znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 223/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 a jemu predchádzajúcim konaním a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. R. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom tristotridsaťjeden eur a pätnásť centov), ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Stanislava   Jakubčíka,   Advokátska   kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 223/2014-17 z 21. mája 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Stanislavom   Jakubčíkom,   Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie zo 17. septembra 2013“) a jemu predchádzajúcim konaním. Svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaniami doručenými ústavnému súdu 13. januára 2014, 1. apríla 2014 a 22. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. apríla 2013 Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 111/2012.

Vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ požiadal okresný súd, aby po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia povoľujúceho obnovu konania na verejnom zasadnutí   určil   rozsudkom   primeraný   trest   za   ostávajúce   trestné   činy,   za   ktoré   mu   bol právoplatne uložený úhrnný alebo súhrnný trest podľa § 404 ods. 3 Trestného poriadku, a aby   vrátil   vec   prokurátorovi   do   prípravného   konania   podľa   §   404   ods.   2   Trestného poriadku.

Sťažovateľ v uvedenom návrhu poukázal na skutočnosť, že pri ukladaní súhrnného trestu za skutky uvedené v bodoch 9 až 45 okresný súd aplikoval § 41 ods. 2 Trestného zákona, tzv. asperačnú zásadu, časť vety za bodkočiarkou, pričom ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 konštatoval nesúlad tohto ustanovenia v časti vety za bodkočiarkou s čl. 1 ods. 1 ústavy.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   znenie   §   394   ods.   1   Trestného poriadku a následne konštatoval, že strata účinnosti § 41 ods. 2 v časti vety za bodkočiarkou je skutočnosťou súdu skôr neznámou, a preto zakladá dôvod na povolenie obnovy konania. Takýto výklad pojmu „skutočnosť, súdu skôr neznáma“ zastáva aj JUDr. Harald Stiffel, predseda   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   sa uvedenou otázkou zaoberal na základe žiadosti sťažovateľa.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 11/2013 z 9. júla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného   súdu   z   9.   júla   2013“)   bolo   podľa   §   394   ods.   1   a   §   400   ods.   1   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodnuté o povolení obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 111/2012 v prospech sťažovateľa, zároveň podľa   § 400   ods.   1   Trestného   poriadku   bol   napadnutý   rozsudok   tohto   súdu   sp.   zn. 5 T 111/2012 z 28. septembra 2012 v celom rozsahu zrušený spolu s ďalšími naň obsahovo nadväzujúcimi rozhodnutiami, ktoré vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením, stratili   podklad,   a súčasne   bola   predmetná   vec   vrátená   podľa   §   404   ods.   2   Trestného poriadku prokurátorovi do prípravného konania.

Proti uzneseniu okresného súdu z 9. júla 2013 podal okresný prokurátor sťažnosť, ku ktorej sa sťažovateľ vyjadril písomne podaním, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného návrhu a uvedené uznesenie považuje za vecne správne. Na podporu svojej argumentácie v prílohe svojho vyjadrenia zaslal súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci na vedomie celkovo 26 uznesení prvostupňových súdov a 6 uznesení súdov druhého stupňa, ktorými bola povolená obnova konania. Sťažovateľ vo vyjadrení taktiež požiadal podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, aby po povolení obnovy konania príslušný súd prerušil výkon jeho trestu, ktorý mu bol právoplatne uložený v pôvodnom konaní.

Krajský   súd   uznesením   zo   17.   septembra   2013   zrušil   uznesenie   okresného   súdu z 9. júla 2013   a   návrh   na povolenie obnovy   konania, rovnako ako návrh   na prerušenie výkonu   trestu   odňatia   slobody   uloženého   sťažovateľovi   rozsudkom   okresného   súdu z 28. septembra   2012   zamietol.   Uznesenie   zo   17.   septembra   2013   bolo   obhajcovi sťažovateľa doručené 14. októbra 2013.

Dôvodom   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   v   konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia zo 17. septembra 2013 došlo k závažným procesným chybám,   ktorých   následkom   bolo   aj   porušenie   ním   označených   práv,   ako   aj   viacerých zákonných ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci a logických a zákonných právnych záverov.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   právnymi   závermi   krajského   súdu,   ku   ktorým   dospel v uznesení zo 17. septembra 2013, a v tejto súvislosti poukázal na právne závery obsiahnuté vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 354/06, sp. zn. II. ÚS 355/06 a sp.   zn.   II.   ÚS   356/06   z   15.   marca   2006,   sp.   zn.   I.   ÚS   51/06   a   sp.   zn.   I.   ÚS   60/06 z 8. júna 2006,   sp.   zn.   I.   ÚS   159/06   zo   17.   októbra   2006   a   sp.   zn.   I.   ÚS   320/06 zo 6. decembra 2006).

