znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 222/06-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta,   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť M. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., Advokátska kancelária, P.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 318/1996 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 318/1996   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 Cb 318/1996 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť M. V. trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. O. P., Advokátska kancelária, P. B.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2006 doručená sťažnosť M. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Považská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   sťažovateľa   ako   žalobcu   proti   žalovanej o zaplatenie 261 000 Sk s prísl. z dôvodu reklamácie za chyby zhotoveného diela vedenom pod sp. zn. 13 Cb 318/1996.

Sťažovateľ uviedol, že v marci 1996 podal okresnému súdu proti žalovanej návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa od nej domáhal zaplatenia sumy 261 000 Sk s prísl. z dôvodu (...) chýb diela, ktoré žalovaná ako zhotoviteľka preňho vyhotovila. Okresný súd síce vydal 20. mája 2006 platobný rozkaz, ten však bol zrušený v dôsledku podania odporu žalovanou. Po konaní, ktoré bolo následne vedené okresným súdom, vydal tento 18. januára 2002 rozsudok, ktorý v dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 12. novembra 2003 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci doteraz nerozhodol.

Na základe výzvy sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 15. júna 2006, v ktorej zdôvodnil svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk   dĺžkou   trvania   sporu   a s   ňou   spojenými   vysokými trovami konania, ako aj výškou hodnoty sporu.

Na výzvu ústavného súdu na predloženie dôkazov preukazujúcich využitie sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní, resp. sťažnosti na postup súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že podanie uvedených právnych prostriedkov nápravy je právom účastníka konania, nie jeho povinnosťou. „Občan nie je povinný súd upomínať a domáhať   sa,   aby   súd   plnil   svoju   povinnosť.   Sťažnosť   na   postup   súdu   a na   prieťahy v konaní je krajné riešenie, riešenie konfliktné, ktoré môže vyvolať zo strany procesného sudcu   zaujatosť   voči   osobe   účastníka   –   sťažovateľa,   pretože   sťažnosť   vždy   v konečnom dôsledku smeruje proti konkrétnej osobe – sudcovi, ktorý vec prejednáva.“

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že súdne konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13Cb 318/1996 trvá viac ako desať rokov a do dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na konanie vo veci samej a aby po vykonanom dokazovaní takto rozhodol:

„Okresný súd v Pov. Bystrici v konaní sp. zn. 13Cb 318/1996 porušil právo M. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu v Pov. Bystrici v konaní sp. zn. 13Cb 318/1996 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

M.   V.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100.000,-Sk   tak,   že čiastku   100.000,-Sk   vyplatí   M.   V.   Okresný   súd   v Pov.   Bystrici   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

M. V. priznáva náhradu trov právneho zastupovania vo výške 14.628,-Sk, ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd v Pov. Bystrici právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. O. P., P. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   20.   novembra   2006,   uviedol   prehľad úkonov vykonaných v danom súdnom konaní a poukázal na to, že dĺžku konania ovplyvnilo správanie   sa   samotného   sťažovateľa, „keď   sa   opakovane   nezúčastňoval   pojednávaní a domáhal   sa   zrušenia   termínov   pojednávaní,   neposkytol   súčinnosť   znalcovi,   čím   sa predĺžila lehota na podanie posudku, nereagoval na výzvy súdu v súdom stanovenej lehote, čím spôsobil prieťahy v konaní v rozsahu viac ako 25 mesiacov. Opakovane päťkrát žiadal zrušiť termín pojednávania, na pojednávania sa nedostavoval a pojednávania museli byť odročené pre jeho neprítomnosť. Súd zrušil na jeho žiadosť termíny pojednávaní, pretože obtiažnosť veci si vyžadovala účasť sťažovateľa resp. jeho právneho zástupcu“. Predseda okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uzavrel,   že „s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti prípadu,   právnu   a skutkovú   náročnosť   a zložitosť   veci,   obsiahlosť   spisu   a správanie sťažovateľa, ktorý sa nezúčastňoval pojednávaní, nereagoval na výzvy súdu, neposkytoval súčinnosť znalcovi a opakovane žiadal zrušiť riadne stanovené termíny pojednávaní, čím priebeh konania spomaľoval, súd nespôsobil zbytočné prieťahy v konaní“.

