znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 223/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť S., so sídlom B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2004 sp. zn. 1 Cdo 203/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2005 doručená   sťažnosť   S.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   právne   zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 23. novembra 2004 sp. zn. 1 Cdo 203/2004 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «S. (...) spravuje podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku,   v znení neskorších predpisov   (...)   a   zákona   č.   330/1991   Zb.   o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní pozemkového   vlastníctva,   obvodných   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a pozemkových   spoločenstvách,   v   znení   neskorších   predpisov   (...)   poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a v zmysle § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. zastupuje štát   a   neznámych   vlastníkov   v   konaniach   pred   súdom   vo   veciach   nehnuteľností   vo vlastníctve   štátu   uvedených   v   §   17   zákona   č.   229/1991   Zb.,   podielov   spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a poľnohospodárskych pozemkov, ktorých vlastník nie je známy. (...)

Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 17. 6. 2004 sp. zn. 8 Co 6/2004 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v právnej veci navrhovateľa S., proti odporcovi E. K. a spol. o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a   konanie   vo   veci   zastavil.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil tým, že návrh na súd podal za navrhovateľa - Slovenskú republiku niekto, kto na to nemal oprávnenie a tento nedostatok konania nie je možné odstrániť.

S. podal proti cit. uzneseniu dňa 7. 9. 2004 dovolanie. V dovolaní poukázal na ust. § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. z ktorého vyplýva, že SPF zastupuje v konaní pred súdom   štát   a   neznámych   vlastníkov,   ak   predmetom   konania   sú   nehnuteľnosti,   ktoré spravuje, resp. s ktorými nakladá. Poukázal na to, že zákonom č. 256/2001 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 330/1991 Zb., boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, či v konaniach pred súdmi zastupuje štát SPF alebo orgán štátnej správy podľa § 21 ods. 2 OSP, alebo či neznámemu vlastníkovi je potrebné ustanoviť opatrovníka.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (...)   ako   súd   dovolací   preskúmal   napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a v rozsudku 1 Cdo 203/2004 zo dňa 23. 11. 2004 (doručenom SPF dňa 11. 1. 2005) dospel k záveru, že dovolanie nebolo dôvodné.

NS SR v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že zákonného zástupcu štátu spravidla vymedzuje osobitný zákon tak, aby bolo zrejmé sp1nenie podmienky uvedenej v § 21 ods. 2 OSP „ktorého sa vec týka“. Zákonný zástupca štátu, ktorého sa vec týka, je teda ten orgán, so zákonnou náplňou činnosti ktorého priamo súvisí predmet súdneho konania. Podobným spôsobom je podľa názoru NS SR vymedzený predpoklad zákonného zastúpenia štátu pre SPF aj v ust. § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. SPF ako zákonný zástupca štátu musí v zmysle citovaného ustanovenia v konaní preukázať, že predmetom súdneho konania sú nehnuteľnosti uvedené v ust. § 17, v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., a že tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu. Uvedené predpoklady je potrebné skúmať v každom súdnom konaní individuálne a iba po ich preukázaní možno považovať SPF za zákonného zástupcu štátu (Slovenskej republiky). Aby v zmysle ust. § 34 ods. 14 zákona mohol S. zastupovať štát pre súdom – na základe zákonného poverenia, musí ísť o súdne konanie vo veciach   nehnuteľností,   ktoré   sú   vo   vlastníctve   štátu,   čiže   SPF   prináleží   oprávnenie zastupovať štát pred súdom vo všetkých veciach, keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu.

Podľa názoru NS SR z obsahu ust. § 34 ods. 14 zákona nemožno vyvodiť záver, že SPF má zákonné oprávnenie zastupovať štát v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho   práva   štátu   (napr.   v žalobách   na   určenie   vlastníckeho   práva,   ak   je   toto vlastnícke právo spochybňované).»

