znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 223/07-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Ž., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. J., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 9 C 6/02 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 241/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Ž. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. D. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 6/02 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 241/05. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 6/02-73 z 3. mája 2004 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu o určenie, že je nájomníkom konkrétne označeného   bytu.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Co 241/05-146 zo 16. novembra 2005 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.   4   Cdo   60/2007-188   z 28.   marca   2007   bolo   dovolanie   podané   sťažovateľom   proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné.

Podľa právneho názoru sťažovateľa správne malo byť súdne konanie zastavené pre nedostatok   pasívnej   legitimácie   žalovaného   subjektu.   Pokiaľ   sa   tak   nestalo,   došlo   tým k porušeniu označeného základného práva podľa dohovoru, resp. ústavy.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   dohovoru   a ústavy   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   6/02 a krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 241/05 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. januára 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom.   Keďže   rozsudky   týchto   súdov   nadobudli   právoplatnosť   ešte   13.   januára   2006 a sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až v auguste 2007, stalo sa tak nepochybne dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná by bola pravdepodobne situácia vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, avšak sťažovateľ toto uznesenie podanou sťažnosťou nenapáda.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007