znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodcovským rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave č. 3/2009 z 12. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. júna 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) rozhodcovským rozsudkom   Medzinárodného   obchodného   rozhodcovského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len,,rozhodcovský súd“) č. 3/2009 z 12. mája 2009 (ďalej len,,rozhodcovský rozsudok“).

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla: «Dňa   12.   5.   2009   vydal Medzinárodný obchodný rozhodcovský súd v Bratislave (ďalej aj len ako,,rozhodcovský súd“) v právnej veci žalobcu H. s. r. o., sídlo: B., IČO:..., zapísaný v obchodnom registri..., oddiel: Sro,   vložka číslo...   (ďalej   aj len ako,,Žalobca v rozhodcovskom konaní“) proti sťažovateľovi A., s. r. o. o zaplatenie 18 494,- EUR rozhodcovský rozsudok pod. sp. zn. 3/2009   (ďalej   aj   len   ako  ,,rozhodcovský   rozsudok“). Dňa 15.   5.   2009 bol   tento rozhodcovský   rozsudok   doručený   sťažovateľovi.   V   zmysle   predmetného rozsudku je sťažovateľ (v rozhodcovskom konaní žalovaný) povinný zaplatiť sumu vo výške 18 494,- EUR a úrok z omeškania vo výške 8,5 % p. a. z dlžnej sumy odo dňa 19. 3. 2009 do úplného   zaplatenia   dlžnej   sumy,   a   to   všetko   do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodcovského   rozsudku.   Súčasne   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   náhrady   trov rozhodcovského konania a trov právneho zastúpenia druhej strany...

Rozhodcovský   súd   vykonáva   len   dôkazy   navrhnuté   účastníkmi   rozhodcovského konania,   pričom   pri   vykonávaní   dokazovania   rozhodcovský   súd   uváži   výber   a   spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu (§ 27 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), avšak nazeranie na dôkazy rovnakej povahy navrhnuté stranami v konaní musí byť rovnaké a nie hodnotené odlišným prístupom. Zároveň má súd povinnosť zdôvodniť,   prečo   považuje   niektorý   z   dôkazov   za   dostatočne   nepreukazujúci   relevantné skutočnosti   a   naopak   protichodný   dôkaz   rovnakej   povahy   za   dostatočne   potvrdzujúci tvrdenia účastníka konania...

V   predmetnom   rozhodcovskom   konaní   sa   sťažovateľ   vyjadril   k   žalobe   svojím podaním zo dňa 30. 3. 2009. V rámci tohto podania sťažovateľ poukázal (o. i.) na zánik nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní na províziu (strana 4 a 5 vyjadrenia sťažovateľa zo dňa 30. 3. 2009); ktorý preukázal predložením Províznych zostáv zmlúv uzatvorených Žalobcom   v   rozhodcovskom   konaním   ako   obchodným   zástupcom,   kde   bol   pri   každej sprostredkovanej   zmluve   uvedený   dôvod   zániku   jednotlivých   zmlúv   v   priebehu   prvých dvanástich mesiacov od dátumu počiatku poistenia pri jednotlivých uzatvorených zmluvách. Rozhodcovský   súd   vo   svojom   rozsudku   (odôvodnení   rozsudku) konštatoval, že: predložené provízne zostavy nepreukazujú, či skutočne došlo k zániku alebo porušeniu uzatvorených poistných zmlúv a následne k vzniku povinnosti Žalobcu v rozhodcovskom konaní vrátiť províziu (strana 11 rozhodcovského rozsudku).

