znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 223/09-131

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka,   zo sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka   prerokoval   prijaté   sťažnosti   spoločnosti   E.,   a.   s.,   P.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   P.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 5/2009 a jeho uznesením zo 6. apríla 2009 a rozsudkom z 28. mája 2009, za účasti vedľajších účastníkov konania Ing. I. Č., P., Mgr. Z. Č., P., K. M., P., V. M., P., Ing. Š. S., P., K. S., P., P. Š., P., M. Š., P., J. Š., P., Z. Š., P., A. K., P., M. K., P., T. P., P., Ing. E. P., P., J. K., P., a E. K., P., zastúpených Advokátskou kanceláriou,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   Mgr.   T.   K.,   a   za   účasti   vedľajšieho účastníka Mesta P., P., zastúpeného G., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. O., a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   E.,   a.   s.,   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 5/2009 a jeho uznesením zo 6. apríla 2009 a rozsudkom z 28. mája 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Základné   právo   spoločnosti   E.,   a.   s.,   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 5/2009 a jeho uznesením zo 6. apríla 2009 a rozsudkom z 28. mája 2009 p o r u š e n é   b o l o.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 5/2009 zo 6. apríla 2009 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 5/2009 z 28. mája 2009 sa z r u š u j ú   a vec sa mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti E., a. s., p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 368,55 € (slovom tristošesťdesiatosem   eur   a   päťdesiatpäť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Prijatie sťažností a spojenie vecí

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 223/09-15 zo 17. augusta 2009 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti E., a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   z   25.   júna   2009   (ďalej   len   „prvá   sťažnosť“)   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 5/2009 a jeho uznesením zo 6. apríla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Ústavný súd týmto uznesením súčasne odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho   súdu   a   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 367/09-17 z 15. októbra 2009 (senát v zložení Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby) bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť   sťažovateľky   z   3.   septembra   2009   (ďalej   len   „druhá   sťažnosť“)   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   pokojne   užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   5   Sžp   5/2009   a   jeho   rozsudkom   z   28.   mája   2009   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“). Ústavný súd týmto uznesením súčasne odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho   súdu   a   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 11/09-8 z 21. októbra 2009 boli sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. I. ÚS 223/09 a sp. zn. IV. ÚS 367/09 spojené na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 223/09.

II.

Podstatné sťažnostné námietky

4. Z obsahu sťažností vyplynulo, že predmetom konania pred najvyšším súdom bol súdny   prieskum   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutí   správnych   orgánov   v   integrovanom povoľovaní, ktoré je ako osobitný druh správneho konania upravené v druhej časti zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „ZIPaKZ“).   Predmetom   súdneho prieskumu   bolo   rozhodnutie   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia,   Inšpektorát životného prostredia Bratislava z 22. januára 2008 (ďalej len „prvostupňový správny orgán“ a   „rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu“),   ktorým   na   základe   žiadosti sťažovateľky   vydala   integrované   povolenie,   ktorým   povolila   vykonávanie   činností v prevádzke „P. – S. odpadov“ a zároveň vydala stavebné povolenie na stavbu „P. – S. odpadov“, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Slovenskej inšpekcie životného prostredia – ústredie   z   18.   augusta   2008   (ďalej   len   „druhostupňový   správny   orgán“   a   „rozhodnutie druhostupňového   správneho   orgánu“).   Súdneho   prieskumu   týchto   rozhodnutí   správnych orgánov sa žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhali zainteresovaná verejnosť a Mesto P. Postavenie sťažovateľky v tomto súdnom konaní sa odvíjalo od § 250 ods. 1 a § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď konajúci   krajský   súd uznesením   z 21.   októbra   2008 pripustil   jej vstup   do   konania ako vedľajšieho účastníka. Krajský súd žalobu rozsudkom sp. zn. 1 S 140/08, 1 S 147/08 zo 4.   decembra   2008   zamietol.   Na   základe   odvolania   žalobcov   o   predmetnej   právnej   veci rozhodoval   najvyšší súd   v konaní, ktorého ústavnosť je predmetom   tohto konania pred ústavným súdom.

5.   Prvou   sťažnosťou   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   odložená   vykonateľnosť   rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu   v spojení s rozhodnutím   prvostupňového správneho orgánu až do rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci samej. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky spočíva v tom, že „... ako prevádzkovateľ skládky na podklade právoplatného a vykonateľného integrovaného povolenia a právoplatného a vykonateľného kolaudačného rozhodnutia v čase od 03.03.2009 do 30.04.2009 vykonával právoplatne povolenú činnosť a zneškodňoval v prevádzke odpad a to činnosťou D1 - ukladaním odpadu na skládke... Dňom   právoplatnosti   napadnutého   uznesenia,   t.j.   30.04.2009,   sťažovateľ s okamžitým   účinkom   stratil   integrovaným   povolením   dobromyseľne   nadobudnuté oprávnenie na prevádzkovanie skládky odpadov ako aj povinnosti z neho vyplývajúce... NS SR... mu neposkytol podania žalobcov o odklad vykonateľnosti doručené na NS SR v období január - marec 2009 na vyjadrenie a ani neskúmal, aký dopad môže mať odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   na   práva   a   povinnosti   sťažovateľom   dobromyseľne nadobudnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal   podľa   názoru sťažovateľa   pred   samotným vydaním napadnutého uznesenia, v zmysle vyššie uvedených skutočností vyzvať vedľajšieho účastníka súdneho konania, na vyjadrenie sa k návrhom na odklad vykonateľnosti... Sťažovateľovi,   ako   vedľajšiemu   účastníkovi   súdneho   konania   nielenže   nebolo umožnený   vyjadriť   sa   k   predmetným   návrhom   žalobcov,   ale   nebola   súdom   ani   len upovedomený o podaných odvolaniach voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave,   č.k. 1S 140/2008-319, zo dňa 04.12.2008, ktorým bola žaloba zamietnutá. O skutočnosti, že sa proti uvedenému rozsudku žalobcovia odvolali a že v odvolaniach uviedli nové skutočnosti a nové   návrhy,   ktoré   neboli   žalobcami   predložené   pred   prvostupňovým   súdom,   sa sťažovateľ dozvedel až z médií a až následne, keď sám iniciatívne nahliadol do spisu a sám si vyhotovil z neho kópie niektorých listín.

NS SR zároveň... porušil základné právo sťažovateľky tým, že nad rámec žalobných návrhov   odložil   vykonateľnosť   druhostupňového   správneho   rozhodnutia...   v   spojení   aj s prvostupňovým rozhodnutím... napriek tomu, že žalobcovia sa v žiadostiach na odklad vykonateľnosti   doručených   Krajskému   súdu   v   Bratislave   v   lehote   dvoch   mesiacov   od doručenia správneho rozhodnutia domáhali len preskúmania druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu...

Nakoľko   sťažovateľ   nemohol   mať   vedomosť   o   podaniach   žalobcov   na   NS   SR   v období január - marec 2009, ktorými sa domáhali odkladu vykonateľnosti integrovaného povolenia a druhostupňového rozhodnutia a teda nemohol vedieť, že NS SR by mohol byť oprávnený odložiť vykonateľnosť nielen druhostupňového rozhodnutia, ale aj predbežne vykonateľného integrovaného povolenia,   nemohol sa za žiadnych okolností brániť proti účinkom   napadnutého   uznesenia   založeného   na   jednostranných,   nepodložených   a nedostatočných dôvodoch.

Podľa stanoviska NS SR v inej obdobnej veci (uznesenie spis. zn. 1 Sžo/124/2008 zo dňa 16.07.2008) dospel NS SR k záveru, že odložiť vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu je oprávnený iba prvostupňový súd a takáto právomoc NS SR ako odvolaciemu súdu neprináleží. Sťažovateľ mal takéto rozhodnutie NS SR k dispozícii, a preto sa oprávnene spoliehal,   že   k   odkladu   vykonateľnosti   nemôže   po   zamietnutí   žaloby   prvostupňovým Krajským súdom v Bratislave reálne dôjsť.“.

Prvou   sťažnosťou   sťažovateľka   namieta   aj   zásah   do   svojich   vlastníckych   práv, pričom uvádza, že „Integrovaným povolením, ktorého súčasťou bolo aj stavebné povolenie bolo sťažovateľovi umožnené uskutočniť stavbu skládky. Kolaudačným rozhodnutím bolo povolené užívanie skládky. Súčasťou absolútneho vlastníckeho práva sťažovateľa ku skládke je jeho právo skládkou nakladať, disponovať a požívať jej úžitky.

