znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 223/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom

,   zastúpených   advokátom   JUDr.   MartinomBartkom,   Advokátska   kancelária   JUDr.   Martin   Bartko   –   JUDr.   Silvia   Bartková,Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčínev konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 84/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom

(spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietanéhoporušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   13   S 84/2014   (ďalej   len   „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom na začatie konaniapodaným v zmysle § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zo 14. apríla2014   domáhajú   rozhodnutia,   ktorým   krajský   súd   prikáže   obci ⬛⬛⬛⬛ akopríslušnému   stavebnému   úradu   (ďalej   len   „žalovaný   v 1.   rade“)   a Obvodnému   úraduTrenčín (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) urgentne konať v ich naliehavej správnej veci.V rámci   správneho   konania   sťažovatelia   žiadajú   žalovaného   v 1.   rade,   aby   vydalrozhodnutie,   ktorým   susedom   sťažovateľov   uloží   povinnosť   vykonať   nevyhnutnézabezpečovacie práce proti zosuvu pozemku, na ktorom je postavený ich rodinný dom.Terénne úpravy, ktoré spôsobili zosuv pozemku, boli vykonané už v roku 2009, ale žalovanív 1. a v 2. rade neboli podľa sťažovateľov ani po piatich rokoch schopní vydať rozhodnutie,ktoré by odvrátilo hrozbu vážnej a neodvrátiteľnej škody.

Sťažovatelia uviedli, že žalobu namietajúcu nečinnosť orgánu verejnej správy podali14.   apríla   2014   a   vyjadrenia   žalovaných   boli   krajskému   súdu   doručené   7.   mája   2014a 14. mája 2014. Napriek uvedenému je krajský súd viac ako deväť mesiacov nečinný, hocimu   nič   nebráni   vo veci   konať   a rozhodnúť.   Podľa   názoru   sťažovateľov   je   paradoxnéa „výsmechom právnej úpravy správneho a súdneho konania“, že o ich žalobe namietajúcejnečinnosť   orgánu   štátnej   správy krajský   súd   nerozhodol   ani   po   dvanástich   mesiacochnapriek tomu, že nejde o skutkovo a právne zložitú vec.

Okrem   samotnej   neprimeranej   dĺžky   napadnutého   konania   je   podľa   sťažovateľovpotrebné   posúdiť   aj   efektívnosť   a primeranosť   postupu   krajského   súdu,   ktorý   imnezabezpečil ochranu ich práv zaručených ústavou a dohovorom.

Na základe uvedeného sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/84/2014 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13   S/84/2014   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Pánovi ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 7.000,- EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ a   pánovi ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   náhrada   trov právneho   zastúpenia   v sume   925,32   EUR...,   ktorú   je   Krajský   súd   v Trenčíne   povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu   JUDr. Martina Bartka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, žekrajský súd je viac ako deväť mesiacov nečinný a jeho postup sa vyznačuje neefektívnosťou.Sťažovatelia tiež poukázali na skutočnosť, že od podania žaloby namietajúcej nečinnosťorgánu verejnej správy uplynul už jeden rok, avšak ich právna neistota nebola odstránená,keďže krajský súd ako prvostupňový súd vo veci dosiaľ nerozhodol.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnostisťažovateľov   v   tej   časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže prisťažnostiach namietajúcich porušenie týchto práv ústavný súd odmieta sťažnosť ako zjavneneopodstatnenú, ak vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako ajpostup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým aniporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03), resp. ak argumentyv sťažnosti   sťažovateľov   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04), resp. podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zo sťažnosti a z k nej pripojených prílohje zrejmé, že žaloba namietajúca nečinnosť orgánu verejnej správy bola krajským súdomprijatá   14.   apríla   2014   (súdny   poplatok   nebol   zaplatený).   Sťažovatelia   sa   v nej   protižalovaným v 1. a 2. rade domáhajú, aby ich krajský súd uznesením zaviazal na povinnosťvydať rozhodnutie vo veci zabezpečenia svahu proti zosuvu zo strany susediaceho pozemkudo jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Vyjadrenia žalovaných boli krajskémusúdu doručené 7. mája 2014 a 14. mája 2014.

Nad rámec uvedeného ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, žeúčinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných prieťahovv napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, žeby   sťažovatelia   v napadnutom   konaní   podali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanúpredsedovi krajského súdu.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   na   kratšie   obdobia   nečinnostivšeobecného súdu prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významnýmspôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr.   I. ÚS 19/00).   Ústavný   súdkonštatuje, že vzhľadom na celkové trvanie napadnutého konania (12 mesiacov), ako ajna samotné   tvrdenie   sťažovateľov   o nečinnosti   krajského   súdu   v trvaní   9   mesiacovza súčasného   zohľadnenia   nevyužitia   právneho   prostriedku   nápravy   vo   forme   podaniasťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu nie je možné postup krajskéhosúdu v napadnutom konaní kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods.2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   sťažovatelia   žiadali   ústavný   súd   ajo vyslovenie porušenia ich základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1ústavy   v   napadnutom   konaní,   pričom   jeho   prípadné   porušenie   vo svojej   argumentáciivyvodzovali len z porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právuzodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Postup krajského súdu nesignalizuje taký postup všeobecného súdu, z ktorého by sadalo odvodiť, že sťažovateľom nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na nestrannoma nezávislom súde. Ústavný súd z hľadiska svojej konštantnej judikatúry uvádza, že prieťahyv   súdnom   konaní   nemajú   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu(II. ÚS 154/05). Krajský súd svojím postupom neodoprel sťažovateľom poskytnutie súdnejochrany.

Ústavný   súd   preto   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľovnezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015