znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a   zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a   Marianny Mochnáčovej v konaní o sťažnosti M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Badovou, Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   500   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. M.   p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340, 90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Márie Badovej, Advokátska kancelária JUDr.   Mária   Badová,   s.   r.   o.,   Vajanského   1/2765,   Žilina,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 222/2014-09 zo 7. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008.

2. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. marca 2014 vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C 675/1999   podal   vyjadrenie 30. apríla   2001,   obsahom   ktorého   bol   vzájomný   protinávrh,   ktorý   spresnil   podaním 17. februára 2005. V tomto protinávrhu sa proti navrhovateľom domáhal zaplatenia sumy 38 349,07   €   (1   155   304   Sk)   s príslušenstvom.   Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom

28. apríla 2005 protinávrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie, ktorému neskôr bola pridelená spisová značka 13 C 2/2008.

3. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „Pojednávanie v predmetnej veci bolo vytýčené až na deň 21. 6. 2010. Toto pojednávanie bolo odročené na termín 21. 9. 2010, následne na deň 25. 11. 2010, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pod č. k. 13 C 2/2008-198, ktorým bol náš návrh zamietnutý. Na základe môjho odvolania a spol. zo dňa 10. 2. 2011 Krajský súd v Žiline   uznesením   pod   č.   k.   7   Co   119/2011-237   zo   dňa   12.   6.   2012   tento   rozsudok okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením č. k. 13 C 2/2008-217 zo dňa 7. 3. 2011, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“. Vec nie je ešte právoplatne skončená.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal tento nález: „Právo M. M... priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. č. k. 13 C 2/2008, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

M. M. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- €... ktoré je odporca - Okresný   súd   Žilina   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   M.   M.   v   lehote   dvoch   mesiacov   od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia M. M. na účet právnej zástupkyne, Advokátskej kancelárie JUDr. Márie Badovej... a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

5. Svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľ odôvodnil tým, že „je primeraná ako náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a mám za to, že vzhľadom na obdobie nečinnosti príslušného súdu, vzhľadom na uplatnený nárok,   ako   i   na   tú   skutočnosť,   že   odporcovi   som   v   predmetnej   veci   predložil   listinné doklady,   ktoré   preukazovali   moje   tvrdenia   a   tvrdenia   ostatných   žalobcov,   ako   i   na   tú skutočnosť, že po jeho podaní žalovaní v 1. - 2. rade previedli celý svoj nehnuteľný majetok na svoje deti, t. č. sú už na starobnom dôchodku, a teda i v prípade že konanie v predmetnej veci bude úspešné, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nedomôžem zaplatenia pohľadávky v exekučnom konaní“.

6.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   7.   júla   2014   písomne   vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 Spr. S/180/2014 z 2. júla 2014.

6.l   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sa   stotožnila   s vyjadrením zákonnej sudkyne a uviedla, že na okresnom súde „je dlhotrvajúci stav nedostatočného personálneho obsadenia, na ktoré sme viackrát upozorňovali, avšak bezvýsledne, a to aj napriek tomu, že ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo žiadame zohľadniť“.

Vo vyjadrení zákonnej sudkyne k veci sa okrem iného uvádza:«...právna zástupkyňa sťažovateľa... v pripojenom „Návrhu na uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zo dňa 17.03.2014 uvádza, že vzájomný návrh uplatnila v podaní, ktoré bolo doručené súdu dňa 30.04.2001. Nie je tomu tak, nakoľko podaním zo dňa 30.04.2001 (žurnalizované na č. l. 58 pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.: 13C 675/1999) v konaní sp. zn.: 13C 675/1999 uplatnila právna zástupkyňa proti navrhovateľom pohľadávku odporcov na započítanie, a to do výšky sumy žalovanej, teda   uplatnenej navrhovateľmi   v konaní 13C 675/1999.   Podľa   ust.   §   98   O.s.p.,   pokiaľ odporca nenavrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ, takýto prejav sa posudzuje iba ako obrana- súd teda nebol nečinný a konal vo veci 13C 675/1999 s tým, že prejav odporcu učinený podaním zo dňa 30.04.2001 posudzoval v zmysle § 98 O.s.p. ako obranu v odporcov v konaní 13C 675/1999. Takže nie je pravdou, že vzájomný návrh bol uplatnený už dňa 30.04.2011 a teda súd zaoberal sa touto obranou (konal o nej).

