znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 223/08-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   27. novembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť K. P., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P/59/1985 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 P/59/1985 p o r u š i l   základné   právo   K.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P/59/1985 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. K.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   120 000   Sk (slovom   stodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   P.   trovy konania v sume   8 048,60 Sk   (slovom   osemtisícštyridsaťosem   slovenských   korún   a šesťdesiat halierov),   na účet   jej   právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   J.   S.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 223/08 z 3. júla 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   K.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P/59/1985.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:„Manželstvo   rodičov   sťažovateľky   bolo   rozvedené   rozsudkom   Okresného   súdu v Žiari nad Hronom, č. k. 8 C 149/86 zo dňa 07. 04. 1986, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. 05. 1986.   Týmto   rozsudkom   okresný   súd   zveril   vtedy   maloletú   sťažovateľku do výchovy matke, B. Š., a otca sťažovateľky, E. Š., zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 400,- Kčs.   V   roku 1987   otec   sťažovateľky   emigroval do zahraničia,   preto   matka sťažovateľky požiadala Okresný súd v Žiari nad Hronom o určenie vyživovacej povinnosti starých   rodičov   pre   sťažovateľku.   Súd   návrhu   vyhovel   a rozsudkom   č.   8 P 59/85-24, S: 531/87 zo dňa 30. 11. 1987 zaviazal starých rodičov sťažovateľky na platenie výživného pre sťažovateľku...

Dňa 11. 10. 1995 bol na Okresný súd v Žiari nad Hronom podaný návrh na zvýšenie výživného na výšku 3.300,- Sk od 1. 11. 1993 vzhľadom na to, že od tohto dňa prestali starí rodičia   sťažovateľky   prispievať   na   výživu   na   základe   rozhodnutia   č.   8 P 59/85-46, Sen. 597/90 Okresného súdu Žiar nad Hronom. Návrh smeroval proti otcovi sťažovateľky, E. Š. Vzhľadom na to, že v tom čase bola sťažovateľka maloletá, návrh podala a v konaní ju zastupovala   jej   matka,   B.   Š.,   ako   jej   zákonná   zástupkyňa.   Konanie   je   vedené na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod spisovou značkou 8 P/59/1985.

Okresný súd v Žiari nad Hronom vydal v predmetnej veci rozsudok zo dňa 17. 08. 1999.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   aj   odporca   odvolanie.   Sťažovateľka namietala výšku novo stanoveného výživného... Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolaní   uznesením   zo   dňa   31.   08.   2000,   zn.   12 Co 5209/00   rozhodol,   že   rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Od roku 2000 porušiteľ vo veci nekonal, nevykonával žiadne úkony, nenariaďoval pojednávania, žiadnym spôsobom nekomunikoval s navrhovateľkou, až dňa 17. 10. 2003 zaslal sťažovateľke výzvu, aby súdu písomne oznámila, či do konania o zvýšenie výživného vstupuje ako účastníčka konania, vzhľadom na to, že medzičasom dosiahla plnoletosť. Vzhľadom na to, že sa vo veci dlhodobo nekonalo, podala sťažovateľka dňa 3. 12. 2007...   sťažnosť   pre   prieťahy   v   konaní.   Dňa   10.   1.   2008   bola   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručená odpoveď na sťažnosť, v ktorej predseda Okresného súdu v Žiari nad Hronom   uvádza   viaceré   dôvody   dlhého   priebehu   tohto   konania,   a   to   odstraňovanie procesných   pochybení   a nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   na   základe   uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12 Co 5209/00 zo dňa 31. 08. 2000, ktoré je sťažené tým,   že povinná osoba,   a to otec t.   č.   plnoletého dieťaťa,   sa nezdržiava na území SR, čo sťažuje a spomaľuje zabezpečovanie potrebných dôkazov...

Podľa   nášho   názoru   Okresný   súd v Žiari nad Hronom   svojím   postupom porušil horeuvedené   práva   garantované   Ústavou   Slovenskej   republiky,   ako   aj   Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Súhlasíme s tým a chápeme skutočnosť, že v tomto konaní je situácia sťažená skutočnosťou, že odporca sa nezdržiava na území Slovenskej   republiky,   a   teda   je   nutné   komunikovať   prostredníctvom   Ministerstva zahraničných   vecí   a   za   pomoci   prekladateľov   a   tlmočníkov,   čím   sa   konanie   predlžuje. Napriek tomu sme však toho názoru, že ani vyššie uvedená skutočnosť nie je odôvodnením toho, aby sťažovateľka bola v stave právnej neistoty už viac ako 12 rokov. Sťažovateľka tiež nijakým spôsobom neprispela k doterajšej dĺžke konania, pretože poskytovala okresnému súdu súčinnosť. Predmetom súdneho konania je výživné na sťažovateľku za časové obdobie od roku 1993.