S právnym   názorom   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   nesúhlasí   a je   toho   názoru,   že: «V danom   prípade   ide   o kvázi   gramatický   výklad   ust.   §   34   ods.   14   zákona,   ktorý   je v rozpore s tým, čo chcel dosiahnuť zákonodarca prijatím zákona č. 256/2001 Z. z., ktorý menil   a dopĺňal   zákon   č.   330/1991   Zb.   Vyplýva   to   aj   z dôvodovej   správy   k uvedenému zákonu, kde sa v § 34 ods. 11 (v súčasnosti ods. 14) zákona „navrhuje výslovne uviesť, že pozemkový   fond   zastupuje   v konaní   pred   súdom   štát   alebo   neznámych   vlastníkov,   ak predmetom konania budú nehnuteľnosti, ktoré spravuje resp. s ktorými nakladá. Tým sa vylúčia   pochybnosti,   či   napríklad   v konaniach   o určenie   vlastníctva   koná   pred   súdom pozemkový   fond   alebo   orgán   štátnej   správy   (§   21   ods.   2   OSP),   alebo   či   neznámemu vlastníkovi   treba   ustanoviť   opatrovníka.   Obdobne   to   platí   aj   v prípade,   ak s nehnuteľnosťami nakladajú štátne organizácie lesného hospodárstva.

Uvedený   právny   názor   NS   SR   je   v rozpore   aj   s účelom   zriadenia   a celkového právneho postavenia SPF, vyplývajúceho z príslušných právnych predpisov, ako správcu nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu. Obsahom oprávnenia SPF „spravovať majetok štátu“ je podľa   nášho   názoru   aj   oprávnenie   vystupovať   v konaniach   pred   súdmi   aj   v prípadoch určovacích žalôb a týmto spôsobom sa brániť proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva,   v dôsledku   ktorých   došlo   k zmene   vlastníctva   pozemkov   a tým   aj   k zásahu   do oprávnenia SPF spravovať majetok štátu.

SPF   vedie   množstvo   súdnych   sporov   o určenie   vlastníckeho   práva,   v ktorých zastupuje   štát   alebo   neznámeho   vlastníka.   Do   prijatia   zákona   č.   256/2001   Z.   z.   súdy nejednotne posudzovali otázku zákonného zastúpenia štátu S., resp. neposudzovali jednotne vzťah lex specialis a lex generalis § 21 ods. 2 OSP na jednej strane a § 16 ods. 2 a 17 ods. 1 zák.   č.   180/1995   Z.   z.,   o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   v znení neskorších   predpisov,   na   strane   druhej.   Práve   prijatím   cit.   zákona,   ako   to   vyplýva   aj z dôvodovej správy, bola, resp. mala byť jednoznačne vyriešená otázka zastupovania štátu v konaniach pred súdmi, predmetom ktorých sú nehnuteľnosti uvedené v § 17 zákona č. 229/1991   Zb.   Zastávame   názor,   že oprávnenie   zastupovať   štát v predmetných   právnych veciach bolo jednoznačne dané SPF, teda ide o zákonné zastúpenie.

NS SR vo svojom rozhodnutí ďalšej konštatoval, že neobstojí tvrdenie dovolateľa o tom, že niet štátneho orgánu, ktorý by v daných prípadoch zastupoval štát, ak by to nebol SPF. Podľa jeho názoru, zákonné oprávnenie zástupcu štátu svedčí Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ako organizačnej zložke štátu na ústrednej úrovni podľa ust. § 7 ods. 2 písm. b) zák. č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého Ministerstvo financií   SR   zabezpečuje   výkon   štátnej   správy   vo   veciach   správy   majetku   štátu   vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére.

S takto určeným zákonným zástupcom štátu v prípade nehnuteľností uvedených v § 17 zák. č. 229/1991 Zb. opätovne nemôžeme súhlasiť. Pokiaľ ním nemôže byť SPF z dôvodu, že v prípade určovacích žalôb nejde už o nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu (§ 34 ods. 14 zák. č. 330/1991 Zb.), je ťažké pochopiť, na základe čoho dospel NS SR k názoru, že týmto zástupcom má byť Ministerstvo financií SR, a to z dôvodu, že zabezpečuje výkon štátnej správy vo veciach správy majetku štátu. Ak použijeme rovnaký výklad ako použil NS SR, tak aj   v týchto   prípadoch   predmetom   určovacích   žalôb   by   bol   majetok,   ktorý   neoprávnene prešiel na iného vlastníka a tým nie je vo vlastníctve štátu, a práve preto sa stal predmetom súdneho sporu.

