozsahu uvedeného {pozri tiež bod 19) v súhrne konštatuje, že oba súdy   v   pôvodnom   konaní   uložili   sťažovateľovi   trest   odňatia   slobody   s   použitím protiústavného   návetia   časti   asperačnej   zásady   týkajúcej   sa   ukladania   úhrnného   trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona textu za bodkočiarkou by všeobecné   súdy   uložili   iný,   pre   sťažovateľa   priaznivejší   trest.   Keďže   krajský   súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).“»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   224/2014-18 z 2. júla 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci,   a   to   vo   vzťahu   k   záverom   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012,   ktorý   bol   publikovaný   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky 21. decembra   2012   pod   č. 428/2012   a   ktorým   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   §   41   ods.   2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami, v prípadoch   posudzovania   individuálnych   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je úlohou ústavného   súdu   preskúmavať príslušné   právne   predpisy   a prax in   abstracto,   ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či   spôsob,   akým   boli   uvedené   predpisy   aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn. 7 T 128/2009   z   12.   októbra   2010   uložil   sťažovateľovi   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 19 rokov s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady v časti týkajúcej sa ukladania   súhrnného   trestu   podľa   zásad   na   uloženie   úhrnného   trestu   v   súlade   s   §   42 Trestného   zákona.   Okresný   súd   v   predmetnom   prípade   výpočtom   zvýšil   hornú   hranicu najprísnejšej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody   trestného   činu   spáchaného   sťažovateľom (t. j. obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy   15   –   20   rokov)   a   uložil   sťažovateľovi   ako obžalovanému   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody a zároveň   následne   s ohľadom   na prevahu pomeru   poľahčujúcich   okolností   aplikoval aj ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona a znížil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona o jednu tretinu, t. j. vrátil sa k pôvodnej výmere trestnej sadzby, avšak trest sťažovateľovi ukladal v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby, t. j. vo výmere 17 rokov a 6 mesiacov až 20 rokov. Proti rozsudku okresného súdu z 12. októbra 2010 podal obhajca sťažovateľa odvolanie, avšak konanie o ňom   bolo   na základe   späťvzatia   odvolania   sťažovateľom   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 To 147/2010 z 25. januára 2011 podľa § 312 ods. 4 Trestného poriadku zastavené.

Okresný súd takto pri ukladaní trestu sťažovateľovi prima facie postupoval podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, keď sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v hornej hranici trestnej sadzby.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 95/2013 z 15. augusta 2013 zamietol a krajský súd v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Postup všeobecných súdov   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   obnovu   konania   bol   založený   na   predpoklade,   že sťažovateľovi   pôvodne   uložený   trest   odňatia   slobody   nie   je   v   zrejmom   nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 k výške trestu dôvodil, že „Podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu, súd I. stupňa vo veci postupoval zákonne   súladným   spôsobom,   pokiaľ   žiadosti   odsúdeného   M.   H.   o   povolenie   obnovy konania vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 7 T/128/2009 nevyhovel.

Zodpovedá   skutočnosti   konštatovanie,   nachádzajúce   sa   v   odôvodnení   uznesenia okresného súdu, vo vzťahu k vydanému nálezu ústavného súdu pod sp. zn. PL.ÚS 106/2011 zo   dňa   28.   11.   2012,   ktorý   (nález   ústavného   súdu)   vyslovil   čiastočnú   protiústavnosť zákonného ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Podľa § 41b odsek 1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   SR   (ktoré   ustanovenie   cituje vo svojom návrhu, resp. žiadosti aj odsúdený), ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho   predpisu   rozsudok,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   podľa   čl.   125   ústavy   a   ten nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku....

Vydanie nálezu ústavného súdu tak, ako konštatuje aj samotný odsúdený v dôvodoch sťažnosti, resp. okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia, je potrebné považovať za novú skutočnosť pôvodne konajúcemu súdu skôr neznámu zakladajúcu možnosť podania návrhu na   obnovu   konania.   Súčasne   však   z   vyššie   citovaných   ustanovení   pre   príslušný   súd nevyplýva   povinnosť   povoliť   obnovu   konania   v   prospech   odsúdeného.   Takýto   záver nepochybne je zrejmý z ustanovenia § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z. z. (o organizácii Ústavného súdu SR), ktorý odkazuje na všeobecné zákonné podmienky umožňujúce povoliť obnovu konania uvedené v ustanovení § 394 odsek 1 Trestného poriadku.

Tak, ako správne konštatuje okresný súd v napadnutom uznesení povoliť obnovu konania, čo do výroku o treste by bolo možné len pri zistení, že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, resp. uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Tak,   ako   poukázal   okresný   súd   v   napadnutom   uznesení,   obžalovaný   M.   H.   bol odsúdený pre spáchanie obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti (vraždy), ktorej sa dopustil konaním vykazujúcim vysoký stupeň bezohľadnosti, ako i brutality. V neposlednom rade bolo potrebné zohľadňovať   aj   skutočnosť   pri ukladaní trestu,   že sa   dopustil tejto obzvlášť   závažnej   úmyselnej   trestnej   činnosti   v   súbehu   s   inou   trestnou   činnosťou,   čo v neposlednom rade takisto ovplyvňuje výšku trestu uloženého páchateľovi.