Treba   zdôrazniť,   že   predmetom   tohto   konania   je   výška   výživného,   ktoré   má zabezpečovať aktuálne potreby dieťaťa, a podľa nášho názoru by sa preto mal súd snažiť takéto konanie ukončiť čo najskôr, aby sa výživné dieťaťu dostalo vtedy, keď ho potrebuje, nie, keď už je plnoleté a má založenú vlastnú rodinu, nehovoriac o tom,   že chýbajúce výživné   musela   po   dobu   9   rokov   zabezpečovať   matka   sťažovateľky,   ktorá   bola na invalidnom dôchodku, sama.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P/59/1985 porušené, aby mu prikázal ďalej konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v prílohe   podania   sp.   zn.   Spr.   A/483/08 z 13. augusta   2008   predseda   okresného   súdu   zaslal   vyjadrenie   predsedníčky   senátu okresného   súdu   spolu   s chronologickým   prehľadom   spisu   i spisom   samotným   a súčasne v ňom   uviedol,   že   trvá   na   prerokovaní   predmetnej   veci   v jeho   prítomnosti,   pretože od ústneho pojednávania možno „očakávať hlbšie objasnenie v prejednávanej veci“.

Predsedníčka senátu okresného súdu vo vyjadrení zo 7. augusta 2008 k predmetnej veci   okrem   iného   uviedla: „Predmetná   vec   podľa   rozvrhu   práce   na   rok   2004   a   jeho doplnkov č. 2 a 3. (čl. 315a) mi bola dňa 10. 8. 2004 pridelená kanceláriou odd. P tun. súd. Dňa 4. 8. 2004 čl. 316 som previedla prvú úpravu vo veci. Ďalšiu úpravu som previedla na čl. 317 (v predmetnom spise 8 P 59/85 od čl. 317 až po 322 je zrejme prepisované očíslovanie zažurnalizovania spisu; môj prípis čl. 317 je neúplný, chýba jeho pokračovanie; ktoré skutočnosti ktoré uvádzam si neviem vysvetliť, nakoľko žurnalizáciu spisu prevádza kancelária P a jej príslušní pracovníci, ako aj skutočnosť, že od môjho prípisu zo dňa 4. 8. 2004 čl. 316 a ďalšieho môjho prípisu čl. 317 kanceláriou neboli prevádzané úpravy až dňa 2. 3. 2006 čl. 319). Spis sa nachádzal u vtedajšej vyššej súdnej úradníčky... a počnúc týmto dňom (t. j. 11. 1. 2007 čl. 346) v zmysle rozvrhu práce na rok 2007 bol spis postúpený kanceláriou P priamo novému vyššiemu súdnemu úradníkovi Mgr. D. Š., ktorý doposiaľ mi robí vyššieho súdneho úradníka...

Na základe aj chronologického prehľadu predmetného spisu, ktorý tvorí prílohu, v čase   keď   mi   bol   predložený   spis   kanceláriou   odd.   P,   som   vždy   vo   veci   dala   úpravu a konala. Počas spisu u vyššej súdnej úradníčky, náhodne ústne takmer každý týždeň) som ústne sa jej spytovala či robí úkony v spise, načo mi ona vždy odpovedala, že úkony robí, vec urguje cez MS SR telefonicky a do spisu zakladá úradné záznamy, ktoré som však zistila, sa v spise vôbec nenachádzajú.

Po zmene vyššieho súdneho úradníka, takisto som postupovala..., že som ho urgovala takmer každý týždeň náhodne pri stretnutí v budove alebo telefonicky, som sa ho spýtala, či vo veci koná a s akými výsledkami. Z jeho úprav od čl. 346 až doposiaľ je preukázateľné, že vo veci konal a koná.

Tieto skutočnosti som zistila dnešného dňa t. j. 7. 8. 2008, kedy mi bola predložená dozornou   úradníčkou   tun.   súdu   predmetná   sťažnosť   spolu   so   spisom   8 P 59/85 na vyjadrenie   sa.   Vzhľadom   na   horeuvedené   skutočnosti,   som   toho   názoru,   že   som neporušila žiadne zákonné ustanovenia konania vo veci, maximálne som sa snažila vec urýchliť už aj vzhľadom na medzinárodný prvok vo veci.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu podaním z 25. augusta 2008, v ktorom oznámil, že sťažovateľka   nesúhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   v   predmetnej   veci, a následne   k veci   uviedol: „Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   k   stanovisku   zákonnej   sudkyne a Predsedu OS Žiar nad Hronom udávam nasledovné.

