znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 222/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ericha Škubáka, bytom Ž., ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky,   pracoviska   Žilina,   sp.   zn.   V/256/4087/04/Dub   z 10.   júna   2004 a Ministerstva financií Slovenskej republiky, sekcie daňovej a colnej, č. k. MF/5823/2004-71 z 30. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ericha Škubáka   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 2. novembra 2004 odovzdaným na poštovú prepravu 4. novembra 2004, doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. novembra 2004,   označeným   ako „návrh   na   začatie   konania   v zmysle   čl.   127   Ústavy   SR“ Erich Škubák, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutiami   Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   Žilina   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“), sp. zn. V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004 a Ministerstva financií Slovenskej republiky, sekcie   daňovej   a colnej   (ďalej   len   „ministerstvo“),   č. k. MF/5823/2004-71   z 30.   augusta 2004.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   vyššie uvedených článkov ústavy a dohovoru a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 341 844 Sk voči ministerstvu, ako aj náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ investoval viac ako 600 000 Sk do nebankovej inštitúcie v presvedčení, že investované prostriedky zhodnotí. Vyšlo však najavo, že osoby konajúce za inštitúciu postupovali podvodným spôsobom, v dôsledku čoho po určitej dobe sťažovateľ už nebral výnosy z vkladu a nedostal naspäť ani vklad samotný. Napriek tomu daňový úrad vyzval sťažovateľa na podanie daňového priznania k dani z príjmu za rok 1999.   Keďže   sťažovateľ   žiadne   zdaniteľné   príjmy   v tomto   období   nedosiahol,   daňové priznanie   nepodal,   avšak   zaslal   daňovému   úradu   vyjadrenie   a   dôkazy   preukazujúce,   že príjem nemal. Napriek predloženým dôkazom vydal daňový úrad rozhodnutie, v ktorom určil,   že   v zdaňovacom   období   roku   1999   mal   sťažovateľ   základ   dane   3   334   500   Sk a vyrubil mu daň z príjmu vo výške 1 305 270 Sk. Pritom   daňový úrad vychádzal iba z jednostranných dokladov a jedine z hypotézy, že sťažovateľ pravdepodobne príjmy získal. K námietkam sťažovateľa preukazujúcim a dokladujúcim neexistenciu daňovej povinnosti neprihliadol a považoval ich za irelevantné. Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu daňového úradu   odvolanie,   ktoré   však   bolo   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   zamietnuté s argumentáciou, že dôvody odvolania nie je možné posúdiť a ani sa nimi zaoberať, lebo sťažovateľ nepodal nulové daňové priznanie vzhľadom na svoje tvrdenie, že v rozhodnom období   nemal   príjmy   podliehajúce   dani   z príjmu.   Proti   právoplatnému   rozhodnutiu daňového   riaditeľstva   podal   sťažovateľ   žalobu   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“), avšak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 161/02 bola žaloba zamietnutá s odôvodnením, že vzhľadom na nepodanie daňového priznania je možné skúmať iba dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-O-NS 47/03 zo 4. decembra 2003 bol potvrdený prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu s rovnakým odôvodnením, teda že nebolo možné skúmať dôkazy predložené sťažovateľom, keďže tento nepodal na výzvu daňového úradu daňové priznanie.

Po rozhodnutiach najvyššieho súdu došlo k niektorým novým skutočnostiam. Jednak bolo vyšetrovateľom zastavené trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi pre neplatenie dane s poukazom na to, že zdaniteľné príjmy nedosiahol, a jednak okrem toho došlo aj k právoplatnému odsúdeniu osôb konajúcich za nebankovú inštitúciu, a to pre trestný čin podvodu, pričom bolo nepochybne zistené, že v roku 1999 nebanková inštitúcia svojim investorom už žiadne výnosy nevyplatila.

