znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 224/03-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. B., bytom B., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., ktorou v konaní vedenom   na   Okresnom súde Bratislava I   pod   sp. zn. 3 Nt 717/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 717/03   p o r u š i l právo M. B. vyplývajúce z článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003 z r u š u j e.

3. M. B.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

5.   M.   B.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   16 030   Sk (slovom šestnásťtisíctridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 224/03-44 z 10. decembra 2003 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. B., bytom B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   T.,   PhD.,   B.,   ktorou v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Nt 717/03 namieta porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl. 17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 19. februára 2004, ako aj okresný súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu   12. februára 2004 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pritom vychádzal z písomných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.Z prijatej časti sťažnosti a z jej doplnení doručených ústavnému súdu 14. novembra 2003 a 19. februára 2004 vyplýva, že sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 Nt 717/03 boli porušené základné práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   3   ústavy.   Ďalej   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ktoré by mal zaplatiť okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Žiada tiež, aby ústavný súd alternatívne alebo zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003, alebo okresnému súdu prikázal uznesenie sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003 doručiť obhajcovi   sťažovateľa   JUDr.   J.   H.   a po   uplynutí   lehoty   na   podanie   sťažnosti   všetkým oprávneným osobám predložiť vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia do rúk právneho zástupcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Sťažovateľ   uvádza,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   úradu   justičnej   polície Policajného zboru v Bratislave sp. zn. ČVS: OÚJP-91/2003 z 25. januára 2003 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona. Na základe   návrhu   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I z 25.   januára   2003   bol   uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 16/03 z 27. januára 2003 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Rovnakým   uznesením   bol   sťažovateľovi ustanovený   z dôvodu   nutnej   obhajoby   za   obhajcu   advokát   JUDr.   V.   B.   Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu 6. februára 2003 požiadal o prepustenie z väzby, resp. alternatívne o nahradenie väzby peňažnou zárukou. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003 bola zamietnutá tak žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj alternatívna žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou. Dňa 7. mája 2003 si sťažovateľ zvolil za obhajcu JUDr. J. H. V tom čase bola jeho trestná vec ešte v štádiu prípravného konania, lebo 6. mája 2003 došlo ku oboznámeniu sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania. Pri tomto úkone sťažovateľ ústne do zápisnice opätovne požiadal o prepustenie z väzby. Podaním   zvoleného   obhajcu   z 13.   mája   2003   došlo   ku   doplneniu   ústnej   žiadosti o prepustenie   z väzby   zo   6.   mája   2003,   a to   o alternatívnu   žiadosť   o nahradenie   väzby sľubom, resp. zložením peňažnej záruky, ale aj zárukou záujmového združenia. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003 bolo sťažovateľovi doručené až 14. mája 2003 a ustanovenému obhajcovi JUDr. V. B. až 19. mája 2003. Uznesenie bolo JUDr. V.   B.   doručované   napriek   tomu,   že   dňom   7.   mája   2003   jeho   oprávnenie   obhajovať sťažovateľa zo zákona zaniklo tým, že si tohto dňa sťažovateľ zvolil za obhajcu JUDr. J. H. Zvolený obhajca JUDr. J. H. po prevzatí obhajoby informoval ustanoveného obhajcu JUDr. V. B. Zvolený obhajca o existencii konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 Nt 717/03 nevedel, lebo ani sťažovateľ, ale ani ustanovený obhajca ho o tom neinformovali. Práve preto zvolený obhajca JUDr. J. H. ani neinformoval okresný súd do spisu sp. zn. 3 Nt 717/03 o prevzatí obhajoby sťažovateľa. Dňa 6. júna 2003 bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde obžaloba pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona a táto trestná vec sa na okresnom súde viedla pod sp. zn. 4 T 33/03. Zvolený obhajca JUDr. J. H. 16. júna 2003 nahliadol do spisu sp. zn. 4 T 33/03 a až vtedy z neho zistil, že prebieha konanie pod sp. zn. 3 Nt 717/03, v ktorom došlo 26. marca 2003 ku vydaniu uznesenia o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie peňažnou zárukou. Následne zvolený obhajca 19. júna 2003 podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003 sťažnosť. Na hlavnom pojednávaní konanom 23. júla 2003 okresný súd prepustil sťažovateľa z väzby, lebo prijal záruku kolektívu pracovníkov prevádzky Berlinka – Café restaurant Domenico spoločnosti AZ, s. r. o. Napokon 8. augusta 2003 okresný súd vrátil zvolenému obhajcovi JUDr. J. H. sprievodným listom zo 4. augusta 2003 sťažnosť z 19. júna 2003 so všetkými vyhotoveniami s tým, že sťažovateľ bol už prepustený na slobodu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 Nt 717/03 k porušeniu jeho základných práv.