Trest odňatia slobody v trvaní 19 rokov je podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu tak, ako odôvodnil aj súd I. stupňa v napadnutom uznesení trestom zákonným, reflektujúcim príslušné   zákonné   kritériá   regulujúce   druh   a   výmeru   trestu   ukladaného   za   spáchanie obzvlášť   závažnej   úmyselnej trestnej činnosti narušujúcej   záujem spoločnosti   požívajúci maximálnu ochranu prostredníctvom ustanovení trestného práva hmotného.

Odvolací súd zistil teda, že súd I. stupňa nepochybil, pokiaľ žiadosti odsúdeného nevyhovel   v rámci   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   Súčasne   tento   (odvolací   súd) nezistil   dôvody   na   zmenu,   resp.   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   a   preto   rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 95/2013 z 15. augusta 2013 považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na vybranú časť tohto rozhodnutia, z ktorej vyplýva:

„...   V   danom   prípade   sa   odsúdenému   ukladal   súhrnný   trest   odňatia   slobody za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, keď odsúdený dňa 17. 02. 2009   v   Horných   Salibách   v   rodinnom   dome   pod   vplyvom   omamných a psychotropných látok po predchádzajúcom slovnom konflikte s matkou jeho družky túto udrel viackrát kladivom do hlavy tak silno, že jej spôsobil trieštivú zlomeninu lebečnej klenby   a   spodiny   s pomliaždením   mozgu,   pričom   v   dôsledku   týchto   zranení   poškodená krátko na to zomrela. Odsúdený následne telo nebohej hodil do studne na dvore a studňu zakryl kovovým poklopom, kde telo poškodenej bolo nájdené inou osobou dňa 02. 08. 2009, teda takmer po 6 mesiacoch.

Odsúdenému   bol   ukladaný   súhrnný   trest   odňatia   slobody   pri   súčasnom   zrušení výroku o treste z rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 2 T/82/2010 zo dňa 28. 04. 2010. Z horeuvedeného vyplýva, že odsúdený sa dopustil mimoriadne závažnej trestnej činnosti, ktorú   spáchal   obzvlášť   brutálnym   spôsobom,   keď   po   opakovaných   úderoch   kladivom poškodená zakrátko zomrela, pričom odsúdený nebohú poškodenú hodil do studne, kde bola skoro 6 mesiacov. Uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 19 rokov aj pri sprísnení trestnej sadzby je preto primeraný povahe, závažnosti brutálnosti tohto činu a preto podľa názoru súdu možno uložený trest v pôvodnom konaní považovať pre odsúdeného za primeraný a neprichádza do úvahy jeho zníženie pri prihliadnutí na už prijaté stanovisko Ústavného súdu SR.

Uvedený názor súdu je v súlade s aplikáciou nálezu ústavného súdu vo vzťahu k už spomínanému rozhodnutiu pléna. Povolenie obnovy konania nemusí byť totiž automatické a to len z toho dôvodu, že plénum ÚS vyhlásilo a vydalo svoj nález, pretože trest odňatia slobody vo výmere 19 rokov možno považovať u odsúdeného za trest primeraný.

Na základe týchto   skutočností súd   návrh odsúdeného M.   H.   o povolenie obnovy konania zamietol.“

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd“   (II.   ÚS   148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí   v   inom   než   v   zákonom   ustanovenom   a   právnom   myslení   či   konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v posudzovanom prípade konštatovali nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá § 394 Trestného poriadku, a to   z   dôvodu,   že   síce   pripustili,   že   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012   je   skutočnosťou   skôr   neznámou,   avšak   sťažovateľovi   pôvodne uložený   trest   odňatia   slobody   nebol   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   trestného   činu, za ktorý bol odsúdený, a taktiež nebol v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami, všeobecné súdy v posudzovanom prípade vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej veci prejudikovali ďalší svoj postup v prípade povolenia obnovy konania v tom smere, že nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané, by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo priaznivejšie   vo   výške   uloženého   trestu,   resp.   že   by   sťažovateľovi   uložili   trest   odňatia slobody v obdobnej výmere.

Ak by okresný súd pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste vychádzal iba z prvej časti vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, ukladal by sťažovateľovi trest síce v rámci trestnej sadzby v rozmedzí 15 až 20 rokov, a nie v rozmedzí od 17 rokov a 6 mesiacov do 20 rokov. Ústavný súd v rozsahu uvedeného v súhrne konštatuje, že okresný súd v pôvodnom konaní uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona textu za bodkočiarkou by okresný súd uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší   trest.   Keďže krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   už uvedené   skutočnosti nezohľadnil, porušil práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené   závery   ústavný   súd   potvrdil   tiež   vo   svojom   zjednocujúcom   stanovisku sp. zn.   PLz.   ÚS   2/2014   zo   7.   mája   2014,   v   ktorom   uviedol:   „Bod   II   stanoviska trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľné   nielen   v   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na základe konštatovania porušenia   ústavnosti   v   danej   veci   v   dôsledku   vyslovenia   porušenia   označených   práv sťažovateľa uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 169/2013 z 10. októbra 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním ustanovenou právnou zástupkyňou.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby podľa návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume 402 € (za tri úkony právnej služby 3 x 134 €) a 24,12 € (režijný paušál 3 x 8,04 €). Odmena   advokátke   za   poskytnuté   právne   služby   v   konaní   pred   ústavným   súdom   tak predstavuje celkovú sumu 426,12 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   zaplatí   Kancelária   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na účet právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd je potom povinný uhradiť trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014