znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 224/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   B.   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   T.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob 169/2009 z 8. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 169/2009 z 8. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľka ako organizácia kolektívnej správy   sa   návrhom   na začatie   konania z 3.   januára 2007 domáhala na Okresnom   súde Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   voči   B.,   s.   r.   o.,   T.   (ďalej   len   „žalovaný“),   ako prevádzkovateľovi   retransmisie   uhradenia   primeranej   odmeny   za   používanie   zvukovo   – obrazových záznamov v káblovej retransmisii za obdobie od 1. apríla 2006 do 30. júna 2007 v sume 7 120,10 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Cb 16/2007 z 2. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol.

O odvolaní podanom sťažovateľkou rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   jej   bolo   Ministerstvom   kultúry   Slovenskej republiky udelené oprávnenie č.   4/2005 na výkon kolektívnej správy majetkových práv výrobcov zvukovo – obrazových záznamov v oblasti káblovej retransmisie nimi vyrobených zvukovo   –   obrazových   záznamov,   na   základe   ktorého   v   súlade   s   §   78   a   nasl.   zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „autorský   zákon“)   vykonáva   kolektívnu   správu majetkových   práv   výrobcov   zvukovo   –   obrazových   záznamov.   Prostredníctvom uzatvorených   zmlúv   o zastupovaní   sťažovateľka   zastupuje   jednotlivých   výrobcov,   resp. nositeľov práv k zvukovo – obrazovým záznamom a zároveň na základe bilaterálnej zmluvy – dohody o spolupráci uzatvorenej so spoločnosťou A. (Association for the International Collective   Management   of   Audiovisual   Works)   zastupuje   aj   zahraničných   výrobcov zvukovo – obrazových záznamov.

Podľa sťažovateľky „Pod pojmom výrobca ZOZ môžeme chápať producenta filmu, ktorý   inicioval   alebo   zabezpečil,   najmä   vynaložením   finančných   prostriedkov,   konečné vyhotovenie filmu (ustanovenie § 5 ods. 20 Autorského zákona). Film je audiovizuálne dielo podľa ustanovenia § 5 ods. 2 Autorského zákona a na to, aby mohlo byť audiovizuálne dielo uvádzané   na   verejnosti   (laicky   povedané,   aby   sme   mohli   film   aj   pozerať),   musí   byť zaznamenané, a tento záznam audiovizuálneho diela je ZOZ. K ZOZ sa viažu práva výrobcu (producenta), t. j. výrobcovské práva podľa § 66 a nasl. AZ.

Ustanovenie   §   67   ods.   1   AZ   hovorí,   že   ak   výrobca   ZOZ   nemá   výhradné   právo udeľovať súhlas na verejný prenos svojho ZOZ podľa § 66 ods. 2, má za takéto použitie právo na primeranú odmenu. Toto ustanovenie sa týka aj káblovej retransmisie, nakoľko táto je podľa § 5 ods. 14 AZ verejným prenosom.

Podľa § 81 ods. 1 písm. j) AZ je organizácia kolektívnej správy povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s Autorským zákonom a zmluvami pre nositeľov práv, t. j. výrobcov ZOZ, odmeny. Tieto odmeny   teda   vyberá   na   základe   uzatvorených   zmlúv   s   výrobcami   ZOZ   sťažovateľ   ako organizácia kolektívnej správy práv.

Každý prevádzkovateľ retransmisie je držiteľom oprávnenia na káblovú retransmisiu na základe registrácie retransmisie vydanom Radou pre vysielanie a retransmisiu v zmysle zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii.   Na   základe   tohto   oprávnenia prevádzkuje   káblovú   retransmisiu   na   určitom   územnom   rozsahu,   určitému   počtu zákazníkom, t.j. v určitom počte prípojok. Prevádzkovateľ retransmisie dennodenne používa ZOZ   tým,   že   vykonáva   ich   káblovú   retransmisiu   prostredníctvom   ponúkaných programových služieb - televíznych kanálov. Ako sme už vyššie uviedli, v zmysle § 67 ods. 1 AZ   za   takéto   použitie   ZOZ   má   sťažovateľ   od   prevádzkovateľov   retransmisie   právo   na primeranú odmenu, nakoľko ako organizácia kolektívnej správy zastupuje majetkové práva výrobcov ZOZ.