Jediným možným úžitkom z už uskutočnenej stavby skládky je jej užívanie spôsobom povoleným v kolaudačnom rozhodnutí a to zneškodňovaním odpadu v nej činnosťou D1, na ktorú bol sťažovateľovi udelený súhlas, ktorý je súčasťou integrovaného povolenia. Odkladom vykonateľnosti integrovaného povolenia sťažovateľ stratil oprávnenie na ukladanie   odpadu,   teda   na   jediné   možné   užívanie   svojho   výlučného   vlastníctva. Sťažovateľovi bolo napadnutým uznesením odňaté právo užívať, resp. dovoleným spôsobom naložiť so svojou vecou takým spôsobom, ktorého výsledkom bude prírastok veci a zvýšenie jej úžitkovej hodnoty...

NS SR tým, že neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k spôsobu, ako nakladá so svojou vecou, skládkou, ako aj tým, že napadnutým uznesením odložil vykonateľnosť integrovaného povolenia už uskutočnenej a skolaudovanej skládky, zasiahol podľa názoru sťažovateľa do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a s ním nakladať... a jeho práva pokojne užívať svoj majetok...“.

6.   Druhou   sťažnosťou   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok krajského súdu zo 4. decembra   2008   tak,   že   rozhodnutie   druhostupňového   správneho   orgánu   spolu s rozhodnutím   prvostupňového   správneho   orgánu   bolo   zrušené   a   vec   bola   vrátená druhostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky   smerom   k   tvrdenému   porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu spočíva   v   tom,   že «V   odvolacom   konaní,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   napadnutého rozsudku, NS SR postupoval v rozpore s cit. ustanoveniami O.s.p., keď vytýčil pojednávanie vo veci odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave... bez toho, aby účastníkovi konania, spoločnosti E., a. s. doručil odvolania žalobcov a vyzval ho na vyjadrenie sa k nim. Účastníkovi konania tým bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a súčasne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní... NS SR ako jediný a primárny dôvod zrušenia rozhodnutia správneho orgánu uviedol § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., teda že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Absenciu prílohy žiadosti, územného   rozhodnutia   (t.j.   rozhodnutia   Krajského   stavebného   úradu   v   Bratislave č. A/2007/1095/KIZ zo dňa 07.05.2007) v čase podania žiadosti, považoval NS SR za tak závažnú procesnú vadu, pre ktorú zrušil spomínané právoplatné rozhodnutia správnych orgánov.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   NS   SR   považoval   žiadosť   za úplnú   až   okamihom   doručenia   územného   rozhodnutia   všetkým   účastníkom   konania. Nakoľko k tomu došlo až v priebehu odvolacieho správneho konania, považoval súd takéto zverejnenie za nedostatočné a túto vadu za tak závažnú, že mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia...

Spoločnosť   E.,   a.s.   má   za   to,   že   konanie   žalovaného   správneho   orgánu,   ani prvostupňového správneho orgánu nebolo postihnuté žiadnou procesnou vadou. Za zistenú procesnú vadu považuje NS SR tú skutočnosť, že v čase zverejnenia žiadosti účastníkom správneho konania nebolo jej súčasťou územné rozhodnutie. Skutočnosť, že toto územné rozhodnutie bolo neskôr účastníkom konania poskytnuté na vyjadrenie sa, nepovažoval NS SR súd za relevantnú...

NS SR v rozsudku opomenul ustanovenia Správneho poriadku, ktoré podčiarkujú dvojinštančnosť   správneho   konania   a   apelačný   princíp   odvolacieho   konania.   Odvolací orgán   je   v zmysle   citovaných   ustanovení   Správneho   poriadku   vždy   oprávnený   procesné vady v súlade so zásadou hospodárnosti konania sám odstrániť. Žalovaný správny orgán ako   orgán   odvolací   teda   územné   rozhodnutie   zverejnil   na   úradnej   tabuli   a   poskytol účastníkom konania dostatočný čas na to, aby sa k nemu vyjadrili, čo žalobcovia nevyužili. Tým   došlo   k odstráneniu   všetkých   vytýkaných   procesných   vád   samotným   odvolacím orgánom.

NS SR takéto odstránenie vád žalovaným správnym orgánom neakceptuje s odkazom na koncentračnú zásadu konania. Koncentračná zásada citovaná súdom však neposkytuje ochranu účastníkom konania vznášajúcim námietky, ale práve naopak, správnemu orgánu, aby nedošlo k opakovanému a nekončiacemu uplatňovaniu námietok.

Táto   zásada   preto   vôbec   nebráni   správnemu   orgánu,   aby   v   prípade   zistenia procesnej vady sám povolil nové námietky k novému dôkazu, ktorým v tomto prípade bolo zverejnené územné rozhodnutie. NS SR preto nesprávne právne posúdil úlohu koncentračnej zásady, ktorá bola v tomto prípade odstránením procesnej vady síce dovoleným spôsobom porušená, ale práve v neprospech správneho orgánu a v prospech žalobcov.

Nakoľko žalovaný správny orgán vadu v plnom rozsahu odstránil. NS SR nesprávne právne posúdil danú vec a prvá podmienka ustanovenia, podľa ktorého boli rozhodnutia správnych orgánov zrušené, nebola preto vôbec naplnená.

Ak by aj nedošlo k odstráneniu procesnej vady žalovaným správnym orgánom, na zrušenie právoplatného rozhodnutia by bolo nevyhnutné, aby NS SR zistená procesná vada mohla mať zároveň vplyv na zákonnosť rozhodnutia po hmotnoprávnej stránke...

Podľa   názoru   NS   SR   neposkytnutie   územného   rozhodnutia   na   vyjadrenie   sa účastníkom   konania   je   taká   procesná   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť rozhodnutia,   nakoľko   správny   orgán   mal   v   konaní   preskúmať   aj   zákonnosť   samotného územného rozhodnutia...

Územné rozhodnutie nebolo vydané stavebným úradom (mestom P.), ale Krajským stavebným   úradom   v   Bratislave   dňa   07.05.2007   a   dňa   14.05.2007   nadobudlo právoplatnosť.   Dotknutým   orgánom   je   v   nadväznosti   na   §   10   ods.   4   písm.   b)   ZoIPK všeobecný   stavebný   úrad,   mesto   P.,   a   nie   odvolací   Krajský   stavebný   úrad...   Nakoľko územné   rozhodnutie   nebolo   vydané   orgánom,   ktorý   má   v   integrovanom   povoľovaní postavenie dotknutého orgánu, ako aj so zreteľom na ust. § 8 ods. 4 ZoIPK, súdom citované ustanovenie § 16 ods. 5 ZoIPK sa na územné rozhodnutie v danom prípade nevzťahuje. Keďže ZoIPK neustanovuje pre prípad územného rozhodnutia vydaného Krajským stavebným úradom inak, ako aj s ohľadom na ust. § 8 ods. 4, podľa ktorého územné konanie nie   je   súčasťou   integrovaného   povoľovania,   použijú   sa   na   integrované   povoľovanie súčasťou ktorého je aj stavebné povoľovanie subsidiárne ustanovenia... Stavebného zákona. Nakoľko   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby   nebolo   vydané   dotknutým   orgánom, stavebným úradom mesta P., ale Krajským stavebným úradom v Bratislave, a teda na neho nie je možné aplikovať ust. § 16 ods. 5 ZoIPK,... od ktorého sa žalovaný správny orgán nemohol odchýliť.

Každá námietka žalobcov voči územnému rozhodnutiu by preto bola vzhľadom na ust. § 61 ods. 1 Stavebného zákona zamietnutá ako neprípustná. NS SR vytýkaná vada, nezverejnenie   územného   rozhodnutia,   preto   nemôže   mať   vplyv   na   zákonnosť   správneho rozhodnutia   a   nie   je   preto   naplnená   ani   druhá   podmienka   nevyhnutná   na   zrušenie právoplatného rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.

NS SR v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 19 a 20 „ex offo“ nad rámec žalobných   návrhov   preskúmaval   zákonnosť   aj   skôr   urobeného   rozhodnutia   vydaného Ministerstvom   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „MŽP   SR“),   keď uviedol, že rozhodnutie MŽP SR bolo vydané bez predchádzajúceho konania.

NS SR pritom postupoval v rozpore s ustanovením ust. § 245 ods. 1 O.s.p. Podľa citovaného   ustanovenia   je   síce   súd   oprávnený   preskúmať   aj   zákonnosť   prv   urobeného správneho   rozhodnutia,   o   ktoré   sa   preskúmavané   rozhodnutie   opiera,   avšak   iba   za predpokladu, že sú kumulatívne splnené nasledovné dve podmienky: a) ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a b) ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Predovšetkým je potrebné uviesť, že k predĺženiu platností Záverečného stanoviska MŽP SR došlo na základe rozhodnutia MŽP SR č. 328/06-7.3/ak zo dňa 27.03.2006 (ďalej ako   „rozhodnutie   MŽP   SR“)   a   nie   na   základe   prípisu   pripojeného   k   poslednej   strane predmetného   stanoviska,   ako   uvádza   NS   SR   na   str.   20   napadnutého   rozsudku.   Pri rozhodnutí MŽP SR išlo o samostatný individuálny správny akt vydaný mimo správneho konania /ust. § 64 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o EIA“)/, na ktorého preskúmanie bol určený osobitný postup, a to podanie osobitnej žaloby o preskúmanie tohto rozhodnutia v správnom súdnictve v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia, resp. najneskôr troch rokov od jeho právoplatnosti.