Predseda okresného súdu vo svojom prípise doručenom ústavnému súdu 8. augusta 2006 a sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 4. marca 2007 súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Uznesením   ústavného súdu   č.   k.   I.   ÚS   222/06-10   zo 6.   júla 2006   bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená   sudcovi   Rudolfovi   Tkáčikovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom III. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval III. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13Cb 318/1996, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktorého istý stupeň skutkovej zložitosti je daný len potrebou znaleckého dokazovania. Predmetné konanie však podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za právne zložité (ide o uplatňovanie chýb zhotoveného diela).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 13 Cb 318/1996 ústavný súd zistil nasledovný stav konania:

Sťažovateľ 3. apríla 1996 predložil okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu   na   261   000   Sk   s prísl.   (ako   náhradu   za   nekvalitne   ušité   saká,   na   ktorých   sa „prejavili skryté vady“). Odporkyňou v spore bola spoločnosť S.

Okresný   súd   12   apríla   1996   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a predloženie   výpisu   z obchodného   registra   odporkyne   (výpis   z obchodného   registra predložila 24. apríla 1996 právna zástupkyňa sťažovateľa, súdny poplatok bol uhradený 22. mája 1996).

Okresný   súd   20.   mája   1996   vydal   platobný   rozkaz   č.   k.   1   Rob   338/96,   ktorý odporkyňa napadla odporom 31. mája 1996.

Okresný súd 20. júna 1996 uložil odporkyni zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor (poplatok bol uhradený 8. júla 1996).

Na pojednávaní konanom 27. júna 1996 (ospravedlnená neúčasť sťažovateľa) bol vypočutý   konateľ   odporkyne   a po   prednesoch   právnych   zástupcov   účastníkov   bolo pojednávanie odročené na neurčito „za účelom výsluchu navrhovateľa“).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   11.   septembra   1996   doručila   okresnému   súdu „výpoveď plnomocenstva“ sťažovateľovi.

Okresný súd 9. októbra 1996 určil termín pojednávania na 22. október 1996.Pojednávanie   konané   22.   októbra   1996   bolo   po   vypočutí   účastníkov   konania a po prednesoch   ich   právnych   zástupcov   odročené   na   neurčito „za   účelom   ďalšieho dokazovania“.

Právny zástupcovia účastníkov 22. októbra 1996, resp. 15. novembra 1996 oznámili okresnému súdu mená svedkov, ktorých navrhli vypočuť.

Okresný súd 7. januára 1997 určil termín pojednávania na 20. január 1997, na ktorom boli   vypočutí   svedkovia.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   24.   marec   1997 „za účelom predvolania svedka Ing. P. M.“.

Na   pojednávaní   konanom   24   marca   1997   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia) bola vypočutá ďalšia svedkyňa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito „za účelom ďalšieho konania“.

Okresný   súd   2.   júna   1997   žiadal   podať   odborné   posudky,   ktoré   boli   doručené okresnému súdu 8. júla 1997, 18. augusta 1997 a 2. septembra 1997.

Okresný súd 10. decembra 1997 určil termín pojednávania na 14. január 1998.Toto pojednávanie bolo po prednesoch právnych zástupcov účastníkov odročené „na neurčito   za   účelom   obhliadky   na mieste   samom   u navrhovateľa   s cieľom zistenia   počtu skutočne vadných sák zreklamovaných“.

Okresný súd 9. februára 1998 určil termín obhliadky na 27. február 1998. Tento termín okresný súd 10. februára 1998 zrušil a určil nový termín - 20. marec 1998.

Právny   zástupca   sťažovateľa   17.   marca   1998   ospravedlnil   svoju   neúčasť na obhliadke (kolízia termínov). Okresný súd 18. marca 1998 zrušil termín obhliadky (ako aj ďalší termín určený na 17. apríl 1998).

