znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 221/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   advokátomMgr. Martinom Škamlom, Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., Makovického 15, Žilina,vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konanívedenom pod sp. zn. 10 Sža 51/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015   doručená   sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža 51/2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 27. októbra 2014 rozhodnutímOddelenia hraničnej   kontroly   Policajného zboru   Košice –   letisko (ďalej   len „oddeleniehraničnej kontroly“) č. PPZ-HCP-PO9-447-O13/2014 z 27. októbra 2014 zaistený podľa§ 88a ods. I písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)pre účely zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré bybez   zaistenia   nebolo   možné   získať.   Sťažovateľ   podal   následne   proti   rozhodnutiuz 27. októbra 2014 opravný prostriedok – odvolanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 10 Sp 3/2014-33 z 25. novembra 2014(ďalej   len   „rozsudok   z   25.   novembra   2014“)   potvrdil   rozhodnutie   oddelenia   hraničnejkontroly z 27. októbra 2014 a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľ protirozsudku krajského súdu z 25. novembra 2014 podal odvolanie. Najvyšší súd o odvolanísťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   10   Sža   51/2014   z   5.   januára   2015   doručenýmsťažovateľovi 23. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 5. januára 2015“), ktorým potvrdilrozsudok krajského súdu z 25. novembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:«Na základe informácie o dublinskom transfere z Veľkej Británie do SR (MÚ MV SR č.   p.   MÚ-186/DS-DŽ-2014)   bol   sťažovateľ   v   zmysle   Dublinského   nariadenia   dňa 27. 10. 2014 vrátený späť na územie SR z Veľkej Británie.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle... Sťažovateľ požiadal prvýkrát o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 7. 6. 2006. Konanie o jeho žiadosti bolo zastavené. Sťažovateľova žiadosť o udelenie azylu nebola nikdy zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, a taktiež nebolo nikdy o jeho žiadosti o azyl rozhodnuté tak, že mu azyl udelený nebol. Sťažovateľ tak bol od okamihu   príchodu   na   územie   Slovenskej   republiky   dňa   27.   10.   2014   považovaný za žiadateľa o azyl v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a tiež na to, že bol na územie Slovenskej republiky vrátený za pomoci štátnych orgánov Slovenskej republiky, jeho vstup na územie Slovenskej republiky nemôže byť považovaný za neoprávnený.

Z vyššie uvedených skutočností nie je zrejmé, ako mohol dospieť súd k záveru, že štát nepovolil sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky a teda bol vstup sťažovateľa na územie Slovenskej republiky nepovolený v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Záver o tom, že by Slovenská republika, ktorá v spolupráci s príslušnými orgánmi sama realizovala vrátenie sťažovateľa na územie Slovenskej republiky (jeho vstup na územie Slovenskej   republiky)   a   zároveň   sama   zaistením   sťažovateľa   „zabraňovala   jeho nepovolenému vstupu“ na územie Slovenskej republiky je nelogický.

Podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle... Podľa § 2 písm. r) zákona o azyle... Žiadne ustanovenie nijakého zákona nehovorí o tom, že umiestnenie v zariadení, t. j. na   mieste,   v   ktorom   je   štátny   príslušník   tretej   krajiny   umiestnený   na   základe rozhodnutia o zaistení, sa nepovažuje za pobyt na území Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že jediná možnosť, ako zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky v prípade, že cudzinec sa dopraví na územie Slovenskej republiky letecky, je jeho umiestnenie v tranzitnom priestore medzinárodného letiska. Umiestnenie v prijímacom centre letiska sa nepovažuje za vstup a pobyt žiadateľa na území Slovenskej republiky.

Ak   mali   príslušné   orgány   v   úmysle   zabrániť   nepovolenému   vstupu   sťažovateľa na územie   Slovenskej   republiky,   mal   ho   umiestniť   v   prijímacom   centre   –   tranzitnom priestore letiska podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle a nie v zariadení podľa § 2 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov.