1. K porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy (v sťažnosti uvedenému pod bodom III) došlo predovšetkým tým, že hoci žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 6. februára 2003, okresný súd o nej rozhodol zamietajúcim uznesením až 26. marca 2003, pričom uznesenie bolo doručené   sťažovateľovi   až   14.   mája   2003.   Dosiaľ   však   uznesenie   nebolo   doručené zvolenému obhajcovi JUDr. J. H. a nebolo ani predložené vyššiemu súdu na rozhodnutie o podanej sťažnosti. Naopak, došlo k tomu, že všetky vyhotovenia sťažnosti okresný súd 8. augusta   2003   vrátil   zvolenému   obhajcovi   bez   toho,   aby   bola   sťažnosť   meritórne prejednaná. Tým došlo k tomu, že do dnešného dňa žiaden všeobecný súd v merite veci nerozhodol o tom, či pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa po 6. februári 2003 bolo alebo nebolo v súlade so zákonom. Konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby treba považovať za neprimerane dlhé, keďže na prvom stupni trvalo 97 dní a od podania sťažnosti zvoleným obhajcom 19. júna 2003 do prepustenia sťažovateľa z väzby uplynulo ďalších 33 dní. Zároveň tým bolo porušené aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti pozbavenia osobnej slobody, ktoré vyplýva z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

2. K porušeniu čl. 46 ods.   1 ústavy v spojení s čl. 50 ods.   3 ústavy   (v sťažnosti uvedenému pod bodom IV) došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že okresný súd potreboval 48 dní na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a ďalších 49 dní na doručenie uznesenia, ako aj tým, že sťažnosť podanú proti uzneseniu z 26. marca 2003 nepredložil vyššiemu súdu. Týmito prieťahmi sa zabránilo sťažovateľovi opätovne požiadať o prepustenie z väzby.  

Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda okresného súdu podaním z 20. októbra 2003 doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2003 vyjadril k podmienkam prijateľnosti podanej sťažnosti. V tejto súvislosti uviedol, že súhlasí s časťou III sťažnosti, v ktorej sa vytýka   porušenie   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných   prieťahov, v ostatnom však považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Po doručení uznesenia ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda okresného súdu podaním z 5. februára 2004 doručeným ústavnému súdu 12. februára 2004   zopakoval, že zo strany okresného súdu došlo k pochybeniu pri rozhodovaní o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov.

V reakcii na podania predsedu okresného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu konštatoval, že predseda okresného súdu neuviedol žiadne dôvody na podporu svojho záveru o tom, že ďalšia časť sťažnosti nie je dôvodná.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 16/03 vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 3 Nt 16/03-10 z 27. januára 2003 bol sťažovateľ z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   vzatý   do   väzby   s účinnosťou   od   25.   januára   2003.   Toto uznesenie potvrdil krajský súd svojím uznesením sp. zn. 7 Tpo 19/03 z 5. marca 2003. Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 3 Nt 16/03-4 zo 7. januára 2003 bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu advokát JUDr. V. B.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 717/03 vyplýva, že sťažovateľ 6. februára 2003 doručil okresnému súdu žiadosť o prijatie peňažnej záruky na nahradenie väzby, pričom z odôvodnenia žiadosti vyplýva, že sťažovateľ namieta aj existenciu väzobných dôvodov. Ku   žiadosti   boli   pripojené   jednak   prehlásenie   Ing.   S.   o ponuke   sumy   50   000   Sk   ako peňažnej záruky, jednak aj súhlas sťažovateľa s tým, aby Ing. S. túto záruku zaňho zložil. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Nt 717/03 z 26. marca 2003 vyplýva, že okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol ako nedôvodnú a zároveň per   analogiam zamietol   aj žiadosť   sťažovateľa o prijatie peňažnej záruky na nahradenie väzby. Toto uznesenie prevzal sťažovateľ 14. mája 2003 a ustanovený obhajca JUDr. B. 19. mája 2003. Napokon z prípisu samosudcu JUDr. J. J. sp. zn. 3 Nt 717/03 zo 4. augusta 2003 je zistiteľné, že samosudca vrátil zvolenému obhajcovi JUDr. H. ním podanú sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, keďže po podaní obžaloby bol už sťažovateľ okresným súdom prepustený na slobodu.

