znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 221/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2010 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O. S. P. F. spol. s r. o., H. zastúpenej advokátkou JUDr. H. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 149/2009 z 22. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti O. S. P. F., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2010 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   O. S. P. F., spol. s r. o.,   H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. H. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 149/2009 z 22. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2010 bola sťažnosť sťažovateľky doplnená.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť S. S. S., spol. s r. o. (ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom doručeným Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 25. októbra 2007 domáhala od obchodnej spoločnosti Ch. v. B., spol. s r. o. (ďalej len „odporca“), zaplatenia 967 872,66 € s príslušenstvom. Okresný súd žalobu rozsudkom č. k. 15 Cb 29/2008-353 z 3. februára 2009 zamietol (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie. Na základe návrhu   navrhovateľa   krajský   súd   uznesením   č.   k.   21 Cob 149/2009-390   z   1.   júla   2009 rozhodol   o zmene   na   strane   navrhovateľa   tak,   že   do   konania   na   miesto   navrhovateľa vstúpila sťažovateľka. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 Cob 149/2009 z 22. októbra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: «Krajský   súd...   v   odôvodnení rozsudku... uviedol…„Súd prvého stupňa v rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti považuje za rozhodujúce pre svoje rozhodnutie, pri právnom posúdení nároku podrobne vyložil ust. § 265 Obchodného zákonníka, ktorý na vec správne aplikoval. Pre meritórne rozhodnutie o veci nie je podstatné, či žalovaný v súvislosti s konaním žalobcu na rozpor so zásadami poctivého obchodného styku poukazoval a bolo na úvahe súdu, ako na základe v konaní zistených skutočností samotný nárok právne posúdi.“

Takéto   konštatovanie   nie   je pravdivé a rozhodnutie Krajského súdu   v   Trnave   je prekvapujúce a arbitrárne.

Prvostupňový   súd   v   zamietacom   rozsudku   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   veľmi stručne... keď uviedol, že podľa čl. 5.11 Zmluvy o dielo... odporca prejavil vôľu plniť svoju povinnosť zaplatiť cenu diela podľa tohto ustanovenia, ale sťažovateľ... bez udania dôvodu tejto zmluvy odmietol uzavrieť a odmietol tak prijatie plnenie podľa vopred dohodnutých zmluvných podmienok, preto konanie sťažovateľa... je v rozpore s poctivým obchodným stykom.

Toto jednoduché a ničím neodôvodnené skonštatovanie je v rozpore so skutkovým stavom a vykonaným dokazovaním.

Sťažovateľ aj v odvolaní poukázal na ust. § 132 O. s. p., podľa tohto ustanovenia súd je povinný každý dôkaz, ktorý prevedie, zhodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo a premietnuť to do odôvodnenia rozsudku.

V   danej   veci   sa   tomu   tak   nestalo,   keď   Krajský   súd...   ani   prvostupňový   súd v odôvodnení   rozsudku   neuviedli   všetky   skutočnosti,   ktoré   počas   konania   vyšli   najavo a ktoré sťažovateľ riadne podložil dôkazmi, tieto skutočnosti nezhodnotili vôbec samostatne ani v príčinnej súvislosti s ostatnými skutočnosťami a dôkazmi, nezaoberali sa nim a právne ich vôbec neposudzovali...

je neprehliadnuteľné, že jediný sťažovateľ v zmluvnom vzťahu niečo vykonal, ale podľa   názoru   Krajského   súdu...   aj   prvostupňového   súdu   sťažovateľ   je   ten,   ktorý   má povinnosť niečo vykonať a zároveň aj povinnosť znášať zodpovednosť za zaplatenie ceny diela. Takýto názor je v rozpore s rovným postavením účastníkov záväzkového vzťahu, ako aj s úmyslom zákonodarcu pri úprave zmluvy o dielo, pretože zmyslom a účelom zmluvy o dielo je vykonanie prác zhotoviteľom a ich úhrada objednávateľom.

Ani Krajský súd... ani prvostupňový súd sa predovšetkým absolútne nevysporiadali s tvrdeniami a dôkazmi predloženými sťažovateľom (navrhovateľom) ohľadne sporného ust. čl. 5.11 zmluvy o dielo, či toto ustanovenie je platné, vykonateľné, v súlade s poctivým obchodným   stykom,   obchodnými   zvyklosťami   i   zodpovednosťou   objednávateľa   zmluvy o dielo podľa zákonnej úpravy.

