znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 224/09-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka vo veci sťažnosti JUDr. J. N., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 60/2008 a jeho uznesením zo 17. februára 2009, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo   JUDr.   J.   N.   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sž 60/2008 a jeho uznesením zo 17. februára 2009 b o l o   p o r u š e n é.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sž   60/2008 zo 17. februára 2009 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania JUDr. J. N. v celkovej sume 241,76 € (slovom dvestoštyridsaťjeden eur a sedemdesiatšesť centov)   jeho   právnej   zástupkyni advokátke   JUDr.   A.   C.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 224/09-12 zo 17. augusta 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť JUDr.   J.   N.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr. A.   C.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 60/2008 zo 17. februára 2009 (ďalej len „uznesenie zo 17. februára 2009“ alebo „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva: «Pracujem na M. z. v. Dňa 1. 9. 2007 som odišiel na konzulát do V. Po splnení všetkých podmienok ako aj absolvovaní skúšok som získal funkciu hlavného konzula vo V. Absolvoval som bezpečnostnú previerku so stupňom utajenia „dôverná“...

Už v čase, keď som bol na vyslaní tak, na základe internej smernice ministerstva zahraničných   vecí   -   všetci   vyslaní   konzuli   potrebovali   previerku   so   stupňom   utajenia „Tajná“.   Bolo   to   v   období   pred   koncom   roka   2008,   keď   som   sa   osobne   zúčastnil   na stretnutí s predstaviteľmi z Národného bezpečnostného úradu...»

Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 5. marca 2008 (ďalej len „rozhodnutie NBÚ“) rozhodol o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za osobu bezpečnostne   spoľahlivú,   pretože   bol   ako   osoba   zaradený   a   aktívne   vykonával   činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti.

Na základe odvolania sťažovateľa Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“)   ako   príslušný   odvolací   orgán   rozhodnutím sp. zn. VPR NBÚ-802-1/2008 z 21. mája 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 21. mája 2008“) potvrdil   rozhodnutie   NBÚ.   Rozhodnutie   výboru   z 21.   mája   2008   bolo   sťažovateľovi doručené 12. júna 2008.

Sťažovateľ 3. júla 2008 podal najvyššiemu súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008, ktoré označil ako „Návrh na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu“, a v ktorom uviedol: „Na základe rozhodnutia o odvolaní výborom Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý rozhodol,   že   zamieta   moje   odvolanie   zo   dňa   2.   4.   2008   podané   proti   rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu z 5. marca 2008 z dôvodov, že menovaného nemožno podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V zákonnej lehote žiadam, aby bola preskúmaná opodstatnenosť týchto rozhodnutí. Odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu bude doložené v krátkom čase.“.

K podanému návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sám z veľvyslanectva som podal návrh na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky… Návrh, ktorý som podal bol veľmi strohý. Podával som si ho sám. Myslel som si že som sám právnik a môžem to urobiť nakoľko mám právnické vzdelanie… som našiel advokáta, s ktorým som podpísal plnú moc dňa 3. 7. 2008... plná moc JUDr. A. C… Z V. som však poslal ešte jednu plnú moc, aby som si bol istý, že všetko je v poriadku… plná moc zo 16. 7. 2008...“

Najvyšším súdom bolo konanie o návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 vedené pod sp. zn. 5 Sž 60/2008 zastavené. Podľa najvyššieho súdu návrh sťažovateľa „nemal všetky náležitosti žaloby v zmysle § 249 ods. 2 O. s. p., pretože neobsahoval   označenie   rozhodnutia,   ktoré   napáda,   vyjadrenie   v   akom   rozsahu   sa   toto rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca (sťažovateľ, pozn.) nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí, z návrhu taktiež nebolo zrejmé, či je v zmysle § 250a O. s. p. potrebné zastúpenie žalobcu advokátom, preto súd uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzval žalobcu na odstránenie uvedených nedostatkov s poučením o následkoch v prípade nesplnenia výzvy súdu.“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Zásielka s uznesením najvyššieho súdu z 1. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ vyzvaný   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu,   bola   sťažovateľovi   doručovaná   7.   augusta 2008, následne bola uložená na pošte 8. augusta 2008 a sťažovateľ si ju prevzal 12. augusta 2008.

