znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 221/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/10/2011 z 10. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. mája 2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   3   Sžf/10/2011   z   10.   marca   2011   (ďalej   aj   „rozsudok   najvyššieho   súdu“   alebo „predmetné rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný výmer číslo:643/230/39868/09Skov zo dňa 07. 10. 2009, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2006 vo výške 18126,10 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: I/226/16404-38537/2010/994139-r zo dňa   25.   5.   2010,   ktorým potvrdil rozhodnutie   prvostupňového správneho orgánu.   Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   žalobu   v správnom   súdnictve   o   ktorej   rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 13S/29/2010 zo dňa 14. 12. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf/10/2011   zo   dňa   10.   03.   2011   tak,   že   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu...“.

3. Sťažovateľ v podstatnom namietal skutkové a z nich vyplývajúce právne závery v jeho   veci   konajúcich   orgánov   verejnej   moci,   ktorými   malo   byť   porušené   jeho   právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej povinnosti   došlo   k   ukráteniu   majetku   sťažovateľa.   Správca   dane   pri   výkone   daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na to, aby si preveril,   či   účtovné   doklady   o   zdaniteľných   plneniach   sú   zaúčtované   v   účtovníctve dodávateľa   sťažovateľa...“.   V   ďalšom   sťažovateľ   poskytol   vlastnú   právnu   analýzu v posudzovanej   veci,   hodnotenie   vykonaných   dôkazov   a   z   nich   vyplývajúcich   záverov, z ktorých podľa jeho názoru nad všetky pochybnosti vyznel záver o tom, že „... preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ spol. J. s. r. o. a tento ďalej dodal konečným odberateľom..., pričom títo odberatelia... potvrdili odber tovaru od sťažovateľa, ktorý... odobral od spol. J. s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet dane, keďže splnil všetky podmienky uvedené v ust. § 46   ods.   1,   2   zákona   o   DPH.“. Svoju   argumentáciu   podporil   aj   citovaním   judikátov najvyššieho súdu a Súdneho dvora Európskej únie, „... ktorých použitím možno analogicky vyvodiť pre tento prípad záver o tom, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, že si jeho obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) nesplní svoje daňové povinnosti alebo sa dopustí podvodu na DPH“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Sžf/10/2011 zo dňa 10. 03. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/10/2011 z 10. marca 2011. Jeho podstatná argumentácia sa koncentrovala (bod 3) k námietke nedostatočne zisteného skutkového   stavu   veci   a k   jeho   nesúhlasu   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných zákonných   ustanovení v   jeho právnej   veci,   na ktoré   vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou   v správnom súdnictve,   v ostatnom   najvyšší súd svojím   rozsudkom   sp.   zn. 3 Sžf/10/2011 z 10. marca 2011.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/10/2011 z 10. marca 2011 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší   súd...   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní... bez nariadenia pojednávania... a po tom, ako bolo   oznámenie   o verejnom   vyhlásení   rozsudku   vyvesené   na   úradnej   tabuli   súdu   a   na webovej stránke Najvyššieho súdu... najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil... Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že správca dane, Daňový úrad v N. vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2006, z ktorej vyplynula pre žalobcu povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu rozdiel dane z príjmov   fyzických   osôb   vo   výške   18.126,10   €,   ktorú   správca   dane   vyrubil   žalobcovi dodatočným   platobným   výmerom   č.   643/230/39868/09/Skov   zo   dňa   07.   10.   2009.   Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane zvýšil žalobcovi základ dane o sumu v celkovej výške 2.964.854.- Sk. keď priznaná daňová povinnosť žalobcu bola v daňovom priznaní 0 Sk, daňová povinnosť po kontrole 546 067 Sk t. j. 18 126,10€, keď kontrolou boli zistené vyššie príjmy z podnikania o 87 950 Sk a nižšie daňové výdavky o 2 880 898 Sk, na podklade čoho správca dane vyčíslil rozdiel dane. Žalovaný na odvolanie žalobcu potvrdil dodatočný platobný výmer zo dňa 07. 10. 2009, keďže sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane ako aj s jeho právnym záverom... Predmetom súdneho odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok Krajského sudu v Trenčíne č. k. 13S/29/2010-63 zo dňa 14. 12. 2010,   ktorým   prvostupňový   súd   zamietol   žalobu   žalobcu,   pričom   najvyšší   súd   v   rámci odvolacieho konania skúmal aj konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe, a z takto vymedzeného   rozsahu,   či   vecne   správne   posúdil   zákonnosť   a   správnosť   napadnutého rozhodnutia   žalovaného.   K   úplným   a   dostatočným   dôvodom   uvedeným   v   odôvodnení rozsudku krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožňuje (§219 ods. 2 a 2 O. s. p.), dodáva... Daňové doklady musia nielen po formálnej ale aj obsahovej stránke jednoznačne preukazovať,   že   zdaniteľné   plnenie   sa   reálne   uskutočnilo   a   to   osobou   uvedenou v predkladaných faktúrach. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý je povinný preukázať   skutočné   zrealizovanie   dodávky   tovaru   tak,   ako   je   to   uvedené   vo   faktúrach. Daňový doklad sám o sebe ešte nie je dôkazom, že k určitému plneniu došlo. Je len tvrdením o   tejto   skutočnosti,   ktorú   musí   vedieť   daňový   subjekt   preukázať   aj   inak,   ak   jeho vierohodnosť v daňovej kontrole bola spochybnená.

