SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 222/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, Advokátska kancelária MULARČÍKA PARTNERI, s. r. o., Námestie Martina Benku 15, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacomkonaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jeho rozsudkom z 19. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jeho rozsudkom z19. januára 2015.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní vedenompod sp. zn. 44 C 167/2007 svojím rozsudkom z 9. apríla 2014 určil neplatnosť štyrochpostupne uzavretých kúpnych zmlúv, predmetom ktorých bol prevod bytu spoluso spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a zariadeniam bytového domua k pozemku nachádzajúceho sa na ulici ⬛⬛⬛⬛, a určil, že predmetnýbyt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do dedičstva po, ktorý bol predávajúcim podľa v poradí prvej kúpnej zmluvy. Sťažovateľ bolkupujúcim a v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom predmetného bytu ajso spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku podľa v poradí poslednej štvrtej kúpnejzmluvy.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd v odvolacom konaní vedenom podsp. zn. 6 Co 800/2014 svojím rozsudkom z 19. januára 2015 rozsudok okresného súdupotvrdil vo výroku o určení, že predmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na domea pozemku patrí do dedičstva po ⬛⬛⬛⬛, a zrušil vo výrokoch, ktorými saurčovala neplatnosť štyroch kúpnych zmlúv, a v tomto rozsahu vrátil vec okresnému súdu naďalšie konanie.
Podľa sťažovateľa boli porušené ním označené práva postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014, ako ajpostupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jehorozsudkom z 19. januára 2015.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnych skutkovýcha právnych záveroch okresného súdu a krajského súdu, ktoré svoje rozhodnutia oprelio zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet bez vysporiadania sas možnosťou jej prelomenia s ohľadom na posúdenie a vyhodnotenie dobromyseľnostisťažovateľa ako nadobúdateľa predmetu kúpy. Sťažovateľ poukázal na judikatúru Ústavnéhosúdu Českej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 2219/2012, sp. zn. I. ÚS 143/07, sp. zn. II. ÚS165/11, sp. zn. I. ÚS 3061/11, sp. zn. IV. ÚS 42/09), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 71/2011). Porušenie svojich práv namietal sťažovateľ ajnedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu aj rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III z 09.04.2014 pod sp.zn.: 44C 167/1997 a Krajského súdu v Bratislave z 19.01.2015 pod sp. zn. 6Co/800/2014, boli porušené základné práva ⬛⬛⬛⬛ garantované 11 ods. 1, a čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľud práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 09.04.2014 pod sp.zn.: 44C 167/2007 sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19.01.2015 pod sp.zn.: 6Co/800/2014 sa zrušuje.
Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka z Advokátskej kancelárie MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostínávrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanieosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnymzástupcom, ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručilrozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje (rozsudok okresného súdu a rozsudok krajskéhosúdu).
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinnýodstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaníúčastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesenísp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitostiúkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostávav platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, akide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny zástupca sťažovateľa musel mať vedomosťo náležitostiach, ktoré musí spĺňať sťažnosť, aby mohla iniciovať konanie predústavným súdom, nielen z dôvodov už uvedených, ale tiež preto, že už v iných konaniachvedených pred ústavným súdom vystupoval ako právny zástupca sťažovateľov (napr.III. ÚS 626/2014, IV. ÚS 280/2014, IV. ÚS 800/2013, II. ÚS 600/2013 atď.)
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje takénedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015