znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kanceláriaJUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokátJUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základnéhopráva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konanívedenom pod sp. zn. 14 Er 626/2010 a jeho uznesením z 29. januára 2013 (Rvp 2942/2016),postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 25/2014 a jehouznesením z 27. mája 2014 (Rvp 2942/2016) a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Oboer 88/2015 a jeho uznesenímzo 17. decembra 2015 (Rvp 2942/2016), ako aj postupom Okresného súdu Lučenecv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011(Rvp 2945/2016), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 2 CoE 176/2011 a jeho uznesením z 30. septembra 2011 (Rvp 2945/2016)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.2 Oboer 419/2014 a jeho uznesením z 15. decembra 2015 (Rvp 2945/2016) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedenépod sp. zn. Rvp 2942/2016 a sp. zn. Rvp 2945/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2942/2016.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnostipodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základnéhopráva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupomOkresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 626/2010 a jeho uznesenímz 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.9 CoE 25/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 (sťažovateľka v podanej sťažnosti mylneuvádza dátum„17. mája 2014“, a nie správny dátum„27. mája 2014“, pozn.) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 1 Oboer 88/2015 a jeho uznesením zo 17. decembra 2015, ako aj postupomOkresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1102/2010 a jeho uznesenímz 21. januára 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 2 CoE 176/2011 a jeho uznesením z 30. septembra 2011 a postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 419/2014 a jeho uznesením z 15. decembra2015 (ďalej len „okresné súdy“ a „označené/napadnuté uznesenia okresných súdov“,„krajské súdy“ a „označené/napadnuté uznesenia krajských súdov“ a „označené/napadnutéuznesenia najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickouosobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s tam označenými fyzickýmiosobami (ďalej len „povinní“) poistné zmluvy obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku,podľa ktorej všetky spory súvisiace s poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovskýmsúdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nárokyproti povinným, ktoré jej boli priznané rozhodcovskými rozsudkami Arbitrážneho súduKošice o uložení povinnosti povinných zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné spolu s úrokmiz omeškania, ako i s trovami rozhodcovských konaní.

Sťažovateľka v podaných sťažnostiach zdôrazňuje, že povinní vlastnoručne podpísaliosobitné zmluvné dojednania k poistným zmluvám, v ktorých bola rozhodcovská doložkapísomne dohodnutá osobitne a oddelene od textu všeobecných zmluvných podmienokči samotnej poistnej zmluvy, pričom tieto osobitné dojednania povinní nemuseli vôbecpodpísať.

3. Ako ďalej uvádza, príslušní súdni exekútori na jej návrhy podali na okresnýchsúdoch žiadosti o vydanie poverení na začatie exekúcií. Exekučným titulom bolirozhodcovské rozsudky Arbitrážneho súdu Košice. Okresné súdy označenými uzneseniamižiadosti súdnych exekútorov zamietli„... bez účasti sťažovateľky, bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby vôbec preskúmali rozhodcovské spisy o rozhodcovskom konaní, bez toho, aby dali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, bez toho, aby vykonanie exekúcie namietali povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní, bez toho, aby umožnil v zmysle zákona oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky ako to vyžaduje Občiansky zákonník a bez toho, aby riadne zisťoval skutkový stav a konkrétne okolnosti prípadu a uzavretia rozhodcovskej doložky.“.

4. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania,o ktorých rozhodli krajské súdy tak, že potvrdili označené uznesenia okresných súdov,avšak opätovne bez toho, aby vo veci vykonali pojednávanie, a bez toho, aby riadnezohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadov. Sťažovateľka následne proti označenýmuzneseniam krajských súdov podala dovolania z dôvodu odňatia možnosti konaťpred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričomnajvyšší súd napadnutými uzneseniami podané dovolania sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy nevychádzali z obsahu rozhodcovských spisov,ale nanovo konštruovali skutkový stav, pričom k nimi získaným listinným dôkazom sasťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Označené okresné súdy tak vykonali kontrolupostupu rozhodcovského súdu a dospeli k úplne opačným právnym záverom. Takýto postupje podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazujena judikatúru najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, ktorá s vecou súvisí(napr. II. ÚS 499/2012).