Podaním doručeným najvyššiemu súdu 26. augusta 2008 sťažovateľ „doplnil svoj návrh   o skutočnosti   požadované   vo   výzve   a súčasne   predložil   splnomocnenie   udelené advokátke na jeho zastupovanie v tomto konaní“.

Uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 bolo konanie o návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 zastavené. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného poukázal na ustanovenia § 249 ods. 2, § 250a, § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ďalej následne uviedol:

„Z uvedených ustanovení § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1 O. s. p. však vyplýva, že rozsah napadnutia preskúmavaného rozhodnutia, teda aj dôvody nezákonnosti, je nutné uplatniť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Ak žalobca svoj návrh v zmysle… výzvy doplnil podaním dňa 26. 8. 2008, došlo tak po uplynutí zákonnej lehoty, zameškanie ktorej nie je možné odpustiť. Preto žalobu je nutné považovať za podanú oneskorene, dôvod ktorý je podľa § 250d ods. 3 O. s. p. dôvodom na zastavenie konania.“

Najvyšší   súd   zároveň   v   poučení   o   opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu zo 17. februára 2009 uviedol: „Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c O. s. p.).“

Sťažovateľ   k   porušeniu   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 uviedol:

„Dňa   9.   10.   2008   sme   Najvyššiemu   súdu   predložili   žiadosť   o   pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutia. Nedostali sme žiadnu odpoveď. Bolo to z dôvodu, že som mal byť odvolaný a stiahnutý zo zastupiteľského úradu vo V.

V zmysle § 250c ods. 1 OSP predseda senátu ani nereagoval na dané ustanovenie... V   tomto   prípade   bol   náš   návrh   doplnený   na   základe   výzvy   súdu   na   základe uznesenia, ktoré žalobca prevzal 12. 8. 2008. Išlo o doplnenie návrhu v zmysle § 43 OSP a lehota, ktorá tu bola určená bola sudcovská lehota. Plynutie 15 dňovej lehoty končilo 27. 6. 2008 (správne má byť zrejme 27. augusta 2008, pozn.), žalobca odovzdal doplnenie dňa 26. 8. 2008. Nešlo tu o nový návrh, ale o doplnenie návrhu, v rámci sudcovskej lehoty... Najvyšší súd preukázateľne KONAL potom, ako sme doplnili žalobu (t. j. 26. 6. 2008) vykonával úkony, tým že vyzval na stanovisko výbor NRSR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ (23. 10. 2008), nakoniec z nepochopiteľných dôvodov zastavil konanie, pretože žaloba nebola podaná v lehote v akej mala byť.

Je   to   sofistikovaný   spôsob   ako   odmietnuť   spravodlivosť   z   čisto   formalistických dôvodov. Žalobca robil všetky úkony tak ako od neho požadoval súd...

k zastaveniu konania došlo bez zákonom uznaného dôvodu... V zmysle § 250d ods. 3 je odvolanie proti takému uzneseniu prípustné...“

Sťažovateľ   na   podporu   svojej   argumentácie   o   absencii   dôvodov   na   zastavenie konania o jeho návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 uvedených najvyšším   súdom   poukázal aj na rozhodnutie Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. „ÚS 684/2000“ a uviedol: „Lhúta k podání správní žaloby dle ustanovení § 250b odst. 1 o. s.   ř.   je   lhutou   procesní   povahy.   Je-li   v   dusledku   jejího   odlišného   chápaní   či   jinak nesprávného počítání soudem odmítnutá včas podaná správna žaloba, třeba takový postup soudu hodnotit jako odepřetí práva na soudní ochranu.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že „Najvyšší súd v konaní vedenom na Najvyššom súde pod spisovou značkou 5 Sž 60/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu.“.

Najvyšší   súd   sa   k podanej   sťažnosti   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril podaním č. k. KP 8/09-22 z 31. augusta 2009, v ktorom uviedol:

«Zo spisu tunajšieho súdu č. 5 Sž 60/2008 vyplýva (tak ako navrhovateľ uvádza vo svojom návrhu podanom na ústavný súd), že dňa 3. 7. 2008 podal návrh, v ktorom uviedol: „Na základe rozhodnutia o odvolaní výborom Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý rozhodol, že zamieta moje odvolanie zo dňa 2. 4. 2008 podané proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu z 5. marca 2008 z dôvodov, že menovaného nemožno podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V zákonnej lehote žiadam, aby bola preskúmaná opodstatnenosť týchto rozhodnutí. Odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu bude doložené v krátkom čase“.

