znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 221/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť

vo veci namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom Okresného súdu Prievidza v konanívedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013 a 10. januára2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) v konaní vedenompod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupomOkresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013 a 10. januára 2014 (ďalej len„napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd trestným rozkazomč. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 uznal sťažovateľa vinným z prečinu mareniavýkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdil ho podľa § 348ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 Trestnéhozákona na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavuna výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Po tom, čo po podaní odporu zo stranysťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 3 T 228/2013-75 z 10. januára 2014 sťažovateľompodaný odpor proti uzneseniu č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 odmietolako podaný oneskorene, sťažovateľ sa podnetom obrátil na MS SR vo veci žiadostio podanie dovolania ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerspravodlivosti“) podľa § 369 ods. 1 Trestného zákona z dôvodov podľa § 371 ods. 1písm. c) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Upovedomením MS SR č. 49678/2015-61/D/610z 11. januára 2016 bolo následne sťažovateľovi oznámené odloženie jeho podnetuna podanie dovolania prostredníctvom ministra spravodlivosti.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti postupne rozporuje tak postup MS SR v konanívedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a odôvodnenie jeho upovedomenia z 11. januára2016, ako aj postup okresného súdu a ním vydané napadnuté rozhodnutia a zastáva názor,že zo strany MS SR a okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva garantovaného ústavou,ako aj dohovorom (bod 1). S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľvyvodzuje, že ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neumožňuje voľnú úvahuministra či podá, respektíve nepodá dovolanie, a že minister spravodlivosti nie je oprávnenýmeritórne preskúmavať naplnenie dovolacích dôvodov v rozsahu, v akom ich preskúmavapríslušný dovolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 384 Trestného poriadku.V nadväznosti na sťažnosťou napadnutý postup okresného súdu a jeho napadnutérozhodnutia sťažovateľ konštatuje, že odpor proti trestnému rozkazu okresného súduč. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 podal v zákonnej lehote, a následnespochybňuje spôsob vybavovania poštových služieb príslušným ústavom na výkon trestuodňatia slobody.

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovilporušenie ním označených práv (bod 1) postupom MS SR v konaní vedenom pod sp. zn.49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomením z 11. januára 2016 a postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniami z 29. novembra 2013a 10. januára 2014 a aby upovedomenie MS SR z 11. februára 2016, ako aj napadnutérozhodnutia okresného súdu zrušil a veci vrátil na nové konania.

Zároveň ústavný súd žiada o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátovna podanie ústavnej sťažnosti a na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

5. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že sťažnosťou napadnutý trestný rozkazokresného súdu č. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť14. decembra 2013 a uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 228/2013-75 z 10. januára 2014nadobudlo právoplatnosť 18. februára 2014.

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ v prvom rade namieta postup MS SRv konaní vedenom pod sp. zn. 49678/2015-61/D/610 a jeho upovedomenie z 11. januára2016, ktorým mu bol oznámený konečný záver o tom, že jeho podnet na podanie dovolaniasa odkladá.

9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podaniedovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkoma z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovispravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonomustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladápovinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministraspravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základeiného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí,že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podaniedovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávnaochrana (m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

10. Z tohto dôvodu MS SR nemohlo odložením takéhoto podania, t. j. jehoneakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby saminister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobejeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiťza arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).

V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

11. V nadväznosti na druhú časť sťažnosti sťažovateľa, a to napadnutý postupokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 228/2013 a jeho uzneseniaz 29. novembra 2013 a 10. januára 2014 ústavný súd poznamenáva, že sa v prvom radezameral na overenie včasnosti podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.

12. Na základe vykonanej lustrácie (bod 5) považoval ústavný súd za preukázané, že sťažnosť bola podaná po lehote, keďžesťažnosťou napadnutý trestný rozkaz okresného súduč. k. 3 T 228/2013-70 z 29. novembra 2013 nadobudol právoplatnosť 14. decembra 2013a uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 228/2013-75 z 10. januára 2014 nadobudloprávoplatnosť 18. februára 2014.

Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde v tejto časti zjavne po uplynutí2-mesačnej lehoty, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016