5. Sťažovateľka následne, argumentujúc rozhodovacou praxou súdov, rozporujezávery napadnutých uznesení tak okresných súdov a krajských súdov, ako i najvyššiehosúdu a zastáva názor, že ich postup bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskejúnie (ďalej len „ESD“). V kontexte uvedeného pozornosť ústavného súdu upriamujena rozhodnutie ESD C 472/11 „Csipai“,„... kde je jasne uvedené, že akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“.

6. Sťažovateľka taktiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými uzneseniamivšeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného právapodľa čl. 20 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v ich dôsledkusa jej zákonné nároky na úhrady dlžných poistných, ako aj jej ďalšie nároky voči povinnýmstali súdne nevymožiteľnými.

7. V petite podaných sťažností sťažovateľka s ohľadom na už uvedené skutočnostižiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohtorozhodnutia označených práv napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, ktoré ďalejzruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

11. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 2942/2016 a sp. zn. Rvp 2945/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,ako i obsahovú stránku napadnutých uznesení všeobecných súdov, proti ktorým tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to jeuvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov a ich napadnutými uzneseniami

12. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

13. Pokiaľ ide o postup okresných súdov a označené uznesenia okresných súdov,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možnépodať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňoupodané sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov a ich napadnutými uzneseniami

14. Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostísmerujúcich proti postupu krajských súdov a ich označeným uzneseniam bral do úvahyneskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými najvyšší súddovolania sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosti v tejto časti za oneskorené, pretoželehota na podanie sťažností vo vzťahu k napadnutým uzneseniam krajských súdov jev prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozrirozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolaciehosúdu. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam označených krajských súdov ústavný súdodvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51,52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začneplynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a jepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.Ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutýmrozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam označenýchkrajských súdov (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).

15. Ústavný súd preto sťažnosti v časti namietajúcej označené uznesenia krajskýchsúdov ako súdov odvolacích nepovažoval za oneskorene podané.

16. Označenému postupu a uzneseniam krajských súdov sťažovateľka vytýkapredovšetkým neodstránenie nedostatku v postupe okresných súdov spočívajúcejv nenariadení pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdnych exekútorov o udeleniepoverení na vykonanie exekúcií. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie vecikrajskými súdmi, ktoré sa stotožnili s právnym názorom okresných súdov o absolútnejneplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

17. Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávaniea neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súdprvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovaniapovinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom.Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svojpostup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnostidovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

18. Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť ajv dovolaní proti uzneseniam krajských súdov, ktoré podľa jej názoru ako súdy odvolaciekonkretizovaný nedostatok postupu okresných súdov nenapravili.

Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosťsťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom zaoberalnajvyšší súd ako súd dovolací. Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy preto nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupua uznesení krajských súdov, keďže na základe podaných dovolaní predmetné námietkypreskúmal najvyšší súd. V tejto časti musel ústavný súd sťažnosti odmietnuť pre nedostatoksvojej právomoci na ich prerokovanie.

19. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahuk všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnouinštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aképrávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, žepri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).

20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

21. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpoviena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

22. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

23. Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavneneopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietanýchpochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnejmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

24. Z predložených listín vyplýva, že súdni exekútori v uvedených veciach doručiližiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií o vymoženie konkrétnych súms príslušenstvami na základe exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov. Okresnésúdy napadnutými uzneseniami žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverenína vykonanie exekúcií zamietli z dôvodu, že rozhodcovské doložky boli už v čase ichuzatvárania neprijateľnými podmienkami a ako také boli už od počiatku neplatné v zmysle§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmlúv.

Rozhodcovské konania, ktorých výsledkom boli exekučné tituly, sa teda uskutočnilibez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovské rozsudky vydanév takýchto konaniach nemôžu byť exekučnými titulmi na vykonanie exekúcií.