Okresný súd 30. apríla 1998 určil termín obhliadky na 29. máj 1998 (obhliadky sa zúčastnili predsedníčka senátu, zapisovateľ a právny zástupca sťažovateľa). Okresný súd uznesením odročil „pojednávanie na neurčito za účelom špecifikácie uplatneného nároku “.Sťažovateľ 29. júna 1998 predložil okresnému súdu upravený návrh.Okresný súd 4. januára 1999 vyzval účastníkov a V. (ďalej len „výskumný ústav“) o oznámenie skúšobných ústavov, ktoré by sa mohli odborne vyjadriť k predmetu sporu (predmetnú správu opätovne žiadal 5. marca 1999 a 20. mája 1999, informácia bola podaná 27. mája 1999).

Okresný   súd   17.   júna   1999   určil   termín   pojednávania   na   7.   júl   1999.   Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito „za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie hodnoty sák v počte 162 ks nachádzajúcich sa v sklade navrhovateľa“.

Okresný   súd   7.   júla   1999   ustanovil   znalca   za   účelom   ocenenia   predmetu   sporu. Súčasne uložil účastníkom zaplatiť zálohu na trovy znaleckého dokazovania.

Znalec   predložil „ohodnotenie   pánskych   sák“   (orientačnú   cenu)   okresnému   súdu 2. decembra 1999.

Okresný   súd   17.   decembra   1999   požiadal   Štátnu   obchodnú   inšpekciu   Bratislava o oznámenie   znalcov   z odboru   oceňovania   textílií   (negatívna   odpoveď   bola   doručená okresnému súdu 17. januára 2000).

Okresný súd 6. októbra 2000 ustanovil znalca v predmetnej veci za účelom určenia príčiny chýb sák. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 21. novembra 2000 a účastníkom konania zaslaný na vyjadrenie 30. apríla 2001.

Odporkyňa 10. mája 2001 namietala „v celom rozsahu“ znalecký posudok a žiadala doplniť znalecké dokazovanie. Námietky odporkyne boli doručené sťažovateľovi 29. júna 2001.Okresný   súd   29.   júna   2001   vyzval   odporkyňu   na   zaplatenie   preddavku   na   ňou navrhované znalecké dokazovanie (uhradený 25. júla 2001).

Okresný   súd   20.   augusta   2001   určil   termín   pojednávania na 18. september   2001. Právny zástupca odporkyne 3. septembra 2001 žiadal zrušiť tento termín pre nemožnosť účasti jej konateľa. Okresný súd 5. septembra 2001 zrušil stanovený termín.

Okresný súd 6. decembra 2001 určil termín pojednávania na 18. december 2001. Toto   pojednávanie   sa   neuskutočnilo.   O príčinách   nekonania „bolo   dané   vysvetlenie účastníkom... spolu s ospravedlnením“.

Okresný súd 20. decembra 2001 určil termín pojednávania na 16. január 2002. Toto pojednávanie, po prednesoch právnych zástupcov účastníkov, bolo odročené na 18. január 2002 „za účelom vyhlásenia rozhodnutia“.

Na   pojednávaní   konanom   18.   januára   2002   okresný   súd   rozsudkom   č. k. 13 Cb 318/96-130   uložil   odporkyni   zaplatiť   sťažovateľovi   247   000   Sk.   Konanie   v časti o zaplatenie 13 500 Sk zastavil. Rozsudok bol doručený účastníkom 8. apríla 2002.Odporkyňa 22. apríla 2002 podala proti rozsudku odvolanie.Odvolanie bolo 29. apríla 2002 zaslané na vyjadrenie sťažovateľovi.Vyjadrenie sťažovateľa bolo doručené okresnému súdu 14. mája 2002.Spis s odvolaním bol 10. júna 2002 doručený krajskému súdu.Krajský súd uznesením č. k. 8 Cob 75/02-176 z 12. novembra 2003 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Spis bol 17. decembra 2003 vrátený okresnému súdu. Uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom 7. januára 2004.