Až podaním zo dňa 17.02.2005, doručeným súdu dňa 18.02.2005 aj označeným ako „Vzájomný   návrh“   (žurnalizovaný   na   č.   l.   106   pripojeného   spisu   OS   ZA   sp.   zn.: 13C 675/1999) uplatnila právna zástupkyňa odporcov v konaní 13C 675/1999 vzájomný návrh v zmysle ust.   § 97   ods.1 O.s.p.   a tento   bol na   pojednávaní   nariadenom   na deň 28.04.2005   vylúčený   na   samostatné   konanie,   pretože   výsledky   konania   o   návrhu nepostačovali   na   určenie   vzájomného   návrhu.   Bolo   vecou   odporcov   a   ich   právnej zástupkyne JUDr. Badovej, aby už v konaní 13C 675/1999 produkovali dôkazy na svoje tvrdenia o existencii svojej pohľadávky, ojej prípadnej kompenzovateľnosti už v konaní 13C 675/1999. Takéto dôkazy však neprodukovali, pričom tieto dôkazy mohli produkovať od začatia konania 13C 675/1999 teda 08.03.1999 do dňa 28.04.2005, teda do vylúčenia vzájomného návrhu na samostatné konanie, keďže do 28.04.2005 súd konal aj o obrane odporcov, avšak odporcovia len tvrdili, že majú voči navrhovateľom pohľadávku, avšak jej existenciu nepreukazovali po celú   dobu,   takže považujem za   nekorektné,   ak   teraz   tvrdí právna zástupkyňa,   že je vinou súdu,   ak nebude možné vykonať všetky dôkazy,   právna zástupkyňa   resp.   odporcovia   však   žiadne   dôkazy   na   svoje   tvrdenia   o   jej   existentnosti a kompenzovateľnosti svojej pohľadávky od 08.03.1999 do 28.04.2005 neprodukovali s tým, že do 18.02.2005 sa tvrdenie odporcov o ich pohľadávke uplatnenej vzájomným návrhom nemohlo posudzovať inak, než podľa § 98 O.s.p. teda len ako obrana. Teda odporcovia mali priestor viac päť rokov produkovať dôkazy na svoje tvrdenia, pričom sa tak nestalo. Ak by boli odporcovia dôkazy produkovali, nebol dôvod by dôvod na postup podľa S 97 ods.2 O.s.p. Možno pripustiť pochybenie v tom smere, že vzájomný návrh bol daný na zápis až 07.01.2008, čo však nemá žiadny vplyv na ďalší postup súdu.

Súd konal vo veci 13C 675/1999 a vzájomný návrh odporcov nemohol prejednávať, nakoľko navrhovatelia v konaní 13C 675/1999 popreli pohľadávku odporcov uplatnenú vzájomným návrhom čo do dôvodu a výšky a vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné konanie z tohto dôvodu, že okresný súd postupoval v zmysle judikátu NS SR - v zmysle Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 Obdo 25/01 zo dňa 21. marca 2001, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil, že ak účastník konaniu nepreukáže, že ide o pohľadávku v pravom slova zmysle,   ide   o   pohľadávku   fiktívnu,   neuznanú,   sporná   prípadne   nesplatnú   alebo o pohľadávku nekompenzovateľnú, teda nemožno hovoriť o pohľadávke.

Rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   č.k.   13C/675/1999-231   zo   dňa   28.03.2008 nadobudol právoplatnosť dňom 05.12.2008 čo do výroku, ktorým súd zaviazal odporcov na zaplatenie   istiny   titulom   pôžičiek   spolu   s   úrokom   z   omeškania,   čo   úrokov   z   pôžičiek nadobudol   právoplatnosť   dňa   09.09.2010   s   tým,   že   okresný   súd   už   v   prvom   rozsudku zamietol nárok navrhovateľ na zaplatenie úrokov z pôžičiek, odvolací súd však v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušil a napokon aj odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol tak, že tento nárok navrhovateľov nepriznal, a to rozsudkom č.k. 6Co/319/2009-335 zo dňa 07.07.2010,   právoplatným   dňa   09.09.2010,   pričom   okresný   súd   tento   nárok   nepriznal a návrh   v   tejto   časti   zamietol   už   svojim   rozsudkom   č.k.   13C/675/1999-231   zo   dňa 28.03.2008.

Ako   je   už   uvedené,   vzájomný   návrh   odporcov   nemohol   prejednávať,   nakoľko navrhovatelia v konaní 13C 675/1999 popreli čo do dôvodu a výšky pohľadávku odporcov uplatnenú   vzájomným   návrhom   a   vzájomný   návrh   bol   vylúčený   na   samostatné   konanie z tohto dôvodu...