Na   základe   týchto   nových   skutočností   požiadal   sťažovateľ   o povolenie   obnovy konania.   Vyššie   citovanými   rozhodnutiami   však   bola   jeho   žiadosť   zamietnutá,   pričom rozhodnutie ministerstva bolo sťažovateľovi doručené 8. septembra 2004.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   vyššie   uvedených základných práv. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že rozhodnutie o nepovolení obnovy konania nie je možné napadnúť na všeobecnom súde, a preto je vo veci daná právomoc ústavného súdu.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sž   161/02   z 24.   apríla   2003   vyplýva,   že najvyšší   súd   žalobu   sťažovateľa   proti   daňovému   riaditeľstvu   zamietol.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   podstatné   bolo,   že   sťažovateľ   nesplnil   povinnosť   podať   na   výzvu daňového úradu daňové priznanie. V takomto prípade je totiž daňový úrad oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým   subjektom.   Ak   je   podané   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o dani   určenej   podľa pomôcok, skúma odvolací orgán iba dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. Najvyšší súd z obsahu spisového materiálu zistil, že daňový úrad vyzval sťažovateľa 26. februára 2002 na podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1999. Sťažovateľ však napriek poučeniu uvedenému vo výzve, že „v prípade nesplnenia tejto povinnosti správca dane v zmysle § 42 zákona č. 511/1992 Zb. určí daňovú povinnosť podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si sám zaobstará“,   reagoval tak, že daňovému úradu zaslal vyjadrenie k tejto výzve, avšak daňové priznanie v určenej lehote nepodal. Preto daňový úrad bol oprávnený určiť daň osobitným   postupom,   teda   podľa   pomôcok,   ktoré   mal   k dispozícii   alebo   ktoré   si   sám zaobstaral.   Keďže   pri   určení   dane   podľa   pomôcok   skúma   odvolací   správny   orgán   iba dodržanie zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane, nebolo potrebné zaoberať   sa   inými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uvádzal   vo   svojom   odvolaní   proti rozhodnutiu daňového úradu.

Z rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   V/256/4087/04/Dub   z 10.   júna   2004 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o obnovu konania bola zamietnutá. Daňové riaditeľstvo nemohlo prihliadnuť na nové skutočnosti uvedené v návrhu sťažovateľa na obnovu konania, lebo tieto sa netýkali okolností, na základe ktorých bola daň určená osobitným postupom daňového úradu podľa pomôcok.

Z rozhodnutia ministerstva č. k. MF/5823/2004-71 z 30. augusta 2004 vyplýva, že ministerstvo   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   V/256/4087/04/Dub z 10. júna 2004. Dospelo k rovnakému záveru ako prvostupňový orgán.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozhodnutie   správneho   orgánu   o žiadosti   o obnovu   konania nemožno napadnúť žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd sa s týmto právnym názorom sťažovateľa nemohol stotožniť.

Otázka   preskúmateľnosti   právoplatných   rozhodnutí   o obnove   konania   vydaných v správnom konaní na všeobecnom súde nebola v minulosti celkom jasná.

V uznesení najvyššieho súdu   sp. zn. 5 Sž 125/98 z 28. októbra 1998, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej   len   „zbierka   rozhodnutí“)   v čiastke   2/2000   pod   č.   33/2000,   je   vyslovený   právny názor,   podľa   ktorého   rozhodnutie,   ktorým   správny   orgán   zamietol   návrh   na   povolenie obnovy   konania,   nie   je   rozhodnutím   o práve   alebo   povinnosti   daňového   subjektu   a je vylúčené zo súdneho preskúmavania.

Naproti   tomu   v neskoršom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   131-133/01 z 28. novembra   2001,   ktorý   bol   publikovaný   v zbierke   rozhodnutí   v čiastke   4/2002   pod č. 67/2002, je už vyslovený právny názor, podľa ktorého rozhodnutie o povolení obnovy konania v daňovom konaní nie je vždy rozhodnutím procesným a ako také nie je vylúčené z preskúmania súdom ustanovením § 248 ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.

Možno preto urobiť záver, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa postupom času vykryštalizovala   tak,   že   právoplatné   rozhodnutia   týkajúce   sa   obnovy   konania   sú preskúmateľné   postupom   podľa   §   244   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Pritom v čase, keď bol vydaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   6 Sž 131-133/01, ustanovenie § 248   ods.   2   písm.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku   znelo   tak,   že   všeobecné   súdy nepreskúmavali rozhodnutia správnych orgánov procesnej povahy. Podľa súčasného znenia ustanovenia § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (účinného od 1. januára 2004) všeobecné súdy nepreskúmavajú procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rozhodnutie o žiadosti o obnovu konania nie   je rozhodnutím   týkajúcim   sa   vedenia   konania.   Preto   za   súčasného   stavu   právomoc všeobecných súdov preskúmavať takéto rozhodnutia považuje ústavný súd za nepochybnú. To zároveň znamená, že nie je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, keďže táto je v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   iba   subsidiárna,   lebo   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane základných práv nerozhoduje všeobecný súd.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že keby bol sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 161/02 z 24. apríla 2003, bolo by možné skúmať, či prípis, resp. vyjadrenie, ktorým sťažovateľ reagoval na výzvu daňového úradu, aby podal daňové priznanie, nemohol byť posúdený prípadne ako daňové priznanie nemajúce všetky predpísané zákonné náležitosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004