S ohľadom na uvedené možno podľa sťažovateľa uznesenie zo 17. septembra 2013 považovať za arbitrárne rozhodnutie, ktorého závery sú v rozpore s princípom právnej istoty a z ktorého okrem iného vyplýva aj požiadavka, aby sa v obdobných veciach rozhodovalo rovnako (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006 a pod).

Nadväzujúc na uvedené sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že na podporu svojej argumentácie   znejúcej   v   prospech   povolenia   obnovy   konania   predložil   krajskému   súdu viaceré   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   v   ktorých   tieto   súdy   dospeli   k   rovnakému právnemu záveru ako okresný súd v uznesení z 9. júla 2013.

Z   odôvodnenia   uznesenia   zo   17.   septembra   2013   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že krajský súd sa uvedenou ním predloženou argumentáciou vôbec nezaoberal a ani sa s ňou nevysporiadal, čím postupoval v rozpore s § 176 ods. 2 Trestného poriadku a porušil jeho základné práva na spravodlivý súdny proces, na obhajobu, ako aj princíp rovnosti strán.

V prípade sťažovateľa bolo aplikované pri uložení trestu jeho mimoriadne zníženie podľa § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, ktoré bolo použité na trestnú sadzbu upravenú aplikáciou asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Odborná   verejnosť   (napr.   JUDr.   Margita   Prokeinová,   PhD.)   a   aj   aplikačná   prax zastávajú názor, že v takýchto prípadoch sa aplikuje najprv asperačná zásada a až následne mimoriadne zníženie trestu. V prípade sťažovateľa to znamená, že mimoriadne zníženie trestu sa robilo až z trestnej sadzby upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. V jeho prípade bola pôvodná trestná sadzba 3 až 10 rokov, t. j. 36 mesiacov až 120 mesiacov, pričom aplikáciou asperačnej zásady sa horná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu (13 rokov a 4 mesiace, teda 160 mesiacov). Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by bol trest odňatia slobody ukladaný po účinnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, mohol byť ukladaný trest v rozpätí 3 roky až 13 rokov a 4 mesiace. Keďže bol sťažovateľovi uložený trest v trvaní 6 rokov, je toho názoru, že obnova konania je dôvodná a môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, resp. priaznivejšiu výmeru trestu.

S   poukazom   na   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   zo   14.   septembra   2014 týkajúce úvah o primeranosti uloženého trestu sťažovateľ konštatoval, že je podľa neho neprípustné,   aby   krajský   súd   hodnotil   prevýchovný   vplyv   väzby   trvajúcej   5   mesiacov na jeho osobu, pretože ide o otázky, ktoré nie sú podstatné z hľadiska posúdenia splnenia podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

Sťažovateľ následne požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   právo   podľa   čl.   13   dohovoru   boli   uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom porušené.

Podaním doručeným 22. apríla 2014 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že jeho dovolanie podané proti uzneseniu zo 17. septembra 2013 bolo odmietnuté z dôvodu podľa § 382 písm. f) Trestného zákona.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda krajského súdu   podaním sp.   zn. Spr 3309/14 z 11. júna 2014, v ktorom   popísal   priebeh   konania o povolení   obnovy   konania   v   predmetnej   veci,   ako   aj   uznesenia   okresného   súdu z 9. júla 2013 a uznesenia krajského súdu zo 17. septembra 2013 a uviedol:

«... K sťažovateľovej námietke v tom smere, že nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 je obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania je potrebné uviesť, že súdna prax v čase   rozhodovania   nadriadeného   súdu   (dňa   17. 09. 2013)   bola   v   otázke,   či   nález ústavného   súdu   je   obligatórnym   dôvodom   na   povolenie   obnovy   konania,   alebo   nie   je, nejednotná a všeobecne súdy rozhodovali odlišne.

Existovali rozhodnutia viacerých súdov, ktoré z dôvodu citovaného nálezu obnovu konania povoľovali a zrušili výrok o treste vymeraný s použitím ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona a iné viaceré súdy takýto návrh na obnovu konania zamietali.

K danej problematike až Najvyšší súd SR prijal zjednocujúce stanovisko pod sp. zn. Tpj   44/2013,   a   to   na   svojom   zasadnutí   v   decembri   2013,   kedy   konštatoval,   že   nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, uverejnený 21. 12. 2012, je dôvodom obnovy konania „ex lege“.

