znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 224/2010-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 350/2009 a jeho uznesením z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 350/2009 a jeho uznesením z 31. marca 2010 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej   republiky,   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 26 C 136/2005 zo 14. mája 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 285/2008 z 29. decembra 2008 tento rozsudok potvrdil. Obe konania   vedené   okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom   boli   právoplatne   skončené 5. marca 2009. Sťažovateľ napadol uvedený rozsudok krajského súdu dovolaním.

V rámci dovolacieho konania sťažovateľ požiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov   na   zastupovanie   pred   dovolacím   súdom.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 26 C 136/05   z   27.   júla   2009   jeho   žiadosť   odmietol.   Proti   uvedenému   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 31. marca 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Trnave súdnemu konaniu nepomohol a porušil základné ľudské právo D. B. garantované čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný prostriedok a čl. 14 – zákaz diskriminácie.

Krajský súd v Trnave v uznesení 23Co/350/2009-410 rozhodol diletantsky, pretože potvrdil   neustanovenie   advokáta   na   dovolacie   konanie,   hoci   mal   v   spise   predložené potrebné aktuálne pomery sťažovateľa s tým, že sťažovateľ nemá prostriedky na zaplatenie advokáta, tieto Krajský súd prehliadal a použil nepravdivé údaje alebo značne skreslené za účelom škodiť a aj tak konal, čím porušil základné právo garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 3 nikoho nemožno odbiť ponižujúcim spôsobom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„II.A. Krajský súd v Trnave porušuje základné práva D. B. v konaní 23Co/350/2009 garantované čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave 23Co/350/2009-410 z dňa 31. 03. 2010 a vec vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie. II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu predvolať svedkov, pripojiť vyšetrovací spis ÚIS-418/BA1-PO-2004 a vykonať náležité dokazovanie a konať bez ďalších prieťahov.

II.D.   Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   zaplatiť   satisfakciu   D.   B.   vo   výške 30.000   EUR   v   lehote   15   dní   odo   dňa   doručenia   Nálezu   Ústavného   súdu,   plus   trovy advokáta.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal aj o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových a osobných pomerov.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 31. marca 2010. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že krajský súd uznesením z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 C 136/2005 z 27. júla 2009, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na zastupovanie pred dovolacím súdom.

II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   a   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96).   Do   obsahu   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažovateľ   pokladá   uznesenie   krajského   súdu   z   31.   marca   2010   za   nesprávne, pretože   je   podľa   jeho   názoru   založené   na   nepravdivých   údajoch   o   jeho   majetkových pomeroch.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia z 31. marca 2010 vyplýva: „Predpokladom pre ustanovenie advokáta v zmysle ust. § 30 ods. 1 O. s. p. je, aby boli predpoklady účastníka pre oslobodenie od súdnych poplatkov a citované ust. § 30 ods. 1 O. s. p. dáva možnosť poskytnutia väčšej právnej ochrany účastníkovi, ktorý je síce procesne spôsobilý, ale nemá prostriedky na výdavky zástupcu spojené so zastupovaním, hoci   potrebu   zastúpenia   odôvodňuje   zložitá   povaha   riešenej   veci   a   záujem   účastníka. Z citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   predpokladmi   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov, alebo centrum právnej pomoci je 1. žiadosť účastníka konania, 2. ak účastník spĺňa predpoklady   na oslobodenie   od súdnych   poplatkov,   na   základe rozhodnutia   súdu podľa   ust.   §   138   ods.   1,   tzn.   Či   takéto   rozhodnutie   odôvodňuje   pomery   účastníka a kumulatívne   či   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejmé   bezúspešné   uplatňovanie,   či   bránenie práva.“

V ďalšej časti odôvodnenia uznesenia z 31. marca 2010 krajský súd skonštatoval, že „prvostupňový   súd   náležite   preukazoval   osobné,   zárobkové,   majetkové   pomery,   pričom odvolaciemu súdu v tejto súvislosti nezostáva nič iné ako prihliadnuť na už konštatované pomery žalobcu (sťažovateľa, pozn.), ako boli presne citované v rozhodnutí súdu prvého stupňa...   S   prihliadnutím   na   uvedené   majetkové   pomery   nemožno   priznať   žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a preto sa súd stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že sa zamietla žiadosť o ustanovenie z radov advokátov.“.

Podľa § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie krajského súdu v danej veci je dostatočne vyargumentované.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd dostatočným spôsobom a súčasne poukazujúc na odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 27. júla 2009 uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Ústavný súd nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania,   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý   proces   je naplnené tým,   že   všeobecné   súdy   na   základe   výkladu   a   použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutými postupmi a uznesením krajského súdu z 31. marca 2010 a možným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konštatuje, že krajský súd postupoval v právnej veci sťažovateľa takým spôsobom, ktorý neumožňuje, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení jeho uvedených práv.

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 14 a čl. 3 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, vylučuje,   že   by   postup   krajského   súdu   mohol   byť   v   nejakom   vecnom   vzťahu k eventuálnemu porušeniu čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný   súd   rovnako   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   nemôže   žiadnym spôsobom zasahovať do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ netvrdil,   že   by   sa   s   ním   z   dôvodov   uvedených   v   čl.   14   dohovoru   zaobchádzalo v napadnutých konaniach rozdielne oproti iným osobám v identických alebo podobných situáciách a že takto proti nemu postupoval krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru.

Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci ich   právomoci   neboli   vystavení   zlému   zaobchádzaniu   alebo   trestom   vrátane   zlého zaobchádzania   zo   strany   ostatných   jednotlivcov.   Aby   zlé   zaobchádzanie   spadalo   do pôsobnosti   čl.   3   dohovoru,   musí   dosiahnuť   určité   minimum   závažnosti.   Vzhľadom   na uvedené neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a jeho uznesením z 31. marca 2010 a možným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010