Zo   spisu   4   T   33/03   vyplýva,   že   presne   nezisteného   dňa   bolo   okresnému   súdu predložené splnomocnenie zo 7. mája 2003, ktorým sťažovateľ poveril svojou obhajobou advokáta   JUDr.   H.   Tak   isto   presne   nezisteného   dňa   bolo   okresnému   súdu   predložené substitučné splnomocnenie z 9. júna 2003, ktorým advokát JUDr. H. splnomocnil advokáta Mgr. R. T., PhD., aby v trestnej veci proti sťažovateľovi nahliadol do spisu okresného súdu sp.   zn.   4   T   33/03   a tiež   aby   prevzal   obžalobu. Okresný   súd   doručil   Mgr.   R.   T.,   PhD. obžalobu 16. júna 2003. Podľa úradného záznamu zo 16. júna 2003 nahliadol Mgr. R. T., PhD. do spisu sp. zn. 4 T 33/03. Ďalej sa v spise nachádza ponuka spoločnosti AU SPOL, s. r. o., Bratislava na prevzatie záruky za nápravu sťažovateľa, ako aj záznam zo 4. júla 2003 o prerokovaní   prevzatia   záruky   kolektívom   pracovníkov.   Zo   zápisnice   o hlavnom pojednávaní konanom 23. júla 2003 je zistiteľné, že okresný súd prijal záruku kolektívu pracovníkov spoločnosti AU SPOL, s. r. o., a sťažovateľa dňom 23. júla 2003 prepustil na slobodu. Tak sťažovateľ, ako aj prokurátor sa výslovne vzdali práva podať proti uzneseniu sťažnosť.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   8.   október   2003.   Z písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 T 33/03 z 23. júla 2003 vyplýva, že sa stalo právoplatným 23. júla 2003 a toho istého dňa bol daný aj príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby. Napokon zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 8. októbra 2003 sa dá zistiť, že sťažovateľ   bol   uznaný vinným   podľa   obžaloby a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na dobu troch rokov.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo (...), aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou“ (III. ÚS 7/00).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „ à bref   délai“   (v slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33- 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03). Okrem toho   ich   čl.   5   ods.   4   dohovoru   oprávňuje   na   skúmanie   procedurálnych   a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné na to, aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“. To znamená, že príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi požiadavkami   vnútroštátneho   práva,   ale   tiež   oprávnenosť   podozrenia,   na   ktorom   sa zatknutie   zakladá,   a legitimitu   cieľa   sledovaného   zadržaním   a následnou   väzbou   (napr. Butkevičius c. Litva, rozsudok ESĽP z 26. marca 2002, § 43).

2.1. Podľa   názoru   ústavného súdu   je možné   z hľadiska   základných   práv,   ktorých porušenie sa namieta, doterajší priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozdeliť   na   tri   obdobia.   Je   to   1)   obdobie   od   podania   žiadosti   o prepustenie   z väzby 6. februára 2003 do doručenia uznesenia o zamietnutí žiadosti 19. mája 2003, 2) obdobie od doručenia   uznesenia   19.   mája   2003   do   podania   sťažnosti   proti   uzneseniu   zvoleným obhajcom 19. júna 2003, 3) od podania sťažnosti 19. júna 2003 do prepustenia sťažovateľa z väzby 23. júla 2003, resp. do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku 8. októbra 2003.

