znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosti M. G., N., zastúpeného JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/25/2010 z 25. januára 2011 a sp. zn. 5 Sžf/53/2010 z 24. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti M. G. vedené pod   sp.   zn. Rvp   1126/2011 a sp.   zn. Rvp 1127/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1126/2011.

2. Sťažnosti M. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) boli 13. mája 2011 doručené sťažnosti M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf/25/2010 z 25. januára 2011 a sp. zn. 5 Sžf/53/2010 z 24. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté rozsudky najvyššieho súdu“ alebo „predmetné rozhodnutia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že Daňový úrad N. svojimi dodatočnými platobnými výmermi č. 643/230/21266/09/Šta a č. 643/230/21267/09/Šta zo 17. júna 2009 rozhodol o dodatočnej povinnosti sťažovateľa zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október až november 2006 v sume 6 379,63 € a 20 148,74 €. Táto povinnosť   sťažovateľa   bola   potvrdená   rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky   v   odvolacom   konaní   č. I/226/11651-133469/2009/990618-r   a   č.   I/226/11651-133470/2009/990618-r   z 10. decembra   2009.   Zrušeniu   týchto   rozhodnutí   sa   sťažovateľ snažil docieliť žalobami podanými v správnom súdnictve, ktoré Krajský súd v Trenčíne svojimi rozsudkami č. k. 11 S/25/2010-68 z 20. decembra 2010 a č. k. 11 S/26/2010-68 z 13.   októbra   2010   zamietol.   Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   svojimi   napadnutými rozsudkami   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Trenčíne   ako   vecne správne.

3. Sťažovateľ v podstatnom namietal skutkové a z nich vyplývajúce právne závery v jeho právnej veci konajúcich orgánov verejnej moci, ktorými malo byť porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Neoprávneným vyrubením daňovej   povinnosti   došlo   k   zásahu   do   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a   to   tak,   že v dôsledku takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb.   na to,   aby si   preveril,   či účtovné   doklady   o zdaniteľných   plneniach   sú   zaúčtované v účtovníctve   dodávateľa,   dodávateľov   sťažovateľa...“.   V   ďalšom   sťažovateľ   poskytol vlastnú   právnu   analýzu   jeho   právnej   veci,   hodnotenie   vykonaných   dôkazov,   z   obsahu ktorých vyvodil splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok na odpočet DPH, a právnemu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v predmetných rozhodnutiach namietal: „...   ak   správny   orgán   nezistil   v   náležitom   rozsahu   skutkový   stav   veci   t.   j.   tento   zistil nedostatočne, bol namieste postup súdu, ktorým by zrušil takého rozhodnutie správcu dane, pričom súd vôbec nemusel vykonávať dôkazy navrhované daňovníkom....malo byť cieľom súdneho   konania   zistenie   objektívnej   pravdy   a   na   jej   základe   vydanie   spravodlivého rozhodnutia.“ Svoju   argumentáciu   podporil   aj   citovaním   judikátov   najvyššieho   súdu a Súdneho dvora Európskej únie, „... ktorých použitím možno analogicky vyvodiť pre tento prípad záver o   tom,   že   nie   je možné   pričítať   na   ťarchu   daňového subjektu,   že si jeho obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) nesplní svoje daňové povinnosti alebo sa dopustí podvodu na DPH“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR...“, a navrhol zrušiť napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a vrátiť mu veci na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1126/2011 a a sp. zn. Rvp 1127/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

9. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf/25/2010 z 25. januára 2011 a sp. zn. 5 Sžf/53/2010 z 24. marca 2011. Jeho podstatná argumentácia sa koncentrovala (bod   3)   k   námietke   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a k   jeho   nesúhlasu s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojimi napadnutými rozsudkami.

10. O zjavnej neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Najvyšší   súd vo svojom   rozsudku   sp.   zn.   4   Sžf/25/2010   z   25.   januára 2011 v podstatnom uviedol:

„Krajský súd správne ustálil, že spornou právnou otázkou bolo či v danom prípade došlo   k   uskutočneniu   zdaniteľného   plnenia   -   dodaniu   stavebných   a   maliarskych   prác žalobcovi firmou J., s. r. o.

