znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 223/04-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu (v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 5 Tp 105/2003) a takto

r o z h o d o l :

1. Krajská prokuratúra v Trenčíne postupom v súvislosti so žiadosťou Ing. J. M. z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu (v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 5 Tp 105/2003)   p o r u š i l a   jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 630 Sk (slovom   trinásťtisícšesťstotridsať   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajská   prokuratúra v Trenčíne   p o v i n n á   mu vyplatiť na účet advokáta Mgr. R. T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 25. novembra 2004 č. k. I. ÚS 223/04-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej aj „krajská prokuratúra“)   v súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   z 25.   augusta   2003   o prepustenie z väzby na slobodu   [v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Tp 105/2003].

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Prešov zo dňa 14. 8. 2002,   ČVS   KUV-76/OVVK-2002   (ďalej   len   „Uznesenie   vyšetrovateľa   KÚV   PZ Prešov“)   bolo   podľa   §   160   ods.   1   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrP“) začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrZ“) na skutkovom základe uvedenom v Uznesení vyšetrovateľa KÚV PZ Prešov.

Uznesením prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 9. 10. 2002, č. k. IV/2 GPt 111/02-7,   v trestnej veci podvodu podľa § 250 ods.   1,   5 TrZ vedenej na Krajskej prokuratúre v Prešove pod sp. zn. Kv 47/02 bola táto vec podľa § 25 ods. 1 TrP (per analogiam)   Krajskej   prokuratúre   Prešov   odňatá   a prikázaná   na   výkon   prokurátorského dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní Krajskej prokuratúre Trenčín (ďalej len „Uznesenie GP“).

Opatrením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. 11. 2002, č. k. IV Gn 3146/02-3, bola podľa § 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoP“) vo veci podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 TrZ v súvislosti   s D.,   a.   s.   v konkurze,   v ktorej   koná   Odbor   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej trestnej   činnosti   oddelenie   vyšetrovania   B.   pod   číslom   konania   CVS:   VKE-14/ÚV- OVOZTČ-BB-2002, bola poverená výkonom prokurátorského dozoru Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „Opatrenie GP“).

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej   trestnej   činnosti   sekcie   justičnej   polície   PZ   Ministerstva   vnútra   SR   zo   dňa 9. 12. 2002,   ČVS   VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002   (ďalej   len   „Uznesenie   vyšetrovateľa“) bolo podľa § 160 ods. 1 TrP začaté trestné stíhanie a zároveň mi podľa § 163 ods. 1 TrP bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5 TrZ   v znení   účinnom   do   30.   9.   2002   na   skutkovom   základe   uvedenom   v Uznesení vyšetrovateľa.

Dňa 13. 12. 2002 prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín podal Okresnému súdu v Trenčíne návrh na moje vzatie do väzby. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 14.   12.   2002,   sp.   zn.   1   Tp   114/02   (ďalej   len   „Uznesenie   OS“)   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02 (ďalej len „Uznesenie KS“) som bol podľa § 68 ods. 1 TrP vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) TrP.

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej   trestnej   činnosti   sekcie   justičnej   polície   PZ   Ministerstva   vnútra   SR   zo   dňa 24. 4. 2003, ČVS VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, boli podľa § 23 ods. 3 TrP (per analogiam) s poukazom na § 20 ods. 1 TrP spojené na spoločné trestné konanie s mojou trestnou vecou (trestnou vecou sprenevery) aj trestné veci vraždy A. B., vraždy Š. H. a vraždy Z. N. (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa o spojení“).

1. 2. Podaním zo dňa 25. 8. 2003 som prostredníctvom svojho obhajcu požiadal o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „Žiadosť prvá“), a pre prípad nevyhovenia Žiadosti   prvej   žiadosť   o nahradenie   väzby   mojím   sľubom   (ďalej   len   „Žiadosť   druhá“; Žiadosť   prvá   a Žiadosť   druhá   spolu   ďalej   aj   ako   „Žiadosti“).   Žiadosti   boli   Krajskej prokuratúre Trenčín doručené dňa 27. 8. 2003.

Okresný   súd   v Trenčíne   bez   nariadenia   verejného   zasadnutia   dňa   9.   10.   2003 uznesením, sp. zn. 5 Tp 105/2003 (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol. Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa 14. 10. 2003 rovnako ako mojím dvom obhajcom.

Z odôvodnenia   Uznesenia   OSoŽ   vyplýva,   že   som   Žiadosti   podal   na   Okresný   súd v Trenčíne dňa 12. 9. 2003.»