Žalobcovia   sami   napadli   súdom   „ex   offo“   preskúmané   rozhodnutie   MŽP   SR podnetom na Generálnej prokuratúre SR, ktorá ich podnet zamietla ako nedôvodný. Ako dôvod podnetu žalobcovia uviedli práve nedostatočné konanie MŽP SR, s čím sa Generálna prokuratúra SR vôbec nestotožnila.

Žalobu na preskúmanie rozhodnutia pred súdom žalobcovia nepodali, čím nielenže zmeškali   subjektívnu   lehotu   dva   mesiace,   ale   v   čase   odvolacieho   konania   pred   NS   SR uplynula aj objektívna lehota 3 roky od jeho právoplatnosti.

Nakoľko rozhodnutie MŽP   SR zo dňa 27.03.2006 bolo preskúmateľné osobitným určeným   postupom   (viď.   poučenie   rozhodnutia   MŽP   SR),   nebola   splnená   zákonná podmienka na to, aby sa NS SR zaoberal jeho zákonnosťou...

NS   SR   nesprávne   právne   posúdil   povinnosť   MŽP   SR   postupovať   pri   rozhodnutí o predĺžení záverečného stanoviska podľa zásad správneho konania, keď opomenul ust. § 64 Zákona o EIA, podľa ktorého na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní...

NS   SR   nesprávne   aplikoval   na   daný   postup   MŽP   SR   jednak   Správny   poriadok a jednak konanie podľa § 37 ods. 4 Zákona o EIA, pri ktorom ide o schválenie samotného záverečného stanoviska a nie o rozhodnutie o jeho predĺžení.».

Zásah   do   práva   vlastniť   a   pokojne   užívať   majetok   sťažovateľka   vo   vzťahu k rozsudku   najvyššieho   súdu   odôvodnila   obdobne   ako   vo   vzťahu   k   jeho   uzneseniu s doplnením, že „Právoplatnosťou napadnutého rozsudku sťažovateľ stratil oprávnenie na ukladanie   odpadu,   teda   na   jediné   možné   užívanie   svojho   výlučného   vlastníctva. Sťažovateľovi bolo napadnutým rozsudkom odňaté právo užívať, resp. dovoleným spôsobom naložiť so svojou vecou takým spôsobom, ktorého výsledkom bude prírastok veci a zvýšenie jej úžitkovej hodnoty.“.

7.   V   petite   sťažností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie jej práv, zrušil uznesenie a rozsudok najvyššieho súdu a priznal jej právo na náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie najvyššieho súdu a vedľajších účastníkov konania

8. Na základe výziev ústavného súdu sa k prijatým sťažnostiam opakovane vyjadril najvyšší   súd.   Vo   vyjadrení   z   5.   augusta   2009   k   sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu najvyššieho súdu uviedol, že sťažovateľka sa mylne domnieva, že je vedľajším účastníkom, a z tohto procesného postavenia odvíja všetky svoje procesné práva. Podľa najvyššieho súdu jej také postavenie neprislúcha, pretože v čase rozhodovania o jej pristúpení do konania platilo ustanovenie § 250 ods. 1 OSP o generálnom účastníctve pre všetky osoby, ktoré by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. V tejto procesnej pozícii sťažovateľku akceptoval,   tak   s   ňou   aj   zaobchádzal,   a   preto   jej   nezasielal   odvolanie,   ako   sa   toho v sťažnosti domáha (navyše poukazuje na skutočnosť, že to je povinnosťou krajského súdu). Ďalej   najvyšší   súd   uviedol,   že   sťažovateľka   sa   k   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti správnych rozhodnutí vyjadrila prípisom ešte pred krajským súdom, ktorému žalobcovia primárne   adresovali   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu. K námietke,   že   prekročil   rámec   návrhov   žalobcov,   keď   odložil   vykonateľnosť druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho   orgánu,   uviedol,   že   Mesto   P.   (jeden   zo   žalobcov)   v   petite   jasne   vyslovilo požiadavku   na   odklad   vykonateľnosti   aj   prvostupňového   rozhodnutia.   K   zásahu   do vlastníckych   práv   sťažovateľky   najvyšší   súd   uviedol,   že   odklad   vykonateľnosti   je štandardným   procesným   inštitútom   zabezpečujúcim   dočasnú   úpravu   aj   majetkových pomerov medzi účastníkmi konania pre účely zabezpečenia reálneho premietnutia dôsledku meritórneho   rozhodnutia   na   pomery   účastníkov.   Vo   vyjadrení   z   23.   septembra   2009 najvyšší súd zotrval na dôvodoch uvedených v prvotnom vyjadrení a navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

9.   K   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   postupom a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sa   najvyšší   súd   vyjadril   podaním   z   10.   februára   2010. Nesúhlasne   sa   vyjadril   k   tvrdenej   dobromyseľnosti   sťažovateľky   a   k   postaveniu sťažovateľky v súdnom konaní sa vyjadril rovnako ako v predchádzajúcich vyjadreniach. K zrušujúcim   dôvodom   svojho   rozsudku   uviedol,   že   nesúhlasí   so   sťažnostnou argumentáciou, pretože v rozsudku súvisle a logicky objasnil, prečo nemohla byť vytýkaná vada v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom odstránená. Podľa najvyššieho súdu   v   rozsudku   spomenutá   koncentračná   zásada   je   vždy   prekážkou   na   odstránenie vytýkanej vady v odvolacom konaní, a preto v prerokúvanej veci vrátil vec po zrušení rozhodnutí (prvostupňového aj druhostupňového) až prvostupňovému správnemu orgánu, aby   tento   postupom   podľa   citovaných   ustanovení   ZIPaKZ   zabezpečil   odstránenie vytýkaných vád (zabezpečiť úplnú žiadosť a zabezpečiť všetkým účastníkom, aby sa s jej obsahom mohli zákonným spôsobom oboznámiť a uplatniť svoje petičné právo na námety a pripomienky). Najvyšší súd preto nesúhlasí so sťažnostnou argumentáciou, že konaním a postupom odvolacieho orgánu došlo k odstráneniu vytýkaných procesných vád odvolacím správnym   orgánom.   K   nutnosti   zapodievať   sa   územným   rozhodnutím   a   predĺžením stanoviska   EIA   najvyšší   súd   všeobecne   odkázal   na   záväzný   a   neprehliadnuteľný   vplyv komunitárneho práva a na dôvody svojho rozsudku. V závere navrhol, aby sťažnosti nebolo vyhovené.

10. Po prijatí prvej sťažnosti na ďalšie konanie bolo ústavnému súdu 4. septembra 2009   doručené   podanie   dvadsiatich   osôb   vystupujúcich   ako   žalobcovia   v   konaní   pred najvyšším súdom. Vo svojom vyjadrení sa nesúhlasne vyjadrili k tvrdenej dobromyseľnosti sťažovateľky a zaujali aj stanovisko k tvrdenému porušeniu procesných práv sťažovateľky. Uviedli,   že   sťažovateľka   z obsahu   spisu   (nahliadnutím   do   neho 23.   marca   2009)   mala vedomosť o žiadostiach o odklad vykonateľnosti od všetkých žalobcov a zároveň sa mohla oboznámiť   s   ich   obsahom.   Najvyšší   súd   podľa   nich   neprekročil   návrhy   účastníkov   pri rozhodovaní   o   odklade   vykonateľnosti,   a naopak,   rozhodol   v   súlade   s   medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. K zásahu do práva vlastniť a pokojne užívať majetok uviedli,   že   znemožnenie   ukladania   odpadu   (napadnutým   uznesením)   sa   v   konečnom dôsledku ukázalo ako významný prvok zabezpečenia práv žalobcov, keďže vo veci samej uspeli a najvyšší súd zrušil integrované povolenie ako nezákonné. Taktiež zdôraznili, že vyhlásením rozsudku vo veci samej 28. mája 2009 skončili účinky uznesenia o odklade vykonateľnosti   (tieto   trvali   28   dní),   vzhľadom   na   čo   ani   samotná   dĺžka   účinnosti napadnutého   uznesenia,   a   teda   intenzita   legitímneho   zásahu   do   práv   sťažovateľky neindikuje porušenie jej práv. V závere svojho vyjadrenia navrhli, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.