Krajský   súd   v   Trnave   taktiež   ignoroval   skutočnosti   o   odstúpení   od   zmluvy sťažovateľom,   najmä   v   príčinnej   súvislosti   s   nezabezpečením   finančného   krytia   diela odporcom s časom predkladania zmlúv o postúpení pohľadávok, čo je skutočnosť podstatná pre posúdenie času a vzniku dvoch pohľadávok a času a okolnosti ich postupovania. Predmetom konania bolo zaplatenie dvoch pohľadávok. Vo vzťahu k pohľadávke 757 032,03   €...,   sa   všeobecné   súdy   nevysporiadali   s   tvrdením,   prečo   k   postúpeniu pohľadávky vo vzťahu k investorovi podľa bodu 5.11 Zmluvy o dielo nedošlo. Krajský súd... zhodne s prvostupňovým súdom neskúmal tento dôvod, neskúmal, prečo investor nezaplatil, s tvrdením   sťažovateľa   (navrhovateľa),   že   nebolo   zabezpečené   finančné   krytie   diela,   sa nezaoberal a prehliadol skutočnosť uvedenú samotným odporcom, že investor v tom čase bol platobne neschopný. Vysporiadanie s touto námietkou je potrebné z toho dôvodu, aby bolo   možné   posúdiť,   či   zo   strany   sťažovateľa...   došlo   k   dôvodne   resp.   nedôvodné k odmietnutiu podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda či sťažovateľ... ako veriteľ je   v   omeškaní   (§   370   Obchodného   zákonníka).   Ani   jeden   všeobecný   súd   sa   tiež nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca sám svojím konaním spoluzavinil, že hlavný investor mu nemohol plniť. V konaní sa vôbec nepreukázalo, prečo investor neplnil voči odporcovi., a hoci sťažovateľ na to poukazoval aj pred súdom I. stupňa aj v odvolaní, Krajský súd... sa tým vôbec nezaoberal a túto skutočnosť ignoroval. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že práve odporca spoluzavinil nemožnosť plnenia investora, predložil o tom písomné dôkazy, avšak Krajský súd... ako aj súd prvostupňový, sa nimi nevysporiadal, ani ich v odôvodnení rozsudku neuviedol.

Krajský súd... ohľadne bodu 5.11 zmluvy potvrdil záver prvostupňového súdu, že je platné   a   v   súlade   s   poctivým   obchodným   stykom   i   obchodnými   zvyklosťami   a   práve sťažovateľ je ten, kto konal v rozpore s potivým obchodným stykom, keďže odmietol zmluvu o   postúpení   pohľadávky   podpísať.   Nie   je   pravdivé   tvrdenie   Krajského   súdu...   že prvostupňový   súd   sa   podrobne   vyporiadal   a   podrobne   vyložil   ust.   §   265   Obchodného zákonníka.   Prvostupňový   súd   ust.   §   265   Obchodného   zákonníka   nevyložil   vôbec a sťažovateľ sa nedozvedel, na základe čoho a prečo prvostupňový súd, ani Krajský súd... dospeli k rozhodnutiu samému.

Sťažovateľ...   v   odvolaní   uviedol,   že   odporca   sám   svojím   konaním   spoluzavinil nemožnosť plniť investorom, nie je možné spravodlivo od sťažovateľa požadovať, aby takúto zmluvu o postúpení uzatvoril, lebo práve toto jeho konanie by bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku vo vzťahu k nemu samotnému. Zmyslom článku 5.11 Zmluvy o dielo bola dohodnutá iba prípadná forma úhrady pohľadávky zo strany objednávateľa, nie   však   dohoda   o   tom,   že   sťažovateľ   ako   zhotoviteľ   má   znášať   hospodárke   riziko   z podnikania   odporcu.   Sám   odporca   v   konaní   opakovane   zdôrazňoval,   že   cieľom   tohto ustanovenia   zmluvy,   ktoré   sám   predkladal,   bolo   eliminovať   jeho   riziko   z   nezaplatenia pohľadávky   investorom   a   toto   preniesť   na   sťažovateľa.   Je   to   zjavné   porušenie   zásady rovnosti účastníkov zmluvy a práve toto zmluvné ustanovenie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Za úhradu ceny vykonaných prác nemožno považovať to, keď odporca má záujem postúpiť pohľadávku voči investorovi, ktorý nie je platobne schopný, lebo i v čase prípadného postúpenia je zrejmé, že cena uhradená nie je a nebude.

