znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 221/07-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 So 54/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2007 doručená sťažnosť J. M., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 So 54/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je invalidný v rozsahu 80 %, napriek tomu mu S. nepriznala invalidný dôchodok. V rámci súdneho preskúmania rozhodnutia S. ani najvyšší súd nezohľadnil evidenciu jeho odpracovaných rokov pred tým, ako ochorel. Choroba mu znemožňuje pracovať, nemá žiadny finančný príjem a nemá z čoho žiť.

Sťažovateľ sa domáha toho, aby bola jeho sťažnosť „preverená“ a žiada, aby bolo jeho sťažnosti vyhovené.

2. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 54/2006 z 15. júna 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sd 618/2005-15 z 28. marca 2006. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ ku dňu vzniku invalidity nezískal potrebný počet piatich rokov dôchodkového poistenia (získal len štyri roky a tristodeväť dní). V konaní sa nesporne   preukázalo,   že   sťažovateľ   spĺňa   podmienku   invalidity,   pretože   pre   dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40   %   v porovnaní   so   zdravou   fyzickou   osobou,   keď   miera   poklesu   jeho   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola určená rozsahom 80 %. Pre vznik nároku na invalidný dôchodok však sťažovateľ nesplnil ďalšiu podmienku, a to potrebnú dobu dôchodkového poistenia, keď v období od 25. januára 1995 do 24. januára 2005 nevykázal päť rokov, ale len štyri roky a tristodeväť dní dôchodkového poistenia. Sťažovateľ ani v odvolacom konaní nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by uvedené závery spochybnili, resp. ktoré by preukázali,   že   zákonom   stanovenú   podmienku   splnil.   Námietka   sťažovateľa   ohľadne nezapočítaných   rokov   je   nedôvodná,   pretože   počet   rokov   dôchodkového   poistenia u sťažovateľa   sa   v súlade   so   zákonom   zisťoval   z posledných   desať   rokov   pred   vznikom invalidity. Pritom neboli splnené podmienky na určenie skoršieho dátumu vzniku invalidity.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy   a v dôsledku   toho   nesprávne   právne   posúdili   vec,   keď   dospeli   k záveru, že sťažovateľ nespĺňa podmienku potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia.

Z pohľadu ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu považovať za úplné a vyčerpávajúce, pričom jeho závery v žiadnom prípade nemožno označiť ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007