Vyššie   spomínaným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu, však bolo toto právo sťažovateľa a tým aj výrobcov ZOZ porušené.“.

Na základe uvedeného považuje sťažovateľka rozsudok krajského súdu za arbitrárny a   jeho   odôvodnenie   za   nedostatočné,   pretože   krajský   súd   sa   nezaoberal   väčšinou   jej námietok a argumentov prednesených v odvolaní a z rozhodnutia nemožno vyvodiť, z čoho vyvodil svoj právny záver.

Sťažovateľka   tiež   poukázala   na   skutočnosť,   že   už   v   odvolaní   proti   rozsudku okresného   súdu   uviedla,   že   ak   tento   súd   tvrdí,   že   oprávnenie   sťažovateľky „nie   je limitované   uzatvorenými   zmluvami   s   výrobcami   zvukovo-obrazových   záznamov   alebo s nositeľmi práv k zvukovo-obrazovým záznamom“, mal jej uplatnený nárok priznať bez následného posudzovania zmlúv o zastupovaní.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že podľa názoru krajského súdu „výrobcu audiovizuálneho diela nemožno považovať zároveň aj za výrobcu ZOZ. Súd však tento svoj právny názor nezdôvodnil napriek tomu, že dôkazy predložené sťažovateľom jednoznačne svedčia o opaku, navyše tento fakt vyplýva priamo z právnych predpisov SR.

Práva výrobcu ZOZ sú totožné s právami výrobcu audiovizuálneho diela, nakoľko ide vždy o ten istý subjekt, o producenta (t. j. výrobcu). Táto skutočnosť vyplýva z ust. § 5 ods. 20 AZ, ust. § 2 ods. 15 zákona č. 343/2007 Z. z. o podmienkach evidencie, verejného šírenia a uchovávania audiovizuálnych diel, multimediálnych diel a zvukových záznamov umeleckých   výkonov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (audiovizuálny   zákon) a taktiež   Ministerstvo   kultúry   Slovenskej   republiky   v   stanovisku,   ktoré   sme   predložili súdu dňa   10.   9.   2008   (výklad   MK   SR   sa   nachádza   na   webovej   stránke   ministerstva   – http://www.culture.gov.sk/uploads/Ma/Qe/MaQeps7QJ5LeMo-JwboWD4A/04_vyklad-az_- 5-55-az.pdf). Týmto stanoviskom MK SR sa však súdy v priebehu konania a pri rozhodovaní vôbec nezaoberali, nevyhodnotili ho, napriek našim námietkam v odvolacom konaní... Odvolací súd zároveň uviedol, že podľa § 5 Autorského zákona nieje možné ZOZ za dielo. Avšak práve § 5 v ods. 2 ustanovuje, že originálom audiovizuálneho diela je prvý ZOZ tohto diela. Podľa tohto ustanovenia je prepojenie týchto dvoch statkov nevyhnutné, čo konštatovalo aj vyššie uvedené stanovisko MK SR. Teda tvrdenie súdu, že nie je možné považovať ZOZ za dielo, nemožno subsumovať pod všetky typy ZOZ. Nositelia práv, ktorých zastupuje žalobca (sťažovateľka, pozn.), vykonávajú majetkové práva práve k ZOZ, ktoré spĺňajú znaky audiovizuálneho diela – filmy, seriály, atď. (Znaky audiovizuálneho diela nespĺňa každý ZOZ – napr. ZOZ športového prenosu nieje audiovizuálnym dielom.) Pokiaľ by sa odvolací súd hore uvedenými ustanoveniami zákona a stanoviskom MK SR spravoval, vyhodnotil by, že predložené zmluvy o zastupovaní s výrobcami a nositeľmi práv k ZOZ poverujú sťažovateľa na vyberanie primeranej odmeny v zmysle § 67 ods. 1 AZ.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   nemá   oporu   v   skutkovom   základe   ani   právny   názor krajského   súdu,   podľa   ktorého   zo   zmlúv   o   zastupovaní   nevyplýva,   že   sťažovateľka uzatvorila   zmluvy   s   výrobcami   zvukovo   –   obrazových   záznamov   alebo s   oprávnenými osobami   k   týmto   zvukovo   –   obrazovým   záznamom.   Uvedené   tvrdenie   nemá   oporu v skutkovom základe, pretože so zmluvy s A.   vyplýva, že táto zastupuje producentov a rovnako ostatné sťažovateľom predložené zmluvy o zastupovaní boli uzatvorené priamo s výrobcami   zvukovo   –   obrazových   záznamov,   resp.   s   nositeľmi   práv   k   zvukovo   – obrazovým záznamom.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že A. ju v zmluve z 24. júna 2003 poverila   zastupovaním   práv   producentov   (výrobcov   audiovizuálnych   diel)   na   území Slovenskej republiky. Týmto ju „poverila na zastupovanie práv výrobcov ZOZ, nakoľko práva výrobcov sú vždy tie isté. Výrobca audiovizuálneho diela nedisponuje inými svojimi právami ako výrobca ZOZ, vždy ide o práva podľa ustanovenia § 66 a nasl. Autorského zákona. Táto skutočnosť je taktiež vyjadrená v úvodných ustanoveniach zmluvy, kde je A. prezentovaná   ako   organizácia   zastupujúca   okrem   iného   pôvodné   práva   producentov audiovizuálnych   diel   v   oblasti   káblovej   retransmisie   a   sťažovateľ   ako   organizácia kolektívnej   správy   zastupujúca   na   základe   oprávnenia   (v   zmluve   ako   slovenská   štátna licencia)   práva   producentov   audiovizuálnych   diel   v   oblasti   káblovej   retransmisie. Konkrétne v článku 2 ods. 4 zmluvy A. poveruje sťažovateľa na zastupovanie svojich práv (t. j.   práv   nimi   zastupovaných   producentov)   pri   rokovaniach   o   zmluvách   so   slovenskými káblovými   prevádzkovateľmi.   V   článku   8   zmluvy   A.   poveruje   sťažovateľa   na   vyberanie odmien za práva producentov (t. j. majetkové práva výrobcov ZOZ v zmysle slovenského Autorského zákona) od slovenských prevádzkovateľov retransmisie. Rozsah zastupovania je uvedený v článku 2 ods. 5 zmluvy, v ktorom sa uvádza, že tento článok sa týka káblovej a podobnej retransmisie televíznych programov.“.