V kontexte s uvedeným predsedníčka senátu k dôvodom sťažnosti sťažovateľa dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 724/2013 zo dňa 11. 12. 2013....   senát   3   Tos,   konajúceho   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   veci   sp.   zn.   3   Tos 95/2013,   nesúhlasí   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   zo   strany   tunajšieho   súdu   došlo   v   čase rozhodovania nadriadeného súdu (17. 09. 2013) k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   podaniu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   3309/14 z 11. júna 2014 vyjadril podaním zo 4. júla 2014, v ktorom poukážuc na znenie § 41b ods. 1 zákona o   ústavnom   súde,   ako   aj judikatúru   ústavného súdu   konštatoval, že podľa   jeho názoru „zamietnutie obnovy konania možno považovať za arbitrárne a navyše takýto postup je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, na ktorú poukazuje aj judikatúra ústavného súdu (III. ÚS 192/06-50, ÚS SR I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05, IV. ÚS 14/07)“. Poukážuc na vyjadrenie predsedu   krajského súdu   ďalej konštatoval, že „sa rozdielna súdna prax súdov síce v praktickej rovine dozaista vyskytuje, no na druhej strane ide o neželaný stav, ktorý je v rozpore s princípom právnej istoty a ktorý je potrebné eliminovať. Napokon za týmto účelom bolo prijaté aj stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   zjednotenie   výkladu   a   aplikácie   ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku o obnove konania v súvislosti s predmetným nálezom Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   novembra   2012,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011, týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, časti za bodkočiarkou, sp. zn.: Tpj 44/2013.“.   V   závere   právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   nálezu   sp.   zn. I. ÚS 724/2013   z 11.   decembra   2013,   na   ktorý   poukázal   krajský   súd,   uviedol,   že «predmetom uvedeného konania bolo namietanie zreteľne menšieho rozsahu práv a slobôd (sťažovateľ namietal porušenie podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   (ďalej   len   „Listina“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako namieta sťažovateľ v tomto konaní   (sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1,   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   v   zmysle   čl.   13   Dohovoru,   práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR) a rozdielne sú aj ďalšie skutkové okolnosti.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   223/2014-17 z 21. mája 2014 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia krajského súdu   zo   17.   septembra   2013   vo   vzťahu   k   otázke   splnenia   podmienok   obnovy   konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012,   ktorý   bol   publikovaný   v   Zbierke   zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami, v prípadoch   posudzovania   individuálnych   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je úlohou ústavného   súdu   preskúmavať príslušné   právne   predpisy   a prax in   abstracto,   ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či   spôsob,   akým   boli   uvedené   predpisy   aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím   rozsudkom sp. zn. 5 T 111/2012 z 28. septembra 2012 schválil podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku dohodu o vine a treste, podľa ktorej bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania skutkov uvedených   v   bodoch   9   až   45   uvedeného   rozsudku   a   zároveň   odsúdený   za   spáchanie uvedených skutkov na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov s použitím protiústavného návetia časti asperačnej zásady v časti týkajúcej sa ukladania súhrnného trestu podľa zásad na uloženie úhrnného trestu v súlade s § 42 ods. 1 Trestného zákona. V danom prípade bol sťažovateľovi mimoriadne znížený trest na základe § 39 ods. 2 a ods. 4 Trestného zákona o jednu   tretinu   pod   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby   ustanovenej   Trestným   zákonom ako celkom, t. j. trestnej sadzby zvýšenej použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Okresný   súd   takto   pri   schvaľovaní   dohody   o   treste   sťažovateľa   prima   facie postupoval   podľa   protiústavného   návetia   časti   asperačnej   zásady   týkajúcej   sa   ukladania úhrnného trestu.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. 5 T 111/2012, ktorému okresný súd uznesením z 9. júla 2013 vyhovel, obnovu konania v predmetnej veci povolil, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 111/2012 z 28. septembra 2012 v celom rozsahu a vrátil predmetnú vec prokurátorovi do prípravného konania. Na základe sťažnosti podanej okresným prokurátorom krajský súd uznesením zo 17. septembra 2013 napadnuté uznesenie   okresného   súdu   z   9.   júla   2013   zrušil   v   celom   rozsahu,   návrh   sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol a taktiež zamietol jeho návrh na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody.

Postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. júla 2013 bol založený na predpoklade, že sťažovateľovi pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a účelu trestu.

Krajský súd v uznesení zo 17. septembra 2013 k výške trestu dôvodil:„Konajúci senát sťažnostného súdu dospel k záveru, že predmetný nález Ústavného súdu   SR   (nález   ústavného   súdu   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012   pozn.)   nie   je obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, lebo podmienky obnovy konania sú upravené   v   §   394   Tr.   por.   ktoré   ustanovenie   je   lex   specialis   k   §   41b   zákona   38/1993 o organizácii ÚS SR. Ak by zákonodarca mal zámer uvádzaný nález ÚS SR považovať za obligatórnu povinnosť povolenia obnovy konania v každej veci kde bol ukladaný trest za použitia asperačnej zásady, bol by rozhodne v tomto smere takúto povinnosť uzákonil novelou Trestného poriadku.

Preskúmaním veci sťažnostný súd dospel k záveru, že trest uložený odsúdenému M. R. za použitia asperačnej zásady je zákonný a je primeraný. Z výškou tohto trestu súhlasí sám   odsúdený   a   stále   ho   vníma   ako   trest   primeraný,   lebo   podľa   obsahu   jeho mnohopočetných písomných podaní je ochotný tento trest znovu prijať.