11.   Podaním   z   1.   februára   2010   šestnásť   pôvodných   žalobcov   (zainteresovaná verejnosť) v konaní pred najvyšším súdom ústavnému súdu navrhlo, aby ich pribral do konania   o   sťažnosti   sťažovateľky   ako   vedľajších   účastníkov.   Návrh   na   pristúpenie   do konania   ako   vedľajší   účastníci   na   strane   najvyššieho   súdu   podali   s   odvolaním   sa   na ustanovenie § 93 ods. 1 OSP. Z obsahu ich návrhu vyplýva, že aplikácie tohto zákonného ustanovenia sa domáhajú vychádzajúc z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a požiadavky na ústavne konformný výklad zákonov podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.

12. Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   je vo vzťahu k ustanoveniu   § 93 ods.   1 OSP lex specialis,   pričom v zmysle uvedeného sa   navrhovateľom podľa   žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08, II. ÚS 122/05), ústavný súd nepochybuje o tom, že navrhovatelia môžu mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Preto im, aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08), priznal postavenie vedľajších účastníkov konania a na ich vyjadrenie k sťažnosti pri svojom rozhodovaní prihliadal.

13.   Z   rovnakých   dôvodov   ústavný   súd   priznal   postavenie   vedľajšieho   účastníka konania aj Mestu P., ktoré sa vstupu do konania domáhalo podaním zo 14. januára 2010. Inštitút vedľajšieho účastenstva zaisťuje „len“ pomoc v konaní, v ktorom vedľajší účastník vystupuje na strane orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) a podporuje jeho obranu napadnutému súdnemu rozhodnutiu.

IV.

Východiská rozhodnutia ústavného súdu

14. Keďže účastníci konania (sťažovateľka podaním z 2. septembra 2009, ako aj najvyšší   súd podaním zo 7.   apríla 2010) oznámili, že netrvajú na ústnom   pojednávaní, a ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci, boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a sťažnosti boli prerokované a rozhodnuté na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

15.   Po   podrobnom   posúdení   sťažností,   uznesenia   a   rozsudku   najvyššieho   súdu, obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   a   vyjadrení   k sťažnosti   účastníkov   konania   vrátane vedľajších   účastníkov dospel   ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

16. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v   konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad (napr. I. ÚS 241/07), ktorý rešpektuje ústavné princípy.

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

18.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

19. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sa dá zhrnúť do týchto bodov:

- najvyšší súd jej nedoručil žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu ani odvolania proti rozsudku krajského súdu, nevyzval ju na vyjadrenie sa k nim a prekročil rámec návrhov na odklad vykonateľnosti, čím zasiahol do jej základného práva na súdnu ochranu,

-   odkladom   vykonateľnosti   rozhodnutia   druhostupňového   správneho   orgánu   v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zasiahol do jej práva vlastniť a pokojne užívať majetok.

20. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sa dá zhrnúť do týchto bodov:

- najvyšší súd jej nedoručil odvolania proti rozsudku krajského súdu, nevyzval ju na vyjadrenie sa k nim, čím jej odňal možnosť konať pred súdom a porušil princíp rovnosti účastníkov súdneho konania,

-   vada   týkajúca   sa   úplnosti   žiadosti,   pre   ktorú   najvyšší   súd   zrušil   rozhodnutia správnych   orgánov,   podľa   sťažovateľky   vadou   nebola   (pretože   bola   odstránená v odvolacom správnom konaní) a už vôbec nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože územné rozhodnutie (ako chýbajúca príloha žiadosti) bolo pre konajúci prvostupňový   správny   orgán   záväzné a   na   prípadné   námietky   vznesené   proti   nemu   by správny orgán aj tak podľa zákona prihliadať nemohol,

- najvyšší súd prekročil svoju právomoc, keď preskúmal zákonnosť skôr urobeného správneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   v   procese   EIA),   pretože   na   jeho   preskúmanie   bol určený osobitný postup a taktiež nesprávne právne posúdil konanie o predĺžení stanoviska EIA ako konanie podľa Správneho poriadku, hoci jeho aplikácia bola zákonom výslovne vylúčená,

-   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   odňal   sťažovateľke   právo   užívať,   resp. dovoleným spôsobom naložiť s predmetom jej vlastníctva, čím zasiahol do jej majetkových práv.

21. Keďže sťažovateľka namietala porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu v jednom súdnom konaní, avšak dvomi rozhodnutiami (jedným procesným, druhým meritórnym), ústavný súd musel najskôr ustáliť poradie ich ústavno-súdneho prieskumu v intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu. Takto sa ústavný súd najskôr zaoberal druhou sťažnosťou namietajúcou porušenie práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu, keďže v dôsledku prípadného zistenia o tom, že jej   práva   týmto   rozsudkom   porušené   neboli,   tento   by   zostal   naďalej   právoplatný a vykonateľný   (účinky   odkladu   jeho   vykonateľnosti   uznesením   ústavného   súdu   by pominuli), v dôsledku čoho by ex lege odpadli účinky uznesenia najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím   správneho   orgánu,   a   tým   by   odpadol   predmet   konania   o   prvej   sťažnosti sťažovateľky.

22. Právomoc všeobecných súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov   verejnej   správy   (ďalej   aj „súdny   prieskum“)   vyplýva   z   čl.   142   ods.   1   ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi vo veciach súdneho prieskumu ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je Občiansky súdny poriadok, ktorý v piatej časti nazvanej Správne súdnictvo upravuje aj konanie   o   žalobách   proti   právoplatným   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov (druhá hlava piatej časti), ktoré sa spravuje osobitnými ustanoveniami pre tento typ konania pred súdom (§ 247 až § 250k OSP), všeobecnými ustanoveniami pre správne súdnictvo (§ 244   až   §   246d   OSP)   a   subsidiárne   aj   ustanoveniami   prvej,   tretej   a   štvrtej   časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 246c ods. 1 OSP). Realizácia oprávnenia všeobecného súdu   zrušiť   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   a   podľa   okolností   aj rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   predpokladá   zistenie   súdu   o   tom,   že   bol naplnený niektorý zo zákonných dôvodov na uplatnenie kasačnej právomoci súdu [§ 250j ods.   2   písm.   a)   až   e)   OSP,   §   250j   ods.   3   OSP].   Kasačnú   právomoc   vo   vzťahu   k rozhodnutiam správnych orgánov má nielen prvostupňový správny súd, ale aj odvolací súd (§ 250ja ods. 3 OSP). Z pohľadu náležitostí výroku kasačného rozsudku správneho súdu je v porovnaní so všeobecnou úpravou výroku rozsudku povinnosťou správneho súdu uviesť aj zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 OSP). Citovanými ustanoveniami zákonodarca jednak taxatívnym spôsobom určil rozsah   kasačnej   právomoci   súdu   a   uložil   súdu   povinnosť   vo   výroku   rozsudku   uviesť zákonné ustanovenie, podľa ktorého zrušil rozhodnutie správneho orgánu.

23. Citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku sa riadil aj najvyšší súd, keď vo výroku rozsudku, ktorým mali byť porušené označené práva sťažovateľky, uviedol,   že   rozhodnutie   druhostupňového   správneho   orgánu   ako   aj   rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP, teda z dôvodu, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd po rekapitulácii priebehu správneho konania, súdneho prieskumu na krajskom súde, podstatného obsahu odvolaní a vyjadrení k nim na vlastné odôvodnenie zrušujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:„Preto, až okamihom úplnej žiadosti, tzn. žiadosti vrátane zákonom určených príloh úplných nielen čo do rozsahu ale aj obsahu, vzniká verejnosti právo pasívnej účasti a štátu povinnosť   ju   efektívnym   spôsobom   upozorniť   na   využitie   tohto   práva,   tzn.   informovať v zmysle § 12 ods. 2 zák. č. 245/2003 Z. z. o existencii úplnej žiadosti a tiež o možnosti sa aktívne zapojiť do procesu jej hodnotenia, avšak len vo vzťahu k prejednávanej veci (viď dôraz kladený v zákone prostredníctvom § 12 ods. 6 na vecne odôvodnené námietky). Tento prístup   legislatívy   súčasne   zakotvuje   striktnú   koncentračnú   zásadu   v   tomto   konaní o integrovanom   povoľovaní.   Žalovaná   a   ani   prvostupňový   správny   orgán   však   takto nepostupovali.

Ako už Najvyšší súd hore naznačil, zák. č. 245/2003 Z. z. podmieňuje úplnosť žiadosti pri   novej   stavbe   prevádzky   tým,   že   sú   k   nej   povinne   pripojené   niektoré   rozhodnutia dotknutých orgánov verejnej správy. V zmysle § 11 ods. 2 zák. č. 245/2003 Z. z. ide najmä o rozhodnutia a vyjadrenia orgánov verejnej správy vydané pred podaním žiadosti, ktoré sa vzťahujú na prevádzku (písm. b/), záverečné stanovisko z procesu posudzovania vplyvu na životné   prostredie,   ak   sa   na   prevádzku   vyžaduje   (písm.   c/),   program   odpadového hospodárstva   (písm.   d/),   bezpečnostná   správa,   ak   sa   na   prevádzku   vyžaduje   (písm.   e/) a územné rozhodnutie (písm. g/)...

