znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 223/2013-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Ing. V. I. – A., G., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 125/2009 a jeho uznesením zo 16. decembra 2009 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. I. – A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 125/2009 zo 16. decembra 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 z 25. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Obo   125/2009 zo 16. decembra 2009 a sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 z 25. októbra 2012   z r u š u j e   a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. V. I. – A. trovy konania v sume 413,94 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. E. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. V. I. – A. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   223/2013-27 zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. I. – A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cb   12/2007   a   jeho   uznesením   zo 4. novembra   2009,   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   v odvolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Obo   125/2009   a   jeho   uznesením   zo 16. decembra   2009   a   v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/V 28/2010 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. februára 2013 a doplnenej podaniami z 12. marca 2013 a 13. marca 2013 v podstatnom uviedol, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 Cb 12/2007 vystupoval v procesnom postavení žalobcu v spore o zaplatenie 410 806,45 € s príslušenstvom. Predmetom sporu je „náhrada škody voči Slovenskej republike... o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom...“. Krajský súd uznesením zo 4. novembra 2009 „zaviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 24,648,00 €“. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 26. novembra 2009 odvolanie. Najvyšší súd ako súd   odvolací uznesením   zo 16. decembra   2009   potvrdil „podľa   §   219   ods.   1   O.   s.   p. uznesenie   súdu   prvého   stupňa   a   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok“.   Toto uznesenie napadol sťažovateľ 2. marca 2010 dovolaním. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 25. októbra 2012 dovolanie odmietol.

3.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho „základné   ľudské   práva   boli   porušené   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   základnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn,   4   Cb   12/2007, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 125/2009 a v dovolacom konaní vedenom pod sp.zn. 10 ObdoV/28/2010, vo veci zaplatenia súdneho poplatku vo výške 24.648,00 €“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Nedostatky v konaní Krajského súdu... neodstránil v odvolacom   konaní   ani   v   dovolacom   konaní   Najvyšší   súd...   Nesprávnym   úradným postupom oboch súdov došlo k porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd... právo na spravodlivé súdne konanie, keďže o zaplatení súdneho poplatku za odvolanie nesprávne rozhodli na základe nesprávneho právneho predpisu a nesprávneho právneho posúdenia   veci,   nakoľko   predmet   sporu   posúdili   ako   obchodnú   vec   napriek   tomu,   že predmetom sporu je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu“.

5. Sťažovateľ ďalej namietal, že „Ak všetky tri súdy zhodne tvrdia, že predmetom sporu je obchodná vec... mali toto svoje tvrdenie riadne odôvodniť... Nesprávnym úradným postupom   o   veci   rozhodoval   nepríslušný   Krajský   súd...   navyše   tento   súd   vec   nepridelil civilnému senátu, ale obchodnému senátu... Rozhodnutia všetkých troch súdov, a najmä uznesenie sp. zn. 1 Obdo V/28/2010 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 10. 2012, sú nezákonné, keďže sťažovateľovi ukladajú poplatkovú povinnosť za procesný úkon, ktorý nemá oporu v zákone, nakoľko súdne konania proti štátu vykonávané na základe zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym   úradným   postupom   boli   v   čase   podania   žaloby   oslobodené   od   súdnych poplatkov...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1)   Základné   ľudské   právo   na   súdnu   ochranu   Ing.   V.   I.,   podnikajúceho   pod obchodným menom Ing. V. I. – A. zaručené v článku 46 ods. 1 a základné ľudské právo na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru...   bolo   postupom Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... porušené.

2)   Ústavný   súd...   zrušuje   uznesenie   č.   k.   4   Cb   12/2007-429   Krajského   súdu... zo 04. 11. 2009, uznesenie č. k. 6 Obo 125/2009 Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 2009 a uznesenie   č.   k.   1   ObdoV/28/2010   Najvyššieho   súdu   SR   z   25.   10.   2012   a   vec   vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne   požiadal   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia „sumou   2.000,00   €“ a náhradu trov konania „sumou 822,30 €“.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadrili (i) 7. mája 2013 krajský súd, ktorý sa k nosným dôvodom sťažovateľa nevedel vyjadriť, keďže nemá súdny spis k dispozícii, a (ii) 3. mája 2013 najvyšší súd, ktorý uviedol, že odvolací súd v danej veci v odseku 6, 7 a 8 na strane 2 svojho uznesenia dostatočne ozrejmil svoj názor, že „sa jedná o   obchodno-právny   vzťah“,   a   tento   názor   prevzal aj dovolací   súd;   poukázal pritom   na posledný odsek na strane 6 a prvé dva odseky na strane 7 dovolacieho rozhodnutia.

