znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 224/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Imricha Zborovského, CSc., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   v spojení   s čl.   1   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Obdo   V   29/02   z 29. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   RNDr.   Imricha   Zborovského,   CSc.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2004 doručená sťažnosť RNDr. Imricha Zborovského, CSc., N. (ďalej aj sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na pokojné užívanie   svojho   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“), práva na slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy,   čl.   10   ods.   1   dohovoru   a čl.   19   ods.   2 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Obdo V 29/02 z 29. októbra 2003.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: «Sťažovateľ   je   vlastníkom   pozemku   parcelové   číslo 14281/10, 14281/11, 14281/12, 14281/13, 14281/17 nachádzajúceho sa v okrese Prešov, Slovenská republika, titulom dedičstva v podiele 1/2. Tento pozemok tvorí súvislú plochu o výmere   20261   m2 a je   registrovaný   v katastri   nehnuteľností   Slovenskej   republiky,   list vlastníctva č. 7192.

Sťažovateľ z výpisu z listu vlastníctva č. 7182 zo dňa 4. 11. 1997 zistil, že v katastri nehnuteľností   je   na   uvedený   pozemok   zapísaná   ťarcha   –   záložné   právo   v hodnote 10,000,000. Sk pre Československú obchodnú banku, a. s. v Košiciach. Sťažovateľ o žiadnej dohode a jednaniach, ktoré by sa tejto veci týkali nevedel a preto listom zo dňa 17. 11. 1997 požiadal   ČSOB   o vysvetlenie.   ČSOB   odpovedala   sťažovateľovi   listom   z 24.   11.   1997, v prílohe ktorého zaslala dokument s názvom „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ datovaný z 27. 9. 1993 vrátane doplnku č. 1 z 9. 11. 1993 a prílohy, ktorú tvoril návrh na povolenie vkladu do katastra nehnuteľností datovaný ku dňu 27. 9. 1993. ČSOB zaslala sťažovateľovi taktiež listinu s názvom „Súhlas so zavedením ťarchy“ z 31. 8. 1993, na ktorej bol sfalšovaný podpis sťažovateľa.

Sťažovateľ   bol   v uvedenom   liste   od   ČSOB   informovaný   o aktoch   Katastrálneho úradu v Košiciach, Správe katastra Prešov týkajúcich sa registrácie dokumentu s názvom „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ vykonaných rozhodnutím č. V- 2038/93   z 10.   11.   1993   o povolení   vkladu   záložného   práva   na   predmetný   pozemok a zápisom vkladu záložného práva do listu vlastníctva č. 7182.

Sťažovateľ informoval ČSOB listom zo dňa 9. 12. 1997 o tom, že podpis na listine „Súhlas   so   zavedením   ťarchy“   z 31.   8.   1993,   ktorý   mu   banka   poslala,   je   sfalšovanou napodobeninou   jeho   podpisu,   že   túto   listinu   nepodpísal   a nikdy   ju   predtým   nevidel. V uvedenom   liste   sťažovateľ   oznámil   banke   svoj   nesúhlas   s dokumentom   „Zmluva o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti   č.   64/93/Si“   z 27.   9.   1993   vrátane   jeho   doplnku a prílohy.

Sťažovateľ sa dňa 23. 1. 1998 obrátil na Krajský súd v Prešove a usiloval o nápravu porušenia svojich práv podľa predpisov o správnom súdnictve.   Sťažovateľ sa postupom v zmysle § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení v roku 1998 na základe   žaloby   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   č.   V-2038/93   z 10.   11.   1993,   ktorým katastrálny úrad vklad záložného práva k jeho majetku povolil. Krajský súd v Prešove bez prejednania   veci   rozhodnutím   1   S 6/98-22   z 30.   6.   1998   konanie   o žalobe   sťažovateľa zastavil.

Sťažovateľ sa dňa 17. 9. 1998 následne obrátil podnetom na Ústavný súd a žiadal zrušenie   správneho   rozhodnutia   č.   V-2038/93   z 10.   11.   1993.   Ústavný   súd   podnet sťažovateľa   rozhodnutím   I.   ÚS   56/99   z 9.   9.   1999   odmietol.   V rozhodnutí   o podnete sťažovateľa na strane 7 Ústavný súd uviedol: „ak navrhovateľ neuzavrel predmetnú záložnú zmluvu ani nepodal návrh na povolenie vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností (nesplnomocnil na tieto konania Ing. F. Z.), zmenu v zápise katastra nehnuteľností môže dosiahnuť na základe rozhodnutia všeobecného súdu o neplatnosti záložnej zmluvy a zápisu do katastra nehnuteľností“.