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že v súvislosti s jeho žiadosťou z 25. augusta 2003 o prepustenie   z väzby   na   slobodu   bolo   postupom   krajskej   prokuratúry   porušené predovšetkým jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov, pričom   svoje   tvrdenie   aj   takto   zdôvodnil: «Podľa   môjho   názoru   záruky   čl.   5   ods.   4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané, keď moje Žiadosti boli Krajskou prokuratúrou Trenčín predložené Okresnému súdu Trenčín až dňa 12. 9. 2003, hoci Krajskej prokuratúre Trenčín boli doručené už dňa 27. 8. 2003. Krajská prokuratúra Trenčín teda predložila Žiadosti Okresnému súdu Trenčín až 17-ty deň po ich obdržaní, čo nezodpovedá pojmu „bez   meškania“   v zmysle   §   72   ods.   TrP   ani   pojmu   „urýchlene“   v zmysle   čl.   5   ods.   4 Dohovoru.   Takéto   prieťahy   spôsobené   Krajskou   prokuratúrou   Trenčín   v súvislosti s rozhodovaním o mojich Žiadostiach Okresným súdom Trenčín nemožno odôvodniť ani konkrétnymi okolnosťami danej trestnej veci.»

V súvislosti s namietaným porušením jeho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov sťažovateľ poukázal i na to, že „vzhľadom na právnu úpravu podľa   §   72   ods.   2   TrP   tým,   že   predloženie   Žiadostí   Krajskou   prokuratúrou   Trenčín Okresnému   súdu   Trenčín   trvalo   17   dní,   bolo   mi   tým   Krajskou   prokuratúrou   Trenčín neoprávnene bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím navyše nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite“.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   princípu   právneho   štátu,   práva   na   súdnu ochranu a práva na obhajobu postupom krajskej prokuratúry v súvislosti s jeho žiadosťou z 25.   augusta   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   poukázal   aj   na   to,   že „tým,   že predloženie   Žiadostí   Krajskou   prokuratúrou   Trenčín   Okresnému   súdu   Trenčín   od   ich obdržania   trvalo   17   dní,   Krajská   prokuratúra   Trenčín   mi   bránila   opätovne   požiadať o prepustenie z väzby (...).

Z posledne   uvedeného   vyplýva,   že Krajská   prokuratúra   Trenčín   zjavne   svojvoľným (právom neregulovaným) spôsobom porušovala povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia základných práv a slobôd tými subjektami, ktorým boli priznané. Svojvôľu a bránenie v uplatnení práv možno považovať za porušenie jednak čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ale aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR“.

1.3. Vzhľadom na uvedené podstatné okolnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vyniesol tento nález:

„1.   Krajská   prokuratúra   Trenčín   porušila   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Krajská   prokuratúra   Trenčín   porušila   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   1   ods.   1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000,- Sk, ktorú mu je povinná zaplatiť Krajská prokuratúra Trenčín do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajská prokuratúra Trenčín je povinná uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

1. 4. Sťažovateľ priznanie požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil nasledovne:

„1. Postupom Krajskej prokuratúry Trenčín došlo k porušeniu niekoľkých mojich ústavných práv, ako aj k porušeniu mojich práv chránených Dohovorom.

2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3.   Porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   možno   kvalifikovať   ako   jedno z najzávažnejších porušení Dohovoru.

4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany Krajskej prokuratúry Trenčín dolieha na   mňa   osobitne   nepriaznivo,   nakoľko   od   12.   12.   2002   som   zbavený   osobnej   slobody a nachádzam sa vo   väzbe   odlúčený   od   svojej   rodiny a priateľov,   to všetko   za osobitne sprísnených opatrení vzhľadom na dôvod kolúznej väzby.

5. K porušeniu mojich práv došlo postupom orgánu, ktorého úlohou je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb (§ 174 ods. 1 TrP, § 3 ods.   1,   ods. 2 ZoP,   § 18 ods. 1, ods.   2 ZoP). Vzhľadom na to som trpel pocitmi bezmocnosti,   menejcennosti   a bola   u mňa   v podstate   negovaná   dôvera   v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte.

6.   Krajská   prokuratúra   Trenčín   vyššie   uvedeným   spôsobom   postupovala   napriek tomu, že som ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca sa vo väzbe mohol legitímne   očakávať   zvýšenú   a osobitnú   starostlivosť   o ochranu   mojich   ústavných   práv a práv zaručených Dohovorom.

7. Osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú Krajská prokuratúra Trenčín svojvoľne nekonala.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: krajská   prokuratúra,   zastúpená   krajskou   prokurátorkou   JUDr.   V.   K.,   vyjadrením z 27. decembra 2004 č. k. 1 Kn 4035/2004-18 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom z 20. januára 2005.

2.   1.   Krajská   prokurátorka   vo   svojom   vyjadrení   uviedla,   že: «(...)   Preskúmaním obsahu ústavnej sťažnosti Ing. J. M. zo dňa 27. októbra 2003 v súvislosti s relevantnými skutočnosťami vyplývajúcimi z dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Trenčíne značka 1 Kv   59/02   mám   za   to,   že   v sťažnosti   poukazovaným   postupom   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne   neboli   porušené   práva   Ing.   J.   M.   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez zbytočných   prieťahov   ani   princíp   právneho   štátu   na   jeho   právo   na   súdnu   ochranu a obhajobu. (...)

Sťažovateľom uvádzané žiadosti boli Krajskej prokuratúre v Trenčíne doručené dňa 27. augusta 2003. (číslo listu 1006-1014 dozorového spisu Krajskej prokuratúry Trenčín zn. 1 Kv 59/02).

Dňa 10. septembra 2003 boli predmetné žiadosti predložené podľa § 72 odsek 2 Trestného   poriadku   Okresnému   súdu   v Trenčíne   (číslo   listu   1019),   nakoľko   dozorujúci prokurátor   týmto   nevyhovel.   Žiadosti   boli   Okresnému   súdu   v Trenčíne   doručené   dňa 12. septembra 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza (...) „Vzhľadom na uvedené mám za to, že postup   Krajskej   prokuratúry   Trenčín   ohľadne   mojich   žiadostí,   keď   ich   predložila Okresnému súdu Trenčín na rozhodnutie 17-ty deň po ich obdržaní a z toho vyplývajúce neprimerané predĺženie celkovej dĺžky konania o mojich Žiadostiach nebol súladný s čl. 5 ods. 4 Dohovoru“, na ktorom tvrdení stavia svoju ústavnú sťažnosť a namieta porušenie svojich práv garantovaných mu Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení dodatkových protokolov a Ústavou Slovenskej republiky.

V (...)   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   princípu   právneho   štátu, práva   na   súdnu   ochranu   a právo   na   obhajobu   zaručenú   článkami   1   odsek   1   v spojení s článkom 2 odsek 2 Ústavy SR a článkom 46 odsek 1 v spojení s článkom 50 odsek 3 Ústavy   SR.   Uvedené   porušenie   odôvodňuje   tým,   že   predloženie   jeho   žiadosti   Krajskou prokuratúrou v Trenčíne Okresnému súdu Trenčín trvalo 17 dní od ich obdržania, Krajská prokuratúra v Trenčíne mu bránila opätovne požiadať o prepustenie z väzby.

Uvedené   tvrdenie   je   však   jednak   nepravdivé   a jednak   zavádzajúce,   pretože nerešpektuje   technickú   realizovateľnosť   konania   a rozhodovania   orgánov   činných v trestnom konaní.

Tvrdenie   sťažovateľa   nie   je   pravdivé,   nakoľko   uvedenie   lehoty   „17-ty   deň   po obdržaní“   nezodpovedá   skutočnosti   a počítaniu   lehôt   podľa   relevantných   ustanovení procesnoprávnych noriem.

Podľa § 60 odsek 1 Trestného poriadku sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava deň,   v ktorom   sa   stala   udalosť   určujúca   začiatok   lehoty.   V danom   prípade   to   bol   deň doručenia Žiadostí sťažovateľa Krajskej prokuratúre v Trenčíne, teda 27. august 2003. Počítajúc lehoty počnúc daným dňom a končiac dňom doručenia žiadosti na Okresný súd v Trenčíne môžeme preto hovoriť maximálne o dĺžke 16-tich dní, kedy žiadosti boli súdu doručené v daný 16-ty deň, teda 12. septembra 2003.

