znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Č.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   M.   M.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod   sp.   zn.   38   Er/3654/2011   a jeho   uznesením   z 15.   februára   2012,   ako   aj   postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   CoE/120/2012   a jeho uznesením z 5. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Č., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2013   doručená   sťažnosť   Č.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er/3654/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE/120/2012 a jeho uznesením z 5. novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že okresný súd uznesením č. k. 38 Er/3654/2011-23 z 15. februára 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   sp.   zn.   Ex   905/11.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   z 8.   marca   2012 uznesením č. k. 16 CoE/120/2012-55 z 5. novembra 2012 potvrdil prvostupňové uznesenie.

3. Podľa názoru sťažovateľky postupom oboch všeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov:„- Rozhodnutie Okresného súdu... a rozhodnutie Krajského súdu... nie je dostatočne odôvodnené...

- Krajský súd... nevykonal dôkazy potrebné pre vydanie rozhodnutia v predmetnej veci...

-   súdy   nesprávne   interpretovali   právne   normy,   ktoré   aplikovali...“ (najmä označených ustanovení   § 45   zákona č.   244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom konaní   v znení neskorších predpisov, ustanovení § 53 a § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, pozn.)

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 05. 11. 2012 a konaním vedeným pod sp. zn. 16 CoE/120/2012, a rozhodnutím Okresného súdu... zo dňa 15. 02. 2012 a konaním vedeným pod sp. zn. 38 Er/3654/2011 porušené. II. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 05. 11. 2012, č. k.: 16 CoE/120/2012-55 a uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 15. 02. 2012, č. k.: 38 Er/3654/2011-23 zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.“

5. Ako dôkazný materiál sťažovateľka (okrem iných písomností) predložila návrh súdneho exekútora zo 14. decembra 2011 na vykonanie exekúcie, uznesenie okresného súdu č.   k.   38 Er/3654/2011-23 z 15. februára 2012,   odvolanie sťažovateľky   z 8. marca   2012 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 CoE/120/2012 z 5. novembra 2012.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

11.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er/3654/2011.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

15.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

18.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením   č.   k.   16   CoE/120/2012-55   z 5.   novembra   2012   sú   zlučiteľné   s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z v konaní   zistených   skutkových   záverov   a na   tom   základe vyvodených   právnych   záverov.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   po oboznámení   podstaty   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a odvolacej argumentácie sťažovateľky svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,   na   doplnenie   jeho   odôvodnenia   a   k   odvolaniu   oprávneného   uvádza nasledovné:

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy,   spotrebiteľské   zmluvy   nesmú   obsahovať   ustanovenia,   ktoré   spôsobujú   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa   §   53   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   neprijateľné   podmienky   upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa   §   54   ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka   zmluvné   podmienky   upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti   od   formy   poskytovaného   spotrebiteľského   úveru   môže   byť   veriteľom   aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa   19.   12.   2011   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   rozsudok   StredoEurópskeho Arbitrážneho Súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti A., s. r. o., sp. zn.   6   Rk   01/2010-05   zo   dňa   11.   08.   2010   s   právoplatnosťou   dňa   28.   10.   2010   a vykonateľnosťou   dňa   03.   11.   2010,   ktorým   bola   povinnému   uložená   povinnosť   zaplatiť oprávnenému sumu 3.250,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.250,38 eur odo dňa 26. 10. 2009 až do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 202,12 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 305,54 eur, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Z predloženej zmluvy o spotrebnom úvere č. UZF/07/94380 zo dňa 09. 10. 2007 vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 120.206,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť   oprávnenému   v   mesačných   splátkach   po   6.248,-   Sk.   Ročná   percentuálna   miera nákladov bola určená 40,40 %.