Vo vzťahu k pohľadávke v sume 210 840, 64 €... platí vyššie popísaný stav. Navyše treba uviesť, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s právnou skutočnosťou preukázanou v konaní pred súdom prvého stupňa a to, či došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy o dielo doručením   odstúpenia   odporcovi   dňa   25.   4.   2008.   Vyporiadanie   sa   s   touto   otázkou   je dôležité   pre   aplikáciu   samotnej   zmluvy   na   právny   vzťah   medzi   účastníkmi,   pretože v prípade, že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy 25. 4. 2008, nemohlo dôjsť k účinnému postúpeniu resp, zániku pohľadávky v uvedenej sume dňom 23. 10. 2008. Skutkový stav, je taký, že odporca plne akceptuje odstúpenie od zmluvy sťažovateľom (navrhovateľom) a nikdy   (t.   j.   20   mesiacov)   od   doručenia   právneho   úkonu   odstúpenia   od   zmluvy zhotoviteľom tohto nevyzval na plnenie zmluvy. Námietku odporca vzniesol len v súdnom konaní, dá sa konštatovať, že účelovo.

V súvislosti s vyššie uvedeným je nezanedbateľná skutočnosť, že účastníci zmluvného vzťahu sa najskôr dohodli ústne na základe objednávky odporcu zo dňa 16. mája 2006 a až neskôr v čase vysokej rozpracovanosti diela, na naliehanie zo strany zhotoviteľa prišlo k deklarácii zmluvného vzťahu písomnou formou. A práve túto skutočnosť zneužil odporca, ktorý vyhotovoval znenie zmluvy a túto predložil až tri mesiace po začatí prác – v auguste, sám ustanovenie b. 5.11. zmluvy o dielo zakomponoval a antidatoval, na čo sťažovateľ (navrhovateľ) v sodnom konaní poukázal ústne i listinnými dôkazmi.

Krajský   súd...   tvrdenia   sťažovateľa   v   odvolaní,   prostredníctvom   ktorých spochybňoval   správnosť   rozsudku   prvostupňového   súdu   a   opomenul   právne   významné skutočnosti,   majúce   zásadne   právny   význam   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažovateľom uplatneného nároku   Krajský   súd...   sa   dôvodmi odvolania   sa   nezaoberal,   neskúmal   ich, nehodnotil, bez toho, aby odôvodnil ich irelevantnosť, na apeláciu opomenutia vykonania dôkazov   a   právneho   vyhodnotenia   prvostupňovým   súdom,   nijako   nereagoval.   Z   jeho rozhodnutia   nie   je   zrejmé,   že   by   sa   obsahom   sťažovateľových   odvolacích   dôvodov akokoľvek zaoberal. Krajský súd...   v odôvodnení napadnutého rozsudku iba uviedol, že prvostupňový súd vec   správne   právne posúdil.   Rozsudok   Krajského súdu je   arbitrárny, záver rozhodnutia nemá oporu vo vykonaných skutkových zisteniach, neobsahuje žiadnu argumentáciu podporujúcu jeho záver. Aj v odôvodnení rozsudku Krajského súdu... ako v rozhodnutí   prvostupňového   súdu,   absentuje   určitá   časť   faktov...   ktoré   v   konaní   vyšli najavo, na ktoré sťažovateľ výslovne v konaní pred prvostupňovým súdom i v odvolaní upozornil.

Zostalo neobjasnené, prečo sťažovateľ nemá nárok na zaplatenie ceny za vykonané práce.   Rozhodnutie   Krajského   súdu....   tak   isto   ako   rozhodnutie   prvostupňového   súdu, neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu a žiadne skutočnosti, ktoré by boli presvedčivé a ktoré by skutkovo i právne odôvodnili záver, ku ktorému všeobecné súdy prišli.»

Podľa sťažovateľky krajský súd nedostatočným odôvodnením rozsudku jej odoprel „Ústavou   Slovenskej   republiky   garantované   právo   na   súdnu   ochranu“, a   tým,   že   sa nevysporiadal s jej tvrdením, ktorým poukazovala „na to, že zmluva v čl. 5.11 je v rozpore s cieľom   zmluvného   záväzku,   a   v   rozpore   s   poctivým   obchodným   stykom“, odňal   jej možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Prvostupňový súd venoval veľkú časť rozhodnutiu teórii, ale nevysporiadal sa s tvrdením sťažovateľa (navrhovateľa) v zameraní na ust. § 265 Obchodného zákonníka a priznal toto právo odporcovi, ktorý sa jeho použitia nedovolával. Ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, keď súd počas konania nepostupoval v súlade s ust. § 118 ods. 2 O. s. p.“, a tiež na skutočnosť, že „Krajský súd... v napadnutom rozhodnutí toleroval chýbajúce odôvodnenie prvostupňového súdu k otázke posúdenia čl. 5.11 zmluvy čo do jeho rozporu   s   poctivým   obchodným   stykom,   právne   nevyriešil   otázku   ukončenia   zmluvného vzťahu   medzi   sťažovateľom   a   odporcom   teda   nepomenoval   žiaden   spôsob   ukončenia zmluvného vzťahu, teda či došlo k ukončeniu zmluvy odstúpením, resp. či zmluva stále trvá...“.