Vezmúc však na vedomie konkrétne dni, u ktorých táto lehota plynula, je potrebné uviesť, že z týchto dní pripadlo šesť dní na dni pracovného pokoja a pracovného voľna, keďže 29. august a 1. september sú štátnymi sviatkami (§ 1 zákona č. 241/1993 Z. z. v znení neskorších   zmien),   31.   august   a 7.   september   pripadli   na   nedele   a 30.   augusta a 6. september na soboty. Navyše dozorujúci prokurátor Žiadosti sťažovateľa vybavil už dňa 10. septembra 2004 (správne 2003 pozn. ústavného súdu). V tento deň však zároveň došlo k zadržaniu ďalšieho obvineného v trestnej veci sťažovateľa podľa § 75 Trestného poriadku a začala plynúť 48 – hodinový lehota na rozhodnutie o zadržanej osobe, (čísla listov 1022 až 1050 dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Trenčíne značka 1 Kv 59/02). Písomnosti   týkajúce   sa   zadržanej   osoby   boli   na   Krajskej   prokuratúre   v Trenčíne prioritne   vybavované   práve   vzhľadom   na   plynutie   lehoty   48   hodín   a až   následne   boli vyexpedované žiadosti sťažovateľa na Okresný súd v Trenčíne.

Po prihliadnutí na všetky vyššie uvedené skutočnosti možno preto konštatovať, že o Žiadostiach sťažovateľa bolo na Krajskej prokuratúre v Trenčíne rozhodnuté v lehote 14- tich dní, presnejšie v lehote 8-ich pracovných dní.

V uvedenej lehote dozorujúci prokurátor okrem vybavovania ďalších trestných vecí za   účelom   rozhodnutia   o žiadostiach   sťažovateľa   musel   preštudovať   vyšetrovací   spis Prezídia Policajného zboru SR, Odboru boja proti korupcii Stred ČVS: VKE-14/OVOZTČ- BB-2002 a preskúmaním dovtedy vykonaných vyšetrovacích úkonov vyhodnotiť dôvodnosť ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa. (...)

Citujúc sťažovateľa (...) „i keď prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych okolností,   tieto   sú   v zásade   veľmi   krátke,   pričom   z hľadiska   čl.   5   odsek   4   Dohovoru nemožno   akceptovať   vôbec   žiadne   zbytočné   prieťahy.   Za   zodpovedajúce   čl.   5   odsek   4 považoval súd lehoty 14, resp. 18 dní (rozhodnutie súdu Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000) nie však už lehotu 23 dní (rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudok vo veci GB. a MB. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000). Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania od podania žiadosti až po právoplatnosť rozhodnutia“.

V danom prípade je potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti danej trestnej veci. Takýmito   okolnosťami   je   najmä   rozsiahlosť   spisového   materiálu.   V predmetnej   veci týkajúcej   sa   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   stíhaných   štrnásť   osôb,   bolo   vykonané množstvo   vyšetrovacích   úkonov,   ktoré   boli   obsiahnuté   vo   vyšetrovacom   spise.   Všetky dôkazné   prostriedky bolo   potrebné pri rozhodovaní   o žiadostiach   sťažovateľa zohľadniť a vyhodnotiť.   O žiadostiach   sťažovateľa   dozorujúci   prokurátor   rozhodol,   i keď   formálne rozhodnutie sa v takom prípade nevydáva, iba sa žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu predloží súdu. Uvedené rozhodnutie prokurátor urobil v lehote 14 dní, čo nijako nevybočuje z lehôt, ktoré za zodpovedajúce považuje i Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Vzhľadom   na   uvedené   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   nálezom   rozhodol,   že konaním Krajskej prokuratúry v Trenčíne v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa Ing. J. M. zo dňa 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na slobodu práva sťažovateľa podľa článku 5 odsek   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   z roku   1950   v znení dodatkových protokolov a článku 17 odsek 2 v spojení s článkom 48 odsek 2 z Ústavy SR, článkov 1 odsek 1 v spojení s článkom 2 odsek 2 Ústavy SR a článkov 46 odsek 1 v spojení s článkom 50 odsek 3 Ústavy SR, porušené neboli.

Podľa   §   30   odsek   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o Ústavnom   súde   v platnom   znení súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.»

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu krajskej   prokuratúry   uviedol,   že: «Dňa   5.   1.   2005   mi   bolo   prostredníctvom   právneho zástupcu doručené vyjadrenie Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2004 (ďalej len „Vyjadrenie   KP“)   vo   vyššie   uvedenej   veci.   Podľa   môjho   názoru   námietky   Krajskej prokuratúry Trenčín (ďalej aj ako „odporca“) nie sú dôvodné.