Dovoľujem   si   podčiarknuť,   že   návrh   matky   sťažovateľky   na   určenie/zvýšenie výživného pre sťažovateľku bol podaný 11. 10. 1995. Napríklad už hneď prvý úkon súdu po podaní návrhu bol vykonaný až po takmer deviatich mesiacoch - a to iba zápisnica s matkou   dieťaťa   o   spresnenie   návrhu.   Prvé   pojednávanie   o   návrhu   bolo   vykonané až po takmer dvoch rokoch od podania návrhu. Prvostupňový rozsudok vo veci bol vydaný až po takmer štyroch rokoch od podania návrhu. Nasleduje celý rad administratívnych opatrení   s   rôznym   časovým   odstupom,   z   ktorých   však   nenasvedčuje   nič   na   to,   že   by v dohľadnej dobe mohlo byť vo veci meritórne rozhodnuté.

Treba   akcentovať   fakt,   že   výživu   sťažovateľky   zabezpečovala   v   podstatnej   miere jej matka a sociálna situácia sťažovateľky bola na hranici biedy, čo jej rozhodne šťastné detstvo nevytvorilo. Z povahy veci vyplýva, že po zániku vyživovacej povinnosti starých rodičov 1. 11. 1993 nebolo o vyživovacej povinnosti otca rozhodnuté. Domnievame sa, že právna neistota navrhovateľky (matky aj dcéry) v takomto charaktere súdneho konania už zo samotnej povahy veci, pretože ide o existenčnú záležitosť – iste iný dopad by mali prieťahy v obchodnom spore.

V neposlednom   rade   považujeme   za   vhodné   zdôrazniť,   že   uplatnený   nárok   mal zabezpečovať   výživu   sťažovateľky.   Otázka   vykonateľnosti   prípadného   rozhodnutia vzhľadom   na   vek   žalovaného,   jeho   miesto   pobytu   je   polemická   a neistá,   napokon   však s prihliadnutím   na   vek   sťažovateľky   a jej   rodinné   pomery   by   vymožený   nárok   už   iste nesplnil svoj účel vyjadrený zákonom.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 10. októbra 1995 matka sťažovateľky podala okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného smerujúci proti jej otcovi,

- 26. februára 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie matky sťažovateľky, v ktorom   okrem   iného   požiadala   o skoré   nariadenie   pojednávania v predmetnej veci,

- 17. júna 1996   bol   vydaný   pokyn   okresného   súdu   na   predvolanie   matky sťažovateľky   na   28. jún   1996   za   účelom   spísania   riadneho   návrhu   na zvýšenie výživného,

- 8. júla 1996   bol   na   okresnom   súde   s matkou   sťažovateľky   spísaný   návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti smerujúci voči otcovi sťažovateľky,

- 27. septembra 1996 bolo okresným súdom vyhotovené dožiadanie na vykonanie dôkazu   – výsluchu   otca   sťažovateľky   v Austrálii,   ktoré bolo následne   za účelom jeho prekladu doručené súdom ustanovenému prekladateľovi,

- 27. septembra 1996 bolo uznesením okresného súdu za opatrovníka sťažovateľky v predmetnom konaní stanovené Centrum pre medzinárodno-právnu ochranu detí   a mládeže   a taktiež   bolo   nariadené   pojednávanie   na   10.   marec   1997 s náhradným   termínom   v prípade   jeho   zmarenia   nariadeným   na   14.   apríl 1997,

- 8. októbra 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie prekladateľa, v ktorom oznámil, že zo zdravotných dôvodov nemôže vykonať preklad uvedených dokumentov,

- 16. októbra 1996   okresný   súd   uznesením   odvolal   ustanoveného   prekladateľa a vykonaním uvedených úkonov poveril nového prekladateľa,

- 19. novembra 1996 boli okresnému súdu od ustanoveného prekladateľa doručené listiny s prekladom do jazyka anglického,

- 29. novembra 1996   bola   uznesením   okresného   súdu   prekladateľovi   priznaná odmena,   súčasne   okresný   súd   ďalším   listom   požiadal   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o sprostredkovanie   doručenia   listín   a vybavenie   dožiadania   príslušným súdom v Austrálii,