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudok krajského súdu za zjavne neodôvodnený,   arbitrárny   a   nepreskúmateľný   pre   jeho   nezrozumiteľnosť   a   nedostatok dôvodov, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„ 1. Základné právo sťažovateľa O. S. P. F. spol. s r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces garantovaného článkom 36   ods.   1   Listiny základných práv   a slobôd   a článkom   6 ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 149/09 zo dňa 22. októbra 2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 149/09 zo dňa 22. októbra 2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 5 624,4398 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. H. D. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľka v návrhu uplatnila.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   [zamietnutý   návrh sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu proti odporcovi) o zaplatenie 967 872,66 € (29 158 132,75 Sk) s príslušenstvom z titulu nezaplatenia ceny za dielo vykonané na základe zmluvy o dielo uzatvorenej 15. mája 2006.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ňou   označené základné   a   iné   práva,   pretože   rozsudok   je   zjavne   neodôvodnený,   arbitrárny a nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov.   Z   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej v sťažnosti tieto nedostatky v rozsudku krajského súdu vidí v tom, že

- v odôvodnení neuviedol všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo a ktoré sťažovateľka podložila dôkazmi, nezhodnotil ich, nezaoberal sa nimi a právne ich neposudzoval,

-   nevysporiadal   sa   s   tvrdeniami   a   dôkazmi   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   sporného ustanovenia čl. 5.11 zmluvy o dielo, podľa ktorej toto ustanovenie je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a toleroval v rozsudku okresného súdu chýbajúce odôvodnenie k otázke posúdenia čl. 5.11 zmluvy o dielo,

- nevysporiadal sa s tvrdením, prečo k postúpeniu pohľadávky podľa čl. 5.11 zmluvy o dielo nedošlo, a prehliadol skutočnosť, že investor, pohľadávka proti ktorému mala byť postúpená,   bol   v   čase,   keď   malo   dôjsť   k   postúpeniu   pohľadávky,   platobne neschopný, pričom túto platobnú neschopnosť zapríčinil sám odporca,

- ignoroval skutočnosti o odstúpení od zmluvy o dielo sťažovateľkou, nevysporiadal sa s otázkou, či došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy sťažovateľkou,

- neobjasnil, prečo sťažovateľka nemá nárok na zaplatenie ceny za vykonané práce.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozsudkom   a základnými   právami   upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie   ktorých   sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala. V   nadväznosti   na   to   posudzoval opodstatnenosť   námietok   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o   ťažiskové   časti   odôvodnenia namietaného rozsudku   krajského   súdu   vedúceho   k   požiadavke   vyslovenia   porušenia   jej označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II.   ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jej subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či krajský súd v súvislosti   s   rozhodovaním   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu neporušil označené články ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti rozsudku   okresného súdu,   ako aj súvisiaceho súdneho spisu,   ktorý   si   zadovážil, dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie... nemožno posudzovať izolovane.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uvádza: „Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. 10. 2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“

Vzhľadom na uvedené je potrebné v súvislosti s jednotlivými dôvodmi sťažnosti poukázať   na   relevantné   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   a   aj   odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

V súvislosti s tvrdením, že krajský súd ignoroval skutočnosti o odstúpení od zmluvy sťažovateľkou a nevysporiadal sa s otázkou, či došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy, ústavný   súd   poukazuje na   túto   časť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu: „Námietka odvolateľa spočívajúca v tvrdení, že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal odstúpením od zmluvy nie je rovnako dôvodom, pre ktorý by odvolací súd nemohol odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdiť a ktorý postup by zabránil účastníkovi uviesť adekvátne argumenty a mal za následok vydanie prekvapivého rozhodnutia.

Odstúpenie od zmluvy ako právny úkon bol dohodnutý v čl. 10. bod 5 /b v spojení s bodom   7.   uvedeného   článku   zmluvy   o   dielo,   podľa   ktorých   podmienkou   pre   platné odstúpenie bolo splnenie písomného upozornenia. Takéto upozornenie nebolo žalobcom ako dôkaz 21Cob/149/2009 splnenia dohodnutej podmienky súdu predložené, a ani by nemalo vplyv na výsledok konania, pretože súd prvého stupňa postúpenie pohľadávky vyhodnotil ako neplatné.“