Podľa § 16 ods. 5 zák. č. 245/2003 Z.z. správny orgán nie je viazaný právoplatnými rozhodnutiami   orgánov,   ktoré   v   integrovanom   povoľovaní   majú   postavenie   dotknutých orgánov, ak boli vydané pred podaním žiadosti a týkajú sa povoľovanej prevádzky. Tieto rozhodnutia hodnotí rovnako ako iné dôkazy.

Hore cit. ustanovenie vytvára markantnú výnimku pre orgány verejnej správy zo zásady materiálnej viazanosti právnymi akty verejného práva – tá je vyvolaná prieskumnou právomocou   tohto   správneho   orgánu   z   dôvodu   verejného   záujmu   na   zvýšenej   ochrane životného prostredia. Preto tak krajský súd ako aj žalovaná nesprávne aplikovali právo, tvrdiac, že právoplatné územné rozhodnutie bolo pre prvostupňový správny orgán záväzné. Práve   naopak,   žalovaný   bol   povinný   na   základe   zásady   voľného   hodnotenia   dôkazov vyhodnotiť   vplyv   územného   rozhodnutia   na   integrované   povoľovanie,   a   pri   tomto vyhodnotení sa mal zaoberať dôvodnými pripomienkami verejnosti...

Za týchto okolností nemohol Najvyšší súd zobrať do úvahy argumentáciu správnych orgánov týkajúcu sa viazanosti konajúceho správneho orgánu rozhodnutiami, ktoré boli v súvislosti s povoľovaním stavby skládky a prevádzky odpadového hospodárstva vyvolané (z   pohľadu   Najvyššieho   súdu   ide   najmä   o   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby   /vydané 2 mesiace pred podaním žiadosti/ a záverečné stanovisko z posudzovania vplyvov /pôvodne vydané v roku 1999/) a na ich uplatnenie a prejednanie neboli zo strany správnych orgánov vytvorené podmienky, hoci zákon vytvorenie takýchto podmienok požadoval.

Z   tohto   dôvodu   Najvyšší   súd   nemôže   akceptovať   argumentáciu   žalovaného,   že územné   rozhodnutie   (tzn.   rozhodnutie   Krajského   stavebného   úradu   v   Bratislave č. A/2007/1095/KIZ   zo   07.05.2007)   nebolo   možné   zverejniť,   lebo   účastník   E.,   a.s.   po rozhodnutí   o   prerušení   konania   spolu   s   listom   z   23.12.2007   (doplneným   listom   z 02.01.2008)   predložil   osobne   až   v   posledný   deň   lehoty,   tzn.   dňa   27.12.2007,   územné rozhodnutie   s   upozornením,   že   v   súlade   s   §   17   Obchodného   zákonníka   toto   územné rozhodnutie pre neho prestavuje obzvlášť chránené tajomstvo.

Za tejto situácie Najvyšší súd prihliadol na argumentáciu žalobcov, že účastníkom konania, ktorí sa dňa 28.12.2007 dostavili za účelom oboznámenia sa s doručenou prílohou žiadosti, tzn. územným rozhodnutím, toto odmietol poskytnúť.

Takáto argumentácia účastníka E., a.s. je celkom v rozpore s poslaním rozhodnutia správneho   orgánu   ako   individuálneho   aktu   orgánu   štátnej   moci,   na   ktorý   sa   inštitút obchodného tajomstva v žiadnom prípade vzťahovať nemôže.

Rovnako   argumentáciu   žalovaného,   že   zverejnením   predmetného   územného rozhodnutia   formou   vyvesenia   na   úradnú   tabuľu   Mesta   P.   v   dňoch   17.03.2008   až 01.04.2008 (príloha č. 147 pripojeného admin. spisu z 03.04.2008) sa mala vytýkaná vada konania napraviť, musí Najvyšší súd odmietnuť ako irelevantnú. Je nutné položiť dôraz na hore uvedenú koncentračnú zásadu, ktorá v čase prebiehajúceho odvolacieho správneho konania   neumožňovala   účastníkom   vznášať   pripomienky   a   námety   a   na   strane   druhej nezaťažovala   odvolací   orgán   sa   týmito   pripomienkami   po   uplynutí   zákonnej   30-dňovej lehoty zaoberať...

Najvyšší súd hore v svojich právnych záveroch zdôraznil, že proces integrovaného povoľovania zameraný na čo najširšie zapojenie verejnosti do mechanizmu spoluochrany a zodpovednosti   za   tvorbu   životného   prostredia   je   ovládaný   koncentračnou   zásadou. Verejnosti sa týmto zákonom vytvára na jednej strane krátky, ale z hľadiska žiadateľa na strane   druhej   dostatočne   dlhý   časový   úsek   na   vyjadrenie   svojich   predstáv   (formou pripomienok a námetov) o ochrane životného prostredia. Táto forma sa javí byť v súlade aj s čl. 6 žalobcami spomínaného Aarhuského dohovoru.

Je preto celkom logické, že ak verejnosť nemala tento časový úsek v integrovanom povoľovaní v súlade so zákonom priznaný, potom svoje pripomienky a námety adresovali správnym súdom, viď otázka vhodnosti umiestnenia skládky od ľudských obydlí, viď otázka posúdenia vplyvu na životné prostredie a zdravie tam žijúcich jednotlivcov a iné otázky bytostne späté s ochranou životného prostredia, ktoré mali byť riešené počas 30-dňovej zákonnej   lehoty   v   procese   integrovaného   povoľovania.   Takýto   spôsob   riešenia hmotnoprávnych otázok   správne súdy nesmú   akceptovať,   lebo   by   to   bolo   v rozpore   so subsidiárnym   charakterom   súdnej   ochrany   poskytovanej   nielen   v   zmysle   čl.   46   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky ale aj v zmysle § 244 a nasl. O.s.p. Skutočnosť, že tak správne orgány nekonali, má svoj základ v nerešpektovaní zákonných pokynov obsiahnutých v zák. č. 245/2003 Z. z. a zákone o EIA ako aj v nerešpektovaní pravidiel účasti verejnosti na posudzovaní vplyvov projektov a prevádzok na životné prostredie v zmysle Aarhuského dohovoru. Nakoľko žalobcovia na porušenie práva na životné prostredie nim vyplývajúceho z   tohto   dohovoru   poukazujú,   bolo   úlohou   Najvyššieho   súdu   sa   aj   s   touto   námietkou zaoberať.

Podľa § 65 ods. 5 zák. č. 26/2004 Z. z. platí, že ak bolo záverečné stanovisko vydané pred 1. februárom 2006 a nebolo začaté konanie o povolení posudzovanej činnosti podľa osobitných predpisov, je potrebné požiadať ministerstvo o predĺženie jeho platnosti podľa § 37ods. 7.

Z   predloženého   admin.   spisu   Najvyššiemu   súdu   vyplýva,   že   posúdenie   skládky formou   vydania   Záverečného   stanoviska   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky bolo vykonané ku dňu 26.07.1999, tzn. bolo vydané pred 01. februárom 2006 a samotné konanie o povolení požadovanej činnosti (skladovanie odpadov) bolo začaté až 25.09.2007, tzn. až po 01. februári 2006. Potom bolo celkom logické, že účastník E., a.s. ako   žiadateľ   v   procese   integrovaného   povoľovania   bol   nútený   požiadať   Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky o predĺženie platnosti tohto stanoviska postupom podľa § 37 ods. 7 zákona o EIA.

Podľa § 37 ods. 7 zák č. 24/2006 Z. z. platnosť záverečného stanoviska k činnosti môže   byť   na   žiadosť   navrhovateľa   predĺžená   o   ďalšie   dva   roky,   a   to   i   opakovane,   ak navrhovateľ písomne preukáže,   že nedošlo k podstatným zmenám navrhovanej činnosti, podmienok   v   dotknutom   území,   k   novým   skutočnostiam   súvisiacim   s   vecným   obsahom správy o hodnotení činnosti a k vývojom nových technológií na realizáciu navrhovanej činnosti. O predĺžení platnosti záverečného stanoviska k činnosti rozhodne príslušný orgán. Nie   je   možné   interpretovať   ust.   §   37   ods.   7   zákona   o   EIA   inak,   ako   že   tomuto rozhodnutiu o predĺžení platnosti má predchádzať rovnaké konanie v zmysle § 37 zákona o EIA, nakoľko ide o predĺženie platnosti záverečného stanoviska, tzn. premietnutie zmeny v jeho   platnosti   do   nových   podmienok,   ktoré   môžu   vyvolať   samy   o   sebe   zmenu v podmienkach. Potom sa k žiadosti o predĺženie platnosti musí pristupovať tak, ako ku konaniu pred schválením záverečného stanoviska (tzn. rovnaký okruh účastníkov), ale s tým rozdielom, že predmetom posudzovania je samotný fakt preukázania, že došlo, resp. nedošlo k   podstatným   zmenám   navrhovanej   činnosti,   podmienok   v   dotknutom   území,   k   novým skutočnostiam   súvisiacim   s   vecným   obsahom   správy   o   hodnotení   činnosti   a   k   vývojom nových technológií na realizáciu navrhovanej činnosti.