Okresný súd 16. februára 2004 určil termín pojednávanie na 23. marec 2004.Na pojednávaní konanom 23. marca 2004 (neprítomný sťažovateľ), bola vypočutá svedkyňa. Pojednávanie bolo odročené na 28. apríl 2004 za účelom predvolania sťažovateľa a informovaného zástupcu firmy N. (ďalej len „spoločnosť N.“).

Právny   zástupca   sťažovateľa   19.   apríla   2004   požiadal   o určenie   nového   termínu pojednávania, lebo sa ho nemôže pre kolíziu termínov zúčastniť.

Okresný súd 26. apríla 2004 určil nový termín pojednávania na 25. máj 2004. Právny zástupca sťažovateľa 28. apríla 2004 opätovne pre kolíziu termínov žiadal odročiť termín pojednávania.

Okresný súd 3. mája 2004 určil termín pojednávania na 9. jún 2004, ktorý 10. mája 2004 zmenil na 2. jún 2004.

Spoločnosť   N.   14.   mája   2004   žiadala   ospravedlniť   neúčasť   svojho   zástupcu   na pojednávaní, lebo jej nie je známy právny dôvod predvolania. Okresný súd 18. mája 2004 spoločnosti   N.   oznámil,   že   na   jej   účasti   na   pojednávaní   trvá.   Súčasne   žiadal   predložiť písomné doklady, ktoré sa vzťahujú na jej dodávku materiálu sťažovateľovi.

Na   pojednávaní   konanom   2.   júna   2004   (neprítomný   sťažovateľ)   bola   vypočutá svedkyňa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predvolania ďalších svedkov.Okresný   súd   30.   júna 2004   určil   termín   pojednávania na   10.   august   2004.   Toto pojednávanie   po   vypočutí   svedka,   bolo   odročené „na   neurčito   za   účelom   znaleckého dokazovania“, ktoré bolo nariadené uznesením zo 7. októbra 2004. „Súd stanovil znalcom z odboru textílie Ing. M. Š....“. Stanovená znalkyňa 27. októbra 2004 oznámila okresnému súdu, že „v auguste t. r. požiadala o zrušenie... menovania za znalca“.

Okresný   súd   3.   novembra   2004   pribral   do   konania   ďalšiu   znalkyňu,   ktorá 8. novembra 2004 oznámila okresnému súdu, že už nevykonáva znaleckú činnosť.Okresný súd 11. novembra 2004 pribral do konania iného znalca.Znalec 7. decembra 2004 oznámil okresnému súdu, že na jeho výzvu z 22. novembra 2004 účastníci konania nereagovali. Okresný súd 23. decembra 2004 upozornil právnych zástupcov účastníkov na povinnosť poskytnúť znalcovi súčinnosť.

Na pasivitu účastníkov upozornil znalec okresný súd opätovne 3. februára 2005.Znalec   predložil   2.   marca   2005   okresnému   súdu   znalecký   posudok,   ktorý   bol doručený účastníkom konania 7., resp. 8. marca 2005. K znaleckému posudku sa odporkyňa vyjadrila 18. marca 2005.

Okresný   súd   28.   apríla   2005   určil   termín   pojednávania   na   8.   jún   2005.   Právny zástupca sťažovateľa 30. mája 2005 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie termínov pojednávania. Dňa 1. júna 2005 sa vyjadril k znaleckému posudku.Okresný súd 6. júna 2005 zmenil termín pojednávania na 13. júl 2005.Pojednávanie konané 13. júla 2005 okresný súd po prednesoch právnych zástupcov odročil na 14. júl 2005 „za účelom vyhlásenia rozhodnutia“. Toto pojednávanie okresný súd odročil na 23. august 2005 „za účelom predvolania znalca“.

Pojednávanie   konané   23.   augusta   2005   bolo   po   vypočutí   znalca   a prednesoch právnych   zástupcov   účastníkov   odročené   na   26.   august   2005 „za   účelom   vyhlásenia rozhodnutia“.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   „za   účelom   preskúmavania   zámerov znaleckých posudkov ústavu“.

Okresný   súd   14.   septembra   2005   pribral   do   konania   ďalšieho   znalca   za   účelom vykonania kontrolného znaleckého dokazovania.