Vzhľadom k tomu, že uvedený návrh neobsahoval náležitosti uvedené v § 249 ods. 2 O. s. p. a z textu návrhu nebolo zrejmé, či má žalobca právnické vzdelanie, skutočnosť ktorá bola podstatná pre posúdenie podaného návrhu v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia v nadväznosti lehotu podľa § 250b ods. 1 O. s. p., t. j. aj na prípadné poskytnutie lehoty na doplnenie návrhu,   bol uznesením   zo dňa 1.   8.   2008 vyzvaný na doplnenie   nedostatkov návrhu v rozsahu uvedenom v tomto uznesení. V doplnení návrhu sa navrhovateľ k otázke svojho   vzdelania   nevyjadril,   preto   súd   doručil   návrh   protistrane   na   vyjadrenie   a   až z podkladov spisu zaslaného odporcom vyplynulo, že navrhovateľ má právnické vzdelanie. Na   základe   zistenej   skutočnosti   súd   dospel   k   záveru,   že   u   navrhovateľa   nebolo povinné   zastúpenie   advokátom,   preto   posúdil   ním   podaný   návrh   ako   podaný   osobou kvalifikovanou a pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienky lehoty na podanie žaloby stanovenej v § 250b ods. 1 na základe návrhu podaného navrhovateľom.

Vychádzal   pri   tom   z   ustanovení   §   249   ods.   2   O.   s.   p.   a   za   ním   nasledujúceho ustanovenia   §   250b   ods.   1   O.   s.   p.   Podľa   doterajšej   súdnej   praxe   aj   s   ohľadom   na usporiadanie uvedených ustanovení je nutné ich vykladať tak, že žaloba musí byť podaná v lehote   2   mesiacov   so   všetkými   náležitosťami   uvedenými   v   tomto   ustanovení   (okrem prípadu, ak pôjde o povinné zastúpenie v zmysle § 250a O. s. p., kedy súd skúma tieto lehoty až po poskytnutí poučenia v zmysle § 5 O. s. p.).

Na základe uvedeného potom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že návrh bol síce podaný v lehote podľa § 250b ods. 1 O. s. p., ale neobsahoval náležitosti požadované v § 249 ods. 2, preto bolo nutné navrhovateľa na doplnenie vyzvať. V súlade s § 250h ods. 1 O. s. p. však doplnenie návrhu mohol navrhovateľ urobiť len do uplynutia lehoty podľa § 250b ods. 1 O. s. p., inak bolo potrebné na návrh hľadieť ako podaný oneskorene.

Z uvedeného dôvodu (keďže k doplneniu návrhu navrhovateľom došlo až po zákonnej lehote), súd musel konanie zastaviť.»

Sťažovateľ   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne 16. septembra 2009 doručil stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom zopakoval časť svojej argumentácie už uvedenej v sťažnosti, resp. v plnom rozsahu zotrval na svojich predchádzajúcich podaniach v uvedenej veci.

Najvyšší súd vo svojom podaní z 9. septembra 2009 a právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 29. septembra 2009 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil 3. júla 2008 najvyššiemu súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008, ktoré mu bolo doručené 12. júna 2008. Najvyšší súd uznesením z 1. augusta 2008 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád podaného návrhu, okrem iného aj doplnenie dôvodov, resp. rozsahu, v ktorom rozhodnutie výboru z 21. mája 2008 napáda v lehote 15 dní od jeho doručenia   (uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   12.   augusta   2008).   Sťažovateľ prostredníctvom   svojej   advokátky   odpovedal   na   túto   výzvu   podaním   doručeným najvyššiemu súdu 26. augusta 2008. Najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa uznesením zo 17. februára 2009 zastavil s poukazom na § 250b ods. 1 v spojení s § 250h ods. 1 OSP. V rámci   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   okrem   iného   uviedol: „Zo spisového   materiálu,   zaslaného   na   výzvu   žalovaným,   súd   zistil,   že   žalobca   napadnuté rozhodnutie žalovaného prevzal dňa 12. 6. 2008, lehota na podanie žaloby na preskúmanie tohto rozhodnutia v zmysle § 250b ods. 2 O. s. p. tým mala uplynúť dňom 12. 8. 2008. Návrh podaný dňa 3. 7. 2008 bol preto podaný v lehote.