Správca   dane   na   základe   vykonaného   dokazovania   spochybnil   že   žalobca   dodal tovar odberateľom (v siedmych prípadoch žalobca nepreukázal, že výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, ktoré účtoval na účel dane z príjmu, mu vznikli z titulu dodania   plastových   okien   konečným   spotrebiteľom)   rovnako   ako   dodanie   tovaru   - stavebného materiálu žalobcovi spoločnosťou J., s. r. o. Preto žalobca, ak tvrdil, že došlo k uskutočneniu   zdaniteľných   plnení,   mal   povinnosť   to   preukázať.   Žalobca   len   formálne deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo, ale nepreukázal svoje tvrdenia a ani nevyvrátil pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru. Na jednej strane bývalý konateľ spoločnosti J., s. r. o., M. H., čestným vyhlásením deklaroval dodávku stavebného materiálu žalobcovi, na strane druhej aktuálny konateľ spoločnosti J., s. r. o., účtovné doklady o dodávkach tovaru žalobcovi predložiť správcovi dane nevedel. Ak by aj odvolací súd vychádzal z premisy, že stavebný tovar bol spoločnosťou J., s. r. o., dodaný riadne a to v množstvách a druhoch jednotlivých druhov tovarov tak, ako sú deklarované žalobcom, potom by žalobca mal mať vedený riadny súpis tovarov príjem, výdaj, sklad, čo však splnené nebolo, keďže žalobca ani počas daňovej kontroly ani v konaní pred prvostupňovým súdom nevysvetlil nesúlad medzi časom nakúpeného tovaru od spoločnosti J.. s. r. o., (september 2006) a predajom tohto tovaru   (obdobie   február   -   júl   2006)   jeho   odberateľom   dodaný   a   tiež   nevedel   vysvetliť rozdiel v stave zásob k 31. 12. 2006 uvedený v predloženom inventúrnom súpise (vo výške 2 238 830,11 Sk)   a vo výkaze o majetku a záväzkoch (v sume 1 415 659 Sk)   a zároveň neuviedol, či predložený inventúrny súpis bol vykonaný na základe fyzickej inventúry a ak bol prečo mal iný stav uvedený vo vyššie uvedenom výkaze.

Z úradného záznamu č. 643/320/34968/09/Fab zo dňa 20. 08. 2009 vyplýva, že na základe požiadavky žalobcu bol dňa 20. 08. 2009 o 10:50 hod. telefonicky kontaktovaný p. S. - zamestnanec R., s. r. o. v N., či by sa mohol dostaviť na Daňový úrad N. na výsluch svedka v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou za rok 2006 u žalobcu. S p. S. bol dohodnutý termín ústneho pojednávania na deň 21. 08. 2009 o 11:00 hod. na Daňovom úrade N. Zároveň bol o tejto skutočnosti o 10:55 hod. telefonicky upovedomený žalobca, ktorý mal podľa § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 51 1/1992 Zb. právo klásť svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní, o čom svedčí úradný záznam č.: 643/320/34968/09/Fab zo dňa 20. 08. 2009 (1. č. 93 administratívneho spisu).