Do tohto posudzovania sa mal primerane v zmysle § 37 ods. 4 zákona o EIA zapojiť navrhovateľ,   rezortný   orgán,   povoľujúci   orgán,   dotknutý   orgán,   dotknutá   obec a zainteresovaná verejnosť podľa § 24 cit. zákona a v tomto konaní sa mali primárne riešiť otázky ochrany životného prostredia, ktoré boli z objektívnych dôvodov postupne nastolené až v súdnom konaní. Práve toto mohol byť pre týchto účastníkov EIA konania priestor pre posúdenie,   či   došlo   k   podstatným   zmenám   v   podmienkach   v   dotknutom   území   (viď žalobcami namietaný rozpor integrovaného povolenia s platným územným plánom mesta P., resp. s Všeobecne záväzným nariadením).

Že sa tak neudialo, to vyplýva zo Záverečného stanoviska Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré jednoduchým prípisom pripojeným k poslednej strane uvedeného stanoviska bez zohľadnenia zásad správneho konania uvedených v § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) jeho platnosť predĺžilo do 01.02.2008.

Je potom celkom logické, ak účastníci procesu EIA vymenovaní v § 37 ods. 4 zákona o   EIA   nedostali   zákonom   predpokladanú   možnosť   sa   vyjadriť   k   podstatným   zmenám navrhovanej činnosti, k podmienkam v dotknutom území, k novým skutočnostiam súvisiacim s   vecným   obsahom   správy   o   hodnotení   činnosti   a   k   vývojom   nových   technológií   na realizáciu navrhovanej činnosti, ak nemali účastníci integrovaného povoľovania prístup k zákonným prílohám žiadosti ako sú najmä územné rozhodnutie a záverečné stanovisko prijaté v súlade s § 37 zákona o EIA, ak správny orgán im odopieral možnosť vznášať pripomienky k územnému rozhodnutiu a sám sa dôsledne neriadil procesnou požiadavkou obsiahnutou v § 16 zák. č. 245/2003 Z. z., potom sa v konaní správnych orgánov vyskytli také vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a krajský súd v zmysle § 250j ods. 2 písm. e) v spoj. s § 250i ods. 3 O.s.p. mal na takéto žalobné dôvody prihliadnuť.“

V.

Závery ústavného súdu vo vzťahu k sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

24. Účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom základné   formy   tejto   starostlivosti   sú   normotvorba   (právny   rámec   ochrany)   a   dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia.   Prejavom   významu   požiadavky   na   účinnú   ochranu   a   starostlivosť   o   životné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných   zmlúv   ale   aj   komunitárne   právo,   ktoré   otázkam   spojeným   s   ochranou a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská republika prijala viaceré   právne   záväzky   smerom   k   zabezpečeniu   účasti   verejnosti   na   rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o ZIPaKZ, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o EIA“).

25.   Predmetom   konania   ústavného   súdu   o   sťažnosti   sťažovateľky   namietajúcej porušenie jej práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu však neboli a vzhľadom na viazanosť   obsahom   sťažnosti   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde)   ani   nemohli   byť nastolené   environmentálne   otázky,   ale   výlučne   posúdenie,   či   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu došlo, alebo nedošlo k porušeniu jej označených práv. V tejto súvislosti neostáva   ústavnému   súdu iné než konštatovať,   že najvyšší   súd   v napadnutom rozsudku absolutizujúc právo verejnosti na účasť v integrovanom povoľovaní opomenul aplikáciu základných zásad tak správneho konania, ako aj správneho súdnictva.

26.   Integrované   povoľovanie   je   osobitným   druhom   správneho   konania,   v   rámci ktorého   orgán   štátnej   starostlivosti   o   životné   prostredie   realizuje   svoju   rozhodovaciu právomoc v právnom režime ZIPaKZ a Správneho poriadku (§ 8 ods. 8 ZIPaKZ). Okruh účastníkov   tohto   konania   je   vzhľadom   na   jeho   cieľ   (dosiahnuť   integrovanú   ochranu životného prostredia a jeho zložiek a udržať mieru znečistenia v normách kvality životného prostredia   –   §   8   ods.   1   ZIPaKZ)   mimoriadne   široký   a   zahŕňa   o.   i.   aj   zainteresovanú verejnosť, kam spadá každý, kto tvrdí, že môže byť na svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach rozhodnutím priamo dotknutý [§ 10 ods. 2, písm. d) a § 10 ods. 3 písm. a) ZIPaKZ]. Zainteresovaná verejnosť ako kolektívny účastník konania svoje právo na účasť v konaní uplatňuje realizáciou tých procesných úkonov, ktoré jej v zmysle zákona prislúchajú. Ide najmä o právo vyjadriť sa v integrovanom povoľovaní v lehote určenej správnym orgánom, ktorá nesmie byť kratšia ako 30 dní od zverejnenia výzvy na úradnej tabuli správneho orgánu (§ 12 ods. 5 ZIPaKZ), právo zúčastniť sa na ústnom pojednávaní (§ 13 ods. 2 ZIPaKZ) a právo písomne uplatniť svoje pripomienky a námety na ústnom pojednávaní (§ 13 ods. 3 ZIPaKZ).

27. Z pohľadu predmetu sťažnosti má zásadný význam rozdielny interpretačný postoj sťažovateľky a najvyššieho súdu na význam úplnosti žiadosti a jej príloh podľa § 11 ZIPaKZ v integrovanom povoľovaní. Podľa zhodných tvrdení účastníkov konania a obsahu súdneho spisu   je   zrejmé,   že   územné   rozhodnutie   na   predmetnú   stavbu   bolo   prílohou   žiadosti sťažovateľky,   avšak   nedostalo   sa   do   dispozície   zainteresovanej   verejnosti   v   lehote   na vyjadrenie   sa   k   žiadosti   a   ani   v   štádiu   ústneho   pojednávania,   pretože   sťažovateľka nesúhlasila s tým, aby bolo súčasťou administratívneho spisu, do ktorého mali účastníci právo nahliadať. V štádiu odvolacieho správneho konania druhostupňový správny orgán predmetné územné rozhodnutie zverejnil na úradnej tabuli Mesta P., čo správny orgán zhodne   so   sťažovateľkou   považoval   za   odstránenie   vád   konania   pred   prvostupňovým správnym orgánom, ale najvyšší súd tento názor v napadnutom rozsudku odmietol s odvolaním sa na koncentračnú zásadu v integrovanom povoľovaní. Právna kvalifikácia dôsledkov absencie príloh žiadosti (územné rozhodnutie) z hľadiska jej úplnosti neprislúcha ústavnému súdu, pretože ide o otázku spočívajúcu v rovine podústavného práva.

28. Ústavný súd sa však pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky zaoberal otázkou, či absolutizovanie zásady koncentrácie konania v rozsudku najvyššieho súdu nezakladá svojvôľu   v   aplikácii   tejto   zásady   bez   zohľadnenia   ostatných   zásad   správneho   konania. Opakom zásady koncentrácie konania je jednotnosť konania, ktorá vyjadruje, že účastníci majú právo navrhovať dôkazy a realizovať procesné návrhy a oprávnenia po celú dobu konania vrátane odvolacieho konania. V správnom konaní sa uplatňujú aj ďalšie zásady, z ktorých pre prerokúvanú vec majú význam, a to zásada dvojinštančnosti konania, zásada hospodárnosti a rýchleho rozhodovania a zásada riadneho zistenia skutočného stavu veci. Zásada dvojinštančnosti sa realizuje prostredníctvom odvolania ako riadneho opravného prostriedku   (§   53   a   nasl.   Správneho   poriadku),   pričom   jej   zmyslom   je   umožniť,   aby nadriadený orgán v systéme orgánov verejnej správy preskúmal zákonnosť rozhodnutia jemu   podriadeného   orgánu   vo   väčšine   správnych   vecí.   Prejavom   dvojinštančnosti správneho konania (a teda aj integrovaného povoľovania) je povinnosť odvolacieho orgánu preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, a ak je to nevyhnutné, aj povinnosť doterajšie   konanie   doplniť,   prípadne   zistené   vady   odstrániť   (§   59   ods.   1   Správneho poriadku). Zásada hospodárnosti konania vyjadruje požiadavku na rýchle a hospodárne konanie, s pokiaľ možno čo najmenšími nákladmi; jej uplatňovanie však nesmie viesť k porušeniu   iných   zásad   správneho   konania,   najmä   zásady   riadneho   zistenia   skutočného stavu veci.