Vo   vyjadrení   KP   sa   v súvislosti   s mojimi   tvrdeniami   o porušení   mojich   práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom postupom odporcu okrem iného uvádza, že „(...) Uvedené tvrdenie je však nepravdivé a jednak zavádzajúce, pretože nerešpektuje technickú realizovateľnosť konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní. (...)“ V rozsudku   G.   B.   proti   Švajčiarsku   Súd   konštatoval,   že   ak   si   štát   v prípadoch zahrňujúcich prepustenie z väzby vyberie dvojúrovňové konanie obsahujúce na prvej úrovni rozhodovanie   prokurátorom   a na   druhej   rozhodovanie   súdom,   toto   nemôže   slúžiť   ako ospravedlnenie pozbavenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Je vecou štátu, aby si organizoval súdny systém spôsobom umožňujúcim jeho súdom vyhovieť požiadavkám vyplývajúcim   z čl.   5   ods.   4   Dohovoru   (rozsudok   Súdu   vo   veci   G.   B.   proti   Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 38).

Žiadosti som doručil odporcovi dňa 27. 8. 2003, ktorý ich dňa 12. 9. 2003 predložil Okresnému súdu v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne bez nariadenia verejného zasadnutia dňa 9. 10. 2003 uznesením, sp. zn. 5 Tp 105/2003 (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol a o Žiadosti druhej nerozhodol. Uznesenie OSoŽ mi bolo doručené dňa 14. 10. 2003 rovnako ako mojim dvom obhajcom. Proti   Uzneseniu   OSoŽ   som   dňa   17.   10.   2003   podal   prostredníctvom   môjho   obhajcu sťažnosť (ďalej len „Sťažnosť“). O mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 22 Tpo 26/03 na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29. 10. 2003 tak, že Uznesenie OSoŽ podľa § 149 ods. 1 písm. a) TrP zrušil a podľa § 72 ods. 2 TrP moju Žiadosť prvú zamietol s tým, že u mňa trvá dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1   písm.   b)   TrP   (ďalej   len   „Uznesenie   KSoS“).   O Žiadosti   druhej   nerozhodol   ani Krajský súd v Trenčíne. Uznesenie KSoS mi bolo doručené dňa 11. 11. 2003 rovnako ako mojím obhajcom (Uznesenie KSoS pripájam v prílohe).

Z uvedeného vyplýva, že konanie o preskúmaní zákonnosti môjho pozbavenia osobnej slobody celkovo trvalo od 27. 8. 2003 do 11. 11. 2003 (mutatis mutandis rozsudok Súdu vo veci Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54), teda 76 dní, čo nezodpovedá zárukám na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR.   Prieťahy   v konaní   o Žiadostiach   spôsobil   a moje   práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR porušil práve odporca, keď mu 16 dní (10 pracovných dní) trvalo predloženie Žiadostí súdu (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo veciach G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 37; M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11.   2000,   §§   40   –   41).   Tieto   prieťahy   spôsobené   odporcom   neboli   následným postupom Okresného súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne odstránené, aby konanie o Žiadostiach bolo možné ako celok považovať za urýchlené. Z týchto dôvodov neobstojí ani argumentácia   odporcu,   že „Uvedené rozhodnutie   prokurátor   urobil   v lehote   14 dní,   čo nijako   nevybočuje   z lehôt,   ktoré   za   zodpovedajúce   považuje   i Európsky   súd   pre   ľudské práva v Štrasburgu“.

Pokiaľ   ide   o odporcom   tvrdenú   rozsiahlosť   spisového   materiálu,   táto   námietka taktiež   neobstojí.   V prvom   rade   je   potrebné   uviesť,   že   je   vecou   odporcu,   aby   svoje oprávnenia   a povinnosti   ako   dozorujúceho   orgánu   nad   prípravným   konaním   trestným organizoval spôsobom, aby konanie o preskúmaní zákonnosti pozbavenia osobnej slobody ako celok vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 38). Z toho potom pre odporcu vyplývala povinnosť priebežne sa oboznamovať s vyšetrovacím spisom, aby i v rozsiahlych trestných veciach   vrátane   mojej   spojených   na   spoločné   konanie,   v ktorých   sú   obvinení   stíhaní väzobne,   bolo   rozhodované   o zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   urýchlene. Z identických dôvodov neobstojí ani argumentácia odporcu týkajúca sa plynutia lehoty na rozhodnutie   o zadržanej   osobne,   ktorou   bol   ďalší   obvinený,   v čase   vybavovania   mojich Žiadostí. Pre úplnosť je potrebné dodať, že predkladanie Žiadostí odporcom Okresnému súdu v Trenčíne po dobu 2 dní (od 10. 9. 2003 do 12. 9. 2003) za situácie, keď tak odporca ako aj Okresný súd v Trenčíne sídlia v tom istom meste, je v rozpore s povinnosťou konať vo väzobných veciach urýchlene.