V tomto prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré uviedol prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, konštatuje ich správnosť (§219 ods. 2 O. s. p.), zároveň zdôrazňuje, že súd preskúmal administratívne rozhodnutie len v rozsahu žalobných, resp.   odvolacích   dôvodov,   ktoré   žalobca   sám   vymedzil   uvádzajúc,   že   v   nich   vidí nezákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu a ukrátenie na svojich právach. V nadväznosti na právnu úpravu povinností odvolacieho daňového orgánu podľa § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., ktorá je odlišná od úpravy povinnosti odvolacieho orgánu preskúmať prvostupňové rozhodnutie v konaní podľa zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ako aj s poukazom na ust. § 46 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. podľa ktorého odvolávajúci môže odvolanie doplniť alebo pozmeniť najneskôr do 15 dní odo dňa jeho podania, v tejto veci znamená, že žalobca mohol namietať nezákonnosť rozhodnutia napádaného v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, len v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, prípadne v jeho doplnení alebo zmene   podanej   najneskôr   do   15   dní   od   podania   odvolania   proti   prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, čo znamená, že aj na daňové konania sa s účinnosťou od 01. 01. 2004 viaže tzv. zásada koncentrácie konania. S poukazom na uvedené postupoval žalovaný a aj prvostupňový súd v zmysle zákona.

Dôkazné   bremeno   v   daňovom   konaní   je   na   daňovom   subjekte,   ktorý   preukazuje skutočnosti,   ktoré   majú   vplyv   na   správne   určenie   dane   a   skutočnosti,   ktoré   je   povinný uvádzať   v   priznaní,   hlásení   a   vyúčtovaní,   alebo   na   ktorých   preukázanie   bol   vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných   evidencií,   alebo   záznamov   vedených   daňovým   subjektom   (§   29   ods.   8   zák. č. 511/1992 Zb.) odvolací súd preto konštatuje, že žalovaný ako i správca dane, rovnako aj prvostupňový súd postupovali zákonne, keď žalovaný konštatoval dôsledné a dostatočné zistenie skutkového stavu, pretože žalobca ako daňový subjekt v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane ani v žalobe nenamietal nezákonný postup pri vypočúvaní svedkov resp. že by o termíne ústneho pojednávania so svedkom S. nebol upovedomený a to ani telefonicky. Z tohto dôvodu ani odvolací súd na uvedenú námietku neprihliadol, keďže bola uplatnená až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene.

S   poukazom   na   uvedené   zistenia   najvyšší   súd   podľa   §   219   ods.   1.   2   O.   s.   p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/29/2010-63 zo dňa 14. 12. 2010 ako vecne správny potvrdil.“

10.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf/10/2011   z   10.   marca   2011   sú   zlučiteľné   s   označeným článkom ústavy. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

12.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

13.   Ústavný   súd   s   ohľadom   na   už   uvedené   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené v rozsudku   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Predmetné rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Ústavnému súdu sa k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   (II.   ÚS   78/05, I. ÚS 177/08). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

16.   Zo   strany   sťažovateľa   však   nebolo   namietané   porušenie   ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to ani zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný),   a   preto   nie   je   možné   uvažovať o prípadnom porušení označeného práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

17.   V   neposlednom   rade   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   podanie sťažovateľa   disponuje   (tiež)   formálnymi   nedostatkami   (nedostatočne   formulovaný navrhovaný   petit,   nedostatky   splnomocnenia   advokáta   na   zastupovanie   pred   ústavným súdom). Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal (pozri bod 4). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ďalší nedostatok podania sťažovateľa   súvisí   s   jeho   nedostatočne   formulovanou   plnou   mocou   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, z ktorej musí byť podľa § 20 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde zrejmé, že sa udeľuje na konanie pred ústavným súdom.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011