29.   Na   prvý   pohľad   by   sa   mohlo   zdať,   že   zásada   koncentrácie   konania   bráni uplatneniu   zásady   jednotnosti,   v   spojení   so   zásadou   dvojinštančnosti   a   hospodárnosti správneho konania. Na strane druhej je potrebné uviesť, že skutočný dopad koncentrácie konania je limitovaný tým, že správny orgán vystupuje v celom správnom konaní (teda aj v integrovanom povoľovaní) ako reprezentant a ochranca verejného záujmu na dodržiavaní právnych   predpisov.   Preto   je   povinný   aj   v   prípade,   že   účastník   konania   až   po   úkone ohraničujúcom jeho právo predkladať pripomienky a námety (ústne pojednávanie podľa § 13   ods.   3   ZIPaKZ)   uplatní   námietky,   ktoré   sa   týkajú   dodržania   noriem   hmotného   či procesného   práva,   na   tieto   z   úradnej   povinnosti   prihliadať   (obdobne   KOPECKÝ,   M.: Uplatňování   zásad   jednotnosti   a   koncentrace   ve   správním   řízení.   In:   Právní   rozhledy 13/2007, s. 461).

30. Takýmto právnym posúdením postupu druhostupňového správneho orgánu sa však najvyšší súd nezaoberal. Vo svojom rozsudku nedal odpoveď na otázku, či postup druhostupňového správneho orgánu spočívajúci vo zverejnení územného rozhodnutia na úradnej   tabuli   Mesta   P.,   ktorý   samotný   druhostupňový   správny   orgán   (a   sťažovateľka) považoval za postup podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku (odstránenie zistených vád konania   pred   prvostupňovým   správnym   orgánom),   nebol   prejavom   uplatnenia   zásady dvojinštančnosti   konania   v   spojení   so   zásadou   hospodárnosti   konania.   Odklon   od koncentrácie konania v prospech zainteresovanej verejnosti v záujme reálneho naplnenia zásady dvojinštančnosti konania a najmä hospodárnosti konania sa nejaví ako rozporný s požiadavkou na vytvorenie podmienok na zabezpečenie aktívnej účasti verejnosti v integrovanom povoľovaní. Aj spomenutý čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru totiž vyžaduje umožniť včasnú a efektívnu účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti. Z pohľadu priebehu odvolacieho správneho konania je potrebné uviesť, že v čase zverejnenia územného   rozhodnutia   (14.   marec   2008)   boli   ešte   stále   otvorené   všetky   možnosti   pre odvolací   orgán   smerom   k   rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu,   pretože   toto mohol druhostupňový správny orgán nielen potvrdiť, ale aj zmeniť, zrušiť, prípadne zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie tomuto orgánu (§ 59 ods. 2 a 3 Správneho poriadku). Konečnú odpoveď na túto otázku však pre nedostatok právomoci nemôže dať ústavný súd, ale len všeobecný súd (v tomto prípade najvyšší súd), ktorý však pri vyvažovaní uvedených zásad a ich uplatnenia v integrovanom povoľovaní nemôže svojvoľne vylúčiť uplatnenie ostatných zásad správneho konania, okrem ním opakovane uvádzanej zásady koncentrácie konania. Ak   tak   najvyšší   súd   v   rozsudku   napadnutom   sťažovateľkou   postupoval,   porušil   tým   jej ústavné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy,   ktorého   obsahom   je nepochybne aj   povinnosť   správneho   súdu v rámci súdneho prieskumu   zohľadniť   všetky zásady   a princípy   správneho   konania   v   ich   jednotlivostiach   a súhrnne,   a   nie   svojvoľne absolutizovať (izolovať) len jednu z nich a na nej založiť svoje rozhodnutie.

31. Najvyšší súd v rozsudku nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď ani na otázku viazanosti územným   rozhodnutím   v   integrovanom   povoľovaní.   Totiž   podľa   §   16   ods.   5 ZIPaKZ by týmto neboli rozhodujúce správne orgány viazané (a teda mohli by ho hodnotiť rovnako ako iné dôkazy) len za predpokladu, že by bolo vydané dotknutým orgánom, ktorým je   podľa   §   10   ods.   4   písm.   b)   ZIPaKZ   stavebný   úrad,   ak   súčasťou   integrovaného povoľovania   je   aj   stavebné   konanie.   Najvyšší   súd   bez   ďalšieho   vychádzal   z   toho,   že dotknutým orgánom bol Krajský stavebný úrad Bratislava, ktorý vydal územné rozhodnutie, keď zmenil rozhodnutie prvostupňového stavebného úradu (Mesta P.) v územnom konaní. Citované ustanovenie ZIPaKZ však za dotknutý orgán považuje stavebný úrad, pričom z jeho   obsahu   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodiť,   že   by   tým   bol   aj   Krajský   stavebný   úrad Bratislava ako odvolací orgán stavebného úradu. Bez vyhodnotenia odlišného právneho postavenia   Mesta   P.   (stavebného   úradu)   a   Krajského   stavebného   úradu   Bratislava (odvolacieho   orgánu)   v   územnom   konaní   nemohol   najvyšší   súd   konštatovať   absenciu viazanosti územným rozhodnutím na strane rozhodujúcich správnych orgánov.

32.   Ako   zásadný   protiústavný   moment   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyhodnotil ústavný súd prekročenie zákonnej právomoci správneho súdu (čl. 2 ods. 2 ústavy) v súvislosti s preskúmaním zákonnosti procesu EIA a rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Vady   procesu   a   rozhodnutia   EIA   v   spojení   s   absenciou   prístupu   účastníkov   konania   k prílohám žiadosti sťažovateľky (územné rozhodnutie) vyhodnotil najvyšší súd v rozsudku ako   vady,   ktoré   mohli   mať   (v   zmysle   mali)   vplyv   na   zákonnosť   žalobou   napadnutých rozhodnutí, a preto tieto podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP zrušil. Vo vzťahu k tomuto postupu najvyššieho súdu však ústavný súd konštatuje, že nerešpektoval základné pravidlá a princípy   pôsobnosti   všeobecných   súdov   v   správnom   súdnictve.   Prekročenie   zákonnej právomoci najvyšším súdom ústavný súd vzhliadol v tom, že (i) najvyšší súd preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia EIA aj napriek tomu, že žalobcovia túto nezákonnosť v žalobe doručenej krajskému súdu netvrdili, a tým ani nenamietali, čím prekročil rozsah súdneho prieskumu „v medziach žaloby“ pre nerešpektovanie dispozičnej zásady (§ 250j ods. 2, § 250ja ods.   3   OSP),   ako   aj   v   tom,   že   (ii)   najvyšší   súd   preskúmal   zákonnosť rozhodnutia EIA aj napriek tomu, že na jeho preskúmanie bol určený osobitný   postup (§ 245 ods. 1 OSP), ktorým bol návrh podľa druhej hlavy, piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, a teda preskúmal aj iné správne rozhodnutie, na posúdenie zákonnosti ktorého nemal   ústavnú   a   zákonnú   právomoc.   Tým   najvyšší   súd   konal   v   rozpore   s   ústavným imperatívom konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, kam patrí aj jej právo (ako účastníka správneho a neskôr súdneho konania), aby správny súd v rámci súdneho prieskumu konal v medziach svojej ústavnej a zákonnej právomoci a bez toho, aby tieto medze prekročil. Vychádzajúc z týchto záverov (najmä   bodov   28   až   32   nálezu)   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu), tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), v ktorom bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

33.   Za   ústavne   neudržateľné   ústavný   súd   považuje   aj   ďalšie   vady   rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu procesu EIA a rozhodnutiu vydanému v jeho rámci. Predovšetkým správne sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že na konanie podľa zákona EIA sa nevzťahuje Správny poriadok (§ 64 zákona o EIA), a teda odkaz najvyššieho súdu na to, že v tomto konaní neboli dodržané zásady Správneho poriadku, nemá žiadnu oporu   v tomto   zákone.   Taktiež záver najvyššieho súdu o tom, že platnosť záverečného stanoviska bola do 1. februára 2008 predĺžená iba jednoduchým prípisom, nekorešponduje so skutočnosťou, pretože jeho platnosť bola predĺžená riadnym rozhodnutím Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (č. 328/06-7.3/ak z 27. marca 2006) vydaným v súlade s § 37 ods. 7 a § 65 ods. 5 zákona o EIA mimo rámca Správneho poriadku. Odhliadnuc od uvedeného najvyšší súd by mal vedieť, že pojem „rozhodnutie“ je označením technickým, preto treba k nemu pristupovať z hľadiska jeho obsahu a z neho vyplývajúcich právnych dôsledkov, a nie formy; potom aj bežný list správneho orgánu môže byť obsahovo správnym rozhodnutím.