Vzhľadom k tomu, že podaný návrh nemal všetky náležitosti žaloby v zmysle § 249 ods.   2   O.   s.   p.,   pretože   neobsahoval   označenie   rozhodnutia,   ktoré   napáda,   vyjadrenie v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí, z návrhu taktiež nebolo zrejmé, či je v zmysle § 250a O. s. p. potrebné zastúpenie žalobcu advokátom, preto súd uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzval žalobcu   na   odstránenie   uvedených   nedostatkov   s   poučením   o   následkoch   v   prípade nesplnenia výzvy súdu.

Zásielka podľa záznamu poštového doručovateľa bola doručovaná dňa 7. 8. 2008, uložená dňa 8. 8. 2008 a žalobca ju prevzal dňa 12. 8. 2008. Podaním dňa 26. 8. 2008 žalobca   doplnil   svoj   návrh   o   skutočnosti   požadované   vo   výzve   a   súčasne   predložil splnomocnenie udelené advokátke na jeho zastupovanie v tomto konaní.

Z uvedených ustanovení § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1 O. s. p. však vyplýva, že rozsah napadnutia preskúmavaného rozhodnutia, teda aj dôvody nezákonnosti, je nutné uplatniť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Ak žalobca svoj návrh v zmysle uvedenej výzvy doplnil podaním dňa 26. 8. 2008, došlo   tak   po   uplynutí   zákonnej   lehoty,   zameškanie   ktorej   nie   je   možné   odpustiť.   Preto žalobu je nutné považovať za podanú oneskorene, dôvod ktorý je podľa § 250d ods. 3 O. s. p. dôvodom na zastavenie konania.“

K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   v dôsledku   nesprávnych   záverov   vyslovených v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu,   ku   ktorým   dospel   nesprávnou   interpretáciou § 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP. Podľa právnych záverov vyslovených v napadnutom   uznesení   musí   byť   žaloba   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu neobsahujúca všetky zákonom predpísané náležitosti doplnená žalobcom v priebehu lehoty uvedenej v § 250b ods. 1 OSP (lehota dvoch mesiacov plynúca od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni), inak ju súd vzhľadom na § 250h ods. 1 OSP musí odmietnuť ako oneskorene podanú.

Úlohou ústavného súdu v tejto veci bolo teda odpovedať na otázku, či najvyšší súd v uvedenom prípade aplikoval ustanovenia § 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP ústavne konformným spôsobom rešpektujúc účel a zmysel uvedenej právnej normy.

Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Lehota ustanovená na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je lehotou prekluzívnou. Z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty je podľa ustanovenia § 82 OSP dôležitý okamih podania návrhu na začatie konania bez ohľadu na skutočnosť, či ide o perfektný návrh obsahujúci všetky zákonom predpísané náležitosti alebo neperfektný návrh vyžadujúci si odstránenie jeho nedostatkov v zmysle § 43 OSP. Samotné podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia v správnom konaní bez ohľadu na to, či spĺňa všetky zákonné náležitosti, spôsobuje začatie súdneho konania s účinkami zachovania procesných aj hmotnoprávnych lehôt.

Z uvedeného vyplýva, že už samotné doručenie žaloby o preskúmanie rozhodnutia najvyššiemu súdu malo za následok zachovanie lehoty uvedenej v § 250b ods. 1 OSP a jej neperfektnosť, resp. doplnenie uvedenej žaloby až po uplynutí tejto lehoty nemohlo mať za následok jej zmeškanie.

V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou v jeho vyjadrení, podľa ktorej žaloba sťažovateľa neobsahovala všetky náležitosti podľa   §   249   ods.   2   OSP „a   z   textu   návrhu   nebolo   zrejmé,   či   má   žalobca   právnické vzdelanie,   skutočnosť   ktorá   bola   podstatná   pre   posúdenie   podaného   návrhu   v   zmysle uvedeného zákonného ustanovenia v nadväznosti lehotu podľa § 250b ods. 1 O. s. p., t. j. aj na prípadné poskytnutie lehoty na doplnenie návrhu, bol uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzvaný na doplnenie nedostatkov návrhu v rozsahu uvedenom v tomto uznesení. V doplnení návrhu   sa   navrhovateľ   k   otázke   svojho   vzdelania   nevyjadril,   preto   súd   doručil   návrh protistrane   na   vyjadrenie   a   až   z   podkladov   spisu   zaslaného   odporcom   vyplynulo,   že navrhovateľ má právnické vzdelanie.

