znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 224/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia práva „na stíhanie len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“ podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odložením opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky listom zo 6. mája 2005 č. k. IV/1 GPt 198/05-9 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2005 doručená sťažnosť E. V., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej „práva na stíhanie len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon“ podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) odložením opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) listom zo 6. mája 2005 č. k. IV/1 GPt 198/05-9.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 12. 5. 2005 bol obhajcovi sťažovateľky uschovaný na pošte list Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 6. 5. 2005 sp. zn. IV/1 GPt 198/05.   (...)   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   v uvedenom   liste   odložila opakovaný   podnet   obhajcu   sťažovateľky   zo   dňa   7.   3.   2005   na   preskúmanie   zákonnosti vybavenia podnetu obhajcu sťažovateľky zo dňa 7.   2.   2005 na preskúmanie zákonnosti dozoru prokurátora Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote v trestnej veci vyšetrovania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, sp. zn. 1 Pv 842/04 nadriadeným prokurátorom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, o ktorom bol listom zo dňa 1. 3. 2005, sp. zn. 3 Kpt 125/05 upovedomený obhajca sťažovateľky dňa 5. 3. 2005.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   odložila   opakovaný   podnet   ako nedôvodný   bez   prijatia   ďalších   opatrení   a stotožnila   sa   s vybavením   podnetu   zo   dňa 7. 2. 2005 prokurátorom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, ktorý podnet odložil ako nedôvodný.

Prokurátorka   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   poučila   obhajcu sťažovateľky   v liste   zo   dňa   6.   5.   2005   o tom,   že   ďalšími   podnetmi   sa   bude   zaoberať a vybavovať ich iba v prípade, ak budú obsahovať nové skutočnosti.

V liste zo dňa 6. 5. 2005 sa konštatuje:

1. „Nakoľko v priebehu vyšetrovania vyšlo najavo, že skutok, pre ktorý bolo vedené skrátené vyšetrovanie a pre ktoré(ý) bolo (voči) Vašej klientke vznesené obvinenie, je iným trestným   činom,   konkrétne   trestným   činom,   na   ktorý   sa   vzťahuje   vecná   príslušnosť vyšetrovateľa, vec automaticky prešla do vyšetrovania, čo je v súlade s platným Trestným poriadkom.“

2. „Čo sa týka vydania nového uznesenia o vznesení obvinenia, je potrebné uviesť, že postup vyšetrovateľky v tomto prípade bol nadbytočný, nakoľko bol dôvodný postup podľa § 163 ods. 5 Trestného poriadku. Napriek tomu, však nie (je) možné konštatovať, že by tento postup bol nezákonný. Je nepochybné, že pri vydaní nového uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré fakticky nastalo, resp. i pri postupe podľa § 163 ods. 5 Trestného poriadku by bol právny stav rovnaký.“

3. „Som toho názoru, že v danom prípade nebol porušený zákon“ (...).»

Tomuto spôsobu vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľka vyčíta najmä to, že hovoriť   o automatickom   prejdení   veci   do   vyšetrovania   v súlade   s Trestným   poriadkom (ďalej aj „TP“) po tom, ako v priebehu vyšetrovania vyšlo najavo, že skutok, pre ktorý bolo vedené skrátené vyšetrovanie a pre ktorý bolo voči sťažovateľke vznesené obvinenie, je iným trestným činom, na ktorý sa vzťahuje vecná príslušnosť vyšetrovateľa, je zmätočné. Vec   podľa   názoru   sťažovateľky   nemôže   predsa   sama   od   seba   (automaticky)   prejsť   zo skráteného vyšetrovania do   vyšetrovania, navyše, ak by aj bola daná vecná príslušnosť vyšetrovateľa,   prechod   zo   skráteného   vyšetrovania   do   vyšetrovania   sa   musí   udiať jednoznačnou procesnou formou podľa Trestného poriadku. Nemôže ísť o odovzdanie ani o odstúpenie. Trestný poriadok pozná len nariadenie vyšetrovania prokurátorom vo veci, v ktorej sa vykonáva skrátené vyšetrovanie, ak to okolnosti odôvodňujú, podľa § 174 ods. 2 písm. g) TP. Zmena právnej kvalifikácie je takouto okolnosťou, pretože práve § 163 ods. 5 TP hovorí, že posúdenie skutku ako iného trestného činu, než aký bol uvedený v uznesení o vznesení   obvinenia,   je   okolnosť,   na   ktorú   je   potrebné   obvineného   upozorniť   a toto upozornenie zaznačiť v zápisnici.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že samotná prokurátorka priznáva, že v danej veci bol dôvodný postup podľa § 163 ods. 5 TP, teda upozorniť na zmenu právnej kvalifikácie, a že vydanie   nového   uznesenia   o vznesení   obvinenia   je   nadbytočný   postup   vyšetrovateľky. Vzápätí   prokurátorka   konštatuje,   že   nie   je   možné   konštatovať,   že   by   tento   postup   bol nezákonný. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že na druhej strane ale nemožno zároveň konštatovať, že by postup vyšetrovateľky bol zákonný. Tým sa podľa názoru sťažovateľky vytvára «dojem,   že   nie   každé   konanie,   na   ktoré   orgán   činný   v trestnom   konaní   nemá zákonné   predpoklady,   a napriek   tomu   ho   vykoná,   je   nezákonné   a porušením   zákona. Pravdepodobne je len „nedôvodné“». Sťažovateľka však zastáva názor, že aj „nedôvodné konanie spadá pod ochranu čl. 17 ods. 2 ústavy.“ Prokurátor je oprávnený zrušiť podľa § 174 ods. 2 písm. e) TP nielen nezákonné rozhodnutia vyšetrovateľa, ale aj jeho nedôvodné rozhodnutia. Medzi oprávnenia generálnej prokuratúry podľa § 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   patrí   aj   právo   vykonať   úkon   podriadeného prokurátora alebo mu dať aspoň pokyn na vykonanie úkonu.

Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, podľa ktorého vzniesť obvinenie pre skutok, ktorý už je predmetom vznesenia obvinenia, je porušením čl. 17 ods.   2 ústavy. Takýto postup je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým aj právnou istotou ako jedným   z princípov   právneho   štátu. Pôvodné   uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2004. Vtedy bol skutok posúdený ako trestný čin podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona. Meniť kvalifikáciu v prípravnom konaní je možné len podľa § 163 ods. 5 TP spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Teda spôsob, ktorý ustanovuje zákon, nebol dodržaný.   Preto   je   sťažovateľka   presvedčená   o tom,   že   jej   trestné   stíhanie   sa   nedeje spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, a je teda porušené ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy.

Generálna prokuratúra bola povinná odstrániť tento stav. Tým, že tak neurobila a sama sa stotožnila so závermi podriadených prokuratúr a opakovaný podnet odložila bez prijatia ďalších opatrení s tým, že vecou sa už nebude zaoberať, ak ďalšie podnety nebudú obsahovať nové skutočnosti, sama porušila čl. 17 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prejednaní tejto sťažnosti v senáte vydal tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že odložením opakovaného podnetu sťažovateľky Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky bez prijatia ďalších opatrení zo dňa 6. 5. 2005 sp. zn. IV/1 GPt 198/05 bolo porušené nasledovné základné právo alebo sloboda: Právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý stanovuje zákon podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   odloženie   opakovaného   podnetu sťažovateľky Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky bez prijatia ďalších opatrení zo dňa 6. 5. 2005 sp. zn. IV/1 GPt 198/05, vracia jej vec na ďalšie konanie a prikazuje obnoviť stav pred porušením základných práv a slobôd podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk (...) proti Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške 5 300 Sk (...) za dva úkony právnej pomoci.“

Výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka „stratou pocitu   istoty   v rozhodovanie   štátnych   orgánov   najmä   vrcholných   orgánov   dozoru   nad zachovávaním zákonnosti a ústavnosti.“

II.

Podľa ustanovenia čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie o návrhu fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   v prípadoch   ustanovených   v čl.   127   a čl.   127a ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   návrh   odmietne,   ak   dospeje   k názoru,   že   je tu ktorýkoľvek z dôvodov opodstatňujúcich odmietnutie návrhu, a spravidla neskúma aj ďalšie dôvody umožňujúce odmietnuť návrh. Pre odmietnutie návrhu postačuje existencia čo i len jediného z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zistil, že prijatiu návrhu na konanie bráni dôvod ustanovený v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza z princípu subsidiarity (arg. ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).   Ochranu základným právam a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   (...)   inak,   ako   z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   trestná   vec sťažovateľky   sa   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Z toho vyplýva, že až po podaní obžaloby sa môže začať konanie pred súdom. V takomto prípade všeobecný   súd   bude   povinný   skúmať   ústavnosť   a zákonnosť   konania   predchádzajúceho podaniu obžaloby, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane práva na stíhanie „z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Všeobecný súd má podľa Trestného   poriadku   celý   rad   účinných   procesných   nástrojov,   ako   zabezpečiť   nápravu porušenia   základných   práv   a slobôd   v predchádzajúcom   konaní,   ak samozrejme   dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je   daná   právomoc   ústavného   súdu   v tejto   veci   konať.   Skutočnosti,   ktoré   uviedla sťažovateľka v sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by ňou namietané porušenie označeného základného práva nebolo možné odstrániť pred všeobecným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005