znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 221/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. G., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 24/2006 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2008 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 24/2006 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „dňa 07. 12. 2005... podal ako žalobca v súdnom spore proti žalovanému... dovolanie... proti rozsudku Krajského súdu.... V tomto dovolaní... podrobne zdôvodnil, prečo daný odvolací súd... rozhodol úplne nesprávne.... Dňa 10. 04. 2008... bol doručený... rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 12. 2007..., ktorým bolo... dané dovolanie zamietnuté, nakoľko NS SR dospel k záveru, že... dovolanie je prípustné ale nie je dôvodné.“.

Podľa názoru sťažovateľa: „uvedeným... rozhodnutím NS SR došlo k... porušeniu... práva...   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   vyplýva   z čl.   6   ods.   1   Dohovoru....   Popri zjavnej   nespravodlivosti...   rozsudku   za   obzvlášť   závažné   považujem   aj   to,   že   NS   SR... nezabezpečil   vydanie   súvisiaceho   značného   bezdôvodného   obohatenia   žalovaného= 1.366.036,- Sk..., čím bol žalovaný zjavne zvýhodnený a hrubo tak bola porušená aj zásada rovnosti účastníkov konania.“

Sťažovateľ   tvrdil,   že   „NS   SR   sa...   dopustil   štyroch...   mylných   interpretácií predložených dôkazov, čo ho doviedlo k úplne nesprávnemu zisteniu skutkového stavu danej veci a jej nadväznému nesprávnemu právnemu posúdeniu.... Prvým a hlavným pochybením NS SR je jeho úplne nesprávna interpretácia vlastníckeho práva k predmetnému dielu.... Nikdy   som   netvrdil...,   že...   realizačný   projekt   je   mojim   vlastníctvom....   Ako   nesporný vlastník predmetnej digitálnej formy daného realizačného projektu som sa však domáhal svojich   príslušných   práv....   Žalobca   pritom   nikdy   nenamietal   používanie   dotknutého realizačného projektu,   ktorý je majetkom CR SR,   ale namietal neoprávnené používanie digitálnej (elektronickej) formy tohto realizačného projektu, ktorá je nesporne majetkom žalobcu.... Za druhú mylnú interpretáciu NS SR považujem jeho stotožnenie sa s názorom Krajského súdu v Bratislave a s jeho nesprávnym výkladom ust. čl. 8.2 dotknutej zmluvy o dielo..., že... znenie zmluvy obmedzuje vlastnícke právo iba žalobcu a nie žalovaného a tvrdí, že len so súhlasom zhotoviteľa, t. j. žalovaného, mohol žalobca ako objednávateľ prenechať využitie diela tretím osobám. Jedná sa o... o zjavne bezpredmetné ustanovenie zmluvy..., ktoré je navyše zo zákona neplatné.... Súvisiaci nesprávny rozsudok Krajského súdu...   svoje   rozhodnutie   zdôvodňuje   nepreukázanými   autorskými   právami....   Jedným   z dôvodov   podaného   dovolania   bolo   aj   neoprávnené   priznanie   trov   daného   súdneho konania.“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosti   vyhovel   a nálezom   vyslovil, že „rozsudkom NS SR pod č. 6 Obdo 24/2006 z 13. 12. 2007 sa porušili moje základné práva a slobody vyplývajúce z čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa § 56 ods.2 citovaného zákona žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tento rozsudok zrušil a vrátil ho NS SR na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané porušenie práva rozhodnutím najvyššieho súdu, najmä jeho tvrdenie, že najvyšší súd svojím rozsudkom   porušil   ním   označené   ľudské   právo „zásadnou   mylnou   interpretáciou predložených dôkazov, čo ho doviedlo k úplne nesprávnemu zisteniu skutkového stavu danej veci   a jej   nadväznému   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu“ (pozri   bližšie   I.   časť odôvodnenia), teda že porušenie označeného práva spočíva v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal   s vykonanými   dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde   v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03, II. ÚS 266/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažovateľovom dovolaní rozsudkom   sp.   zn.   6   Obdo   24/2006   z 13.   decembra   2007   sú   zlúčiteľné   s označeným článkom dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich častí odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   ktorým   sťažovateľovo   dovolanie   proti   rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Cob 98/04 z 29. júna 2006 zamietol.