Podľa názoru NS SR S. môže zastupovať štát len v súdnych konaniach vo veciach nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve štátu, čiže len keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu. Princípom určovacích žalôb podávaných SPF je, že majetok, ktorý by mal byť súlade so zákonom vo vlastníctve štátu a v správe SPF, je vo vlastníctve iných fyzických alebo právnických osôb, a teda je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva   v prospech   štátu.   Inak   povedané,   ak   by   nedošlo   zo   strany   iných   osôb k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva štátu, tento majetok by bol, tak ako iný majetok štátu, zapísaný vo vlastníctve štátu a v správe SPF. Pokiaľ sú nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu a v správe SPF, SPF predsa nemá dôvod podávať určovaciu žalobu. Bolo by nelogické, aby sa SPF nemohol domáhať ochrany vlastníckeho práva štátu len preto, že vlastnícke právo nie je už zapísané na štát a SPF nie je zapísaný ako správca, hoci všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že by to tak malo byť. Veď práve v tom je daný naliehavý právny záujem na podaní týchto žalôb. Okrem iného, navrhovateľ v konaní o určenie vlastníckeho práva musí preukázať svoje vlastníctvo (dôkazná povinnosť) a práve SPF, ktorému bola zákonom zverená povinnosť starať sa o majetok štátu vymedzený v § 17 v spojení s § 1 ods. 1   zákona   č.   229/1991   Zb.,   disponuje   príslušnými   informáciami   a dokladmi   na preukázanie vlastníckeho práva. Je preto logické, že zákonodarca zveril SPF zastupovať štát pred súdom aj v určovacích žalobách.

A naostatok Najvyšší súd SR zrejme dostatočne nerozlíšil konanie, ktorého výsledkom je   vydanie   deklaratórneho   rozhodnutia,   od   rozhodnutia   konštitutívneho.   Deklaratívne rozhodnutie   (§   80   písm.   c)   OSP)   je   výsledkom   toho,   že   sa   sťažovateľ   ako   účastník s úspechom dovolal práva na súdnu ochranu svojho porušeného alebo ohrozeného práva; ide o rozhodnutie, pre ktoré je rozhodujúci stav predprocesný. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím – rozsudkom 1 Cdo 203/2004 zo   dňa   23.   11.   2004   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   a to   zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1, a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Právo na   súdnu   ochranu   je   základným   a nevyhnutným   predpokladom   reálneho   uplatnenia všetkých ostatných základných práv a slobôd. Jeho zmyslom je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo   v súlade   so   zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú povinnosť   umožniť   každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   Ústavy   stal účastníkom súdneho konania. SPF bola postupom súdu táto možnosť odňatá, a preto sa podaním tejto sťažnosti domáha nápravy vzniknutého nezákonného stavu.

Vzhľadom na množstvo ukončených súdnych sporov o určenie vlastníckeho práva, v ktorých   SPF   zastupoval   štát   alebo   neznámeho   vlastníka,   môžeme   konštatovať,   že rozsudkom   NS   SR   došlo   k narušeniu   právnej   istoty   vytvorenej   už   nezmeniteľnosťou množstva právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorú je treba považovať za súčasť základného práva na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy   SR   a v širšom   kontexte   za   súčasť právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR.

S. vedie v súčasnosti cca 400 súdnych sporov o určenie vlastníckeho práva, pričom asi v polovici prípadov je legitimovaný aktívne. Rozhodnutím NS SR, ktorý je podľa nášho názoru v rozpore s platnou právnou úpravou, sa postavenie fondu ako zákonného zástupcu štátu stalo neistým. Dôsledkom takéhoto rozhodnutia môže byť skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa sa v dôsledku takto spochybnenej aktívnej legitimácie zo strany NS SR vôbec nebudú zaoberať meritom veci, ale konanie voči SPF zastavia, čím budú SPF spôsobené nemalé škody. Voči   rozsudku   1   Cdo   203/2004   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Právomoc zrušiť   dovolacie   rozhodnutie   NS   SR   z dôvodu,   že   ním   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa   môže   v zmysle   čl.   127   Ústavy   SR   len   Ústavný   súd.   Z uvedeného   dôvodu podávame túto sťažnosť.»

