znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   2,   čl.   20   a   čl.   42   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/164/2011 z 23. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 a čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co/164/2011   z   23.   februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ 29. októbra 2010   podal   na   Okresnom   súde   Košice I (ďalej   len   „okresný   súd“) návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 92 157 € s príslušenstvom, na základe čoho okresný súd vydal 18. novembra 2010 platobný rozkaz. Žalovaný (M. S.) proti platobnému rozkazu podal   10.   decembra   2010 odpor.   Okresný   súd   vo   veci nariadil   pojednávanie   a na pojednávaní   konanom   16.   marca   2011   rozsudkom   žalobu   zamietol.   Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňový rozsudok. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal 29. marca 2012 sťažovateľ dovolanie a zároveň podal na ústavnom súde sťažnosť (pozri bod 1).

3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie v bode 1 označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, aby zrušil toto rozhodnutie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia   krajského   súdu   v jeho   občianskoprávnej   veci   najmä   z hľadiska   porušenia v bode 1 označených práv. Posúdenia porušenia týchto práv sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu (a ani do jeho rozhodnutia) rozhodnuté.

8. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

9. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a   48)   napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

10.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012