Okresný súd 21. septembra 2005 vypracoval na Okresný súd Poprad dožiadanie.Okresný súd Poprad 31. októbra 2005 oznámil okresnému súdu výsledok dožiadania.Okresný súd 2. decembra 2005 pribral do konania iného znalca.Okresný   súd   19.   januára   2006   požiadal   OOPZ   o doručenie   uznesenia   znalcovi. OOPZ 9. februára 2006 oznámilo okresnému súdu, že menovaný sa nenachádza v evidencii obyvateľov Banskej Bystrice. Okresný súd svoje uznesenie z 2. decembra 2005 uznesením z 22. februára 2006 zrušil.

Okresný súd 22. februára 2006 opätovne pribral do konania inú znalkyňu (uznesenie je bolo doručené 27. februára 2006 a nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2006).

Okresný súd 26. mája 2006 a 22. júna 2006 žiadal od znalkyne kontrolný znalecký posudok.

Okresný súd 29. júna 2006 požiadal Okresný súd Žilina „o doručenie spisu sp. zn. 13 Cb 318/1996 znalcovi Ing. J. P.“.

Okresný súd 21. augusta 2006 požiadal Okresný súd Žilina o vrátenie súdneho spisu „spolu so znaleckým posudkom“.

Okresný súd 14. september 2006 uložil znalkyni poriadkovú pokutu 1 000 Sk.Znalkyňa 7. septembra 2006 oznámila okresnému súdu, že po preštudovaní spisu „som   zistila,   že   nemôžem   podať   posudok,   nakoľko   mám   pomer   k veci,   19   rokov   som pracovala vo V....“. Znalkyňa sa 27. septembra 2006 odvolala proti uzneseniu o uložení pokuty.

Okresný súd požiadal 28. septembra 2006 výskumný ústav o podanie informácie, či sa znalkyňa podieľala na vypracovaní ich znaleckého posudku zo 16. novembra 2000.Výskumný   ústav   6.   októbra   2006   oznámil,   že   menovaná   sa   v predmetnej   veci nepodieľala na nimi vypracovaných posudkoch.

Okresný súd 10. októbra 2006 rozhodol, že Ing. J. P. „nie je vylúčená z vykonania znaleckej   úlohy   uloženej   jej   uznesením...   zo   dňa   22.   februára   2006“ (uznesenie   bolo doručené menovanej 19. októbra 2006).

V nasledujúcom období už nie sú zaznamenané žiadne úkony okresného súdu.Pri   posudzovaním   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v konaní   ústavný   súd   zistil,   že   v dôsledku   žiadosti   sťažovateľa okresný   súd   viackrát   odročil   pojednávanie   vo   veci,   čo   ústavný   súd   vyhodnotil   tak,   že sťažovateľ   ako   účastník   konania   do   určitej   miery   tiež   prispel   k zbytočným   prieťahom v tomto konaní.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pre   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý bol poznačený zbytočnými prieťahmi. Bolo to napríklad obdobie od 29. júna 1998 do 4. januára 1999 (šesť mesiacov), keď okresnému súdu nič nebránilo v tom, aby skôr vyzval účastníkov a výskumný ústav o oznámenie skúšobných ústavov, ktoré by sa mohli odborne vyjadriť k predmetu sporu, alebo tiež obdobie od 17. januára 2000 do 6. októbra 2000 (takmer desať mesiacov),   v ktorom   okresný   súd   bol   bez   zjavného   dôvodu   úplne   nečinný.   V priebehu konania sa v postupe okresného súdu vyskytlo i viacero kratších období nečinnosti. Ústavný súd tak zistil, že okresný súd vo svojom postupe vykázal celkovo tri a pol roka súvislej nečinnosti.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou o veci konať. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou   zaručeného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99). Rovnako i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho   orgánmi,   a   to   tak   orgánmi,   ktoré   konanie   vedú,   ako   aj   orgánmi,   ktoré   poskytujú znalecký posudok alebo poskytujú inú činnosť pri dokazovaní (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