Sťažovateľ rešpektujúc tento právny názor Ústavného súdu podal dňa 28. 9. 1999 Okresnému   súdu   v Prešove   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   rozhodnutia   všeobecného   súdu o určení   neplatnosti   záložnej   zmluvy   a zápisu   do   katastra   nehnuteľností.   V žalobe sťažovateľ uviedol, že predmetnú záložnú zmluvu neuzavrel, že návrh na povolenie vkladu záložného   práva   k predmetným   pozemkom   nepodal,   že   o týchto   konaniach   nevedel   a že žalovaných na tieto konania nesplnomocnil. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.   ÚS   56/99   z 9.   9.   1999   sťažovateľ   v žalobe   žiadal,   aby   všeobecný   súd   rozhodol o neplatnosti záložnej zmluvy a zápisu do katastra nehnuteľností.

Na   pojednávaní   pred   všeobecným   súdom   I.   stupňa   dňa   22.   8.   2000   zástupca žalovanej ČSOB predložil listinu s názvom „Súhlas so zavedením ťarchy“ z 31. 8. 1993 a uviedol,   že   nevie   odkiaľ   túto   listinu   banka   má.   Sťažovateľ   do   protokolu   súdu   dňa 22. 8. 2000 uviedol, že podpis na tejto listine nie je jeho podpisom a navrhol súdu vykonať dokazovanie ohľadom pravosti tohto podpisu za pomoci znalca grafológa. Sťažovateľ do protokolu súdu taktiež uviedol, že nikoho na podpísanie záložnej zmluvy nesplnomocnil a že tzv. „Súhlas“ nie je plnomocenstvom na zastupovanie a už vôbec nie je plnomocenstvom na uzavretie záložnej zmluvy v mene sťažovateľa.

I.   stupňový   súd   žalobu   sťažovateľa   prejednal   nespravodlivo.   I.   st.   súd   návrhu sťažovateľa   na   vykonanie   dokazovania   ohľadom   pravosti   podpisu   na   listine   s názvom „Súhlas   so   zavedením   ťarchy“   nevyhovel,   zmysel   vyjadrení   sťažovateľa   prekrútil a spravodlivo nevyhodnotil. V rozsudku 6 Cb 296/00-55 z 24. 10. 2000 súd I. st. nesprávne uviedol,   že   sťažovateľ   sa   podanou   žalobou   domáhal,   že   zmluva   o záložnom   práve   na nehnuteľnosti, ktorá bola uzavretá dňa 27. 9. 1993 medzi ním a žalovaným v 1. a 2. rade je neplatná. I. stupňový súd vo výroku rozsudku rozhodol o neplatnosti časti záložnej zmluvy uzavretej medzi ČSOB, a. s. a sťažovateľom a žalovaným v 1. rade.

Proti tomuto nespravodlivému prejednaniu svojej žaloby sťažovateľ ostro protestuje. Nie je pravdou, že by sťažovateľ u súdu domáhal, aby súd určil, že zmluva o záložnom práve uzavretá medzi ním a žalovaným v 1. a 2. rade je neplatná. Slovné spojenia typu „zmluva uzavretá   medzi   sťažovateľom   a žalovanými“   sťažovateľ   nikde   nepoužil.   Tieto   slovné spojenia sú   sťažovateľovi   nepravdivo podsúvané a zmysel   jeho   žaloby   je   prekrucovaný. Žiadna záložná zmluva, ktorá by bola uzavretá medzi sťažovateľom a inými neexistuje. Súd nemôže   určovať   neplatnosť   časti   zmluvy   uzavretej   medzi   ČSOB   a RNDr.   Imrichom Zborovským, lebo žiadna zmluva, ktorá by bola uzavretá medzi ČSOB a RNDr. Imrichom Zborovským neexistuje!!!