Argumentácia   odporcu   rozsiahlosťou   spisového   materiálu   neobstojí   aj   z ďalšieho dôvodu. Návrhom zo dňa 23. 5. 2003, č. k. 1 Kv 59/02-763 odporca žiadal okrem iného aj predĺženie   lehoty   trvania   mojej   väzby   do   30.   11.   2003   (ďalej   len   „Návrh   KP   zo   dňa 23. 5. 2003“;   pripájam   v prílohe).   Nie   pochýb,   že   pred   podaním   Návrhu   KP   zo   dňa 23. 5. 2003 Okresnému súdu v Trenčíne sa odporca musel podrobne oboznámiť s celým spisovým   materiálom.   Odo   dňa   24.   5.   2003   do   dňa   27.   8.   2003   uplynuli   tri   mesiace a v tomto období boli vykonané nasledovné vyšetrovacie úkony:

-výsluch obvinených L., N. dňa 27. 5. 2003 v ÚVV L.

-výsluch svedkov – spolupracovníci Z. N. dňa 28. 5. 2003 v OR PZ P.

-výsluch svedkov R. Š., príslušníci OO PZ T., A. B. dňa 29. 5. 2003 na OO PZ T.

-rekonštrukcia a obhliadka miesta činu s obvineným J. L. dňa 30. 5. 2003 v obci Z.

-skúška na detektore lži s JUDr. M. H. dňa 10. 6. 2003 na KEÚ PZ P.

-konfrontácia G. – H. dňa 12. 6. 2003 v ÚVV L.

-výsluch svedka H. dňa 12. 6. 2003 v ÚVV L.

-rekonštrukcia s obvineným M. J. k vražde A. B., dňa 17. 6. 2003 na KR PZ K.

-konfrontácia S. – S. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

-výsluch svedka N. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

-výsluch svedka K. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

-výsluch svedka MUDr. Ď. dňa 18. 6. 2003 v KÚJP B.

-výsluch svedka K. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.

-výsluch riaditeľa pobočky Ľ., P. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.

-výsluch pracovníka DÚ P. dňa 19. 6. 2003 v OR PZ P.

-výsluch malol. N. dňa 23. 6. 2003 na OVOZTČ B.

-rekognícia N. – S. + opoznanie osobných vecí poškodeného N. dňa 23. 6. 2003 na OVOZTČ B.

-výsluch svedka S. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

-výsluch svedka – pracovník DÚ P. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

-výsluch JUDr. V. B. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

-výsluch spolupracovníka S. dňa 24. 6. 2003 na OR PZ P.

-výsluch Š. dňa 26. 6. 2003 v ÚVV B.

-výsluch rodičov obvinených, G., F. dňa 2. 7. 2003 na KÚJP PZ K.

-výsluch rodiča obvineného A. dňa 2. 7. 2003 na OO PZ S.

-výsluch rodičov obvinených L., S., N., J. dňa 3. 7. 2003 v OR PZ P.

-vydanie zbrane obvineným L. dňa 16. 7. 2003 na OR PZ P.

-výsluch obvineného G., H. k zmluve medzi spol. I. a S. dňa 17. 7. 2003 v ÚVV L. Väčšina uvedených úkonov sa týkala iných skutkov,   z ktorých boli v tom čase už obvinené konkrétne osoby, a ktoré boli spojené na spoločné konanie so skutkom, pre ktorý som   trestne   stíhaný.   Pre   úplnosť   dodávam,   že pre   podozrenie   z mojej   účasti   na   týchto ďalších   skutkoch   neexistovali   žiadne   dôvody.   Zápisnice   o úkonoch   týkajúcich   sa   týchto iných skutkov pre rozhodnutie (opatrenie) odporcu o Žiadostiach relevantné neboli, takže odporca   sa   nemusel   s nimi   oboznamovať,   a zohľadniť   a vyhodnotiť   skutočnosti   z nich vyplývajúce. I ak by som nebral do úvahy posledne uvedenú argumentáciu, oboznamovanie sa so všetkými zápisnicami o úkonoch vykonaných v období od 24. 5. 2003 do 27. 8. 2003, vyhodnotenie   skutočností   z nich   vyplývajúcich   a predloženie   Žiadosti   Okresnému   súdu v Trenčíne trvalo 16 dní (10 pracovných dní), čo nezodpovedá zárukám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.