- 19. decembra 1996   ministerstvo   spravodlivosti   vrátilo   okresnému   súdu   jeho žiadosť na dopracovanie (v žiadosti nebola správne uvedená adresa a bolo treba zaslať doklady v 2 vyhotoveniach),

- 10. marca 1997 bol v predmetnej veci okresným súdom ustanovený prekladateľ za účelom prekladu písomností,

- 18. apríla 1997 bol okresnému súdu doručený preklad listín,

- 28. apríla 1997   bola   doručená   ministerstvu   spravodlivosti   upravená   žiadosť, v ktorej   bolo   pojednávanie   v predmetnej   veci   nariadené   na   8.   september 1997 a náhradné na 22. september 1997,

- 6. mája 1997 bola okresným súdom priznaná odmena prekladateľovi za vykonané úkony,

- 21. augusta 1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   otca   sťažovateľky proti uzneseniu z 27. septembra 1996, ktorým jej bol ustanovený opatrovník, zároveň   sa v ňom   podrobne   vyjadril   k podanému   návrhu   matky sťažovateľky, navrhol okresnému súdu zastaviť konanie v predmetnej veci a taktiež požiadal o pridelenie uvedenej veci inému sudcovi okresného súdu, ospravedlnil   svoju   osobnú   neúčasť   v predmetnom   pojednávaní   a požiadal o rozhodnutie súdu aj bez jeho prítomnosti na základe listinných dôkazov,

- 8. septembra 1997 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené,

- 19. septembra 1997 pribral okresný súd do konania prekladateľa,

- 26. septembra 1997   bol   spis   v   predmetnej   veci   doručený   Krajskému   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   za   účelom   rozhodnutia o odvolaní   otca   proti   rozhodnutiu   o ustanovení   opatrovníka   a taktiež   na rozhodnutie o podanej námietke zaujatosti,

- v spise na č. l. 166 bolo priložené podanie právneho zástupcu otca z 23. októbra 1997, v prílohe ktorého krajskému súdu okrem iného doručil aj právoplatné rozhodnutie   austrálskeho súdu   týkajúceho   sa   vyživovacej   povinnosti   otca k sťažovateľke,

- 29. septembra 1997   ustanovený   prekladateľ   oznámil   okresnému   súdu, že v dohľadnej   dobe   pre   pracovnú   zaneprázdnenosť   nemôže   vykonať predmetné úkony a doporučuje mu obrátiť sa na ďalších prekladateľov,

- 18. novembra 1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 31. októbra 1997, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z vykonávania úkonov   v predmetnej   veci,   a zároveň   bol   spis   ako   predčasne   predložený vrátený späť okresnému súdu,

- 14. januára 1998 okresný súd ustanovil v predmetnej veci nového prekladateľa, v ten   istý   deň   bolo   nariadené   pojednávanie   na   17.   august   1998   a jeho náhradný termín bol určený na 7. september 1998,

- v spise   na   č.   l.   178   bolo   následne   pripojené   podanie   matky   sťažovateľky zo 14. mája 1998, v ktorom okresnému súdu oznámila, že otec sťažovateľky sa zdržiava na území Slovenskej republiky, a zároveň požiadala, aby bolo súdom „vynaložené   všemožné   úsilie“ na   jeho   vypočutie   v predmetnom konaní,

- 4. júna 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie otca sťažovateľky k meritu veci podané prostredníctvom jeho právneho zástupcu,

- 23. júla 1998 nariadil okresný súd pojednávanie na 7. september 1998,

- 7. septembra 1998   bolo   pojednávanie   konané   v tento   deň   okresným   súdom odročené na 8. december 1998,

- 9. septembra 1998   právny   zástupca   otca   sťažovateľky   informoval   okresný   súd o vykonaní   úkonov   smerujúcich   k splneniu   povinnosti   z posledného pojednávania,

- 8. decembra 1998   okresný   súd   odročil   pojednávanie   za   účelom   prekladu   listín doručených   mu   faxom   v ten   istý   deň   od   právneho   zástupcu   otca sťažovateľky,

- 8. januára 1999 pribral okresný súd do konania prekladateľa,

- 4. februára 1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   prekladateľa,   ktorý požiadal o zaslanie listín na preloženie v ďalších dvoch kópiách,

- 12. marca 1999 bola prekladateľovi priznaná odmena za vykonaný úkon,

- 26. mája 1999 zaslal okresný súd výzvu právnemu zástupcovi otca – V. G.,

- 28. mája 1999 nariadil okresný súd pojednávanie na 17. august 1999 s náhradným termínom 7. september 1999,