Všeobecný súd I. stupňa zneužil sťažovateľovu žalobu podanú na základe právneho názoru   Ústavného   súdu   potom,   keď   Ústavný   súd   odkázal   sťažovateľa   na   dosiahnutie rozhodnutia   všeobecného   súdu   o neplatnosti   záložnej   zmluvy   a zápisu   do   katastra nehnuteľností. Sťažovateľa žaloba podaná všeobecnému súdu dňa 28. 9. 1999 nebola ničím iným, než snahou presne vyhovieť podmienke, splnením ktorej podmienil nápravu porušenia sťažovateľových práv Ústavný súd. Tvrdenie všeobecného súdu o tom, že by sa sťažovateľ mal   domáhať   určenia   neplatnosti   záložnej   zmluvy   uzavretej   medzi   ním   a inými   je prekrucovanie tejto snahy, je nepravdou, je úmyselnou demagógiou a zneužitím toho, že sťažovateľ o splnenie podmienky uvedenej na strane 7 rozhodnutia I. ÚS 56/99 bez výnimky usiloval. Všeobecný súd zneužil žalobu sťažovateľa, neprejednal jeho záležitosť spravodlivo a rozhodol o záložnej zmluve uzavretej medzi sťažovateľom a inými, hoci žiadna záložná zmluva uzavretá medzi sťažovateľom a inými neexistuje.

Po   doručení   rozsudku   I.   stupňového   súdu   č.   6   Cb   296/00-55   z 24.   10.   2000   sa sťažovateľ proti nemu odvolal a v bode 3 svojho odvolania vyjadril svoj dôrazný nesúhlas s rozsudkom, v ktorom je určené, že predmetná zmluva bola uzavretá medzi ním a inými. V odvolaní poukázal na to, že len on určuje, ktoré zmluvy sú uzavreté medzi ním a inými osobami   ale   rozhodne   nie   súd.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukázal   v odvolaní odvolaciemu   súdu   na   ustanovenie   §   44   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   podľa   ktorého predmetná   záložná   zmluva   nebola   vôbec   uzavretá,   lebo   dokument   s názvom   „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ z 27. 9. 1993 (t. j. návrh záložnej zmluvy) nebol   prijatý   všetkými   osobami,   ktoré   sú   účastníkmi   vzťahu,   ktorý   je   jej   obsahom. Sťažovateľ poukázal odvolaciemu súdu na skutočnosť, že on sťažovateľ tento konkrétny návrh na uzavretie zmluvy neprijal na žiadnej listine, a žalovaní dobre vedeli, že nebolo preukázané žiadne splnomocnenie pre žiadnu osobu, aby predmetnú záložnú zmluvu v mene sťažovateľa uzavrela.

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v časti,   v ktorej   bolo   potvrdené   zastavenie konania podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť o ktorej Ústavný súd rozhodol uznesením III. ÚS 86/03-26 z 26. 3. 2003. Vec v tejto časti je predmetom konania pred Súdom v Štrasburgu. Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v časti,   v ktorej   bol   zmenený   rozsudok   I. stupňového   súdu   a žaloba   zamietnutá,   podal   dňa   21.   12.   2001   sťažovateľ   dovolanie, o ktorom   rozhodol   dovolací   súd   rozsudkom   č.   Obdo   V 29/2002   z 29.   10.   2003   tak,   že rozsudok   odvolacieho   súdu   v napadnutej   časti   zrušil   a vec   vrátil   odvolaciemu   súdu   na ďalšie konanie. Rozsudok č. Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003 bol sťažovateľovi doručený odvolacím súdom dňa 29. 3. 2004 v doporučenom liste číslo rekomanda 10 355 634 2. (...)

Sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým súdom.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na pokojné užívanie svojho majetku.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Sťažovateľ   namieta   Ústavnému   súdu,   že   záležitosť   jeho   dovolania   i celej   žaloby nebola pred všeobecnými súdmi prejednaná spravodlivo. Nie je spravodlivým prejednaním záležitosti   sťažovateľa,   keď   všeobecné   súdy   všetkých   troch   stupňov   odmietli   návrhy sťažovateľa na dokazovanie ohľadom pravosti podpisu na listine „Súhlas so zavedením ťarchy“   z 31.   8.   1993   a nevyhodnotili   spravodlivo   sťažovateľove   tvrdenia   o tom,   že predmetnú   záložnú zmluvu neuzavrel,   že nepodal návrh na   povolenie vkladu záložného práva   k predmetným   pozemkom   do   katastra   nehnuteľností,   že   o týchto   konaniach žalovaných   nevedel   a že   nikoho   na   uzavretie   záložnej   zmluvy   nesplnomocnil.   Nie   je spravodlivým prejednaním dovolania sťažovateľa, keď dovolací súd vo svojom rozsudku Obdo   V 29/2002   z 29.   10.   2003   na   strane   7   bez   spravodlivého   prejednania   dôvodov uvedených v časti I. D a II. A dovolania zaviazal ďalšie konanie právnym názorom, že zo záhlavia zmluvy o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 34/93/Si je zrejmé, že táto je uzavretá medzi ČSOB a záložcom Imrichom Zborovským a žalovaným v 1. rade, ďalej len záložca, zastúpeným žalovaným v 1. rade.