8.   Sťažovateľ   vo   svojom   obsiahlom   stanovisku   k   vyjadreniam   odporcov   (bod   7) z 3. júna 2013 zotrval na nosných dôvodoch sťažnosti, t. j. na skutočnosti, že predmetom posudzovaného súdneho konania bol spor o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), v dôsledku čoho bolo/malo byť súdne konanie vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov. V tomto smere poukázal tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 159/2010 z 12. októbra 2010, v rámci ktorého v podobných súvislostiach najvyšší súd nepochyboval o tom, že ide o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

11. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) v zmysle už citovaných článkov (bod 10) obsahuje inter alia dve zložky, a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva, a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) je tak samostatné subjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý maximálne garantuje spravodlivý výsledok.

12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

14. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom, než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

15. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

16.   Právne   závery   k   danej   veci   sa   vzťahujúcich   rozhodnutí   všeobecných   súdov, na základe   ktorých   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie – teda bola mu určená povinnosť zaplatiť súdny poplatok – ani v minimálnom rozsahu nezodpovedajú sťažovateľom prejavenej vôli obsiahnutej v ním podanej žalobe zo 7. februára 2005 a ani nevyplývajú zo žiadneho ďalšieho jeho úkonu vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 Cb 12/2007. Naopak, po dôslednom preštudovaní celého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (sp. zn. 4 Cb 12/2007) ústavným súdom je nad mieru rozumných pochybnosti zrejmé, že sťažovateľ od času podanej žaloby zo 7. februára 2005 cez   ďalšie   v   spise   sa   nachádzajúce   listiny   a   procesné   úkony   (napr.   postúpenie   spisu z Okresného súdu Bratislava I na krajský súd z 1. augusta 2006, oznámenie sťažovateľa zo 17. novembra 2007, úprava a žiadosti sudkyne krajského súdu z 23. júla 2008 a 31. júla 2008, vyjadrenie sťažovateľa z 19. augusta 2009, zápisnica z pojednávania zo 17. septembra 2009,   záverečná   reč   sťažovateľa   z   5.   októbra   2009,   obsah   rozhodnutia   krajského   súdu sp. zn. 4 Cb 12/2007 z 8. októbra 2009, odvolanie sťažovateľa z 15. októbra 2009, rešerš k odvolaniu   z   27.   októbra   2009,   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu o povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie   z   26.   novembra   2011,   „meritórne“ rozhodnutie   odvolacieho   najvyššieho   sp.   zn.   6   Obo   113/2009   zo   16.   decembra   2009, napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   125/2009 zo 16. decembra   2009,   návrh   sťažovateľa   z   21.   februára   2010,   dovolania   sťažovateľa z 2. marca   2010   a   zo   4.   marca   2010,   písomné   podanie   sťažovateľa   z   10.   júna   2010, odvolanie   sťažovateľa   proti   výzve   krajského   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku z dovolania   zo   14.   decembra   2012,   dožiadanie   sťažovateľa   z   2.   januára   2013 a v neposlednom rade uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Cb 12/2007 z 12. marca 2013 a odvolanie sťažovateľa z 27. marca 2013) sa domáhal sporného nároku výlučne z titulu náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.; uvedené konanie v rozhodnom čase bolo vecne oslobodené od platenia súdneho poplatku.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov [v znení účinnom do 30. septembra 2012 (ďalej len „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)]   od   poplatku   je   oslobodené   súdne   konanie   vo   veciach náhrady   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho nesprávnym úradným postupom.

18.   Právne   závery   uvedené   v   napadnutých   súdnych   rozhodnutiach,   na   základe ktorých mala v okolnostiach danej veci sťažovateľovi vzniknúť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej, je totiž v extrémnom nesúlade   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu   a   s   princípom   spravodlivosti,   ale   aj so zaužívanou interpretáciou príslušných ustanovení tak zákona o súdnych poplatkoch, ako aj Občianskeho súdneho poriadku.

19. Ústavný súd si je vedomý správnosti v súdnej teórii a praxi zaužívanej zásady „iura novit curia“, podľa ktorej je to súd, ktorý je povolaný na to, aby právo interpretoval, a preto musí pri svojom rozhodovaní vždy vec právne zhodnotiť sám. Uvedenú zásadu však nie je možné extenzívnym spôsobom vykladať tak, že súd v jej duchu môže naoktrojovať (vnútiť) žalobcovi aj proti jeho výslovnej vôli jeho výklad hmotnoprávnych ustanovení, podľa   ktorých   samotnú   vec   posúdi   a   tomuto   prístupu   aj   podriadi   súvisiacu   procesnú situáciu, napr. že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak (podľa toho, čoho sa domáha žalobca) platiť nemal (porov. aj rozhodnutie č. 43/2013 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR).