- 11. augusta 1999 bola okresnému súdu doručená odpoveď od právneho zástupcu otca   V.   G.,   v prílohe   ktorej   okresnému   súdu   predložil   viaceré   listinné dôkazy,

- 17. augusta 1999   okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   v tento   deň   rozhodol v predmetnej veci rozsudkom,

- 25. októbra 1999 bol okresným súdom do konania pribratý prekladateľ za účelom prekladu rozsudku,

- 15. novembra 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie matky sťažovateľky proti rozsudku zo 17. augusta 1999,

- 21. decembra 1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   ustanoveného prekladateľa,   ktorý   odmietol   vykonať   preklad   pre   vecné   a gramatické nedostatky rozsudku,   ktoré bránia jeho riadnemu prekladu, a zároveň mu odporučil obrátiť sa vzhľadom na jeho pracovnú zaneprázdnenosť v januári 2000 na iného prekladateľa „po prepracovaní spisu“,

- 25. februára 2000 pribral okresný súd do konania nového prekladateľa,

- 7. apríla 2000   okresný   súd   urgoval   zaslanie   prekladu   od   ustanoveného prekladateľa,

- 17. mája 2000 bola okresným súdom prekladateľovi priznaná odmena,

- 3. júla 2000 otec sťažovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu V. G. doručil okresnému súdu odvolanie proti jeho rozsudku,

- 20.   júla   2000   zaslal   okresný   súd   podané   odvolania   zostávajúcim   účastníkom konania a následne nechal vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd,

- 31.   júla   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   matky   sťažovateľky k odvolaniu otca,

- 10. augusta 2000 bol spis v tejto veci doručený krajskému súdu,

- 31. augusta 2000 zrušil krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 5209/2000 rozsudok okresného súdu zo 17. augusta 1999 a vec vrátil na ďalšie konanie,

- 3. októbra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu,

- 16. novembra 2000   okresný   súd   zaslal   uznesenie   krajského   súdu   z   31. augusta 2000 účastníkom konania a súčasne nechal zabezpečiť podklady pre splnenie pokynov krajského súdu uvedených v jeho rozhodnutí,

- 17. novembra 2000 bol okresnému súdu doručený návrh na zastavenie konania od právneho zástupcu otca sťažovateľky V. G.,

- 24. januára 2001 okresný súd nariadil výsluch advokáta JUDr. J. B. na 12. február 2001,

- 12. februára 2001 uskutočnil okresný súd výsluch JUDr. J. B., ktorý požiadal o poskytnutie   lehoty   (60   dní)   za   účelom   zabezpečenia   substitučnej   plnej moci,

- 22. júna 2001 zaslal okresný súd urgenciu advokátovi JUDr. J. B. na splnenie povinnosti uloženej mu 12. februára 2001,

- 27. augusta 2001 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého advokát JUDr. J. B. požiadal o predĺženie lehoty na splnenie uvedenej povinnosti,

- 3. mája 2002 okresný súd zaslal otcovi sťažovateľky výzvu,

- 17. októbra 2003 okresný súd zaslal výzvu v tom čase už plnoletej sťažovateľke, aby sa vyjadrila, či trvá na podanom návrhu,

- 4.   decembra   2003   nariadil   okresný   súd   výsluch   matky   sťažovateľky na 16. december 2003,

- 16. decembra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie matky sťažovateľky, v ktorom   ho   požiadala,   aby   sa   kontaktoval   s jej   dcérou   na   adrese,   ktorú označila,

- 12.   januára   2004   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu JUDr. J. S.   okresnému   súdu   oznámila,   že   na   podanom   návrhu   trvá, a požiadala   o postúpenie   veci   Okresnému   súdu   Bratislava   III   z dôvodu miestnej príslušnosti,

- 5. februára 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. február 2004,

- 10. februára 2004 okresný súd uznesením pribral do konania K. Š.,

- 24. februára 2004   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   27.   august   2004 s náhradným   termínom   12.   október   2004,   s tým   že   do   tohto   termínu   sa pokúsi otca vypočuť prostredníctvom dožiadaného súdu,

- 1. apríla 2004 okresný súd nariadil pretlmočenie viacerých písomností do jazyka anglického,

- 17. mája 2004 boli okresnému súdu doručené preložené listiny od ustanoveného prekladateľa,

- 4. júna 2004   okresný   súd   uznesením   priznal   odmenu   ustanovenému prekladateľovi,

