znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, Advokátska kancelária MULARČÍKA PARTNERI,   s. r. o.,   Námestie   Martina   Benku   15,   Bratislava,   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom   pod sp. zn. 44 C 167/2007a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacomkonaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jeho rozsudkom z 19. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007a jeho rozsudkom z 9. apríla   2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jeho rozsudkom z19. januára 2015.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenompod sp. zn. 44 C 167/2007   svojím   rozsudkom   z   9.   apríla   2014   určil   neplatnosť   štyrochpostupne   uzavretých   kúpnych   zmlúv,   predmetom   ktorých   bol   prevod   bytu   spoluso spoluvlastníckym   podielom   k   spoločným   častiam   a   zariadeniam   bytového   domua k pozemku nachádzajúceho sa na ulici ⬛⬛⬛⬛, a určil, že predmetnýbyt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do dedičstva po, ktorý bol predávajúcim podľa v poradí prvej kúpnej zmluvy. Sťažovateľ bolkupujúcim   a   v   katastri   nehnuteľností   evidovaným   vlastníkom   predmetného   bytu   ajso spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku podľa v poradí poslednej štvrtej kúpnejzmluvy.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   vedenom   podsp. zn. 6 Co 800/2014   svojím   rozsudkom   z   19.   januára   2015   rozsudok   okresného   súdupotvrdil vo výroku o určení, že predmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na domea pozemku patrí do dedičstva po ⬛⬛⬛⬛, a zrušil vo výrokoch, ktorými saurčovala neplatnosť štyroch kúpnych zmlúv, a v tomto rozsahu vrátil vec okresnému súdu naďalšie konanie.

Podľa   sťažovateľa   boli   porušené   ním   označené   práva   postupom   okresného   súduv konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014, ako ajpostupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jehorozsudkom z 19. januára 2015.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnych   skutkovýcha právnych   záveroch   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktoré   svoje   rozhodnutia   oprelio zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet bez vysporiadania sas možnosťou   jej   prelomenia   s   ohľadom   na   posúdenie   a   vyhodnotenie   dobromyseľnostisťažovateľa ako nadobúdateľa predmetu kúpy. Sťažovateľ poukázal na judikatúru Ústavnéhosúdu Českej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 2219/2012, sp. zn. I. ÚS 143/07, sp. zn. II. ÚS165/11, sp. zn. I. ÚS 3061/11, sp. zn. IV. ÚS 42/09), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 71/2011). Porušenie svojich práv namietal sťažovateľ ajnedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu aj rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III z 09.04.2014 pod sp.zn.: 44C 167/1997 a Krajského súdu v Bratislave z 19.01.2015 pod sp. zn. 6Co/800/2014, boli porušené základné práva ⬛⬛⬛⬛ garantované 11 ods. 1, a čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   6.   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľud   práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 09.04.2014 pod sp.zn.: 44C 167/2007 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19.01.2015 pod sp.zn.: 6Co/800/2014 sa zrušuje.

Okresný   súd   Bratislava   III   a   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   k   rukám   advokáta   JUDr.   Ondreja   Mularčíka z Advokátskej kancelárie MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostínávrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).Až na   výnimky,   ktoré   v   danej   veci   nie   sú   relevantné,   je   ústavný   súd   pritom   viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanieosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnymzástupcom,   ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručilrozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje (rozsudok okresného súdu a rozsudok krajskéhosúdu).

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinnýodstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010,II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010,   III. ÚS 206/2010,   IV. ÚS 159/2010,IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesenísp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitostiúkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostávav platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, akide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   musel   mať   vedomosťo náležitostiach,   ktoré   musí   spĺňať   sťažnosť,   aby   mohla   iniciovať   konanie   predústavným súdom, nielen z dôvodov už uvedených, ale tiež preto, že už v iných konaniachvedených   pred   ústavným   súdom   vystupoval   ako   právny   zástupca   sťažovateľov   (napr.III. ÚS 626/2014, IV. ÚS 280/2014, IV. ÚS 800/2013, II. ÚS 600/2013 atď.)

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   takénedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015