Pri úvahách   o   primeranosti uloženého trestu sťažnostný súd   dáva do pozornosti skutočnosť, že odsúdený M. R. sa nachádzal vo väzbe od 25. 11. 2006 do 27. 04. 2007, kedy bol z väzby prepustený a znovu bol vzatý do väzby 02. 09. 2010. Z uvedeného vyplýva záver, že odsúdený M. R. skutky uvedené v bode 9 až 45 spáchal po prepustení z väzby dňa 27. 04. 2007   čo   dokazuje,   že   ani   výkon   väzby   v   trvaní   5 mesiacov   nemal   na   neho prevýchovný vplyv ani ho neodradil od páchania ďalšej trestnej činnosti.   Toto   zistenie dokazuje, že odsúdený M. R. má výnimočný citový deficit k právam ostatných osôb, voči ktorým sa dopustil majetkovej trestnej činnosti. Na morálnu narušenosť tohto odsúdeného poukazujú aj záznamy v odpise jeho registra trestov, z ktorých možno zistiť, že M. R. sa dostal do rozporu so zákonom mnohokrát a pokiaľ je na slobode sústavne pácha trestnú činnosť.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažnostný senát dospel k záveru, že pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti skutkov a k pomerom páchateľa, a že uložený   druh   trestu   nie   je   v   rozpore   s   účelom   trestu.   V   tejto   súvislosti   treba   dať do pozornosti skutočnosť, že skutkami v bodoch 9 až 45, teda 36 osobám odsúdený M. R. spôsobil škodu presahujúcu 60.000,- Eur, o ktoré znížil ich životnú úroveň lebo doposiaľ im peniaze nevrátil a je otázna vôbec nádej poškodených získať peniaze späť.

Riadiac sa uvedenými úvahami sťažnostný súd zrušil prvostupňové uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že návrh   odsúdeného   M.   R.   na   povolenie   obnovy   konania   vo   veci   Okresného   súdu   BA v sp. zn. 5 T/111/2012 zamietol podľa § 399 ods. 2 Tr. por....“

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“   (II.   ÚS   148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí   v   inom   než   v   zákonom   ustanovenom   a   právnom   myslení   či   konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   konštatoval nesplnenie podmienok obnovy konania, tak ako to predpokladá § 394 Trestného poriadku, a to   z   dôvodu,   že   síce   pripustili,   že   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012   je   skutočnosťou   skôr   neznámou,   avšak   sťažovateľovi   pôvodne uložený trest   odňatia slobody   na základe schválenej dohody   o jeho vine a treste nebol v zrejmom nepomere k závažnosti trestných činov, za ktoré bol odsúdený, a taktiež nebol v zrejmom nepomere k účelu trestu. Inými slovami, krajský súd v posudzovanom prípade vychádzajúc z okolností sťažovateľovej trestnej veci prejudikoval ďalší postup v prípade povolenia obnovy konania v tom smere, že nové rozhodnutie, ktoré by mohlo byť vydané, by pre sťažovateľa ako odsúdeného nebolo priaznivejšie vo výške uloženého trestu, resp. že by   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   sťažovateľovi   uložili   trest   odňatia slobody v obdobnej výmere.

Ústavný súd v rozsahu uvedeného v súhrne konštatuje, že okresný súd v pôvodnom konaní uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody s použitím protiústavného návetia časti asperačnej   zásady   týkajúcej   sa   ukladania úhrnného trestu   podľa   §   41   ods.   2 Trestného zákona,   pričom   nemožno   bez   akýchkoľvek   pochybností   vylúčiť,   že   v   prípade nepostupovania podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona textu za bodkočiarkou by okresný súd uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil, ústavný súd konštatuje, že porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené   závery   ústavný   súd   potvrdil   tiež   vo   svojom   zjednocujúcom   stanovisku sp. zn.   PLz.   ÚS   2/2014   zo   7.   mája   2014,   v   ktorom   uviedol:   „Bod   II   stanoviska trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľné   nielen   v   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnom   prípade   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2013, a preto nepovažoval v predmetnej veci za potrebné   a   účelné   preskúmavať   aj   namietané   porušenie   ďalších   sťažovateľom označených základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku   vyslovenia   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd   uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 95/2013 zo 17. septembra 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorý   si   uplatnil   nárok   na ich úhradu v celkovej sume 331,15 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €. Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014   je   134   € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti   ústavnému   súdu)   a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014 (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba v   sume 331,15   €, ústavný   súd,   súc viazaný petitom   sťažnosti,   túto   úhradu sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   je   povinný   trovy konania uhradiť na účet advokáta sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v ním uplatnenej sume.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014