- 8. júla 2004 spis bol podľa rozvrhu práce na rok 2004 pridelený na prerokovanie a rozhodnutie JUDr. K. H.,

- 4. augusta 2004 bolo nariadené pojednávanie zrušené,

- 2. marca 2006 bolo zaslané dožiadanie ministerstvu spravodlivosti za účelom jeho vybavenia   príslušným   orgánom   pre   mesto   S.   v Austrálii,   zároveň   bolo oznámené   účastníkom   konania   na   strane   navrhovateľa,   že   okresný   súd vykonáva vypočutie otca prostredníctvom dožiadaného súdu, a preto bude pojednávanie nariadené až po vybavení jeho dožiadania,

- 30. marca 2006   bol   spísaný   úradný   záznam,   podľa   ktorého   ministerstvo spravodlivosti   telefonicky   požiadalo   o zistenie   štátnej   príslušnosti   otca prostredníctvom   matky   sťažovateľky,   v ten   istý   deň   okresný   súd   vyzval matku   sťažovateľky   na   oznámenie   tejto   skutočnosti,   ako   aj   oznámenie adresy sťažovateľky,

- 7. apríla 2006   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   matky,   v   ten   istý   deň okresný   súd   zaslal   výzvu   ministerstvu   spravodlivosti   i sťažovateľke   za účelom zistenia občianstva otca v roku 1998,

- 10. mája 2006 okresný súd zaslal výzvu matke sťažovateľky za účelom zistenia pobytu jej dcéry – sťažovateľky,

- 25. mája 2006 bolo okresnému súdu doručené podanie ministerstva spravodlivosti, v ktorom ho podrobne poučil o možnosti vykonania dôkazu výsluchu otca podľa platného právneho poriadku,

- 30.   mája   2006   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   matky   sťažovateľky na jeho výzvu,

- 6. júna 2006 bola okresným súdom sťažovateľke zaslaná výzva na oznámenie štátneho občianstva otca,

- 12. júna 2006 bola okresným súdom spísaná zápisnica, podľa ktorej sa na okresný súd dostavila sťažovateľka, ktorá uviedla, že jej otec je i naďalej štátnym občanom Slovenskej republiky, trvá na podanom návrhu, a taktiež uviedla údaje   týkajúce   sa   ukončenia   svojho   štúdia, požadovaného   výživného i aktuálnej adresy,

- 20. júna 2006 bolo Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   zahraničných   vecí“)   zaslané   dožiadanie   za   účelom   vykonania procesného úkonu   –   výsluchu   otca   Veľvyslanectvom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „veľvyslanectvo“),

- 22.   novembra   2006   požiadal   okresný   súd   ministerstvo   zahraničných   vecí o oznámenie stavu vybavenia jeho dožiadania,

- 12.   decembra   2006   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   ministerstva zahraničných vecí (žiadosť odstúpilo príslušnému orgánu, od ktorého však nedostalo odpoveď, opakovane ju tomuto orgánu postúpi),

- 11. januára 2007 predmetná vec bola pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2007 vyššiemu súdnemu úradníkovi,

- 13.   júna   2007   okresný   súd   požiadal   ministerstvo   zahraničných   vecí   o zaslanie oznámenia týkajúceho sa stavu vykonania dôkazu dožiadaním,

- 21. augusta 2007 okresný súd urgoval oznámenie z 13. júna 2007,

- 20. novembra 2007 ministerstvo zahraničných vecí v prílohe podania k uvedenej právnej   veci   zaslalo   okresnému   súdu   informáciu   austrálskej   strany k predmetnej veci,

- 10. decembra 2007 okresný súd požiadal veľvyslanectvo v C., aby mu oznámilo, aké písomné doplňujúce informácie treba doplniť v predmetnej veci z jeho strany,   aby   mohol   byť   otec   sťažovateľky   vypočutý   v rozsahu   podaného dožiadania a následne táto výpoveď zaslaná späť, z akého dôvodu je celá vec z austrálskej strany pozastavená a na akú dobu,

- 17. januára 2008 bol okresným súdom zaslaný e-mail veľvyslanectvu so žiadosťou o sprostredkovanie   spolupráce,   bez   ktorej   v ďalšom   konaní   nemožno postupovať,

- 2. mája 2008 bola okresnému súdu doručená odpoveď (v otázkach nie je jasná mena úhrady výživného sťažovateľky),

- 5. mája 2008 okresný súd reagoval na odpoveď austrálskej strany,

- 22.   júla   2008   bolo   potvrdené   doručenie   odpovede   austrálskou   stranou   s tým, že výsluch otca je nariadený na 25. august 2008.