Súčasne   zmluvami   o   zastupovaní   práv   výrobcu   zvukovo   –   obrazového   záznamu zastupovaní nositelia práv „poverili sťažovateľku zastupovaním ich práv na území v SR a zahraničí, ktoré zastupovaní nositelia práv nadobudli v zmysle Autorského zákona (článok I.   zmluvy)   v   rozsahu,   okrem   iného,   vyberania   a   rozdeľovania   odmien   za   šírenie   diel prostredníctvom   káblovej   retransmisie.   Ide   o   práva   podľa   ustanovenia   §   66   a   nasl. Autorského   zákona,   tzv.   výrobcovské   práva   -   práva   producentov.   Tieto   práva   sa   viažu k ZOZ, t. j. filmu resp. audiovizuálnemu dielu, ktorý vyrobili.

Podľa názoru odvolacieho súdu, sa tieto zmluvy týkajú nároku na odmenu za šírenie diel a nie ZOZ, a preto sa netýkajú práv výrobcov v zmysle § 67 ods. 1 AZ.

Súd si však neuvedomil, že v súdnom konaní nešlo o diela alebo ZOZ ako také, avšak súdne konanie sa týkalo majetkových práv výrobcov v zmysle § 67 ods. 1 AZ. Výrobca môže mať majetkové práv k ZOZ. avšak pokiaľ tento ZOZ spĺňa znaky audiovizuálneho diela, má výrobca majetkové práva zároveň k audiovizuálnemu dielu - toto prepojenie je vyjadrené v ust. § 5 ods. 20 AZ. Tento fakt si prvostupňový ako aj odvolací súd zjavne neuvedomil, uvedené   ustanovenie   Autorského   zákona   nebral   v   úvahu,   a   preto   nesprávne   vyhodnotil nielen vyššie uvedené zmluvy, ale celý majetkový nárok výrobcov ZOZ.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že poverenie sťažovateľa na zastupovanie producentov zastupovaných organizáciou A. ako aj poverenia na zastupovanie výrobcov ZOZ, je nesporné.“.