V dôsledku platobnej nedisciplinovanosti zo strany povinného došlo dňa 06. 03. 2009 medzi oprávneným a povinným k uzavretiu dohody o splácaní dlhu v splátkach. Podľa čl. I tejto   dohody   je   jej   predmetom   záväzok   dlžníka   (povinného)   vzniknutý   zo   zmluvy o spotrebnom úvere č. UZF/07/94380 uzatvorenej medzi veriteľom a dlžníkom dňa 15. 10. 2007 (pozn. odvolacieho súdu - správne má byť dňa 09. 10. 2007). Táto dohoda je zároveň uznaním dlhu čo do výšky a dôvodu. V zmysle čl. V bod 1. tejto dohody sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z právnych vzťahov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo súvisiacich s touto zmluvou, vrátane všetkých vedľajších právnych vzťahov, nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, nárokov na náhradu škody, sporov o platnosť, výklad, zánik tejto zmluvy alebo tejto rozhodcovskej doložky,   predložia na rozhodnutie výlučne stálemu   rozhodcovskému   súdu   Stredoeurópsky   arbitrážny   súd   so   sídlom   v B.   podľa ustanovení   jeho   Rokovacieho   poriadku   a   Štatútu.   Rozhodcovské   konanie   bude   vedené v slovenskom jazyku. Zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť sa rozhodnutiu, jeho rozhodnutie bude pre strany konečné, záväzné a vykonateľné a bude vydané v slovenskom jazyku. Podľa čl. V, bodu 2. dohody si zmluvné strany okrem iného dohodli, že vylučujú podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (dôvody na obnovu konania). Odvolací súd poznamenáva, že uznaním dlhu nevzniká nový právny vzťah, len sa modifikuje   už   existujúci.   Námietka   oprávneného,   podľa   ktorej   došlo   v   zmysle   čl.   II predmetnej dohody k novácii záväzku a k zániku starého záväzku, je preto nedôvodná. V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej vyplýva,   že povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ.   Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

K odvolacej námietke oprávneného, že exekučný súd nie je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   oprávnený   posudzovať vecnú   správnosť   rozhodcovského   rozsudku,   odvolací   súd   uvádza,   že   síce   exekučný   súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, je však zo zákona   oprávnený   a   povinný   preskúmať   rozhodcovský   rozsudok   z hľadísk,   ktoré   sú vymedzené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému   súdu   preskúmať   aj   materiálnu   správnosť   rozhodcovského   rozsudku.   Ak exekučný   súd   zistí   naplnenie   niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   §   45   zákona o rozhodcovskom konaní, je ex offo povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza.

Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa   13.   10.   2011   sp.   zn.   3   Cdo   146/2011,   podľa   ktorého   ak   oprávnený   v   návrhu   na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne   uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy.   Ak   nedošlo   k   uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy, nemohol   spor   prejednať   rozhodcovský   súd   a   v   takom   prípade   ani   nemohol   vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, čí rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4, 5 Občianskeho   zákonníka   (v   znení   platnom   v   čase   uzavretia   spotrebiteľskej   zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet neprijateľných   podmienok,   preto   súd   môže   označiť   za   neprijateľnú   podmienku   aj   inú zmluvnú   podmienku,   ktorá   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili   v   rozhodcovskom   konaní   pred   konkrétne   určeným   rozhodcovským   orgánom. Správnosť   tohto   názoru   potvrdil   aj   zákonodarca,   ktorý   túto   podmienku   zaradil   do novelizovaného znenia § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2008 novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z. K uzatvoreniu dohody o splácaní dlhu   v   splátkach   medzi   oprávneným   a   povinným   došlo   dňa   06.   03.   2009,   teda   už   za účinnosti tejto novely.

Odvolací   súd   nepopiera,   že   rozhodovanie   sporov   v   rozhodcovskom   konaní   je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v   znení   platnom   v   čase   uzavretia   zmluvy)   neplatná.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa   ako   slabšej   zmluvnej   strany   v právnom   vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,   nevyvážený,   nemali   by   byť   žiadne   pochybnosti   o   tom,   že   takáto   zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako   aj   bez   návrhu   súd   exekúciu   zastaví   o   plnenie   z   takto   neprijateľnej   zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným   Ústavou   Slovenskej   republiky.   Posúdenie   rozhodcovskej   doložky   ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s § 54 ods.   2 Občianskeho zákonníka,   v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách.   V   tejto   časti   nebolo   odvolanie   oprávneného opodstatnené.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (a   to   predovšetkým   Exekučného   poriadku,   zákona   o   rozhodcovskom   konaní,   zákona o spotrebiteľských   úveroch,   Občianskeho   zákonníka   v aktuálnom   znení,   aktuálnej judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie),   ako   aj   obsahu   relevantných   dôkazov   je napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v   tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013