Od roku 2010 súd koná o vzájomnom návrhu odporcov priebežne s tým, že ďalšie pojednávanie,   ktoré   nariadené   na   deň   12.   júna   2014   bolo   zrušené   z   dôvodu,   že navrhovatelia a odporcovia zhodne a spoločne prostredníctvom svojich právnych zástupcov požiadali súd o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní, pričom žiadali, aby im súd poskytol primerane dlhú lehotu na tieto mimosúdne rokovania vzhľadom na zložitosť veci...»

6.2   Sťažovateľ   v stanovenej   lehote   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8.   Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 2/2008 zistil tieto podstatné úkony okresného súdu a účastníkov konania:

Sťažovateľ ako odporca v prvom rade podal okresnému súdu 18. februára 2005 ešte v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/1999 proti navrhovateľom v prvom a druhom rade vzájomný návrh na „zaplatenie 600 000,- KČ a 20 000,- DEM s prísl.“.

Okresný   súd   vylúčil   vzájomný   návrh   sťažovateľa   na   samostatné   konanie na pojednávaní   28.   apríla   2005   a   7.   januára   2008   bol   návrh   zapísaný   do   podateľne okresného súdu pod sp. zn. 13 C 2/2008.

Dňa 18. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v sume 57 765 Sk. Po úhrade súdneho poplatku 7. mája 2008 okresný súd 10. mája 2010 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či ho bude zastupovať aj v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 2/2008, na predloženie splnomocnenia a predloženie dôkazov, o ktoré vzájomný návrh opiera. Po doručení vyjadrenia právneho zástupcu 29. mája 2010 okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   21.   jún   2010.   Na   tomto   pojednávaní   boli sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa prítomní. Po ich vypočutí okresný súd pojednávanie odročil   na   21.   september   2010.   Dňa   22.   júna   2010   doručil   sťažovateľ   zmenu   petitu vzájomného   návrhu   na   zaplatenie   38 349,07   €   s prísl.,   súčasťou   ktorého   boli   listinné dôkazy. Okresný súd pripustil zmenu petitu uznesením z 29. júna 2010. Dňa 30. júna 2010 vzal navrhovateľ v treťom rade vzájomný návrh uplatnený v roku 2001 a 2005 späť.

Dňa   29.   júla   2010   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili k späťvzatiu vzájomného návrhu, a po doručení ich vyjadrenia 17. augusta 2010 okresný súd uznesením z 26. augusta 2010 konanie o vzájomnom návrhu navrhovateľa v treťom rade zastavil.

Dňa 21. septembra 2010 sa konalo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul účastníkov   konania a ich   právnych   zástupcov   a odročil   ho na   25.   november   2010.   Dňa 29. septembra   2010   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   predložila   okresnému   súdu   ďalšie dôkazy.

Na   pojednávaní   25.   novembra   2010   okresný   súd   vypočul   v neprítomnosti sťažovateľa   a navrhovateľky   v druhom   rade   ich   právnu   zástupkyňu   a ich   návrhy na dokazovanie   zamietol,   ako   aj rozhodol   rozsudkom   v merite   veci   o zamietnutí vzájomného návrhu sťažovateľa.

Dňa   7.   decembra   2010   zákonná   sudkyňa   požiadala   predsedu   okresného   súdu o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   rozsudku   do   20.   januára   2011.   Rozsudok z 25. novembra 2010 bol právnym zástupcom doručený 26. januára 2011 (odporcom), resp. 31.   januára   2011   (sťažovateľovi).   Právny   zástupca   odporcov   podal   3.   februára   2011 okresnému súdu návrh na opravu rozsudku. Opravné uznesenie okresný súd vydal 7. marca 2011.

Dňa 11. februára 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku a 7. apríla 2011 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),   ktorý   po   vyžiadaní   súvisiaceho   spisu   z okresného   súdu   a   z Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 Co/119/2011 z 12. júna 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď okresný súd opomenul aplikovať právnu normu vzťahujúcu sa na danú vec, a to ustanovenie § 402 Obchodného zákonníka.

Dňa 18. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporcovia navrhli konanie prerušiť do skončenia konania o ich sťažnosti podanej ústavnému súdu. Okresný súd   konanie   odročil   na   neurčito   a následne   18.   decembra   2012   ich   návrh   zamietol. Po podaní   ich   odvolania   16.   januára 2013 okresný   súd   predložil   odvolanie   na vedomie právnej zástupkyni sťažovateľa.

Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co/94/2013 z 30. apríla 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. decembra 2012 potvrdil. Následne okresný súd zisťoval stav konania o sťažnosti   odporcov   na   ústavnom   súde   a 8.   októbra   2013   určil   termín   pojednávania na 9. január 2014, ktoré sa uskutočnilo a po vypočutí sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne bolo odročené na 18. február 2014. Toto pojednávanie sa však nekonalo pre onemocnenie odporcu v prvom rade a termín bol zrušený. Obdobne bol zrušený aj termín pojednávania určený na 12. jún 2014 z dôvodu oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že medzi účastníkmi   konania „začalo   prebiehať   rokovanie   o prípadnom   mimosúdnom   vyriešení súdneho sporu“.

III.

9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

11.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

13.1 Pri hodnotení podľa kritéria zložitosť veci ústavný súd poukazuje na to, že spory o zaplatenie   peňažnej   sumy   s príslušenstvom   vyplývajúce   z   rôznych   zmlúv občianskoprávnej povahy (napr. zmluva o pôžičke), ako aj obchodnoprávnej povahy (napr. zmluva o dielo, resp. zmluva o postúpení pohľadávky) nie sú právne zložité a existuje k nim aj   stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov.   V danom   prípade   nemôže   ústavný   súd ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania ani v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu pred okresným súdom, pretože už od podania vzájomného návrhu v roku 2005 bol okresný súd úplne nečinný viac ako tri roky (v tomto období okresný súd síce vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné konanie na pojednávaní 28. apríla 2005, ale až 7. januára 2008 bol návrh zaevidovaný pod sp. zn. 13 C 2/2008), a neskôr nečinný aj ďalšie dva roky, pričom   jeho   postup   bol   v nasledujúcom   období   (od   roku   2010   do   súčasnosti)   tiež neefektívny,   keďže   do   dnešného   dňa   nie   je   ešte   konanie   právoplatne   skončené   (pozri hodnotenie postupu okresného súdu).

13. 2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil niektoré okolnosti, ktoré možno pričítať aj na jeho ťarchu. Svedčí o tom najmä skutočnosť, že sťažovateľ sa o svoju vec vôbec nestaral najmä v rokoch 2005 až 2010, a teda účinne nestrážil svoje práva (vigilantibus iura). Obdobne pri podaní návrhu nezaplatil súdny poplatok a okresný súd musel zrušiť aj termín pojednávania určený na 12. jún 2014 z dôvodu oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že medzi účastníkmi   konania „začalo   prebiehať   rokovanie   o prípadnom   mimosúdnom   vyriešení súdneho sporu“.

13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v   konaní   posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   prípadu.   V tejto   súvislosti   ide   predovšetkým   na   ujmu   okresného   súdu,   že   od podania vzájomného návrhu sťažovateľom v roku 2005 bol úplne nečinný viac ako tri roky (až 7. januára 2008 bol totiž návrh zaevidovaný pod sp. zn. 13 C 2/2008). Následne okresný súd okrem spomínanej nečinnosti nevykonal žiadny úkon viac ako dva roky (od 18. marca 2008, keď vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, až do 10. mája 2010, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či ho bude zastupovať v tomto konaní a predloženie dôkazov, o ktoré vzájomný návrh opiera). A hoci v roku 2010 nariadil niekoľko pojednávaní a 25. novembra 2010 rozhodol rozsudkom, jeho rozsudok bol uznesením sp. zn. 7 Co/119/2011 z 12. júna 2012 napokon krajským súdom zrušený a vec mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci. Konanie vedené okresným súdom od podania vzájomného návrhu do času rozhodovania ústavného súdu trvá viac ako 9 rokov, a táto celková doba, počas ktorej vec sťažovateľa stále nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.

14.   Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj   nesprávna   a   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   vtedy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

15. V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že nebolo možné konať v tejto veci bez prieťahov v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

16. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

17.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie doteraz nie je skončené.

18. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v bode 5. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam sporu pre účastníka konania) dospel ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   danej   veci   (pozri   body   13.1   až   13.3),   považuje za primerané v sume 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

19. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 3 500 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol vo   veci   namietaného   porušenia   práva   úspešný,   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   jeho právneho zastúpenia advokátkou JUDr. Badovou. Advokátka vykonala v roku 2014 dva úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   a   podanie sťažnosti.   Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   je   1/6 z výpočtového   základu.   Za   jeden   právny   úkon   vykonaný   v   roku   2014   patrí   advokátke odmena z výpočtového základu, ktorý je 804 €, t. j. 134 € a režijný paušál 8,04 €. Celková odmena   advokátke   za   právne   zastúpenie   pred   ústavným   súdom   (za   2   úkony   právnych služieb a 2 x paušálna náhrada + 20 % DPH, keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty) predstavuje sumu 340,90 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014