Na základe uvedených skutočností a argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyniesol v danej veci tento nález:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   23.   11.   2004   sp.   zn. 1 Cdo 203/2004 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23.   11.   2004   sp.   zn. 1 Cdo 203/2004 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6   312   Sk (5 302 Sk odmena za 2 úkony plus 1 010 Sk ako 19 % DPH), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z 23.   novembra   2004   sp.   zn.   1   Cdo   203/2004,   pričom   podstata námietok   sťažovateľa   spočíva   v tom,   že „s právnym   názorom   NS   SR“ uvedeným v napadnutom rozhodnutí „nemôžeme súhlasiť“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že: «Dovolateľ namietal tiež nesprávny právny názor odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že S. nemal v danej veci zákonné poverenie zastupovať štát. Poukazoval na znenie ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že S. zastupuje v konaní pred súdmi štát alebo neznámych vlastníkov, ak predmetom konania (a teda aj konania   o určenie   vlastníckeho práva)   sú   nehnuteľnosti,   ktoré   spravuje,   resp.   s ktorými nakladá. Uvedené dôvody zodpovedajú odvolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (nesprávne právne posúdenie veci).

Právne posúdenie veci je nesprávne,   ak odvolací súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd vo svojom uznesení vyslovil (v podstatnom) názor, že z ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. a § 17 zákona č. 229/1991 Zb. nevyplýva zákonné splnomocnenie S. zastupovať štát v konaní pred súdom v určovacej žalobe (t. j. v žalobe na určenie vlastníctva v prospech štátu), preto zrušil prvostupňový rozsudok a konanie zastavil z dôvodu, že neboli splnené podmienky konania (§ 21 ods. 2 v spojení s § 104 ods. 1 O. s. p.). Odvolacím súdom daný výklad ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. bol vecne správny, aj keď nebol dostatočne odôvodnený.

Účastníkom   občianskoprávnych   vzťahov   môže   byť,   okrem   ďalších   subjektov uvedených   v zákone,   aj   štát   (§   21   Obč.   zák.).   V tomto   prípade   je   štát,   ako   vyplýva z citovaného ustanovenia, právnickou osobou. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 O. s. p. za štát pred súdom koná pracovník toho štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu.

Z hľadiska označenia žalobcu neboli pochybnosti o tom, že S. vystupoval v konaní ako   subjekt   občianskoprávnych   vzťahov,   ktorý   nebol   odlišný   od   štátnych   orgánov a organizácií v súdnom konaní označovaných názvom štátu (Slovenská republika); tento bol po formálnej stránke označený s ďalším uvedením právnickej osoby, ktorá za neho (jeho menom) koná.

Z obsahu ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. vyplýva, že S. zastupuje štát   v konaniach   pred   súdom   vo   veciach   nehnuteľností   vo   vlastníctve   štátu,   uvedených v osobitnom predpise (§ 17 zákona č. 229/1991 Zb.).

Z bežného porovnania ustanovenia § 21 ods. 2 O. s. p. s ustanovením § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. je zrejmé, že ustanovenie § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. je k ustanoveniu § 21 ods. 2 O. s. p. „lex specialis“ už len vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 21   ods.   2   O.   s.   p.   hovorí   iba   o   „štátnom   orgáne“   a v súvislosti   s iným   ako   štátnym orgánom   neobsahuje   odkaz   na   osobitnú   právnu   úpravu.   Potom   zostáva   iba   vyložiť ustanovenie § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., či v prejednávanej veci bol S. zákonným zástupcom štátu (Slovenskej republiky).