25. Sťažovateľka podala proti označeným uzneseniam okresných súdov odvolaniana príslušných krajských súdoch, v ktorých primárne namietala nezákonnosť napadnutýchuznesení okresných súdov.

Krajské súdy po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresných súdovbez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP dospeli k záveru,že odvolania sťažovateľky nie sú dôvodné, a napadnuté uznesenia okresných súdovpotvrdili ako vecne správne.

26. Odôvodnenia napadnutých uznesení krajských súdov, s ktorým sa ústavný súdpodrobne oboznámil, nemajú však v žiadnom prípade arbitrárny charakter.

27. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra ESD vychádza z predpokladu, žekontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovaťex offo,pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu,z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sas takýmto prístupom a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajských súdov vyslovenýmv odvolacích konaniach nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť právny názor krajských súdov svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010,II. ÚS 134/09).

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorkrajských súdov iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavnenekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

28. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daných prípadov (právoplatnérozsudky rozhodcovského súdu v právnych veciach spotrebiteľov, pozn.) z uvedenéhovyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitýchokolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovaniao návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z.o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu,ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom ESD (bod 5)považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých uznesení krajských súdov.

29. Vzhľadom na už uvedené bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné sťažnostiv tejto ich časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

II.D K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami

30. Proti napadnutým uzneseniam krajských súdov podala sťažovateľka dovolanianajvyššiemu súdu, ktorý ich odmietol ako neprípustné, pričom poukázal na svoje skoršierozhodnutia podané v obdobnej veci.

31. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolaciehokonania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

32. Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, ktorýminajvyšší súd dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnuskutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu označené uznesenia najvyššieho súdu a ichodôvodnenia sú určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanoviskok podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a pretoani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následokporušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľky.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tierozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

33. K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať predsúdom (ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadeniapojednávania pred okresnými súdmi a prekvapivosti posúdenia exekučných titulovokresnými súdmi na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriťsa k takémuto právnemu posúdeniu vecí pred rozhodnutím okresných súdov) je potrebnéuviesť, že ústavný súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentáciejednotlivých senátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutýchveciach pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v plénestanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnomsúde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktoromuviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosťkonania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutáv odvolacom konaní.“

34. Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, je potrebnékonštatovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú v súlade s materiálnymi limitmioznačených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta (bod 1).

V posudzovaných konaniach nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdomz dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresné súdy v označenýchkonaniach nenariadili pojednávania na účely vykonávania dokazovania, sťažovateľkapo oboznámení sa s výsledkamiex offošetrení a právneho posúdenia v napadnutýchuzneseniach okresných súdov mala možnosť sa k záverom okresných súdov vyjadriťv odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanieako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnostikonať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých uznesení teda dospel k prijateľnémuprávnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktorý ajprimeraným spôsobom odôvodnil.

35. Vzhľadom na použitie argumentácie sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosťaplikácie jednotlivých judikátov ESD všeobecnými súdmi v jej veci a ktorú predniesla ažv konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať,pretože, ako už bolo uvedené, mu v tom bráni princíp subsidiarity.

36. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

37. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákonao ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovanéhozástupcu s návrhmi doručila i splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konanípred ústavným súdom, predmetné splnomocnenia boli udelené výlučne len na zastupovaniesplnomocniteľa„... pri uplatnení základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky porušených v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 14 Er 626/2010(Rvp 2942/2016, pozn.), respektíve na Okresnom súde Lučenec sp. zn. 6 Er 1102/2010(Rvp 2945/2016, pozn.).

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presnevymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretímosobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenia udelenéadvokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórne náležitostinávrhov na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnomsúde) neboli udelené na zastupovanie sťažovateľky vo veci namietaného postupu krajskýchsúdov a ich napadnutých uznesení, ako i vo veci namietaného postupu najvyššieho súdua jeho napadnutých uznesení.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosti v týchto častiachvykazujú i nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, a preto ich z uvedeného dôvoduústavný súd mohol rovnako už pri ich predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimiústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e:Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016