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy rozhodujúce v jej veci dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, pokiaľ ide o aplikáciu § 84 autorského zákona a ich tvrdenie, že sa vzťahuje len na povinnú kolektívnu správu práv. Uvedené je v rozpore s § 78 ods. 2 písm. c) s odkazom na § 78 ods. 3 autorského zákona, podľa ktorých „povinnú kolektívnu správu nemožno   vylúčiť   a   nositelia   práv   musia   byť   pri   výkone   svojich   majetkových   práv zastupovaní organizáciou kolektívnej správy. Ak teda povinnú kolektívnu správu nemožno vylúčiť, nemožno dôjsť k naplneniu hypotézy právnej normy § 84 AZ – pokiaľ by sa táto vzťahovala iba na povinnú kolektívnu správu – spočívajúcej vo vylúčení kolektívnej správy a na následnom preukazovaní splnenia povinnosti vysporiadať používané predmety ochrany povinným subjektom...

Nakoľko prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil ust. § 84 AZ, domnieval sa, že organizácia kolektívnej správy je povinná preukázať použitie ňou spravovaného predmetu ochrany.   Naproti   tomu   je   však   prevádzkovateľ   retransmisie   povinný   preukázať vysporiadanie použitých predmetov ochrany, pretože sťažovateľ preukazuje v zmysle hore uvedeného   ustanovenia   oprávnenie   na   zastupovanie   nositeľov   práv   k   používaným predmetom ochrany. Žiadna z organizácií kolektívnej správy pri jej výkone nepreukazuje používanie   spravovaných   predmetov   ochrany,   organizácia   vždy   preukazuje   len   zákonné a zmluvné oprávnenie na výkon kolektívnej správy...

Odvolací   súd   sa   v   rozhodnutí   nevysporiadal   s   viacerými   navrhnutými   dôkazmi a skutočnosťami tvrdenými v odvolaní – napr. obsahom oprávnenia sťažovateľa na výkon kolektívnej správy v spojitosti so zmluvami o zastupovaní, uplatnením ust. § 84 AZ na dobrovoľnú   kolektívnu   správu,   vzťah   medzi   pojmami   výrobca   ZOZ / výrobca audiovizuálneho diela / producent a pojmami ZOZ a audiovizuálne dielo, stanoviskom MK SR zo dňa 12. 6. 2008, preukázanie použitia ZOZ žalovaným. Odvolací súd sa obmedzil na konštatovanie, že skutočnosti tvrdené sťažovateľom neboli preukázané, akými úvahami však súd dospel k takémuto názoru, nie je z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé.“.

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu   je nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov   a   jeho   postupom   bola   sťažovateľke   odňatá možnosť konať pred súdom. Súčasne konaním krajského súdu nebola výrobcom ZOZ, ktorí sú zastúpení sťažovateľom, uhradená od prevádzkovateľa retransmisie primeraná odmena za používanie ich   ZOZ káblovou retransmisiou, čím bolo porušené aj majetkové právo sťažovateľky.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:„1.   Základné   právo   Slovenskej   asociácie   producentov   v audiovízii...   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cob/169/2009-480 zo dňa 8. 2. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cob/169/2009-480 zo dňa 8. 2. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3.   Slovenskej asociácii producentov v audiovízii priznáva náhradu   trov konania, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. A. T... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vyslovených právnych názoroch, „z rozhodnutia nemožno   vyvodiť,   z   čoho   odvolací   súd   vyvodil   svoj   právny   názor“;   v   dôsledku   čoho považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozhodnutím, ústavný súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov.   V právomoci   ústavného súdu   zostalo následne iba posúdenie,   či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľky   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní zistených   skutkových   záverov   a   na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd podľa § 219   ods.   2   O.   s.   p.   konštatuje   správnosť   napadnutého   rozsudku   a   jeho   odôvodnenia v napadnutej   časti   a   v   celom   rozsahu   sa   s   ním   stotožňuje.   Na   doplnenie   dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich skutočnosti a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa § 132 ods. 1 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, Čo uviedli účastníci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol.