20. Rovnako je ústavný súd presvedčený, že poučovaciu povinnosť súdu nemožno vo všeobecnosti vykladať tak, že by mal súd poučovať účastníkov o hmotnom práve, pretože potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu veci, ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci úspešný. To by znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie v prebiehajúcom súdnom konaní.

21. Na strane druhej v okolnostiach posudzovanej veci mali všeobecné súdy (na základe uvedeného v bode 19, pozn.), ak dospeli k záveru, že z hľadiska obsahu podanej žaloby nejde o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., poučiť žalobcu o možnosti zmeniť/upraviť žalobu, a ak by to žalobca urobil, až potom mal byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Ak by to ale žalobca neurobil, nič všeobecnému súdu nebránilo, aby vzhľadom   na   výslovný   prejav   vôle   žalobcu   jeho   žalobu   zamietol   z   dôvodu,   že v okolnostiach danej veci nejde o vec náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a iné hmotnoprávne ustanovenia už všeobecný súd neposudzoval práve z dôvodu, že žalobca výslovne trval na posúdení jeho žaloby iba na ním uvádzanom právnom základe. Riziko, že takto   formulovanej   žalobe nebude   vyhovené,   nesie   v   plnom   rozsahu   žalobca.   V   tomto ohľade   sa   možno   inšpirovať   ústavne   konformným   postupom   súdu   pri   posudzovaní procesného   úkonu.   Pri   jeho   posudzovaní   podľa   obsahu   súd   nemôže   určitému a zrozumiteľnému   úkonu   prikladať iný ako   účastníkom   sledovaný   zmysel; nemôže teda „domýšľať“   obsah   úkonu   alebo   z   úkonu   robiť   závery,   ktoré   z   neho   v   skutočnosti nevyplývajú. Totiž každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j.   podľa   toho,   ako   bol   navonok   prejavený.   Aj   žaloba   je   úkonom   urobeným   podľa Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť posudzovaná. Nie je však vylúčené, že môže mať aj následky hmotnoprávne.

V procesnej   teórii   totiž prevažuje názor   (porov.   A.   Winterová kol.:   Civilní   právo procesní, 6. aktualizované a doplněné vydání, Praha: Linde 2011. 174 s. n.), s ktorým sa stotožňuje aj ústavný súd, že pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv. teória prejavu, a nie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).

22. Z uvedených záverov a zo zisteného skutkového stavu (bod 16) vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca nie je/nebol povinný zaplatiť súdny poplatok vo veci jeho žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. (bod 17).

23. Ústavný súd uzatvára, že iným spôsobom vedený postup pri určovaní povinnosti zaplatiť   súdny   poplatok   krajským   súdom   a   najvyšším   súdom   možno   hodnotiť   ako svojvoľný, opomínajúci skutočný účel relevantnej právnej normy. Ústavne nekonformnými rozhodnutiami   potom   vec   posudzujúce   súdy   sťažovateľovi   odňali   právo   domáhať   sa spravodlivej súdnej ochrany zaručenej v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to opísal sťažovateľ v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd v podstatnej časti vyhovel. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku.

24.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozhodnutia najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

26. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením sťažovateľom označených práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   (uznesenie   sp.   zn.   4   Cb   12/2007 zo 4. novembra   2009)   a   dospel   k   záveru,   že   bude   dostačujúce   (v   zmysle   zásady sebaobmedzenia a zdržanlivosti), ak zruší iba odvolacie a dovolacie rozhodnutie, keďže je v plnej jurisdikčnej právomoci najvyššieho súdu, aby zjednal nápravu. Ústavný súd preto sťažnosti   v   tejto   časti   nevyhovel   (bod   4   výroku).   Rovnako   nevyhovel   sťažovateľovej žiadosti   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   (bod   6   in   fine);   ústavný   súd   považoval v danom prípade za dostatočné deklarovať porušenie práv sťažovateľa a zrušiť napadnuté súdne rozhodnutia, a preto jeho žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel. Ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v   merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie za existenciu materiálnej ujmy, ktorá je predmetom súdneho sporu. Takto totiž sťažovateľ koncipoval odôvodnenie tejto náhrady.

27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   (bod   3   výroku).   Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) si mohol sťažovateľ uplatniť úhradu trov konania v sume 413,94 €, a to   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti a vyjadrenia k stanoviskám odporcov) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 130,17 € a režijný paušál 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 413,94 €. Priznanú úhradu trov právneho konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013