V napadnutom rozsudku súd uvádza, že možno konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

S vyššie uvedeným záverom súdu nemožno súhlasiť. Domnievame sa, že pozbaviť osobu osobnej slobody je možné len vtedy, ak to zákon a medzinárodná zmluva výslovne pripúšťajú. Akékoľvek závery a konštatovania o akomsi odvodzovaní legitimity pozbavenia osobnej slobody sú nezákonné.

Pre zaistenie sťažovateľa ako žiadateľa o azyl neexistuje žiaden dôvod, ktorý by vyplýval z čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Sťažovateľ nebol pozbavený osobnej slobody, aby sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie Slovenskej republiky, nakoľko sama Slovenská republika sa podieľala na jeho vrátení na svoje   územie, a preto jeho vstup nemohol   byť   neoprávnený.   Sťažovateľ   bol   taktiež   od   momentu   prekročenia   hraníc považovaný za žiadateľa o azyl, preto bol nielen jeho vstup, ale aj ostatný pobyt na území Slovenskej republiky oprávnený.

Zaistenie sťažovateľa by mohlo byť v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky zákonné   a   v   súlade   s   článkom   5   ods.   1   písm.   f)   –   zabránenie   neoprávneného   vstupu na územie SR - iba v tom prípade, ak by bol sťažovateľ umiestnený v tranzitnom priestore medzinárodného letiska v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) zákona o azyle. To sa však nestalo. Zaistiť osobu, ktorá sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky z dôvodu, že Slovenská republika chce zabrániť jej neoprávnenému vstupu na svoje územie, nedáva žiaden zmysel.

V čase   vydania   rozhodnutia   o   zaistení   nebolo   proti   sťažovateľovi   vedené   žiadne konanie o vyhostení alebo vydaní.

Súdy   potvrdením   rozhodnutia   o   zaistení   sťažovateľa   porušili   článok   5   ods.   1 Dohovoru.

Pre vec je irelevantné rozhodnutie Súdneho dvoru vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C - 534/2011 zo dňa 30. 5. 2013. Ako z napadnutého rozhodnutia vyplýva, konanie o žiadosti o azyl sťažovateľa sa začalo vstupom na územie Slovenskej republiky. Sťažovateľ   bol   žiadateľom   o   azyl   ešte   predtým,   ako   bol   zaistený.   To   vyplýva   aj zo skutočnosti, že sťažovateľ bol zaistený podľa § 88a a nasl. zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ   tak   nemohol   podaním   žiadosti   (ktorú   ani   nepodal)   dosiahnuť   prepustenie zo zaistenia, keďže bol žiadateľom o azyl ešte predtým, ako bol zaistený.

Proti sťažovateľovi neprebiehalo v čase jeho zaistenia žiadne konanie o vyhostenie alebo vydanie, preto ani tento legitímny dôvod na pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru neprichádza u sťažovateľa do úvahy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a tým aj rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice - letisko ako správne, porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža 51/2014 porušil jeho právopodľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a   prizná   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume20 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1písm.   f)   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   podsp. zn. 10 Sža 51/2014. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdyzúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   neoprávnene   obmedzili   jeho   osobnú   sloboduv dôsledku   nesprávneho   posúdenia   okolností   jeho   veci,   keď   ako   účel   jeho   zadržaniašpecifikovali   zabránenie   jeho   neoprávnenému   vstupu   na   územie   Slovenskej   republiky,avšak on ako žiadateľ o azyl sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 5. januára2015,   ktoré   je   konečným   rozhodnutím   vo   veci   sťažovateľa,   v   ktorom   najvyšší   súdrozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 25. novembra 2014.

Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 5. januára 2015 vo vzťahuk argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nemožnosti subsumovať dôvody pozbavenia jehoosobnej slobody pod jeden z dôvodov uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru poukázalna odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 47/2014 z 9. decembra 2014, ktorépriamo citoval a v ktorom vo vzťahu k uvedenému v podstatnom uviedol:

«Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f ) Dohovoru... Podľa   čl.   31   Dohovoru   o   právnom   postavení   utečencov   (vyhláseného   pod č. 319/1995 Z. z.)...