Na druhej strane Žalobca v rozhodcovskom konaní predložil ako dôkaz vzniku jeho nároku   na   províziu,   ktorú   si   v   predmetnom   rozhodcovskom   konaní   uplatňoval   ním vytvorenú províznu zostavu uzatvorených poistných zmlúv, ktorú rozhodcovský súd prijal ako právne relevantný dôkaz preukazujúci vznik nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní na províziu (strana 3 rozhodcovského rozsudku) napriek tomu, že sťažovateľ tento zoznam uzatvorených zmlúv predložený Žalobcom v rozhodcovskom konaním nikdy nepotvrdil ale naopak,   predložil   vlastný   zoznam,   ktorý   sa   nezhodoval   so   zoznamom   predloženým Žalobcom v rozhodcovskom konaním, čo rozhodcovský súd nehodnotil a dôkaz predložený Žalobcom v rozhodcovskom konaním prevzal bez ďalšieho dokazovania. Na základe tohto dôkazu   uznal   vznik   nároku   Žalobcu   v   rozhodcovskom   konaní   na   províziu   bez   ďalšieho preukázania skutočnosti, či povinnosti zo strany Žalobcu v rozhodcovskom konaní, ktoré zakladali vznik nároku na províziu, boli riadne splnené. Tvrdenia sťažovateľa o zániku nároku   na   províziu   Žalobcu   v   rozhodcovskom   konaní   v   dôsledku   neplnenia   povinností riadne na základe predloženej províznej zostavy sťažovateľom však ďalej neskúmal. V danom prípade možno teda namietať, že pri rozhodovaní rozhodcovského súdu v predmetnej právnej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že pri rozhodovaní bolo iným prístupom prihliadané na dôkazy a vyjadrenia Žalobcu v rozhodcovskom konanú ktoré súd považoval za dostatočne preukazujúce vznik nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní na sprostredkovateľskú províziu, pričom dôkazy a vyjadrenia   navrhované   sťažovateľom   boli   zo   strany   rozhodcovského   súdu   považované za nepostačujúce   na   preukázanie   zániku   nároku   Žalobcu   v   rozhodcovskom   konaní na províziu. Teda rozhodcovský súd v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci priznal Žalobcovi v rozhodcovskom konaní nárok uplatnený v rozhodcovskom konaní na províziu, na ktorú mu nárok zanikol.

Rozhodcovský   súd   zároveň opomenul   svoju   povinnosť   odôvodniť   a   dostatočne vysvetliť v odôvodnení rozhodcovského rozsudku, prečo rôznym spôsobom hodnotil dôkazy rovnakej povahy predložené jednotlivými účastníkmi konania.

Rovnaká možnosť na uplatnenie práv a ich ochranu zahŕňa nielen právo účastníka konania domáhať sa svojich práv zákonne prípustným spôsobom, ale obsahuje aj právo účastníka,   aby   jeho   vyjadrenia   a   návrhy   na   vykonanie   dôkazov   boli   vzaté   do   úvahy pri rozhodovaní a aby sa na dôkazy ním predložené nazeralo rovnakým prístupom ako na dôkazy predložené druhou stranou v spore. Vzhľadom na okolnosti prípadu možno mať dôvodne za to, že v predmetnej právnej veci tomu tak nebolo...

Dôkazy   jednej   strany   však   rozhodcovský   súd   považoval   za   opodstatnené a preukázané a rovnaké dôkazy (rovnakej právnej povahy) druhej strany za nedostatočne potvrdzujúce jej vyjadrenia. Na základe vyššie opísaných skutočností má sťažovateľ za to, že v predmetnom rozhodcovskom konaní nerovnakým hodnotením dôkazov rovnakej povahy nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu podľa § 26 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

V danej veci nemohol byť teda v dôsledku rôzneho nazerania na dôkazy rovnakej povahy   dostatočne   zistený   skutkový   stav. Ak   takýto   dôkaz   rozhodcovský   súd   nevykonal z dôvodu, že ho nepovažoval za dôležitý pre prínos k objasneniu sporu, mal súčasne uviesť dôvody jeho nevykonania v odôvodnení rozsudku a naopak dôvody, prečo dôkazy druhej strany považoval za postačujúce.»

3. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľka namietala, že „rozhodcovský súd porušil svoju povinnosť ustanovenú mu Zákonom o rozhodcovskom konaní nariadiť vo veci ústne pojednávanie   na   základe   návrhu   jedného   z účastníkov (navrhovala   ho   sťažovateľka ako žalovaná a naopak žalobca v rozhodcovskom konaní bol proti, pozn.), čím by prispel k lepšiemu objasneniu veci a vykonaniu dôkazov navrhovaných žalobcom“.