Sťažovateľka tvrdí, že zostalo neobjasnené, prečo nemá nárok na zaplatenie ceny za vykonané práce. Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva: „Súd mal v prejednávanej veci preukázané, že odporca v zmysle čl. 5, bod 11 platne uzavretej ZoD   č.   136/16/8   prejavil   vôľu   plniť   svoju   povinnosť   zaplatiť   cenu   diela   podľa   tohto zmluvného   ustanovenia,   keď   dňa   11.01.2007   zaslal   navrhovateľovi   Návrh   Zmluvy o postúpení pohľadávky vo výške 22.806.347,29 Sk (fak. č. 651 044), pretože spol. Obalové materiály   neuhradila   odporcovi   fak.   č.   2006090829   na   sumu   23.991.816,86   Sk   a   dňa 20.10.2008   zaslal   navrhovateľovi   Návrh   Zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   vo   výške 6.351.785,46   Sk   (fak.   č.   651   044),   keď   spol.   Obalové   materiály   neuhradila   odporcovi fak. č. 2007080704 na sumu 6.681.155,29 Sk a to napriek viacerým výzvam a urgenciám o ich zaplatenie (výzvy na plnenie zo dňa 16. 10. 2006, zo dňa 26. 10. 2006, zo dňa 07. 11. 2006,   zo   dňa   29.   11.   2006,   zo   dňa   09.   01.   2007).   Oba   tieto   návrhy   zmlúv   boli navrhovateľovi doručené, čo aj navrhovateľ potvrdil, avšak tieto zmluvy nepodpísal. Keďže zo strany odporcu bola prejavená vôľa zaplatiť cenu diela v zmysle čl. 5 bod 11 ZoD, avšak navrhovateľ   bez   akéhokoľvek   dôvodu   odmietol   tieto   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky s odporcom   uzavrieť   a   odmietol   tak   prijatie   plnenia   v   zmysle   vopred   dohodnutých zmluvných podmienok, súd posúdil toto konanie navrhovateľa za konanie, ktoré je v rozpore s   poctivým   obchodným   stykom   a   preto   súd   neposkytol   navrhovateľovi   právnu   ochranu ohľadne podaného návrhu, nakoľko ak navrhovateľ neprijal plnenie poskytnuté zo strany odporcu, tak ako to mali zmluvne dohodnuté, nemá právo v zmysle § 265 Obch. zák. na zaplatenie ceny diela v zmysle podaného návrhu a preto súd návrh zamietol.“

Ústavný súd uvádza, že z rozsudku okresného súdu nevyplýva, že sťažovateľka nemá nárok   na   zaplatenie   ceny   za   dielo,   ale   nemá   právo   na   zaplatenie   ceny   diela   v   zmysle podaného návrhu, a to z dôvodu, že odmietla prijať plnenie v súlade so zmluvou.

Je zrejmé, že krajský súd sa s otázkou odstúpenia od zmluvy sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom vysporiadal a skonštatoval, že k platnému odstúpeniu od zmluvy nedošlo, pričom toto svoje tvrdenie náležite odôvodnil.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jej tvrdeniami a dôkazmi týkajúcimi sa sporného ustanovenia čl. 5.11 zmluvy o dielo, podľa ktorej toto ustanovenie je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a toleroval v rozsudku okresného súdu chýbajúce   odôvodnenie   k   otázke   posúdenia   čl.   5.11   zmluvy   a   tiež   sa   nevysporiadal s tvrdením,   prečo   k   postúpeniu   pohľadávky   podľa   čl.   5.11   zmluvy   o   dielo   nedošlo, a prehliadol skutočnosť, že investor, pohľadávka proti ktorému mala byť postúpená, bol v čase,   keď   malo   dôjsť   ku   postúpeniu   pohľadávky,   platobne   neschopný,   pričom   túto platobnú   neschopnosť   zapríčinil   sám   odporca.   V   súvislosti   s   týmito   tvrdeniami sťažovateľky poukazuje ústavný súd na tieto časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu a krajského súdu.

Okresný   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uvádza: «Na   základe   vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi odporcom ako zhotoviteľom a spol. O. m. ako objednávateľom, bola dňa 16. 09. 2005 platne uzavretá Zmluva o dielo č. 242/05/4, ktorej predmetom plnenia podľa čl. 1 tejto zmluvy bol záväzok zhotoviteľa zabezpečiť kompletnú dodávku a realizáciu stavebných prác na stavbu „hala s administratívou firmy O. m., s. r. o., S.“ v členení na stavebné objekty tak, ako sú presne špecifikované v tomto článku. Na základe   takto   uzavretej   zmluvy   následne   odporca   ako   objednávateľ   dňa   15.   05.   2006 uzatvoril s navrhovateľom ako zhotoviteľom platnú Zmluvu o dielo č. 136/06/08, ktorej predmet plnenia bol totožný s predmetom plnenia uvedenom v ZoD zo dňa 16. 09. 2005. Na základe takto uzavretých zmlúv došlo k ich plneniu a navrhovateľ ako zhotoviteľ diela mal právo v zmysle čl. 5 bod 1. na zaplatenie ceny za zhotovenie diela a to tak, že sa zaviazal uhradiť navrhovateľovi na základe jednotlivých faktúr, ktoré zhotoviteľ vystaví a odošle objednávateľovi 1 x mesačne do 10. dňa nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, ktorých   súčasťou   je   aj   výkaz   vykonaných   množstiev   prác,   ktorý   musí   byť   potvrdený stavebným dozorom. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné.