K odvolaniu sťažovateľa a k postupu vo veci konajúceho odvolacieho súdu najvyšší súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   sťažovateľ   v podanom   odvolaní „...namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a na základe toho dospel k nesprávnym právnym záverom.....Krajský súd... rozsudkom... zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu 20 945,- Sk náhradu trov konania. Rozhodol tak   s   odôvodnením,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   nie   je   vecne   správny.  ...Žalobca nepreukázal,   že   predmet   zmluvy   z   28.   júla   1997,   uzavretej   medzi   účastníkmi   konania, podlieha ochrane autorského zákona....Dospel k záveru, že posúdenie charakteru diela nie je ani tak právnou ako odbornou otázkou. Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhoval vykonanie takého dôkazu, hoci bol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP....Napriek tomu,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   a   správne   zistil   skutkový   stav,   vec nesprávne právne posúdil.   Žalobca v určovacej žalobe ako i v žalobe o náhradu škody nezvládol dôkazné bremeno. Naviac zmluva o dielo z 28. júla 1997 v článku 8 v bode 8.2 stanoví, že objednávateľ, žalobca je oprávnený použiť dielo - predmet zmluvy - výlučne iba pre účely vyplývajúce z tejto zmluvy. Jeho využitie, najmä prenechanie na využitie tretím osobám je podmienené výslovne súhlasom zhotoviteľa. Mal za to, že neišlo o obmedzenie vo vzťahu k žalovanému ako zhotoviteľovi diela, ale iba k žalobcovi ako objednávateľovi diela. Preto Krajský súd v Bratislave podľa § 220 ods. 1 OSP zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalobu ako nedôvodné podanú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §   224   ods.   1   OSP   v   spojení   s   §   142   ods.   1   OSP   a ich   náhradu   priznal   úspešnému žalovanému.“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že «...v prejednávanej veci žalobca sa domáhal, aby žalovanému bolo zakázané „akékoľvek použitie digitálnej formy projektovej dokumentácie stavby - Definitívny colný priechod R. - bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu“ a   súčasne   žiadal   za   porušenie   jeho   práva   ako   autora   diela   voči   žalovanému   priznať náhradu   škody   v   sume   50 000,-   Sk.  ...   Odovzdaním   zhotovenej   veci   nadobúda   k   nej objednávateľ vlastnícke právo, ak ho do tejto doby mal zhotoviteľ, a na objednávateľa prechádza nebezpečenstvo škody na zhotovenej veci, ak ho do tejto doby znášal zhotoviteľ (§ 554 ods. 5 Obchodného zákonníka).... V článku 8.2 zmluvy z 28. júla 1997 sa... účastníci dohodli, že objednávateľ je oprávnený použiť dielo - predmet zmluvy výlučne iba pre účely vyplývajúce z tejto zmluvy. Jeho iné využitie, najmä prenechanie na využitie tretím osobám je   podmienené   výslovným   súhlasom   zhotoviteľa.   Dovolací   súd   sa   stotožnil   s názorom odvolacieho súdu, že uvedené znenie zmluvy obmedzuje vlastnícke právo žalobcu a nie žalovaného. Len so súhlasom zhotoviteľa t. j. žalovaného mohol žalobca ako objednávateľ prenechať   využitie   diela   tretím   osobám.  ...   Je   nepochybné,   že   žalobca   predmet   zmluvy zhotovil a odovzdal ho objednávateľovi.... V zmysle zmluvným podmienok článku VII bod 1., čo korešponduje s ustanovením § 554 ods. 5 Obchodného zákonníka, predmet diela prešiel do vlastníctva tohto objednávateľa a len tento objednávateľ bol oprávnený s predmetom diela   disponovať...   len   na   účely   vyplývajúce   zo   zmluvy   (článok   VII   bod   2   zmluvy). Z predložených   písomných   dokladov   vyplýva,   že   žalovaný   na   základe   zmluvy   o   dielo z 28. júla 1997 zhotovil pre žalobcu o. i. realizačný projekt na objekt SO-3 Veterinárna stanica, ktorý sa stal súčasťou zmluvného plnenia žalobcu voči objednávateľovi diela Ú. Projekt na objekt SO-3 bol odovzdaný tomuto objednávateľovi, ktorý sa stal vlastníkom odovzdaného   diela.   Ústredná   colná   správa   Slovenskej   republiky   ako   investor   potom odovzdal celú projektovú dokumentáciu dodávateľovi stavebných prác H., a. s. B., ktorý u žalovaného objednal doplnenie projektovej dokumentácie o požiadavky Štátnej veterinárnej správy, potrebné na stavebné povolenie. Projekt ako aj ostatné časti diela v zmysle zmluvy z 28. februára 1996 a dodatku z 10. júna 1997 nezostali vo vlastníctve žalobcu ako sa žalobca mylne   domnieva.   Pretože   žalobca   nie   je   vlastníkom   realizačných   projektov,   nie   je oprávnený   z titulu   vlastnícky   práv   sa   domáhať   voči   žalovanému   plnenia,   ktoré   je predmetom zmluvy. Z toho dôvodu žalobcovi nevzniklo ani právo na náhradu škody v sume 50 000,- Sk, pretože nie sú dané základné predpoklady pre priznanie tohto práva v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný voči žalobcovi neporušil žiadnu povinnosť zo záväzkového   vzťahu.   Na   záver   je   potrebné   poznamenať,   že   petit   žaloby   je   v   znení „...akékoľvek použitie...“ nejasný a nebol by ani vykonateľný. Ak Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V zmenil a žalobu zamietol, tak rozhodol vecne správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol.

Žalovaný   mal   v   dovolacom   konaní   úspech,   má   preto   právo   na   náhradu   trov dovolacieho konania.... Pretože žalovanému v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu náhradu... nepriznal.».

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008