Na   verejnom   zasadnutí   ústavného   súdu   konaného   27. novembra 2008   prítomná sťažovateľka uviedla, že konanie v predmetnej veci týkajúcej sa priznania výživného nebolo dosiaľ   právoplatne   skončené.   Vo   svojom   vyjadrení   sťažovateľka   taktiež   poukázala na skutočnosť, že nedisponovanie s prostriedkami výživného zo strany jej otca v dôsledku neprimeranej dĺžky napadnutého konania malo na jej život nepriaznivý vplyv znamenajúci rôzne   sociálne   dopady,   predovšetkým   v oblasti   možností   zabezpečenia   potrebného vzdelania.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A. V rámci   prvého   kritéria   predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným súdom   je   žaloba   o zvýšenie   výživného.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako zložitej   je skutkový   stav   veci   a platná   právna   úprava   relevantná na   rozhodnutie   o veci. Keďže   otec   dieťaťa   žije   trvale   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   právna   úprava relevantná   na   úpravu   konania   a na   rozhodnutie   vo   veci   je   o niečo   komplikovanejšia, než v prípadoch,   keď   účastníci   konania   žijú   na   území   Slovenskej   republiky.   Zákon č. 97/1963   Zb.   o medzinárodnom   práve   súkromnom   a procesnom   v znení   neskorších predpisov pri jeho aplikácii na okolnosti daného prípadu jednoznačne odkazuje na použitie slovenského právneho poriadku. Pokiaľ je účastník konania trvale žijúci v zahraničí, môže mať táto skutočnosť za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si   vyžaduje   súčinnosť   s orgánmi   cudzieho   štátu   (preklady   listín   do   cudzieho   jazyka a nariaďovanie   pojednávaní   s dostatočným   časovým   predstihom).   Ústavný   súd   na   túto skutočnosť, ktorá ovplyvnila preukazovanie skutkového stavu veci, prihliadol pri svojom rozhodovaní.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   okolností   tohto   prípadu   a predovšetkým   posudzovaní dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu sporu dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa a jeho neistého osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto sporu preto podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle a podľa názoru ústavného súdu   sa   mala prejaviť aj v starostlivejšom   a dôraznejšom   prístupe okresného súdu.

Náročnosť zisťovania skutkového stavu z dôvodu medzinárodného prvku v konaní, nemôže rozumne odôvodniť celkovú dĺžku konania okresného súdu o uvedenom návrhu na úpravu vyživovacej povinnosti, o ktorom dosiaľ ešte nebolo rozhodnuté a ktoré prebieha už trinásty rok. Uvedená doba je zjavne neprimeraná už len pri jej porovnaní s obvyklou dĺžkou trvania vyživovacej povinnosti rodičov k deťom.

B. Pri   hodnotení   podľa   druhého   kritéria   ústavný   súd   uvádza,   že   v   správaní sťažovateľky   nezistil   žiadne   také   okolnosti,   ktoré   by   mohli   byť   pri   jeho   rozhodovaní zohľadnené na jej ťarchu a v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k výraznejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé, takmer deväťmesačné, obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo od 11. októbra 1995 (spísanie návrhu matkou sťažovateľky do zápisnice pred okresným súdom) do 8. júla 1996 (spísanie ďalšieho návrhu s matkou sťažovateľky). V období trvajúcom viac ako šesť mesiacov od 14. januára 1998 (okresný   súd   uznesením   pribral   do   konania   prekladateľa   a nariadil   pojednávanie) až do 23. júla 1998 (nariadenie pojednávania okresným súdom) okresný súd nevykonával v tejto veci žiadne procesné úkony. Ďalšie obdobie trvajúce viac ako sedemnásť mesiacov od   3.   mája   2002   (okresným   súdom   boli   zaslané   viaceré   výzvy   účastníkom   konania) do 17. októbra 2003 (okresný súd zaslal výzvu sťažovateľke, či trvá na podanom návrhu z dôvodu dosiahnutia plnoletosti) bolo taktiež poznačené absolútnou nečinnosťou okresného súdu.   Bez   akékohokoľvek   dôvodu   okresný   súd   nevykonával   v predmetnej   veci   žiadne úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   merita   veci   aj   v   období   od   4.   augusta   2004   (zrušenie nariadeného pojednávania okresným súdom) až do 2. marca 2006, keď zaslal ministerstvu spravodlivosti dožiadanie, t. j. v období trvajúcom viac ako devätnásť mesiacov. Nečinnosť okresného súdu v už označených obdobiach trvajúca spolu viac ako štyri roky a tri mesiace (päťdesiatjeden   mesiacov)   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Preskúmavané   konanie   bolo   podľa   zistenia   ústavného   súdu   poznačené aj neefektívnou činnosťou, v dôsledku ktorej došlo k výraznému predĺženiu tohto konania. V súvislosti s neefektívnou činnosťou treba podľa ústavného súdu poukázať na skutočnosť, že   okresný   súd   8.   júla   1996   spísal   s predvolanou   matkou   sťažovateľky   nový   návrh na začatie konania (uvedený úkon bol prezentovaný ako odstránenie nedostatkov návrhu sťažovateľky). Efektivita tohto úkonu bola spochybnená v samotnom vyjadrení zákonnej sudkyne nachádzajúcom sa na č. l. 158 (159), v ktorom v súvislosti so spísaním nového návrhu s matkou sťažovateľky uviedla: „opätovne som predvolala matku a dňa 8. 7. 1996 (aby dátum spísania predchádzajúceho návrhu nebol taký starý) som s ňou spísala nový návrh   a po   opätovnom   preklade   a uvedení   prijímacieho   orgánu...   som   príslušné   listiny zaslala Ministerstvu spravodlivosti SR“.

