znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/07-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.,   R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   B.,   G.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   pod sp. zn. 5 Co 100/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2007 doručená sťažnosť Z., R. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp.   zn.   5 Co 100/2006.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 20.   augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom   Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 109/2003-156 z 9. februára 2006 bolo sťažovateľke ako žalovanej uložené zaplatiť žalobkyni náhradu ušlej mzdy v sume 10 350 Sk s prísl.   Na základe odvolania sťažovateľky   bol   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   100/2006-216   z 2.   mája   2007 okresného súdu potvrdený rozsudok. Podľa názoru sťažovateľky sa nevykonalo presvedčivé a správne   dokazovanie,   lebo   súdny   znalec   podal   iba   teoretický   posudok   a vôbec sa nezaoberal ňou navrhovanými dôkazmi, ktoré mali za cieľ preveriť, aké práce a činnosti žalobkyňa   v skutočnosti   vykonávala.   Požiadavke   sťažovateľky   na   vykonanie   kontrolného znaleckého   dokazovania   sa   nevyhovelo,   hoci   takýmto   dokazovaním   by   sa   dalo   zistiť a preukázať,   že   žalobkyni   bola   v skutočnosti   vyplácaná   mzda   správne,   teda   podľa skutočného   obsahu   jej   práce.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručený 29. júna 2007.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 100/2006-216 z 2. mája 2007.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 100/2006-216 z 2. mája 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 109/2003-156 z 9. februára 2006. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľkou navrhované kontrolné znalecké dokazovanie nebolo potrebné vykonať, lebo doplnením dokazovania v odvolacom konaní bol skutkový stav veci zistený   v potrebnom   rozsahu.   Obrana   sťažovateľky,   podľa   ktorej   žalobkyňa   počas žalovaného   obdobia   nemala   byť   zaradená   do   deviatej   platovej   triedy   a ôsmeho,   resp. deviateho platového stupňa, je založená na tvrdení, že jej nebola udelená žiadna trvalá výnimka   zo   vzdelania   a že   nevykonávala   činnosť   spočívajúcu   v spracúvaní   programov výchovnej a záujmovej činnosti spojenú s poradenskou činnosťou a diagnostikovaním, resp. že   nevykonávala   žiadnu   metodickú   ani   diagnostickú   činnosť.   Po   podrobnom   rozbore právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   vec   a zadovážených   listinných   dôkazov   treba považovať za nepochybne preukázané, že žalobkyňa skutočne počas žalovaného obdobia vykonávala   výchovno-vzdelávaciu   činnosť   zameranú   na   rozvíjanie   vedomostí,   zručností a návykov a na všestranný rozvoj osobnosti žiakov s využitím špecifických, diagnostických, výchovných a vzdelávacích metód, a preto mala byť zaradená do deviatej platovej triedy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd rozhodol bez vykonania kontrolného znaleckého dokazovania, a preto dospel k nesprávnym skutkovým záverom o povahe prác vykonávaných   žalobkyňou,   a tým   aj   k nesprávnemu   právnemu   záveru   o jej   platovom zaradení.

Z pohľadu ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku krajského súdu považovať za úplné   a vyčerpávajúce,   pričom   jeho   závery   v žiadnom   prípade   nemožno   označiť   ani   za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007