Pokiaľ ide o moju požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20.000,- Sk (bod 3. petitu ústavnej sťažnosti) v súvislosti s porušením mojich práv, túto i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Súdu považujem za primeranú (napr. bod 2. písm. a) výroku rozsudku Súdu vo veci G. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000), pričom len konštatovanie porušenia namietaných ustanovení Dohovoru a Ústavy SR nepovažujem za dostatočnú satisfakciu.

I z dôvodov uvedených v tomto podaní zotrvávam na svojej sťažnosti.

Zároveň   týmto   udeľujem   svoj   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci, nakoľko od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ďalej v súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov,   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   a   §   11   ods.   2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb žiadam o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia   od   odporcu   za   tri   úkony   právnej   služby   (I.   prevzatie   a príprava   zastúpenia vrátane   prvej porady s klientom,   II.   písomné podanie na   súd týkajúce sa veci   samej   – spísanie ústavnej sťažnosti, III. stanovisko k vyjadreniu Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 20. 1. 2001 - správne 20. 1. 2005 pozn. ústavného súdu), pričom odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti je po 4.270,- Sk spolu s režijným paušálom vo výške 128,- Sk za jeden úkon právnej služby a odmena za spísanie stanoviska k vyjadreniu Krajskej prokuratúry Trenčín je 2.510,- Sk spolu s režijným paušálom vo výške 150,- Sk, t. j. sumu 11.456,- Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % - 2.176,60 Sk, celkom teda sumu 13.632,60 Sk.

Vzhľadom na posledne uvedené upravujem bod 4. petitu ústavnej sťažnosti a žiadam, aby Ústavný súd SR v bode 4. petitu ústavnej sťažnosti rozhodol takto:

4.   Ing.   J.   M.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   13.632,50   Sk (slovom   trinásťtisícšesťstotridsaťdva   korún   slovenských   šesťdesiat   halierov),   ktorú   je Krajská   prokuratúra   Trenčín   povinná   uhradiť   jeho   advokátovi   Mgr.   R.   T..   na   účet   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Z listinných   dôkazov   predložených   sťažovateľom   a z   dozorového   spisu   krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 59/02 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Sťažovateľ podaním z 25. augusta 2003 prostredníctvom svojho obhajcu požiadal o prepustenie z väzby eventuálne (pre prípad nevyhovenia tejto žiadosti) o nahradenie väzby jeho sľubom. Uvedené žiadosti boli krajskej prokuratúre doručené 27. augusta 2003.

2.   Pretože   dozorujúci   prokurátor   uvedeným   žiadostiam   sťažovateľa   nevyhovel, predmetné   žiadosti   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   (ďalej   len   „TP“)   predložil okresnému   súdu   na   rozhodnutie.   Predloženie „žiadosti   o prepustenie   z väzby“ bolo okresnému súdu doručené 12. septembra 2003.

3.   Okresný   súd   bez   nariadenia   verejného   zasadnutia   9.   októbra   2003   uznesením sp. zn.   5   Tp   105/2003   rozhodol   tak,   že   podľa   §   72   ods.   2   TP   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby   jeho   sľubom   uvedeným   uznesením   nerozhodol.   Uznesenie   bolo   doručené sťažovateľovi 14. októbra 2003, rovnako ako jeho dvom obhajcom.

4.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   9.   októbra   2003   sp.   zn.   5   Tp   105/2003 sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu 17. októbra 2003 sťažnosť.

5.   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o uvedenom   opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 22 Tpo 26/03 29. októbra 2003 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 149 ods. 1 písm. a) TP zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že u neho naďalej trvá dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) TP. O žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby jeho sľubom ani krajský súd uvedeným uznesením nerozhodol. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi ako i jeho obhajcom doručené 11. novembra 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania pred ústavným súdom   bolo posúdenie,   či   postupom   krajskej prokuratúry v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 25. augusta 2003 o prepustenie z väzby na   slobodu   (v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   Tp   105/2003)   došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy.