Na   základe   zistenej   skutočnosti   súd   dospel   k   záveru,   že   u   navrhovateľa   nebolo povinné   zastúpenie   advokátom,   preto   posúdil   ním   podaný   návrh   ako   podaný   osobou kvalifikovanou a pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienky lehoty na podanie žaloby stanovenej v § 250b ods. 1 na základe návrhu podaného navrhovateľom.

Vychádzal   pri   tom   z   ustanovení   §   249   ods.   2   O.   s.   p.   a   za   ním   nasledujúceho ustanovenia   §   250b   ods.   1   O.   s.   p.   Podľa   doterajšej   súdnej   praxe   aj   s   ohľadom   na usporiadanie uvedených ustanovení je nutné ich vykladať tak, že žaloba musí byť podaná v lehote   2   mesiacov   so   všetkými   náležitosťami   uvedenými   v   tomto   ustanovení   (okrem prípadu, ak pôjde o povinné zastúpenie v zmysle § 250a O. s. p., kedy súd skúma tieto lehoty až po poskytnutí poučenia v zmysle § 5 O. s. p.).“.

Z uvedeného vyjadrenia najvyššieho súdu možno teda vyvodiť záver, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ, ktorý podáva žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, má právnické vzdelanie alebo je zastúpený advokátom, musí podať žalobu obsahujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti v lehote podľa § 250b ods. 1 OSP. Na rozdiel od účastníka nezastúpeného   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý   musí   byť   súdom   po   podaní žaloby v súlade s § 5 OSP poučený o nedostatkoch žaloby a povinnom právom zastúpení.

Uvedený   právny   názor   najvyššieho   súdu   však   nemá   oporu   ani   v jednotlivých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku a ani v samotnej judikatúre najvyššieho súdu. V súlade so zásadou rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) majú tak ako účastník zastúpený advokátom, aj účastník konania nezastúpený rovnaké procesné práva, ktoré im priznáva Občiansky súdny poriadok vrátane práva byť informovaný súdom, že podanie je považované za nesprávne alebo neúplné, ako aj práva na základe súdnej výzvy opraviť alebo doplniť vadné podanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru najvyššieho   súdu   zaoberajúcu   sa   poučovacou   povinnosťou   súdov,   napr.   na   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 7/97, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že súd je zbavený povinnosti poučiť účastníka zastúpeného v konaní advokátom o jeho procesných právach a povinnostiach len do takej miery, pokiaľ neposkytnutím poučenia nie je narušená rovnosť účastníkov. Poučovacou povinnosťou súdu sa najvyšší súd zaoberal aj v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 143/2006, pričom podľa právneho názoru vysloveného v ňom, pokiaľ procesný úkon účastníka   konania   obsahuje   zjavnú   nesprávnosť,   ktorej   odstránenie   nevyžaduje   značnú procesnú   aktivitu   súdu   (napr.   rozsiahle   dokazovanie),   súd   je   povinný   dať   účastníkovi možnosť   túto   nesprávnosť   napraviť   ďalším   procesným   úkonom.   Opak   by   bol   ničím neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti reprezentovaným článkom 1 ústavy a ustanovením § 1 a § 117 ods. 1 OSP, a tým aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   má   právnické   vzdelanie, v záujme zachovania jeho práv, predovšetkým práva na rovnosť účastníkov konania, bolo povinnosťou najvyššieho súdu v danej veci vyzvať ho na odstránenie nedostatkov. Najvyšší súd napokon v tomto konaní tak aj postupoval a sťažovateľa na odstránenie nedostatkov vyzval,   avšak   v napadnutom   uznesení   už   k podaniu   sťažovateľa   doručenému prostredníctvom   jeho   právnej   zástupkyne,   ktorým   reagoval   na   jeho   výzvu,   vôbec neprihliadal, pretože dospel k záveru, že s prihliadnutím k § 250 h ods. 1 OSP k doplneniu žaloby nemôže dôjsť po lehote uvedenej v § 250b ods. 1 OSP.