Spornou   skutočnosťou   medzi   účastníkmi   konania   bol   spôsob   plnenia   zmluvnej povinnosti   zaplatenia   ceny   diela,   keď   navrhovateľ   sa   domáhal   zaplatenia   tejto   ceny v zmysle ust. čl. 5 bod. 1 ZoD vystavenými daňovými dokladmi - faktúrami: č. 651044 na sumu 22.806.347,29 Sk (757 032,03 eur), splatnú dňa 16. 10. 2006, a č. 751054 na sumu 6.351.785,46 Sk (210.840,64 eur), splatnú dňa 21. 09. 2007 a odporca sa odvolával na zaplatenie tejto ceny v zmysle čl. 5 bod ZoD, ktoré ustanovenie navrhovateľ označil, že je v rozpore s poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 Obch. zák. a preto nepožíva súdnu ochranu, keď taktiež namietal tú skutočnosť, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nedošlo k uzavretiu platnej zmluvy o postúpení pohľadávok v zmysle ust. § 524 Obč. zák.

V prejednávanej veci sa súd v prvom rade musel vysporiadať s posúdením platnosti zmluvného ustanovenia čl. 5 bod 11 ZoD v zmysle § 265 Obch. zák. a to z hľadiska jeho namietanej určitosti a vykonateľnosti zo strany navrhovateľa a dospel k záveru, že toto zmluvné ustanovenie je v súlade s ust. § 536 a násl. Obch. zák. ohľadne určenia ceny diela a to čo sa týka jeho určitosti ako aj vykonateľnosti, nakoľko si účastníci zmluvného vzťahu jasne a určito dohodli v tomto zmluvnom ustanovení, že cena diela vyúčtovaná daňovým dokladom   -   jednotlivými   faktúrami,   môže   byť   zo   strany   odporcu   uhradená   v   prípade neplnenia   si   zaplatenia   ceny   diela   zo   strany   spol.   Obalové   materiály   (investor   stavby) riadne a včas tak, že odporca (generálny dodávateľ stavby) bude navrhovateľovi takúto pohľadávku zmluvne postupovať na navrhovateľa (zhotoviteľ) ako svojho subdodávateľa, keď tento sa zaviazal príslušnú zmluvu o postúpení pohľadávky podpísať a takto postúpenú pohľadávku si následne započítať ako platbu na ním vystavenú faktúru voči odporcovi. V danom prípade, si účastníci zmluvného vzťahu dohodli platný spôsob zaplatenia ceny diela   prostredníctvom   ďalšieho   subjektu   ako   hlavného   investora   stavby   a   to   uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky a následne započítaním si vzájomných pohľadávok v zmysle § 358 Obch. zák., čo je v zmysle Obchodného zákonníka platný spôsob zániku zmluvného vzťahu, a preto súd nevidí žiaden dôvod na posúdenie tohto zmluvného ustanovenia, že je v rozpore   s   poctivým   obchodným   stykom,   v   zmysle   §   265   Obch.   zák.,   keď   aj   samotní účastníci   zmluvného   vzťahu   pri   uzavretí   tejto   zmluvy   jej   podpisom   akceptovali   takýto spôsob zaplatenia ceny diela o čom svedčí aj list navrhovateľa zo dňa 03. 01. 2007 v ktorom navrhovateľ súhlasí s návrhom zmluvy o postúpení pohľadávky avšak nesúhlasí s výškou postúpenej pohľadávky.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   a   to   najmä   s   prihliadnutím   na   predložené listinné doklady ohľadne uzatvárania zmlúv o postúpení pohľadávok, súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok a to ohľadne fak. č. 651044 na sumu 22.806.347,29 Sk (757 032,03 eur) dňa 11. 01. 2007 tak, ako to uvádzal odporca, nakoľko jeho návrh zo dňa 28. 12. 2006 nebol zo strany navrhovateľa akceptovaný v celom rozsahu, pretože navrhovateľ oznámil odporcovi listom   zo   dňa   03.   11.   2007,   že   žiada   znížiť   výšku   postupovanej   pohľadávky   na   sumu 22.806.347,29 Sk,   ktorá čiastka je v súlade s čl. 5 ods.   11 ZoD č. 136/06/8 vzájomne započítateľná,   keď   tento   návrh   protinávrh   bol   podpísaný   len   jedným   z   konateľov navrhovateľa. Následne síce odporca akceptoval túto požiadavku navrhovateľa a zaslal navrhovateľovi listom zo dna 11. 01. 2007 pozmenenú Zmluvu o postúpení pohľadávky a to v   zmysle   protinávrhu   navrhovateľa,   podpísanú   konateľom   odporcu   -   Ing.   Stanislavom Plevákom,   avšak zo strany   navrhovateľa   nedošlo   k jej podpísaniu   a to   konateľmi   tejto spoločnosti, ktorú skutočnosť potvrdil aj odporca vo svojom liste zo dňa 05. 02. 2007, keď žiada od navrhovateľa reakciu na postúpenia pohľadávky vo výške 22.806347,29 Sk zo dňa 11. 01. 2007.