Správca   dane   svoj   záver,   že   sa   zdaniteľné   plnenie,   ktoré   si   uplatnil   žalobca v daňovom priznaní   neuskutočnilo,   oprel o skutkové   zistenia   s konkrétnym   odkazom   na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne odôvodnil, na základe čoho dospel k pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.

Žalobca sa mýli, ak sa domnieva, že v daňovom konaní je povinnosťou správcu dane preukázať pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 51 1/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré   majú   vplyv   na   správne   určenie   dane   a   skutočnosti,   ktoré   je   povinný   uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v   priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť   a   úplnosť   povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom.

Na základe tohto zákonného ustanovenia bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že sporné faktúry od spoločnosti J., s. r. o. boli vystavené na základe reálne dodaného tovaru a poskytnutých služieb uvedenou spoločnosťou.

Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia   nielen z formálnej stránky,   ale   preveruje   aj   súlad   skutočného stavu   so stavom formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť   preukázať   uskutočnenie   zdaniteľného   plnenia   osobou   uvedenou   v   predkladaných faktúrach,   pokiaľ   si   uplatňuje   nárok   na   odpočítanie   dane   z   dodávateľskej   faktúry.   Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.

Je potrebné zdôrazniť, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie,   že   štatutárny   orgán   obchodnej   spoločnosti   má   presnú   vedomosť   o   obsahu a rozsahu   činností,   ktorými   spoločnosť   napĺňa   definíciu   pojmu   podnikania.   Ak   takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú (konateľ nebol dva krát schopný presne označiť,   kto   pre   spoločnosť   práve   objednané   vykonával),   pochybnosti   správcu   dane o pravdivosti   údajov   uvádzaných   daňovým   subjektom   sú   v   zmysle   zásady   obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   poukazom   na   právne   závery   uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu ako aj na zistenia, že žalobca pri uplatnení odpočtu dane z faktúry č. 06001310 zo dňa 13. 10. 2006 od dodávateľa J., s. r. o. za maliarske práce za mesiac september k faktúre predložil výdavkový pokladničný doklad č. 321 zo dňa 31. 12. 2006 a príjmový pokladničný doklad bez čísla a dátumu od spoločnosti J., s. r. o. na ktorom nie je vypísaná suma, pričom je tento podpísaný konateľom spoločnosti J. svedkom H., a k faktúre   č.   6001410   zo   dňa   14.   10.   2006   dokonca   nepredložil   ani   žiaden   príjmový   ani výdavkový   pokladničný   doklad,   sa   stotožnil   s   názorom   prvostupňového   súdu,   že   neboli splnené   v   danom   prípade   podmienky   na   odpočítanie   DPH   podľa   §   49   ods.   1   zák.   č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. a § 51ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004   Z.   z.   pretože   žalobca   nepreukázal,   že   predmetné   plnenia   boli   uskutočnené osobou uvedenou na faktúrach.

K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že prvostupňový súd nevypočul svedkov navrhnutých počas súdneho konania žalobcom a k nevykonaniu týchto dôkazov nezaujal stanovisko, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   (vymedzených   žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Takýto záver nie je v rozpore s požiadavkou plnej iurisdikcie stanovenej § 250i OSP, nakoľko   prvostupňový   súd   dospel   k   názoru   o   vecnej   správnosti   rozhodnutia   správnych orgánov,   ktoré   v   správnom   konaní   vykonali   všetky   dostupné   dôkazy   na   odstránenie rozporov o tvrdeniach žalobcu a svedkov.

Za dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia možno považovať také   dôkazy,   ktoré   vedú   k   zisteniu,   či   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   rozhodnutia správneho   orgánu   bol   pre   rozhodnutie   veci   postačujúci.   Nepôjde   preto   o   vykonávanie takých dôkazov, ktoré má vykonať a následne vyhodnotiť správny orgán v záujme zistenia a objasnenia skutočného stavu veci.