1. K   porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí   byť   v danom   prípade   hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti   zbavenia slobody   a nariadené jeho ukončenie,   ak sa   ukáže ako   nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Vychádzajúc z vyššie uvedených konkrétnych okolností prípadu a z judikatúry ESĽP bolo treba trvanie konania o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby na krajskej prokuratúre sťažovateľa považovať v kontexte celkovej dĺžky tohto konania za neprimerané. Vzhľadom na to, že sťažovateľ vytýkal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru iba vo vzťahu ku krajskej   prokuratúre, bolo potrebné predovšetkým   zaoberať sa   napadnutým konaním vedeným na krajskej prokuratúre. Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na krajskej   prokuratúre   bol   16   dní,   ktorá   skutočnosť   by   sama   osebe   nemusela   znamenať porušenie   čl.   5   ods. 4   dohovoru.   Keďže   krajský   prokurátor   žiadostiam   sťažovateľa o prepustenie z väzby, eventuálne o nahradenie väzby jeho sľubom nevyhovel, predmetné žiadosti   predložil   okresnému   súdu   na   rozhodnutie.   Napokon   v dôsledku   odvolania sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o   predmetných   žiadostiach   sťažovateľa rozhodol krajský súd, ktorého uznesenie bolo sťažovateľovi a jeho obhajcom doručené po uplynutí   76   dní   od   podania   týchto   žiadostí.   Ak   sa   o zákonnosti   väzby   rozhoduje   na viacerých stupňoch, lehota končí až konečným rozhodnutím súdu, ale posudzuje sa globálne (napr.   Navarra   v.   Francúzsko,   rozsudok   z 23.   novembra   1993).   Ústavný   súd   preto zdôrazňuje, že postup krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu v danej veci bolo treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať. Vychádzajúc z takéhoto kontextu potom napadnutý postup krajskej prokuratúry vzhľadom na všetky okolnosti danej veci (aj na to, že súdy   svojím liknavým postupom tiež neodstránili postup krajskej prokuratúry poznačený prieťahmi) nemožno považovať za urýchlený v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajská prokuratúra porušila čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako to je uvedené pod bodom 1 tohto nálezu.

2. K namietanému   porušeniu čl. 17 ods.   2 v   spojení s   čl. 48 ods.   2, čl. 1 ods. 1 v   spojení s   čl. 2 ods. 2 a   čl. 46 ods. 1 v   spojení s   čl. 50 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. (...)

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   pomalým   postupom   krajskej   prokuratúry   došlo   aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva obhajovať sa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Tým zároveň mal byť porušený aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ svoj názor zakladá na tej skutkovej   okolnosti,   že   zdĺhavosťou   konania   o preskúmanie   dôvodnosti   trvania   väzby krajskou prokuratúrou bol pozbavený možnosti každých 14 dní žiadať nanovo o prepustenie z väzby.

Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy“ (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Ústavný   súd   už   v bode   III.   1   tohto   nálezu   vyslovil,   že   krajská   prokuratúra v napadnutom konaní porušila čl. 5 ods. 4 dohovoru, a teda postup krajskej prokuratúry nezodpovedá ani kritériám urýchleného rozhodovania o väzbe vyplývajúcim z čl. 17 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie ústavy zabezpečuje obdobnú ochranu.

Okrem   dosiaľ   uvedeného   treba   konštatovať,   že   pomalým   postupom   krajskej prokuratúry   bol   sťažovateľ   zbavený   aj   možnosti   opakovať   svoju   žiadosť   o prepustenie z väzby v periodických lehotách vyplývajúcich zo zákona, lebo táto možnosť je viazaná na právoplatné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti (mutatis mutandis I. ÚS 34/04). Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby a sťažovateľ bol zbavený aj možnosti   opakovať   svoju   žiadosť   o prepustenie   z väzby   v periodických   lehotách vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 1 tohto nálezu.

Naproti tomu nebolo možné v tejto súvislosti vysloviť aj porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ústavy,   lebo   tieto   ustanovenia   sú   v pomere   generality k špeciálnemu ustanoveniu zakotvenému v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd napokon nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať ani otázkou porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.

3. K   primeranému finančnému zadosťučineniu

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva   alebo slobody   nie je už možné napraviť.   To   znamená, že neprichádza   do   úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Napriek   vyššie   citovanej   zásade   v danom   prípade   ústavný   súd   nepovažoval za súladné   s princípom   spravodlivosti   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v danom prípade podiel krajskej prokuratúry na porušení práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy je relatívne najmenší, pričom všeobecné súdy, ktoré tiež rozhodovali o predmetnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, za účastníkov tohto konania označené neboli. Preto by nebolo spravodlivé za danej situácie priznať sťažovateľovi právo na primerané finančné   zadosťučinenie.   Z rovnakých   dôvodov   už   samotné   vyslovenie   porušenia základných práv považoval ústavný súd za postačujúce.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

4.   K   náhrade trov konania

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške zaokrúhlene 13 630 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 31. októbra 2003 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 20. januára 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 4 270 Sk a režijný paušál dvakrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha sťažovateľovi suma 8 796 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný   paušál   150   Sk   (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu 11 447 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 2 174,93 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 13 630 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005