O neefektívnej činnosti okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že 18. novembra 1997 bol spis v predmetnej veci vrátený späť okresnému súdu ako predčasne predložený, pretože odvolaním otca sťažovateľky napadnuté uznesenie nebolo doručené všetkým účastníkom konania, ako aj z dôvodu nepreukázania včasnosti podania odvolania otcom sťažovateľky, resp. dátumu doručenia uznesenia otcovi sťažovateľky.

Rovnako   prvý   a zatiaľ   jediný   rozsudok   okresného   súdu   z   1. augusta 1999   bol krajským súdom zrušený pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, jeho nedostatočné odôvodnenie   a v časti   pre   nepreskúmateľnosť,   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia krajský súd poukázal tiež na skutočnosť, že okresný súd svojím postupom v uvedenom konaní   nerešpektoval   ani   jeho   pokyny   uvedené   v rámci   odôvodnenia   uznesenia z 31. októbra 1997.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   konštatoval,   že   ak   je   konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti okresného   súdu,   postačuje   len   vymedzenie   najzávažnejších   období   takejto   neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   v predmetnej   veci   na   základe   uvedeného zohľadnil taktiež skutočnosť, že okresný súd mohol dôraznejším a sústredenejším postupom urýchliť konanie.

Vzhľadom skutočnosť, že na doterajšej dĺžke konania v predmetnej veci mali okrem uvedených období nečinnosti okresného súdu rozhodujúci podiel   aj viaceré už uvedené nedostatky v činnosti okresného súdu, ústavný súd posúdil predmetné konanie ako pomalé a neúčinné,   t.   j.   ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi   zavinenými   okresným   súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. S ohľadom na už uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľky bolo porušené.

IV.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní o uvedenom návrhu a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (predovšetkým povahu predmetu konania a podiel okresného súdu na vzniknutých prieťahoch) ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk   pre   sťažovateľku   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2008   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   podanie   na   súd)   priznal odmenu 2 x po 3 176 Sk vrátane úhrady režijného paušálu 2 x po 191 Sk, teda v celkovej v sume 6 734 Sk.

Sťažovateľka   sa   zúčastnila   verejného   pojednávania   konaného   27. novembra 2008, následne podaním doručeným ústavnému súdu 2. decembra 2008 požiadala aj o náhradu za spotrebované pohonné   hmoty   v sume   1 456 Sk.   V súlade   s   platnou   právnou   úpravou ústavný súd vypočítal náhradu za spotrebované pohonné hmoty, pričom pri ich výpočte vychádzal   zo   vzdialenosti   medzi   obcou   Klatová   Nová   Ves   a   Košicami   –   316 km (tam aj späť – 632 km) a z v technickom preukaze uvedenej spotreby pohonných hmôt (6,4 l/100 km), t. j. 40,448 l (spotrebované pohonné hmoty) x 32,5 Sk (cena pohonných hmôt)   =   1 314,60 Sk.   Náhrada   za   spotrebované pohonné   hmoty   bola   teda   sťažovateľke priznaná v sume 1 314,60 Sk a vo zvyšnej časti jej návrhu ústavný súd nevyhovel.

Celková náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje sumu 8 048,60 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008