Toto   absurdné   tvrdenie   Najvyššieho   súdu   SR   je   spôsobené   tým,   že   záležitosť dovolania   sťažovateľa   súd   spravodlivo   neprejednal   a vôbec   sa   nezaoberal   dôvodmi dovolania, ktoré sťažovateľ v časti II. A dovolania uviedol. Sťažovateľ dôrazne protestuje proti nespravodlivému prejednaniu celej svojej záležitosti pred súdom. Sťažovateľ nie je žiadnym záložcom, ako to tvrdí dovolací súd a nikoho nikdy nesplnomocnil, aby ho ako záložcu   zastupoval.   Sťažovateľ   žiadnu   záložnú   zmluvu   neuzavrel   a žiadnu   osobu nesplnomocnil, aby záložnú zmluvu uzavrela v jeho mene.

Nie je spravodlivým prejednaním dovolania sťažovateľa keď napriek opakovaným žiadostiam   sťažovateľa   o ustanovenie   znalca   na   posúdenie   pravosti   podpisu   na   listine „Súhlas so zavedením ťarchy“ dovolací súd zaviazal ďalšie konanie právnym názorom, že nie je potrebné zaoberať sa platnosťou notárom osvedčeného podpisu na listine „Súhlas so zavedením ťarchy“ a zaoberal sa touto listinou len z hľadiska či sťažovateľ nepochybil, keď v tejto listine neuviedol v akej výške by mal so zavedením ťarchy súhlasiť, resp. v akej výške by mal záruku poskytnúť, resp. neuviedol na akú výšku úveru záruku poskytol.

Týmto   nespravodlivým   prejednaním   záležitosti   žaloby,   odvolania   i dovolania sťažovateľa boli porušené ustanovenia čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd.   Pre   toto   nespravodlivé   prejednanie   dovolania   sťažovateľa   pred súdom,   dovolací súd dochádza k nesprávnemu záveru uvedenému na strane 7 rozsudku Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003, že zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti je uzavretá medzi ČSOB a záložcom Imrichom Zborovským a žalovaným v 1. rade, ďalej len záložca, zastúpený žalovaným v 1. rade. Pre toto nespravodlivé prejednanie dovolania sťažovateľa pred súdom,   dovolací   súd   dochádza k nesprávnemu záveru že uzavretá záložná   zmluva medzi sťažovateľom a inými má len vady, ktoré idú na vrub sťažovateľa, pretože v listine „Súhlas   so   zavedením   ťarchy“   sťažovateľ   údajne   neuviedol   v akej   výške   by   mal   so zavedením ťarchy súhlasiť, resp. v akej výške by mal záruku poskytnúť, resp. na akú výšku úveru mal záruku poskytnúť.

Pre toto nespravodlivé prejednanie dovolania sťažovateľa pred súdom je sťažovateľ ukrátený na základných právach a slobodách a ľudských právach a základných slobodách slobodne sa rozhodnúť či uzavrie predmetnú záložnú zmluvu s inými alebo nie, resp. či splnomocní iného na uzavretie takejto zmluvy alebo nie.

Pre toto nespravodlivé prejednanie dovolania sťažovateľa pred súdom je sťažovateľ ukrátený na ľudských právach a základných slobodách rozhodovať o hospodárení so svojím majetkom a rozhodovať o pokojnom užívaní svojho majetku.

Pre toto nespravodlivé prejednanie dovolania sťažovateľa pred súdom je sťažovateľ ukrátený na ľudských právach a základných slobodách slobodne rozhodovať či pozemok, ktorého je vlastníkom, má byť predmetom záložného práva alebo nie.