V tomto smere bol teda postup najvyššieho súdu opäť svojvoľný (arbitrárny), a teda v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

34. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza:

Pokiaľ ide o vlastnícke právo, jeho obsah nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (m. m. PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje k posudzovaniu vecných otázok, kam patrí aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok, v rozhodnutí všeobecného súdu aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (I. ÚS 13/2000, IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.). Keďže však v tejto veci ústavný súd vyslovil, že postupom a rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, musel sa bez ďalšieho zaoberať   otázkou,   či   z   tohto   porušenia   nevyplynul   aj   zásah   do   základného   práva sťažovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

35.   Pri   tomto   skúmaní   ústavný   súd   vychádzajúc   z   toho,   že   najvyšší   súd   ústavne neakceptovateľným   rozsudkom,   ktorým   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu,   zrušil   rozhodnutia   správnych orgánov (ktorými   sťažovateľka nadobudla   právo užívať predmet svojho vlastníctva a nakladať s ním spôsobom predpokladaným zrušenými rozhodnutiami), dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jej práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu totiž sťažovateľka stratila možnosť právne relevantným spôsobom využívať čiastkové oprávnenia vlastníka   veci,   predovšetkým   nemohla   predmet   svojho   vlastníctva   užívať   spôsobom predpokladaným   v   zrušených   rozhodnutiach   správnych   orgánov   ani   s   ním   právne relevantným a zamýšľaným spôsobom nakladať. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).

VI.

Závery ústavného súdu vo vzťahu k sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu

36. V nadväznosti na záver o porušení označených práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sa ústavný súd ďalej zaoberal aj námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti uzneseniu najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu.

37.   Z   obsahu   spisu   nie   je   sporné,   že   návrh   na   odklad   vykonateľnosti druhostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu   bol   obsiahnutý   v   žalobe   doručenej krajskému súdu a následne bol doručený do spisu opakovane v štádiu odvolacieho konania. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd postupoval nad rámec návrhov účastníkov, keď odložil vykonateľnosť rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového   správneho   orgánu,   o   ktorého   odklad   vykonateľnosti   podľa   jej   tvrdení žalobcovia nežiadali. Najvyšší súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol, že žalobca v 45. rade – Mesto P. jasne vyslovil svoju požiadavku smerujúcu k povoleniu odkladu aj tohto prvostupňového rozhodnutiu. Ústavný súd k tomu uvádza, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že Mesto P. v petite podania, ktorým v štádiu odvolacieho súdneho konania žiadalo o odklad vykonateľnosti, skutočne žiadalo iba odklad vykonateľnosti rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu (č. l. 439 súdneho spisu). Z odôvodnenia tohto podania však vyplýva, že žiadalo aj o odklad vykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia (č. l. 437 súdneho spisu), z čoho najvyšší súd vyvodil záver, že tým jasne vyslovilo svoju požiadavku odložiť   vykonateľnosť   obidvoch   preskúmavaných   rozhodnutí   správnych   orgánov.   V tejto časti preto sťažnosť nebola dôvodná.

38.   Spornou   skutočnosťou   ostalo   posúdenie,   či   najvyšší   súd   tým,   že   nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie odvolania účastníkov a ich návrhy na odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, neporušil jej základné právo na súdnu ochranu a základné právo   vlastniť   a   pokojne   užívať   majetok.   Východisko   je   potrebné   hľadať   v   princípoch spravodlivého procesu (tzv. rovnosť zbraní), kam patrí aj právo účastníka konania, aby mal primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane. Preto účastník konania musí byť zoznámený s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorých účelom je ovplyvnenie rozhodnutia súdu, a musí mať možnosť sa k nim vyjadriť (porov. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Werner v. Rakúsko z 24. novembra 1997, Ankerl v. Švajčiarsko z 23. októbra 1996 ap.).

39. Vo veci nebolo sporné, že sťažovateľka sa zúčastnila na konaní pred správnymi súdmi. Taktiež nebolo sporné, že v štádiu odvolacieho súdneho konania 23. marca 2009 nahliadla do spisu a požiadala o vyhotovenie kópií niektorých (presne neurčených) listín v spise v celkovom počte 40 strán, ktoré jej boli vyhotovené (č. l. 490). V tom čase obsahom spisu boli aj návrhy účastníkov na odklad vykonateľnosti rozhodnutia (-í) správneho (-ych) orgánu (-ov), a teda ich obsah sa mohol dostať do dispozície sťažovateľky v dôsledku jej osobnej aktivity bez toho, aby jej boli doručené najvyšším súdom. Súčasne nebolo sporné, že   najvyšší   súd   ju   nevyzval   na   vyjadrenie   k   nim,   čo   vo   vyjadrení   k   ústavnej   sťažnosti odôvodňoval osobitosťou jej účastníctva v konaní, čo ho však ospravedlniť nemohlo. Preto v tomto smere nedodržal princíp ekvity, keď sťažovateľke nedoručil stanovisko, resp. návrh účastníka konania na nariadenie odkladu vykonateľnosti predmetného rozhodnutia.

40.   Z   hľadiska   systematického   výkladu   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   je   právomoc   predsedu   senátu   správneho   súdu   odložiť vykonateľnosť   preskúmavaného   rozhodnutia   správneho   orgánu   upravená   v   rámci ustanovení o konaní na prvom stupni súdneho prieskumu (§ 249 až § 250j OSP, konkrétne v § 250c ods. 1 OSP). Súdny prieskum na druhom stupni upravený v § 250ja OSP nemá osobitné ani odkazujúce ustanovenie na možnosť predsedu senátu odvolacieho správneho súdu odložiť vykonateľnosť preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov. Sťažovateľka tvrdí,   že   poznajúc   obsah   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   v   iných   veciach   sa dôvodne   domnievala,   že   najvyšší   súd   v   predmetnej   právnej   veci   nemôže   odložiť vykonateľnosť preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov.

41. Z pohľadu ústavného súdu pre posúdenie nastolenej otázky (bod 38 tohto nálezu) nie   je   rozhodujúca   otázka   charakteru   procesného   postavenia   sťažovateľky   v   súdnom prieskume (vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu, ako s ňou konal krajský súd alebo účastník v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety OSP, ako s ňou konal najvyšší súd). Rozhodujúcou je skutočnosť, že predseda senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu   na   seba   vztiahol   právomoc,   ktorú   zákon   primárne   zveruje   predsedovi   senátu prvostupňového   správneho   súdu   a   uznesením   odložil   vykonateľnosť   preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov, ktorými sťažovateľka už nadobudla určité subjektívne práva (právo   stavby   a   právo   výkonu   vymedzených   činností   v   oblasti   nakladania   s   odpadmi), pričom   neumožnil   sťažovateľke   vyjadriť   sa   k   návrhu   takéhoto   rozhodnutia.   Výzva   na vyjadrenie sa k návrhom na odklad vykonateľnosti preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov v štádiu odvolacieho súdneho prieskumu by u sťažovateľky (vzhľadom na absenciu osobitnej   úpravy   takéhoto   postupu)   minimálne   indikovala   potenciálnu   možnosť   vydania takéhoto rozhodnutia najvyšším súdom. Doručenie takýchto návrhov, resp. minimálne výzvy na   vyjadrenie   sa   k nim   by   smerovalo   k   realizácii   základných   procesných   garancií sťažovateľky   v   súdnom   prieskume   bez   ohľadu   na   rozdielne   názory   týkajúce   sa   jej účastníctva v konaní. Ak tak najvyšší súd neučinil (čo nepopiera), jeho uznesenie o odklade vykonateľnosti nebolo z pohľadu sťažovateľky, s ktorou už najvyšší súd v tom čase konal ako s účastníkom konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP, predvídateľné, čo ústavný súd vyhodnotil ako zásah do jej základného práva na súdnu ochranu, ktorého porušenie v tejto súvislosti aj vyslovil (bod 1 výroku nálezu) a toto zrušil (bod 3 výroku nálezu).

42. Sťažovateľka v prvej sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   uznesením   najvyššieho   súdu.   Keďže   uznesenie   o   odklade vykonateľnosti (ktoré ústavný súd vyhodnotil ako porušujúce základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu) malo na subjektívne práva sťažovateľky obdobné účinky ako zrušujúci rozsudok   najvyššieho   súdu   (nemožnosť   realizácie   oprávnení   vlastníka   vyplývajúcich z preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov), ústavný súd z rovnakých dôvodov ako sú uvedené v bodoch 34 a 35 tohto nálezu, vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľky aj uznesením najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).

VII.

Trovy konania

43. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky (4. výrok nálezu).   S poukazom na § 36 ods.   2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 368,55 € (3 úkony právnej pomoci po 115,90 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, prvá sťažnosť, druhá sťažnosť, 3 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 6,95 €), ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010