Čo sa týka oprávneného vstupu navrhovateľa na územie SR, a teda neexistencie podmienky uvedenej v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorá by odôvodňovala pozbavenie jeho osobnej slobody, pretože sa vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 6 zákona o azyle považuje za žiadateľa o azyl, ktorý je podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnený zdržiavať sa na území SR, najvyšší súd je toho názoru, že je potrebné rozlišovať nepovolený vstup na územie SR a oprávnené zdržiavania sa žiadateľa o azyl na území SR. O nepovolený vstup sa jedná v prípade, ak cudzinec sa zdržiava na území SR bez príslušného povolenia štátneho orgánu. Nejde pritom len o situáciu, kedy sa cudzinec chystá prekročiť štátnu hranicu, resp. ju   prekračuje,   teda   ide   o   potencionálneho   imigranta,   ale   aj   o   prípad,   ak   takýto cudzinec po prekročení štátnej hranice požiada o azyl. V takejto situácii, ak sa cudzinec stane žiadateľom o azyl, ide stále o nepovolený vstup, avšak s ohľadom na medzinárodné záväzky sa režim cudzinca mení v tom zmysle, že je oprávnený sa zdržiavať na území SR do času, kedy sa rozhodne o jeho žiadosti.

V   zmysle   odporúčania   Rady   Európy   [Odporúčanie   Rady   ministrov   Rec(2003)5 zo 16. 04. 2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní   jeho   nevyhnutnosti   v   každom   jednotlivom   prípade   a   obmedzenie   osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (bod 4 a 5). Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   štáty   majú   nepopierateľné   suverénne   právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva   je   oprávnenie   štátov   zadržať   potenciálnych   imigrantov.   Ich   zadržanie   môže   byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“.

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru....

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   Veľkej   komory,   29.01.2008,   č.   13229/03   (najmä § 45),   Amuur   proti   Francúzsku,   rozsudok,   25.06.1996,   č.   19776/92   (najmä   §   43), Abdolkhani aKarimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19. 01. 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   Dohovoru,   ktorý   má   v   zmysle   čl.   7   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej   slobody   na   základe   postupu   ustanoveného   zákonom   vtedy,   ak   ide   o   zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.

Napadnuté   rozhodnutie,   ktorým   odporca   podľa   §   88a   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona   č.   71/1967   Zb.   Z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania,   poukázať   na   skutkové   zistenia,   uviesť   dôkazy,   z   ktorých   vychádzal   a   ako   sa vyporiadal   s   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   zo   strany   účastníkov,   prípadne   s   ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú   smernicu“   (smernica   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2008/115/ES o spoločných   normách   a   postupoch   v   členských   štátoch   pri   navracaní   neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín)....

Článok   15   smernice   ustanovuje,   kedy   je   možné   zaistiť   cudzinca,   voči   ktorému prebieha   konanie   o   návrate   a   to   bez   ohľadu   na   to,   či   bolo   vydané   rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva   dôvody   zaistenia   existencia   rizika   úteku   alebo   vyhýbanie   sa,   či   bránenie   procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Toto   ustanovenie   je   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdneho   dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa.

V   zmysle   článku   15   ods.   1   smernice   môžu   členské   štáty   zaistiť   iba   štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo   sa   štátny   príslušník   tretej   krajiny   vyhýba   príprave   návratu,   či   uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca   sa   zaoberal   možnosťou   uloženia   miernejších   opatrení,   po   zistení,   že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov- z informácie o Dublinskom transfere   č.   p:   PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-120,   zo   zápisníc   o   vyjadrení   účastníka konania,   z   výsledkov   lustrácie   v   informačných   systémoch   MV   SR   a   z   rozhodnutia Migračného úradu MV SR, kedy bolo dňa 02. 08. 2006 konanie vo veci udelenia azylu na území   Slovenskej   republiky   podľa   §19   ods.   1   písm.   f)   zákona   o   azyle   právoplatne zastavené.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa okrem...

Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/   zákon   o   pobyte   cudzincov)   ako   aj   Smernicou   Európskeho   parlamentu   a   rady 2013/33/EÚ   z   26.   06.   2013,   ktorou   sa   stanovujú   normy   pre   prijímanie   žiadateľov o medzinárodnú ochranu.

Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Ustanovenie   §   88a   ods.   1   písm.   b/   zákona,   ktoré   aplikoval   na   uvedený   prípad umožňuje   zaistiť   žiadateľa   o   udelenie   azylu,   a   to   na   základe   presne   špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu,   že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika.

Dôvod   pre   zaistenie   navrhovateľa   teda   spočíval   v   tom,   že   zaistenie   je   nutné na zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.... Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne   pochybenie   v   postupe   odporcu   ani   krajského   súdu.   Krajský   súd   sa   dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Preto   záver   krajského   súdu   o   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   odporcu, vzhľadom   k   tomu,   že   sa   vysporiadal   s   uplatnenými   námietkami   navrhovateľa   (na   ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu,   s   ktorým   sa   plne   stotožňuje)   vypovedá   o   správnosti   postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský   súd   bol   totiž   viazaný   rozsahom   dôvodov,   ktoré   navrhovateľ   uplatnil v opravnom   prostriedku   a   z   uvedených   dôvodov   preto   bolo   možné   vyvodiť   záver,   že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd   nepochybil,   ak   jeho   rozhodnutie   potvrdil.   Odvolací   súd   sa   s   právnym   záverom uvedeným   v   jeho   rozsudku   stotožnil,   námietkam   navrhovateľa   nevyhovel   a   napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.»

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   rozsudku   z   5.   januára   2015argumentáciou   sťažovateľa   predloženou   v   jeho   odvolaní   zaoberal   a   riadne   sa   s   ňouvo svojom   rozhodnutí   vysporiadal,   keď   citoval   a   poukázal   na   ustanovenia   viacerýchmedzinárodných dohovorov, právo Európskej únie, ale i na vnútroštátnu zákonnú úpravuvzťahujúcu   sa   na   meritum   veci   a   následne   posúdením   konkrétnych   okolností   prípadusťažovateľa vyvodil záver, podľa ktorého jeho vstup na územie Slovenskej republiky posúdilako   nepovolený   napriek   tomu,   že   je   v   zmysle   zákona   o   azyle   považovaný   za   osobuoprávnenú   zdržiavať   sa   na   tomto   území.   Uvedený   záver   je   v   súlade   s   medzinárodnoui vnútroštátnou právnou úpravou, ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,v rámci ktorej uvedený súd taktiež zadržanie potencionálnych imigrantov štátom vrátanežiadateľov o azyl považoval za zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a v rámci ktorejtaktiež   konštatoval,   že   pokiaľ   štát   nepovolí   vstup   na   svoje   územie,   je   takýto   vstupnepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na jehoúzemie   vstúpiť   a   ktorá   potrebuje,   avšak   zatiaľ   nemá   potrebné   povolenie,   môže   byťpovažované za uskutočnené preto, aby „sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie“(Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu, 29. 1. 2008, č. 13229/03, § 64a § 65). Z tohto pohľadu sa potom aj argumentácia sťažovateľa týkajúca sa jeho umiestneniapo jeho zadržaní javí ako právne irelevantná.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   bysignalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporuv zákone, a preto rozsudok najvyššieho súdu z 5. januára 2015 nepovažoval za zjavneneodôvodnený a ani arbitrárny, t. j. z ústavného hľadiska neudržateľný a neakceptovateľný.Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sasťažovateľ nestotožňuje, podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru o porušení jeho právapodľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnomprerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015