V línii tohto prístupu je možné konštatovať, že obdobie od 26. marca 2003, keď okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa zo 6. februára 2003 o prepustenie z väzby na slobodu a jeho žiadosť o prijatie peňažnej záruky na nahradenie väzby, do 19. mája 2003, keď bolo doručené uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Nt 717/03 z 26. marca 2003, je neprípustne dlhé a už len z tohto dôvodu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z čl. 17 ods. 2 ústavy a z čl. 5 ods. 4 dohovoru a samo osebe postačuje na vyslovenie porušenia označených základných práv (pozri napr. I. ÚS 18/03), ako to napokon uznáva aj okresný súd.

2.2.   V období   od   doručenia   uznesenia   19.   mája 2003   do   podania   sťažnosti   proti uzneseniu zvoleným obhajcom JUDr. H. 19. júna 2003 nemožno podľa názoru ústavného súdu vytýkať okresnému súdu prieťahy. Okresný súd sa v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 717/03 do podania sťažnosti nedozvedel o tom. že ešte pred doručením jeho uznesenia došlo k zmene   obhajcu   sťažovateľa,   keďže   namiesto   ustanoveného   obhajcu   JUDr.   B.   stal   sa zvoleným obhajcom sťažovateľa JUDr. H. Táto informácia nebola okresnému súdu vo veci sp. zn. 3 Nt 717/03 dovtedy poskytnutá. Okresný súd preto nemal dôvod v tomto období doručovať   uznesenie   JUDr.   H.   a zrejme   bol   toho   názoru,   že   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť.

V období   od   podania   sťažnosti   proti   uzneseniu   19.   júna   2003   do   prepustenia sťažovateľa z väzby 23. júla 2003 je možné hodnotiť postup okresného súdu so znakmi prieťahov. Okresný súd sa doručením sťažnosti dozvedel o tom, že sťažovateľ mal už od 7. mája 2003 iného obhajcu, a to tým viac, že 6. júna 2003 bola podaná na okresnom súde proti sťažovateľovi obžaloba. Napriek tomu bol okresný súd v podstate nečinný vrátane prípadného   predloženia   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o podanej   sťažnosti,   čím bránil urýchlenému preskúmaniu dôvodnosti trvania väzby od 6. februára 2003.

2.3. Podľa názoru ústavného súdu však vzhľadom na osobitné okolnosti danej veci pre zistenie, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp.   čl. 17   ods.   2   ústavy,   nie   je   potrebné   takto   rozlišovať   v postupe   súdu   medzi jednotlivými   obdobiami,   ale   stačí   zistenie   ústavného   súdu,   že   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 6. februára 2003 nebolo právoplatne rozhodnuté do jeho prepustenia na slobodu 23. júla 2003, resp. až do rozsudku z 8. októbra 2003, ktorým bol   sťažovateľ   uznaný vinným   podľa   obžaloby a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na dobu troch rokov.

V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prehliadnuť predovšetkým to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že o jeho spornej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (habeas corpus) nebolo doteraz právoplatne rozhodnuté za situácie, keď sťažovateľ túto žiadosť o prepustenie na slobodu doplnil   žiadosťou   o prijatie   peňažnej   záruky   na nahradenie   väzby,   keď   o jeho   rovnakej žiadosti z 12. mája 2003 vrátane žiadosti o nahradenie väzby prijatím záruky okresný súd vôbec nekonal a nerozhodol, keď tak urobil až 23. júla 2003, keď v podstate na základe rovnakej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   ho   uznesením   prepustil z väzby na slobodu „za prijatia záruky pracovníkov prevádzky Berlinka - Café restaurant Domenico   spoločnosti   AZ,   s.   r.   o.“,   t.   j.   záruky,   ktorú   okresný   súd   dostal   už   pri predchádzajúcej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Okresný   súd pritom   vôbec   (procesne   ustanoveným   spôsobom)   nereagoval   na   sťažnosť   sťažovateľa z 19. júna   2003,   ktorú   prostredníctvom   zvoleného   obhajcu   podal   proti   jeho   uzneseniu z 26. marca 2003.  