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa o posúdení vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa v tomto konaní. Navrhovateľ v tomto konaní preukázal, že má oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov   a   iných   nositeľov práv   podľa   §   78   ods.   1,   2 Autorského zákona   k zvukovo- obrazovým   záznamom   a   to   na   základe   rozhodnutia   Ministerstva   kultúry   Slovenskej republiky zo dňa 14. 9. 2001 a zo dňa 3. 3. 2004 vydaného pod č. MK-328/2004-900. Na základe   rozhodnutia   Ministerstva   kultúry   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.   4.   2007   bol navrhovateľ oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa Autorského zákona   v   súvislosti   s   káblovou   retransmisiou   zvukovo-obrazového   záznamu   na   základe a v rozsahu   uzatvorených   zmlúv   s   výrobcami   zvukovo-obrazových   záznamov   a   inými nositeľmi práv k zvukovo-obrazovým záznamom. Zmluvy, ktoré predložil žalobca v konaní sa týkali práv súvisiacich s audiovizuálnymi dielami, čo je rozdielny pojem ako zvukovo- obrazový   záznam   podľa   §   5   ods.   24   Autorského   zákona.   Z   týchto   zmlúv   nevyplýva,   že navrhovateľ   uzatvoril   zmluvy   s   výrobcami   zvukovo-obrazových   záznamov   alebo s oprávnenými   osobami   k   týmto   zvukovo-obrazovým   záznamom.   Navrhovateľ   v   tomto konaní uplatňuje primeranú odmenu podľa § 67 ods. 1 Autorského zákona. Zo žiadnych ustanovení zmluvy o spolupráci, ktorú uzatvoril navrhovateľ s asociáciou A. dňa 24. 6. 2003 nevyplýva, že asociácia A. poverila navrhovateľa na uplatňovanie tejto primeranej odmeny podľa § 67 ods. 1 Autorského zákona. Táto zmluva oprávňuje navrhovateľa rokovať o obsahu licenčných zmlúv so slovenskými káblovými prevádzkovateľmi. Toto oprávnenie nemožno stotožňovať s oprávnením vyberať odmeny za verejný prenos zvukovo-obrazového záznamu a prenos retransmisie. Predmetná zmluva navrhovateľa s asociáciou A. v čl. 8 poverila navrhovateľa na vyberanie licenčných poplatkov v zmysle § 45 Autorského zákona, čo však nemožno považovať za právo na vyberanie primeranej odmeny, ktorá je upravená v § 67 Autorského zákona a ktorú si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje. Zmluvy, ktoré má navrhovateľ uzatvorené s výrobcami alebo so Slovenským filmovým ústavom Bratislava sa týkajú   nároku   na   odmenu   za   šírenie   diel   prostredníctvom   káblovej   retransmisie   a   nie zvukovo-obrazových   záznamov.   Preto   ani   z   týchto   zmlúv   nevyplýva   aktívna   legitimácia navrhovateľa   na   uplatňovanie   primeranej   odmeny,   ako   majetkových   práv   výrobcov zvukovo-obrazových   záznamov.   Podľa   §   5   Autorského   zákona   nie   je   možné   považovať zvukovo-obrazový   záznam   za   dielo   a   taktiež   nemožno   považovať   za   správne   tvrdenie navrhovateľa,   že   výrobca   audiovizuálneho   diela   je   zároveň   aj   výrobcom   zvukovo- obrazového záznamu.“

Predmetný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa   z obsahu napadnutého rozhodnutia   presvedčil,   že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B   K   namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového protokolu

Sťažovateľka okrem iného namietala aj porušenie svojho základného práva „vlastniť majetok   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy...   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru...“ napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu. Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   ako   zástupkyňa „výrobcov   ZOZ   v   dôsledku rozhodnutia krajského súdu... nemôže realizovať svoje majetkové právo“.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   tiež   aj   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   záverov   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011