V   danom   prípade   je   súd   toho   názoru,   že   nedošlo   medzi   účastníkmi   konania k uzavretiu platnej zmluvy o postúpení pohľadávky ohľadne sumy 22.806.347,29 Sk v zmysle § 526 Obč. zák., nakoľko táto zmluva nebola zo strany navrhovateľa podpísaná dvoma konateľmi spoločnosti - Ing. S. K. a O. P., tak ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra navrhovateľa od roku 1997 a čo akceptoval aj odporca v návrhu tejto zmluvy, keď v závere tejto zmluvy ich uviedol ako osoby oprávnené za navrhovateľa túto zmluvu podpísať. Keďže ide o právny úkon na ktorý zákon v zmysle § 524 Obč. zák. vyžaduje písomnú formu, ktorej nedostatok postihuje jeho relatívnou neplatnosťou v zmysle § 40a Obč. zák., súd je toho názoru, že nejde o „bežný“ právny úkon, ktorý by mohla vykonať aj osoba v zmysle § 15 Obch.   zák.,   nakoľko   samotný   právny   úkon   svojimi   následkami   by   mohol   spôsobiť   aj ekonomickú nestabilitu spoločnosti a preto je toho názoru, že na jeho uzavretie je potrebný podpis štatutárnych zástupcov spoločnosti spôsobom zapísaným v obchodnom registri. Na základe uvedeného, preto súd nepovažuje list navrhovateľa zo dňa 3. 1. 2007, podpísaný len jedným z konateľov navrhovateľa – O. P. za zaslanie protinávrhu ohľadne návrhu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 12. 2006, z dôvodu absencie podpisu druhého konateľa Ing.   S.   K.,   keď   podľa   výpisu   z   obchodného   registra   Okresného   súdu   Prešov   na navrhovateľa, za spoločnosť konajú a podpisujú dvaja konatelia spoločne a preto odporca nemohol následne platne podaním zo dňa 11. 12. 2007 jednostranne započítať vzájomné pohľadávky účastníkov konania vo výške 22.806.347,29 Sk v zmysle § 358 a násl. Obch. zák.

V obchodnom zákonníku je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov v § 265 Obchodného   zákonníka   ustanovené   pravidlo,   v   dôsledku   ktorého   sa   neposkytne   právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poctivý obchodný   styk   je   v   porovnaní   s   pojmom   dobré   mravy   pojmom   užším,   pričom   aj   pre obchodné   záväzky   je   v   dôsledku   ust.   §   1   ods.   2   možné   aplikovať   pravidlo   o   rozpore s dobrými mravmi s následnou sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý.   Vymedzenie   pojmov   „dobré   mravy“   či   „poctivý   obchodný   styk“   je   spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto pojmov nájdeme v právnej norme. V našom právnom poriadku nájdeme definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi, napr. § 4 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý   sa   prieči   zásadám   poctivého   obchodného   styku.   Takýmto   výkonom   práva   sa prekračujú   medze   zmluvnej   voľnosti,   ktorú   zákon   poskytuje   v   obchodných   záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého obchodného styku sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že obchodný zákonníka v § 265 všeobecne odkazuje na   zásady   poctivého   obchodného   styku,   tieto   zásady   majú   v   tomto   prípade   právnu záväznosť, a toto ustanovenie nemôžu strany dohodou vylúčiť ani obmedziť; má kogentnú povahu.»