Odvolací súd považoval za dostatočne spochybnené tvrdenia žalobcu ako aj svedka H., zisteniami správcu dane, ktoré vyvodil z výsluchu svedkov a predložených účtovných dokladov žalobcu. V tomto kontexte by ani prípadné výpovede navrhovaných svedkov v prospech žalobcu nemohli svojou váhou zvrátiť závažnosť dôkazov vykonaných správnym orgánom v konaní, ktoré nasvedčujú pochybnostiam o tom, či práve deklarovaný subjekt vykonal práce uvedeným žalobcom.“

12.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžf/53/2010   z   24.   marca   2011 v podstatnom uviedol:

«Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe   daní   a   poplatkov   preto   zakotvuje   oprávnenia   daňových   orgánov,   aby   mohli zisťovať,   či   daňové   subjekty   si   splnili   svoje   povinnosti   stanovené   príslušnými hmotnoprávnymi   predpismi.   Keďže   ide   o   fiskálne   záujmy   štátu,   zákon   o   správe   daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností   rozhodujúcich   pre   správne   určenie   dane   alebo   vznik   daňovej   povinnosti daňového subjektu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   mal   z   obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. 260100015 zo dňa 06. 11. 2006. č. 260100016 zo dňa 09. 11. 2006, č. 260100017 zo dňa 20. 11. 2006, č. 260100018 zo dňa 22. 11. 2006 a č. 260100019 zo   dňa   28.   11.   2006   za   stavebné,   kovoobrábačské   a   kooperačné   práce   od   dodávateľa obchodnej spoločnosti J., s. r. o. spolu vo výške 420.347,- Sk. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané,   že   označená   obchodná   spoločnosť   so   správcom   dane   nekomunikovala.   Na adrese   uvedenej   ako   sídlo   spoločnosti   nemá   prenajaté   žiadne   kancelárske   priestory, prevádzku   a   ani   poštovú   schránku.   Na   označenej   adrese   sídli   iná   spoločnosť,   pričom ekonómka tejto spoločnosti uviedla, že spoločnosť J., s. r. o. nepozná. Konateľ spoločnosti T.   R.,   ktorému   bola   zaslaná   výzva   na   predloženie   účtovných   a   daňových   dokladov   za zdaňovacie obdobie roka 2006 na výzvu nereagoval. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že   v   inom   konaní   tento   konateľ   uviedol,   že   od   kedy   je   konateľom   on,   táto   spoločnosť nevykonáva   žiadnu   ekonomickú   činnosť,   v   sídle   spoločnosti   nebol   a   spoločnosť   nemá žiadnych   zamestnancov.   Uvedená   spoločnosť   za   zdaňovacie   obdobie   január,   február, marec, máj. júl 2006 nepodala riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Riadne daňové priznanie podala za zdaňovacie obdobie apríl, jún, august, september, október, november a december 2006 a dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za apríl 2006. Posledné zdaňovacie obdobie bolo spoločností J., s. r. o. stanovené z úradnej moci na december 2007, pričom bola zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Z výpovede M. H., ktorý bol konateľom uvedenej spoločnosti v období od 24. 07. 2004 do 07. 04. 2008 vyplynulo, že spoločnosť J., s. r. o. vystavila uvedené faktúry za vykonané práce, tieto práce prevedené boli a vykonávali ich živnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe M.) J., M. L., M. K. a M. M. Tento bývalý konateľ prisľúbil predložiť účtovné doklady. Následne sa M.   H.   dostavil na daňový úrad, kedy uviedol, že sa nemôže skontaktovať so súčasným konateľom spoločnosti J., s. r. o. T. R., a preto nemôže predložiť žiadne účtovné doklady. Označení   živnostníci,   ktorých   správca   dane   vypočul   ako   svedkov   zhodne   uviedli,   že spoločnosť J., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu žiadne práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný aj žalobca, ktorý však nevyužil možnosť klásť svedkom otázky.

Najvyšší súd z takto ustáleného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobca v konaní   nepredložil   žiaden   relevantný   dôkaz   o   tom,   že   práce   fakturované   označenými faktúrami boli vykonané spoločnosťou J. s. r. o, ako dodávateľom; čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby).