Ďalšia sťažnostná námietka sťažovateľky sa týkala skutočnosti, že podľa jej tvrdení jej   rozhodcovský   súd   doručil   na   vyjadrenie   len   žalobu   bez   doručenia   príloh   (dôkazov predložených   žalobcom),   pričom   v tejto   súvislosti   namieta,   že ,,V dôsledku   opísaného nesprávneho procesného postupu rozhodcovského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa vo svojej žalobnej odpovedi v rozhodcovskom konaní k dôkazom predloženým Žalobcom v rozhodcovskom konaní. Ak boli sťažovateľovi ďalej v priebehu konania zaslané podklady na vyjadrenie, sťažovateľ nemá za dostatočne preukázanú skutočnosť, či mu boli zaslané všetky podklady, o ktoré rozhodcovský súd oprel svoje rozhodnutie“.

4. Vo   vzťahu   k právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   a rozhodnutie o jej sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že,,... nemá   k   dispozícii   relevantný prostriedok   právnej   ochrany   proti   napadnutému   rozsudku,   okrem   dôvodov   podľa   §   40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ktoré následne cituje,   pozn.). Ako   z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva, sťažovateľ   nemá   efektívnu možnosť domáhať sa ochrany proti porušeniu jeho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu   prostredníctvom   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   v   dôsledku nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku, a to vzhľadom   na   absenciu   takéhoto   dôvodu   v   taxatívne   vymedzených   dôvodoch umožňujúcich podanie takejto žaloby.“.

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje „... zrušiť rozhodcovský rozsudok vydaný Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom v Bratislave... sp. zn. 3/2009 z dôvodu porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR , a to z dôvodu:

(i) neúplného zistenia skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci, na čo bol rozhodcovský súd podľa zákona povinný a

(ii) nedostatočného   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku,   ktoré   by   jasne a zrozumiteľne   dávalo   odpovede   na   vysvetlenie   dôvodu   neakceptovania   dôkazov navrhovaných sťažovateľom a zároveň bez ďalšieho dokazovania prijaté dôkazy rovnakej povahy predložené druhou stranou.“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom   ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Základnou   sťažnostnou   námietkou   sťažovateľky   je   namietaná   protizákonnosť rozhodcovského rozsudku, ako aj postupu rozhodcovského súdu, ktorý podľa jej tvrdení:

iným prístupom prihliadal na dôkazy a vyjadrenia predložené druhým účastníkom v   rozhodcovskom   konaní   (ktoré   rozhodcovský   súd   považoval   za opodstatnené   a preukázané), pričom sťažovateľkou predkladané dôkazy (rovnakej právnej povahy) boli zo strany rozhodcovského súdu považované za nedostatočne preukazujúce jej tvrdenia,

na návrh sťažovateľky nenariadil ústne pojednávanie, čím by prispel k objasneniu veci a vykonal navrhované dôkazy (druhý účastník rozhodcovského konania bol proti ústnemu pojednávaniu) a

doručil jej ako žalovanej strane na vyjadrenie iba kópiu žaloby bez toho, aby jej súčasne   doručil   prílohy,   ktoré   druhý   účastník   rozhodcovského   konania   pripojil k žalobe ako dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

Tým podľa sťažovateľky malo dôjsť k zásahu do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.

9. Primárnou   podmienkou   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a   jej   následné meritórne   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   existencia   právomoci   ústavného   súdu o nej rozhodnúť.   Ako   totiž   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy, ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   (vrátane   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu) nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavou a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľke ochranu pred namietaným porušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).

10. Konanie pred rozhodcovským súdom je v zásade jednoinštančné. Rozhodcovský rozsudok   môže   na   základe   žiadosti   účastníka   rozhodcovského   konania   preskúmať   iný rozhodca, len ak sa na tom účastníci konania dohodli v rozhodcovskej zmluve, inak je jeho preskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak zákon o rozhodcovskom konaní neustanovuje inak [§ 37 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)].

Preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku   všeobecným   súdom   je   zákonom o rozhodcovskom   konaní taktiež limitované, a to dôvodmi na podanie žaloby, pre ktoré sa účastník   rozhodcovského   konania   môže   domáhať   na   príslušnom   všeobecnom   súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní takto môže účastník rozhodcovského konania postupovať len ak:

a)rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),

b)rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   o   ktorej   už   predtým   právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,

d)sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e)účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba,   ktorá   nebola   na   to   splnomocnená   a   jej   úkony   neboli   ani   dodatočne schválené,

f)sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa   §   9   vylúčený   pre   predpojatosť   alebo   ktorého   vylúčenie   účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g)bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h)sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo

i)bol   rozhodcovský   rozsudok   ovplyvnený   trestným   činom   rozhodcu,   účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j)pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Účastníci rozhodcovského konania pritom ustanovenia zákona týkajúce sa zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu v rozhodcovskej zmluve vylúčiť, s výnimkou dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní.

11. Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   sa   preto   ústavný   súd zaoberal otázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody, pre ktoré sa mohla domáhať na príslušnom   všeobecnom   súde   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku.   Jedným   z týchto dôvodov je, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Podľa § 17   zákona   o rozhodcovskom   konaní   účastníci   rozhodcovského   konania   majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa   má   poskytnúť   rovnaká   možnosť   na   uplatnenie   jeho   práv   a na   ich   ochranu.   Rovné postavenie účastníkov rozhodcovského konania je základnou zárukou zákonnosti konania a prejavom   uplatnenia   princípu  ,,rovnosti   zbraní   účastníkov“.   Je   teda   zákonnou povinnosťou   rozhodcovského   súdu   postupovať   v celom   rozhodcovskom   konaní   tak,   aby rovnosť účastníkov konania nebola len ich iluzórnym právom garantovaným zákonom, ale aby bola aj reálne v konaní naplnená.   Týka sa to pritom všetkých štádií konania pred rozhodcovským súdom, vrátane doručovania žaloby na vyjadrenie, (nariaďovania) ústneho pojednávania,   dokazovania   a samotného   rozhodovania   (vrátane   odôvodnenia rozhodcovského rozsudku).

12. Z obsahu sťažnosti pritom ústavný súd zistil, že podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky   vo   vzťahu   k   postupu   rozhodcovského   súdu   a rozhodcovskému   rozsudku sa týkajú   práve   princípu   rovnosti   zbraní   a rovného   postavenia   účastníkov   konania. Sťažovateľka   namieta,   že   na   ňou   predkladané   dôkazy   (listiny)   rozhodcovský   súd neprihliadal a nehodnotil ich rovnako ako dôkazy predložené druhým účastníkom konania (provízna zostava uzavretých poistných zmlúv, ktorú rozhodcovský súd prevzal bez ďalšieho dokazovania).   Z tejto   sťažnostnej   námietky   možno   jasne   a bez   pochybností   vyvodiť,   že signalizuje práve porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, čo bez ďalšieho   zakladá   dôvod   na   podanie   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku príslušnému   všeobecnému   súdu.   Rozdielne   hodnotenie   dôkazov   (podľa   sťažovateľky,,rovnakej právnej povahy“) predložených účastníkmi rozhodcovského konania zo strany rozhodcovského súdu totiž nenapĺňa zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

Aj   ďalšie   sťažnostné   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   nenariadenia   ústneho pojednávania a nedoručenia príloh žaloby sťažovateľke na vyjadrenie spolu   so žalobou sa vo   svojej   podstate   dotýkajú   zásady   rovného   postavenia   účastníkov   rozhodcovského konania a signalizujú jej možné porušenie.

13. Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich uvedených práv v konaní pred všeobecným súdom, kde mohla   v zákonnej   lehote   podať   žalobu,   ktorou   sa   mohla   domáhať   zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd nemá   právomoc   rozhodnúť   o sťažnosti sťažovateľky,   pretože   právomoc   rozhodnúť   o ochrane   namietaného   porušenia   jej práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   (práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   napadnutým rozhodcovským   rozsudkom   má   všeobecný   súd.   Právomoc   všeobecného   súdu   poskytnúť sťažovateľke ochranu pred zásahom do jej práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pokiaľ sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepristúpila k ochrane svojich práv cestou žaloby na všeobecnom súde, nie je s ohľadom na už uvedený princíp subsidiarity daná právomoc ústavného súdu (obdobne III. ÚS 152/03, II. ÚS 130/02, II. ÚS 61/02, III. ÚS 72/02). Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009