Sťažovateľ namieta   Ústavnému   súdu   porušenie svojho   práva   na slobodu prejavu uzavrieť či neuzavrieť záložnú zmluvu s inými. Dovolací súd v rozhodnutí Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu, keď ďalšie konania zaviazal právnym názorom, že zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si je uzavretá medzi Československou obchodnou bankou, a. s. zahraničnou pobočkou a záložcom RNDr. Imrichom Zborovským a žalovaným v 1. rade, ďalej len záložca, zastúpený žalovaným v 1. rade. Je zvrchovaným právom a slobodou sťažovateľa aby sa rozhodol, či uzavrie alebo neuzavrie záložnú zmluvu s inými. Je zvrchovaným právom a slobodou sťažovateľa aby sa rozhodol, či sa pri uzavretí zmluvy dá niekým zastupovať, ak sa tak sám rozhodne. Súd nemôže   sťažovateľovi   nanútiť   uzavretie   zmluvy.   Súd   nemôže   sťažovateľovi   nanútiť   ani zastúpenie pri právnom úkone, ktorý sťažovateľ sám nevykonal.

Je   porušením   zvrchovaného   práva   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu,   keď   mu   súd nanucuje   právny   úkon,   ktorý   sám   nevykonal   tým,   že   v rozsudku   č.   Obdo   V 29/2002 z 29. 10. 2003   súd   označil   zmluvu   o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti   č.   64/93/Si   za uzavretú   medzi   Československou   obchodnou   bankou,   a.   s.   zahraničnou   pobočkou a záložcom   RNDr.   Imrichom   Zboroským   a žalovaným   v 1.   rade,   ďalej   len   záložca, zastúpený žalovaným v 1. rade.

Po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR č. Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003, ktorý odvolací súd doručil sťažovateľovi dňa 29. 3. 2004 doporučeným listom č. rekomanda 10 355 643 2, sťažovateľ žiada, aby mu ochranu základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd poskytol Ústavný súd. (...)

Sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby na základe tejto sťažnosti preskúmal rozhodnutie Najvyššieho   súdu   SR   Obdo   V 29/2002   z 29.   10.   2003   ako   aj   konania,   ktoré   mu predchádzali.

Sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby posúdil uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a prejednanie   záležitosti   dovolania   sťažovateľa   z hľadiska   zlučiteľnosti   s Ústavou Slovenskej   republiky,   s Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach.

Sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd,   aby   jeho   sťažnosti   vyhovel,   aby   zaviazal   ďalšie konanie právnym názorom ustanoviť na posúdenie pravosti podpisu na listine „Súhlas so zavedením ťarchy“ z 31. 8. 1993 nezávislého znalca. (...)

Sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby vydal toto rozhodnutie: Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003 boli porušené ľudské práva a základné slobody sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti pred súdom vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v spojení   s čl.   1   ods.   2   Ústavy   tým,   že   Najvyšší   súd   SR   bez   spravodlivého prejednania sťažovateľom uvedených dôvodov dovolania zaviazal ďalšie konanie právnym názorom,   že   zmluva   o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti   č.   64/93/Si   je   uzavretá   medzi Československou   obchodnou   bankou,   a.   s.   zahraničnou   pobočkou   a záložcom   RNDr. Imrichom Zborovským a žalovaným v 1. rade, ďalej len záložca, zastúpený žalovaným v 1. rade a nie je potrebné sa zaoberať platnosťou notárom osvedčeného podpisu na súhlase so zavedením ťarchy.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003 boli porušené základné   práva   a slobody   a ľudské   práva   a základné   slobody   sťažovateľa   na   pokojné užívanie svojho majetku a na slobodu prejavu vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   a z čl.   19   ods.   2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy tým, že Najvyšší súd SR porušil sťažovateľovo právo pokojne rozhodovať o hospodárení so svojím   majetkom   a slobodne   prejaviť   svoju   vôľu   uzavrieť   či   neuzavrieť   záložnú   zmluvu k svojmu   majetku   s inými,   keď   zaviazal   ďalšie   konanie   právnym   názorom,   že   zmluva o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti   č.   64/93/Si   je   uzavretá   medzi   Československou obchodnou bankou, a. s. zahraničnou pobočkou a záložcom RNDr. Imrichom Zborovským a žalovaným v 1. rade, ďalej len záložca, zastúpený žalovaným v 1. rade.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. Obdo V 29/2002 z 29. 10. 2003 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 138/1993 Z. z. zrušuje a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 138/1993 Z. z. sa vec vracia dovolaciemu súdu na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť svojho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy, práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 29/02 z 29. októbra 2003.