Ďalej si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. 0600111 zo dňa 01. 11. 2006, č. 0602011/2 zo dňa 20. 11. 2006 a č. 0603011/1 zo dňa 30. 11. 2006 za montáž krovu a strešnej krytiny, za vyhotovenie základov a základovej dosky, za vymurovanie a dodávky tehloblokov od dodávateľa spoločnosti M., s. r. o. spolu vo výške 186.029,- Sk. Aj v tomto prípade mal najvyšší súd za preukázané, že označená obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala a nespolupracovala. Na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti sa nenachádza, nemá tam ani len poštovú schránku. Výzva správcu dane zaslaná súčasnému konateľovi tejto spoločnosti J. M. sa vrátila s poznámkou „neprevzal v odbernej lehote“. Predchádzajúci konateľ spoločnosti M. H., ktorý bol konateľom v čase od 28. 03. 2006 do 29. 05. 2007 bol vypočutý správcom dane ako svedok uviedol, že predmetné práce boli zo strany označenej spoločností vykonané a vykonali ich živnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe M.) J., M. L., M. K., M. M., J. G., P. D., D. P. Označení živnostníci, ktorých správca dane vypočul ako svedkov zhodne uviedli, že spoločnosť M. s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu žiadne práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný riadne predvolaný žalobca, ktorý však nevyužil možnosť klásť svedkom otázky.

Z uvedeného mal najvyšší súd taktiež za preukázané, že žalobca v konaní nepredložil relevantný dôkaz ani o tom, že práce fakturované označenými faktúrami boli vykonané spoločnosťou M., s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby). Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej   uvedeným,   potom   len   formálna   existencia   faktúry,   ako   aj   preukazovanie   zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie   nie   je   možné   odpustiť   (keďže   to   zákon   neustanovuje)   ani   pri   vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak: zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú   zneužiteľnosť).   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody bolí reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli dodané spoločnosťami J. s. r. o. a M., s. r. o. ako dodávateľmi. Žalobca v konaní okrem vyššie označených faktúr a nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach. Žalobca   tak   v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   v   zmysle   8   29   ods.   8   zákona o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný dostatočne,   najvyšší   súd   sa   s   touto   námietkou   zhodne   s   názorom   súdu   prvého   stupňa nestotožňuje.   V   danom   prípade   nepostačuje,   pokiaľ   si   platiteľ   uplatňuje   nárok   na odpočítanie   dane   z   dodávateľskej   faktúry,   iba   predloženie   faktúry,   musí   byť   schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto bolo   povinnosťou   žalobcu   preukázať,   že   predmetné   práce   boli   skutočne   vykonané spoločnosťami   J.,   s.   r.   o.   a   M.,   s.   r.   o.   Nebolo   preto   povinnosťou   správcu   dane   ani žalovaného preukazovať daňovému subjektu, že predmetné práce vykonané neboli. Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu Leda nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci,   a   prelo   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§219 ods. 2 OSP v spojení s § 246e ods. I veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.»

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozsudkami sp. zn. 4 Sžf/25/2010 z 25. januára 2011 a sp. zn. 5 Sžf/53/2010 z 24. marca 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy. Predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v   predmetných rozhodnutiach   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   predmetných   rozhodnutí.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

15.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutých   rozsudkov najvyššieho súdu presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   s   ohľadom   na   už   uvedené   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené v napadnutých   rozsudkoch   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Predmetné rozhodnutia   nevykazujú   znaky   svojvôle,   nevyhodnocujú   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatujú   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Ústavnému súdu sa k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   (II.   ÚS   78/05, I. ÚS 177/08). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

19. Zo strany sťažovateľa však nebolo ani v jednej z podaných sťažností namietané porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to ani zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), a preto   nie   je   možné   uvažovať   o   prípadnom   porušení   označeného   práva   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

20.   V   neposlednom   rade   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   podania sťažovateľa   disponujú   (tiež)   formálnymi   nedostatkami   (nedostatočne   formulovaný navrhovaný   petit,   nedostatky   splnomocnenia   advokáta   na   zastupovanie   pred   ústavným súdom). Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal (pozri bod 4). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ďalší nedostatok podaní sťažovateľa   súvisí   s   jeho   nedostatočne   formulovanou   plnou   mocou   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, z ktorej musí byť podľa § 20 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde zrejmé, že sa udeľuje na konanie pred ústavným súdom.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   rozsudkov najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011