Za najzávažnejší nedostatok v postupe okresného súdu ústavný súd považuje práve neefektívnosť   a nesústredenosť   postupu   konajúceho   súdu   pri   zhromažďovaní   podkladov potrebných   pre   rozhodnutie vo veci,   ktorá   vyplýva z časovej   chronológie   spisu.   V tejto súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   viaceré   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá.   Pritom   sa   usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie bez toho aby požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 114 ods. 1 OSP pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Podľa § 119 ods. 1 OSP prvej vety pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z uvedených   ustanovení   vyplýva,   že   prípravu pojednávania treba chápať ako všetku činnosť súdu od začatia konania, vrátane štúdia spisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraňovania nedostatkov návrhu a zváženia opatrení, ktoré   vzhľadom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu   bude   nutné   a   účelné   vykonať pred nariadením   pojednávania.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   i   na   ďalšie ustanovenia OSP, na § 117 ods. 1 o vedení pojednávania tak, aby bolo dôstojné a nerušené a o   vhodných   opatreniach   predsedu   senátu   na   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné vykonanie dôkazov a na § 118 ods. 2, že ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu podľa okolností prípadu.

Zo spisu okresného súdu vyplýva neefektívnosť a nesústredenosť konania okresného súdu pri príprave jednotlivých pojednávaní, ktoré boli viackrát odročené na neurčito „za účelom ďalšieho konania“,   alebo „za   účelom   ďalšieho   dokazovania“,   inokedy   zas „za účelom predvolania svedka“.

Osobitne   ústavný   súd   poukazuje   na   postup   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní znaleckého   dokazovania.   Skutočnosť,   že   pre   požadovaný   odbor   textílie   a odvetvie technológia   textilnej   výroby   sú   v zozname znalcov   zapísaní   len   traja   znalci,   nezbavuje okresný súd zodpovednosti za efektívny postup pri zabezpečovaní znalca v rámci prípravy pojednávania. Okresný súd niekoľkokrát ustanovil za znalca osobu, ktorá v tom čase už znaleckú činnosť nevykonávala.

Postup okresného súdu v predmetnej veci ústavný súd hodnotí aj ako nesústredený a neefektívny, čím vznikli v konaní pred okresným súdom zbytočné prieťahy

Z predmetného spisu nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a   nežiaduceho   stavu   v dĺžke   konania   v danej   veci   majú   rozhodujúci   podiel   viaceré nedostatky v činnosti okresného súdu, tak ako sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To   viedlo   v konaní   k zbytočným   prieťahom   a   tým   aj   k tomu,   že   všeobecný   súd   zatiaľ právoplatne vo veci nerozhodol. Aj s prihliadnutím na určitý stupeň skutkovej zložitosti veci   spojený   s potrebou   znaleckého   dokazovania   a na   správanie   účastníkov,   ktoré v niektorých   fázach   konania   sčasti   tiež   prispelo   k prieťahom,   je treba   konštatovať,   že doterajšia dĺžka konania vo veci (viac ako 10 rokov, z toho 9 rokov na okresnom súde) je celkom zjavne neprimeraná. Preto ústavný súd vyhovel sťažnosti a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáhal takéhoto rozhodnutia, preto ústavný súd popri deklarovaní porušenia základného práva sťažovateľa prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa,   zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä obdobie právnej neistoty sťažovateľa, ale aj jeho správanie pri poskytovaní súčinnosti znalcovi, a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva a vydal príkaz na konanie bez prieťahov.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 50 000 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   O.   P.   Sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu požadoval celkovú úhradu trov konania v sume 14 628 Sk, ktorú vyčíslil podľa § 11 ods.   2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Vychádzal pritom z hodnoty sporu. Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s predloženým   vyčíslením   poukazujúc   na   skutočnosť,   že predmet   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je   totožný   s predmetom   konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzajúc   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005 (16 381 Sk) určil za jeden úkon odmenu v sume 2 730 Sk. Spolu s režijným paušálom 164 Sk za dva úkony právneho zastupovania vykonané v roku 2006 to činí 5 788 Sk. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Sťažovateľovi tak priznal celkovo sumu 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007