K   námietke porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v   spojení s   čl. 1 ods. 2 ústavy

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím v plnom rozsahu vyhovel dovolaniu sťažovateľa, keď rozhodol, že: „rozsudok odvolacieho súdu č. k. 2 Obo 225/2001 zo dňa 3. októbra 2001 v napadnutej časti zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“, a preto už aj z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so „záväzným právnym   názorom“   najvyššieho   súdu,   s   jeho   interpretáciou   príslušných   zákonných ustanovení a aplikáciou na skutkový stav vo veci sťažovateľa. Podľa svojej konštantnej judikatúry   však   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že:„Základnou   otázkou   pre   zistenie   správnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu napadnutej dovolaním je posúdiť správnosť názoru odvolacieho súdu, že zmluvnou stranou bol záložca, teda žalobca a žalovaný v 1. rade spoločne, a že žalovaný v 1. rade podpísal zmluvu ako zástupca záložcu.“

V súvislosti s touto otázkou dovolací súd dospel k nasledovnému záveru:„Poukaz na ustanovenie § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní vzniku záložnej zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti č. 64/93/Si zo dňa 27. 9. 1993 dovolací súd označil za právne nedôvodný. Za pochybenie odvolacieho súdu dovolací súd označil aj   jeho tvrdenie pri posudzovaní   odôvodnenia   neplatnosti   záložnej zmluvy,   keď dospel k záveru, že pretože zmluvnou stranou bol záložca, teda žalobca a žalovaný v 1. rade spoločne a žalovaný v 1. rade podpísal záložnú zmluvu ako zástupca záložcu, a teda ide o zmluvu,   ktorá   nemá   vady.   Zo   žiadneho   právneho   ustanovenia   nevyplýva,   že   na   vznik právneho   úkonu,   na   základe   ktorého   sa   bude   môcť   disponovať   s vecou,   ktorá   je v spoluvlastníctve spoluvlastníkov, je postačujúci podpis iba jedného zo spoluvlastníkov bez toho, aby ostatnými spoluvlastníkmi na tento úkon bol splnomocnený.“

Ďalšou   otázkou   je   posúdenie   súhlasu   s uzavretím   zmluvy   o záložnom   práve   na nehnuteľnosti   č.   64/93/Si,   vyvodeného   zo   súhlasu   so   zavedením   ťarchy   žalobcom podpísaného, ktorý súhlas odvolací súd kvalifikoval ako súhlas s konaním spoluvlastníka podľa   ustanovenia   §   139   Občianskeho   zákonníka,   na   ktorom   základe   konštatoval,   že napadnutá   zmluva   o záložnom   práve   nemá   vady   v zmysle   ustanovenia   §   39   a   §   40 Občianskeho zákonníka.

Túto otázku dovolací súd nasledovne uzavrel:

„(...), súhlas so zavedením ťarchy, bez vymedzenia výšky záruky, ako aj úveru, na ktorý sa záruka má poskytnúť, nemôže byť jasným a zrozumiteľným právnym úkonom, ktorý by mohol nahradiť súhlas záložcu na zriadenie záložného práva, a teda podpis žalobcu ako záložcu na zmluve o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že nie je ani potrebné sa zaoberať s platnosťou notárom osvedčeného podpisu na súhlase so zavedením ťarchy.“

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok najvyššieho súdu   sp.   zn.   Obdo   V   29/02   z   29. októbra   2003   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad najvyššieho   súdu   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný   tak,   aby   jeho následkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   námietke porušenia základného práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k   dohovoru, práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, čl.   10 ods. 1 dohovoru a   čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu v   spojení s   čl. 1 ods. 2 ústavy

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Vo   vzťahu   k tvrdenému   porušeniu   základného   práva   na   pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru ústavný súd uvádza, že porušenie práv priznaných týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (napr. I. ÚS 44/03). Keďže v danom prípade tomu tak bolo, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neporušil základné právo sťažovateľa na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, ale práve naopak najvyšší súd napadnutým uznesením poskytol účinnú ochranu tomuto právu sťažovateľa.

Ústavný súd napokon konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 2 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 29/02 z 29. októbra 2003 nie je priama súvislosť už aj vzhľadom na to, že   uvedeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   podstata   práva   sťažovateľa   „na   slobodu prejavu“ vôbec nebola dotknutá, preto bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004