Nemožnosť doplniť náležitosti podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (špeciálne dôvodov nezákonnosti, resp. rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie správneho orgánu   napáda)   po   lehote   uvedenej   v   §   250b   ods.   1   OSP   najvyšší   súd   v napadnutom uznesení odôvodnil poukázaním na ustanovenie § 250h ods. 1 OSP.

Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Účelom   §   250h   ods.   1   OSP   je   zakotviť   koncentračnú   zásadu   v rámci   konania o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorej už sťažovateľ v priebehu tohto konania nemôže rozšíriť jeho predmet, len ho obmedziť.

V danom   prípade   je   podľa   ústavného   súdu   pri   aplikácii   uvedených   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1) potrebné rozlišovať medzi určením predmetu konania a rozšírením predmetu konania. Postup súdu podľa   §   43   OSP   v spojení   s   §   246c   OSP   smerujúci   k odstráneniu   nedostatkov   žaloby sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vedie síce k doplneniu náležitostí žaloby až po uplynutí lehoty ustanovenej v § 250b ods. 1 OSP, avšak dochádza ním len k určeniu   alebo   špecifikácii   samotného   predmetu   konania   zo   strany   sťažovateľa,   a nie k rozšíreniu   rozsahu   predmetu   konania   podľa   §   250h   ods.   1   OSP.   Potreba   aplikácie uvedených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   v súlade   s ochranou   záujmov účastníkov   konania   je   v danom   prípade   znásobená   jednoinštančnosťou   tohto   súdneho konania (proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok podľa § 246c   OSP).   Postup,   v ktorom   musí   najskôr   dôjsť   k odstráneniu   nedostatkov   žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a až následne k rozhodovaniu o nej, navyše predpokladá aj § 246c OSP (odkazujúci na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto   časti,   na primerané použitie   ustanovenia   prvej,   tretej   a štvrtej   časti   Občianskeho súdneho poriadku) v spojení s § 43 OSP, ako aj § 250d ods. 3 OSP (povinnosť súdu zastaviť konanie   o podanej   žalobe   určuje,   len   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby).

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že postup najvyššieho súdu, v rámci ktorého v napadnutom uznesení aplikoval v danej veci § 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP, popiera zmysel a účel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým § 250b ods. 1 OSP, § 250h ods. 1 OSP, ako aj § 43 OSP v spojení s § 246c OSP), a nie je ním zaručená ochrana práv účastníka konania.

Z uvedeného vyplýva, že postup súdu rešpektujúci práva a právom chránené záujmy účastníkov   konania   v prípade   podania   neperfektnej   žaloby   o   preskúmanie   rozhodnutia správneho   orgánu,   resp.   žaloby   nespĺňajúcej   všetky   zákonné   náležitosti   znamená,   že koncentračná zásada vyjadrená v § 250h ods. 1 OSP nadobudne účinnosť až po doplnení podania   sťažovateľom   podľa   §   43   OSP   v spojení   s   §   246c   OSP,   a to   aj   v prípade,   ak k odstráneniu nedostatkov podanej žaloby dôjde až po lehote uvedenej v § 250b ods. 1 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   uvedený   právny   názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu   zo 17. februára 2009 vybočuje z medzí ústavne konformného   výkladu   a aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (predovšetkým   jeho   §   250b   ods.   1   a   §   250h   ods.   1),   a preto   týmto   uznesením   došlo k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   zo 17.   februára   2009   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej advokátky JUDr. A. C. požiadal o úhradu trov konania v sume 241,76 €, ktoré špecifikoval ako odmenu za štyri úkony právnej služby vrátane režijného paušálu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred ústavným súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody   a   ktorých   porušenie sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období   od   1.   januára   2009   v konaní pred ústavným súdom predstavuje 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

Za účelne vykonané úkony právnej služby v tejto veci ústavný súd považoval právny úkon   prevzatia   a   prípravy   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a právny   úkon spísania   sťažnosti.   Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   požadované   sťažovateľom neprekračovali   sumu   podľa   uvedenej   vyhlášky   (odmena   za   dva   úkony   právnej   služby vrátane režijného paušálu predstavuje sumu 245,70 €), ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009