Na základe týchto skutkových zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd nereagoval na žiadosti a sťažnosti sťažovateľa na protiprávne držanie vo väzbe od 26. marca 2003,   t.   j.   počnúc   napadnutým   rozhodnutím,   ktorým   zamietol   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a o jej nahradenie prijatím záruky, do jeho prepustenia na slobodu (uznesením z) 23. júla 2003, resp. do rozsudku z 8. októbra 2003, keď až v týchto rozhodnutiach okresného súdu je zahrnutá kontrola všeobecného súdu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy   a čl. 5   ods.   4 dohovoru   (mutatis mutandis König   v.   Slovensko,   rozsudok   ESĽP z 20. januára 2004, § 19 až 22). Inými slovami, na jeho žiadosti a sťažnosti habeas corpus nebola   daná   za   uvedené   obdobie   okresným   súdom   žiadna   primeraná   súdna   odpoveď vyžadovaná čl. 5 ods. 4 dohovoru (mutatis mutandis cit. rozsudok Butkevicius, § 44).

2.4. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru o namietanom porušení základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z článku 17 ods. 2 ústavy, resp. z čl. 5 ods.   4   dohovoru.   Preto   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práv   sťažovateľa   zaručených v citovanom článku ústavy a dohovoru, tak ako je to uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

3. V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd s ohľadom na uvedené zvláštne okolnosti danej veci (pozri bod 2.3 tejto časti nálezu) dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zrušenie rozhodnutia okresného súdu z 26. marca 2003, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Vyhovenie sťažnosti vo veci namietaných porušení základných práv, ako aj zrušenie rozhodnutia   okresného   súdu   z 26.   marca   2003   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (mutatis mutandis cit. König, § 29), tak ako je to uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia.  

5. Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nie   je možné vyhovieť sťažovateľovi   v časti, v ktorej sa domáhal vyslovenia porušenia svojich práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods.   2   a čl.   50   ods.   3 ústavy. V tejto súvislosti   treba uviesť,   že z doterajšej   (vyššie   už citovanej) judikatúry ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že tak právo na súdnu ochranu v súvislosti   s periodickým   skúmaním   dôvodnosti   väzby,   ako   aj   právo   na   urýchlené skúmanie   dôvodnosti   väzby   (obe   práva   ako   súčasť   práva   na   obhajobu)   sú   obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Preto tieto ustanovenia sú v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy. Vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel   (bod   4   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia).

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa žiadal o priznanie náhrady trov konania za päť úkonov právnej   služby,   a to   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   vrátane   právnej   porady   s klientom, spísanie ústavnej sťažnosti z 23. septembra 2003, spísanie doplnenia ústavnej sťažnosti z 10.   novembra   2003, spísanie stanoviska   k vyjadreniu   okresného súdu   z 10. novembra 2003   a spísanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo   17.   februára   2004,   vrátane režijných paušálov v celkovej sume 26 498,90 Sk (po zvýšení o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 22 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v spojení   s   §   10   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   289/1995   Z.   z.   o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov). Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnych služieb (dva úkony po 4 270 Sk za rok 2003 a jeden úkon v sume 4 534 Sk za rok 2004), ako aj za tri režijné paušály (dva režijné paušály po 128 Sk za rok 2003 a jeden režijný paušál v sume 136 Sk za rok 2004,   ktoré   po   zvýšení   o daň   z pridanej   hodnoty   19   %   predstavujú   16   030   Sk. Z uplatnených   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby,   a   to   za   spísanie   doplnenia ústavnej sťažnosti z 10. novembra 2003, ako aj za spísanie stanoviska k vyjadreniu odporcu z   10. novembra   2003   nepriznal   ústavný   súd   náhradu   odmeny.   Pokiaľ   ide   o doplnenie sťažnosti   z 10.   novembra   2003,   požadované   údaje   bolo   treba   uviesť   už   v pôvodnej sťažnosti, a čo sa týka stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 10. novembra 2003, podľa názoru ústavného súdu postačilo priznanie odmeny za neskoršie vyjadrenie k stanovisku okresného súdu zo 17. februára 2004, keďže je v podstate totožné s vyjadrením k stanovisku okresného súdu z 10. novembra 2003. Preto ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 5 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004