SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 223/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom
, zastúpených advokátom JUDr. MartinomBartkom, Advokátska kancelária JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková,Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčínev konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 84/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietanéhoporušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 84/2014 (ďalej len „napadnutékonanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom na začatie konaniapodaným v zmysle § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zo 14. apríla2014 domáhajú rozhodnutia, ktorým krajský súd prikáže obci ⬛⬛⬛⬛ akopríslušnému stavebnému úradu (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a Obvodnému úraduTrenčín (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) urgentne konať v ich naliehavej správnej veci.V rámci správneho konania sťažovatelia žiadajú žalovaného v 1. rade, aby vydalrozhodnutie, ktorým susedom sťažovateľov uloží povinnosť vykonať nevyhnutnézabezpečovacie práce proti zosuvu pozemku, na ktorom je postavený ich rodinný dom.Terénne úpravy, ktoré spôsobili zosuv pozemku, boli vykonané už v roku 2009, ale žalovanív 1. a v 2. rade neboli podľa sťažovateľov ani po piatich rokoch schopní vydať rozhodnutie,ktoré by odvrátilo hrozbu vážnej a neodvrátiteľnej škody.
Sťažovatelia uviedli, že žalobu namietajúcu nečinnosť orgánu verejnej správy podali14. apríla 2014 a vyjadrenia žalovaných boli krajskému súdu doručené 7. mája 2014a 14. mája 2014. Napriek uvedenému je krajský súd viac ako deväť mesiacov nečinný, hocimu nič nebráni vo veci konať a rozhodnúť. Podľa názoru sťažovateľov je paradoxnéa „výsmechom právnej úpravy správneho a súdneho konania“, že o ich žalobe namietajúcejnečinnosť orgánu štátnej správy krajský súd nerozhodol ani po dvanástich mesiacochnapriek tomu, že nejde o skutkovo a právne zložitú vec.
Okrem samotnej neprimeranej dĺžky napadnutého konania je podľa sťažovateľovpotrebné posúdiť aj efektívnosť a primeranosť postupu krajského súdu, ktorý imnezabezpečil ochranu ich práv zaručených ústavou a dohovorom.
Na základe uvedeného sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/84/2014 porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/84/2014 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Pánovi ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ a pánovi ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 925,32 EUR..., ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Bartka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, žekrajský súd je viac ako deväť mesiacov nečinný a jeho postup sa vyznačuje neefektívnosťou.Sťažovatelia tiež poukázali na skutočnosť, že od podania žaloby namietajúcej nečinnosťorgánu verejnej správy uplynul už jeden rok, avšak ich právna neistota nebola odstránená,keďže krajský súd ako prvostupňový súd vo veci dosiaľ nerozhodol.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnostisťažovateľov v tej časti, ktorou namietali porušenie svojho základného právana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže prisťažnostiach namietajúcich porušenie týchto práv ústavný súd odmieta sťažnosť ako zjavneneopodstatnenú, ak vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako ajpostup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým aniporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03), resp. ak argumentyv sťažnosti sťažovateľov nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04), resp. podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zo sťažnosti a z k nej pripojených prílohje zrejmé, že žaloba namietajúca nečinnosť orgánu verejnej správy bola krajským súdomprijatá 14. apríla 2014 (súdny poplatok nebol zaplatený). Sťažovatelia sa v nej protižalovaným v 1. a 2. rade domáhajú, aby ich krajský súd uznesením zaviazal na povinnosťvydať rozhodnutie vo veci zabezpečenia svahu proti zosuvu zo strany susediaceho pozemkudo jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Vyjadrenia žalovaných boli krajskémusúdu doručené 7. mája 2014 a 14. mája 2014.
Nad rámec uvedeného ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, žeúčinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných prieťahovv napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, žeby sťažovatelia v napadnutom konaní podali sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanúpredsedovi krajského súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd na kratšie obdobia nečinnostivšeobecného súdu prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významnýmspôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00). Ústavný súdkonštatuje, že vzhľadom na celkové trvanie napadnutého konania (12 mesiacov), ako ajna samotné tvrdenie sťažovateľov o nečinnosti krajského súdu v trvaní 9 mesiacovza súčasného zohľadnenia nevyužitia právneho prostriedku nápravy vo forme podaniasťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu nie je možné postup krajskéhosúdu v napadnutom konaní kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods.2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z petitu podanej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovatelia žiadali ústavný súd ajo vyslovenie porušenia ich základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1ústavy v napadnutom konaní, pričom jeho prípadné porušenie vo svojej argumentáciivyvodzovali len z porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právuzodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Postup krajského súdu nesignalizuje taký postup všeobecného súdu, z ktorého by sadalo odvodiť, že sťažovateľom nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na nestrannoma nezávislom súde. Ústavný súd z hľadiska svojej konštantnej judikatúry uvádza, že prieťahyv súdnom konaní nemajú za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu(II. ÚS 154/05). Krajský súd svojím postupom neodoprel sťažovateľom poskytnutie súdnejochrany.
Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľovnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015