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   rozsudku   uvádza: „Odvolací   súd považuje   dokazovanie   súdom   prvého   stupňa   za   vykonané   v   dostatočnom   rozsahu,   súd prvého   stupňa   sa   podrobne   zaoberal   všetkými   účastníkmi   tvrdenými   skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny   záver,   ku   ktorému   dospel   keď   skonštatoval,   že   nárok   žalobcu   na   plnenie   ja z hľadiska právnej kvalifikácie nedôvodným, pretože je v rozpore s poctivým obchodným stykom je vecne správnym záverom, správna je i hodnotiaca úvaha súdu, ktorý existujúce vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania zohľadnil pri rozhodnutí o veci.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti považuje za rozhodujúce pre svoje rozhodnutie, pri právnom posúdení nároku podrobne vyložil ust. § 265 Obchod. zák., ktorý na vec správne aplikoval. Pre meritórne rozhodnutie o veci nie je podstatné, či žalovaný v súvislosti s konaním žalobcu na rozpor so zásadami poctivého obchodného styku poukazoval a bolo na úvahe súdu, ako na základe., v prianí zistených skutočností samotný nárok právne posúdi.

Nemožno prisvedčiť odvolateľovi, že by sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou postúpenia pohľadávky a dôvodmi, pre ktoré nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky. Súd v rozhodnutí skonštatoval, že k platnému uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky   nedošlo,   pretože   návrh   nebol   zo   strany   žalobcu   platne   akceptovaný   a   tak nedošlo ani k zániku pohľadávky jej následným započítaním.

Odvolací   súd   má   za   to,   že   sa   nebolo   potrebné   zaoberať   účelom   dohodnutého zmluvného plnenia, ako ani otázkou solventnosti či nesolventnosti generálneho investora, pretože z obsahu čl. 5.11 zmluvy o dielo uzatvorenej účastníkmi konania vyplývalo, že sa zhotoviteľ sám dobrovoľne zaviazal znášať podnikateľské riziko tým, že k takejto dohode pristúpil, a nemožno z hľadiska jeho posúdenia ako výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku narúšať princíp právnej istoty účastníkov.“

Je zrejmé, že krajský súd v napadnutom rozsudku, resp. okresný súd vo svojom rozsudku   sa   dostatočne   vysporiadali   s   ustanovením   čl.   5.11   zmluvy   o   dielo,   pričom s poukazom na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sa nemožno stotožniť ani s tvrdením sťažovateľky o tom, že v rozsudku okresného súdu absentuje odôvodnenie vo vzťahu k posúdeniu čl. 5.11 zmluvy o dielo. Krajský súd taktiež v dostatočnom rozsahu rozoberá otázku, prečo nepovažuje solventnosť investora za irelevantnú.

Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepoužíva právnu ochranu.

Toto ustanovenie poskytuje široký priestor pre sudcovskú úvahu o tom, či určité ustanovenie zmluvy je, alebo nie je v súlade so zásadou poctivého obchodného styku.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že ustanovenie čl. 5.11 zmluvy o dielo je v rozpore s už citovanou zásadou poctivého obchodného styku, ústavný súd uvádza, že sa s dôvodmi uvádzanými v odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v plnom rozsahu stotožňuje. Nad rámec odôvodnenia všeobecných súdov ústavný súd uvádza, že poukazovaním na rozpor čl. 5.11 zmluvy o dielo so zásadou poctivého obchodného styku ide iba o snahu sťažovateľky zneužiť toto ustanovenie kompenzovať svoju nepozornosť pri uzatváraní tejto zmluvy.

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom   a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu [Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)]   v   ustanovení   §   157   ods.   2,   podľa ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal a z akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje na vyhovenie sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov rozsudku krajského súdu s ústavou.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po   preskúmaní spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd, resp. okresný súd v odôvodnení neuviedli všetky   skutočnosti,   ktoré   počas   konania   vyšli   najavo   a   ktoré   sťažovateľka   podložila dôkazmi, tieto skutočnosti nezhodnotil, nezaoberal sa nimi a právne ich neposudzoval.

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Sťažovateľka svoju sťažnosť opiera o čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pritom z obsahu spisu vyplýva, že jej nebol odopretý prístup k súdu a krajský súd sa vecou podrobne zaoberal a argumentačne v dostatočnej miere sa vysporiadal s jej odvolacími námietkami.

K   namietanému   spôsobu   hodnotenia   dôkazov   zo   strany   krajského   súdu,   resp. okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k   spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Podľa § 118 ods. 2 OSP po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia   účastníkov   je   možné   považovať   za   zhodné,   ktoré   právne   významné   skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Sťažovateľka   taktiež   v   sťažnosti   tvrdí,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   je prekvapujúce, pretože okresný súd počas konania nepostupoval podľa § 118 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že takúto argumentáciu sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu nepoužila, a preto ústavný súd nemá na jej posúdenie právomoc.

Podľa sťažovateľky je aj rozsudok krajského súdu prekvapujúci. Je potrebné uviesť, že rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom v ňom nevyslovil ani iný právny názor. Z uvedeného dôvodu takéto rozhodnutie nie je možné v žiadnom prípade hodnotiť ako prekvapujúce.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010