Zákonného zástupcu štátu spravidla vymedzuje osobitný zákon tak, aby bolo zrejmé splnenie podmienky uvedenej v § 21 ods. 2 O. s. p. „ktorého sa vec týka“. Zákonný zástupca štátu, ktorého sa vec týka je ten orgán, so zákonnou náplňou činnosti, ktorého priamo súvisí predmet   súdneho   konania.   Podobným   spôsobom   je   vymedzený   predpoklad   zákonného zastúpenia štátu (pre S.) v ustanovení § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. S. (ako zákonný zástupca   štátu)   musí   v zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia   v konaní   pred   súdom preukázať, že predmetom súdneho konania sú nehnuteľnosti uvedené v ustanovení § 17 v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a že tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu (pozn. Najvyššieho súdu SR – podmienka existujúceho vlastníctva štátu vyplýva tak z § 17 zákona č. 229/1991 Zb. ako aj § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb.). Uvedené predpoklady je potrebné skúmať v každom súdnom konaní individuálne a iba po ich preukázaní možno považovať S. za zákonného zástupcu štátu (Slovenskej republiky). Aby v zmysle ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. mohol S. zastupovať štát pred súdom (na základe zákonného poverenia), musí ísť o súdne konania vo veciach nehnuteľností,   ktoré   sú   vo   vlastníctve   štátu.   Inými   slovami   povedané,   S.   prináleží oprávnenie zastupovať štát pred súdom vo všetkých veciach, keď je nesporná existencia vlastníckeho práva štátu. Z obsahu ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. preto nemožno vyvodiť záver, že S. má zákonné oprávnenie zastupovať štát v žalobách, ktoré sa týkajú   samotnej   existencie   vlastníckeho   práva   štátu   (napr.   v žalobách   na   určenie vlastníckeho práva, ak je toto vlastnícke právo spochybňované). Výklad ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. použitý žalobcom v dovolaní, ktorý sa vyhýba zákonnej formulácii („nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu“), je špekulatívny a nezodpovedajúci platnej zákonnej   formulácii.   Preto   záver odvolacieho súdu,   ktorý prvostupňový   rozsudok   zrušil a konanie zastavil pre nedostatok podmienok konania bol správny (viď R 48/1967). V prípade, ak podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje (vo význame nebude existovať) iný štátny orgán alebo organizácia, ktorej by svedčilo právo zákonného zástupcu štátu v danej veci, platí, že žalobu na určenie vlastníckeho práva štátu, pokiaľ   súvisí   s pozemkovými   úpravami,   možno   považovať   za   úkon,   ktorý   je   vyhradený Slovenskej republike – Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky [§ 9 ods. 1 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. v spojení s § 5 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) zákona č. 330/1991 Zb.]. Pokiaľ by v danej veci žaloba na určenie vlastníctva štátu nesúvisela s pozemkovými   úpravami,   zákonné   oprávnenie   zástupcu   štátu   by   svedčilo   Ministerstvu financií   Slovenskej   republiky,   ako   organizačnej   zložke   štátu   na   ústrednej   úrovni   podľa ustanovenia   §   7   ods.   2   písm.   b)   in   fine   zákona   č.   575/2001   Z.   z.,   v zmysle   ktorého Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   zabezpečuje   výkon   štátnej   správy   vo   veciach správy majetku štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére. Neobstojí preto ani tvrdenie dovolateľa o tom, že niet štátneho orgánu, ktorý by v danej veci zastupoval štát, ak by to nebol S.

Žalobcovi   sa   v dovolacom   konaní   nepodarilo   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zrušený   prvostupňový   rozsudok a konanie vo veci zastavené, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako nedôvodné   zamietol   (§   243b   ods.   1   veta   pred   bodkočiarkou   O.   s.   p.).   Predmetom dovolacieho prieskumu nebolo posúdenie žaloby z vecnej stránky.»

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   vo   veci   sťažovateľa. Uvedený   výklad   najvyššieho   súdu   však   nie   je   možné považovať za   odporujúci   čl.   46   ods.   1 ústavy.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   treba   ustanovenie § 34   ods.   14   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   330/1991   o pozemkových   úpravách, usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   obvodných   pozemkových   úradov,   pozemkovom fonde   a o pozemkových   spoločenstvách   v znení   neskorších   predpisov,   interpretovať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   toto   zákonné   ustanovenie   treba   vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľa je vo viacerých aspektoch skutočne   náležitá.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť,   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného,   pokiaľ   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým rozhodnutím malo dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba dodať, že práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého   navrhovateľ   namieta,   sa   možno   domáhať   len   v   medziach   a   za   podmienok ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (čl.   46   ods.   4   v   spojení   s čl.   51   ústavy). Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ neuplatnil svoje práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v danom prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005