znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 221/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   118/92 p o r u š i l   základné právo spoločnosti P. P., spol. s r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/92 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti   P.,   spol.   s r.   o., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   200   000   Sk   (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Spoločnosti   P.,   spol.   s r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 10 331 Sk (slovom desaťtisíctristotridsaťjeden slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokáta Mgr. J. G., D., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 4. júla 2006 č. k. I. ÚS 221/06-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D., vo veci porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/92.

2. Sťažovateľka v prijatej sťažnosti uviedla, že „Ja, sťažovateľ P., spol. s r. o., som právnym nástupcom spoločnosti P., a. s. (pôvodné obchodné meno Z., a. s.), ktorá bola právnym nástupcom Z., š. p., odštepný závod 09-01 B..

Žalobou z 10. 08. 1992 sa môj právny predchodca Z., š. p., odštepný závod 09-01 B. domáha voči odporcom 1 – 29 na Okresnom súde v Banskej Bystrici úhrady spôsobenej škody   titulom   objektívnej   hmotnej   zodpovednosti   za schodok   na   zverených   hodnotách v celkovej sume 327 079,- Kčs. Uvedená vec je na Okresnom súde Banská Bystrica vedená pod sp. zn. 12 C 118/92.

Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom vo veci dňa 22. 12. 1994 rozhodol tak, že návrhu čiastočne vyhovel a jednotlivých odporcov zaviazal na úhradu súm v celkovej výške 158 946,- Sk.

Predmetný   rozsudok   nenadobudol   právoplatnosť   vzhľadom   na   podané   odvolanie zo strany odporcov v 2., 3., 6., 7., 16., 19. a 28. rade.

Do   dnešného   dňa   v uvedenej   veci   neprebehlo   žiadne   odvolacie   konanie,   pričom zároveň ani rozsudok nebol doteraz správoplatnený. Uvedená vec bola na Okresnom súde v Banskej Bystrici viackrát urgovaná so žiadosťou o určenie dôvodov, pre ktoré rozsudok doteraz   nenadobudol   právoplatnosť   a z akého   dôvodu   nezačalo   prebiehať   odvolacie konanie. Na žiadnu zaslanú žiadosť nebolo zo strany Okresného súdu v Banskej Bystrici nebolo reagované.“

Predmetné súdne konanie nie je doteraz právoplatne skončené. Sťažovateľka vo veci viackrát urgovala urýchlenie konania (10. januára 2001, 19. februára 2002, 16. mája 2005 a 31. januára 2006) a 19. apríla 2006 podala sťažnosť na prieťahy v konaní.

Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48. ods. 2 ústavy.

3.   Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 118/92, nariadil okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   jej   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

4. Na výzvu ústavného súdu z 5. júna 2006 o zaujatie stanoviska k opodstatnenosti sťažnosti predseda okresného súdu 16. júna 2006 oznámil listom č. Spr 4010/06 z 13. júna 2006,   že „Sťažnosť   navrhovateľa   považujem   za   dôvodnú,   vo   veci   som   zistil   prieťahy v konaní“.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k predmetu prijatej sťažnosti 18. augusta 2006   (Spr   4017/06)   vyjadril   predseda   okresného   súdu   a sťažovateľka   prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 3. novembra 2006.

6. Vzhľadom   na obojstranný súhlas účastníkov konania ústavný   súd   podľa   § 30 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo vzhľadom   na   charakter   veci   nemožno   od   ústneho   pojednávania   očakávať   jej   ďalšie objasnenie.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 118/92.

Sťažovateľka,   ako   právny   nástupca   pôvodného   navrhovateľa   Z.,   š.   p.,   odštepný závod   09-01,   B.   podala   14.   augusta   1992   okresnému   súdu   proti   odporcom   P.   Č. a spol. (spolu 30 účastníkov) návrh na náhradu schodku na zverených hodnotách v sume 327 079 Sk.

Okresný súd 17. septembra 1992 doručoval opis návrhu na vyjadrenie odporcom a zároveň   žiadal   sťažovateľku   o   zaplatenie   súdneho   poplatku   (uhradený   18.   septembra 1992).Okresný súd 1. októbra 1992 nariadil termín pojednávania na 21. október 1992, ktoré bolo   po   vypočutí   prítomných   odporcov   odročené   na   13.   november   1992   a   následne na 27. november   1992,   keď   boli   vypočutí   ďalší   odporcovia.   Toto   pojednávanie   bolo odročené na neurčito vzhľadom na neprítomnosť časti odporcov.

Okresný súd 19. januára 1993 určil termín pojednávania na 5. február 1993, ktoré bolo po vypočutí ďalších odporcov odročené na neurčito.

Okresný súd 23. septembra 1993 ďalší termín pojednávania určil na 12. október 1993, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu ďalších odporcov a svedkov.Okresný súd 5. decembra 1994 nariadil termín pojednávania na 13. december 1994, ktoré   bolo   odročené   na   22.   december   1994   za   účelom   predvolania   a vypočutia   ďalších odporcov a svedkov.

Okresný súd 22. decembra 1994 vyhlásil rozsudok, ktorým sťažovateľke čiastočne vyhovel a 8. marca 1995 ho expedoval účastníkom konania.

Časť odporcov podala 24. marca 1995 odvolanie proti rozsudku.Okresný súd od 25. mája 1995 žiadal od účastníkov konania, ktorí podali odvolanie, doplnenie   kópií   odvolania   a zisťoval   pobyt   niektorých   odporcov,   ktorým   ešte   nebol rozsudok doručený.

Okresný súd 2. októbra 1995 doručoval opis odvolaní účastníkom konania (26-krát), z toho šesť zásielok bolo vrátených okresnému súdu.

Okresný   súd   12.   mája   1997   zisťoval   pobyt   odporcov,   od   ktorých   sa   vrátila neprevzatá zásielka (22. mája 1997 bola okresnému súdu oznámená posledná správa).Okresný súd 31. mája 2002 doručoval rozsudok na nové adresy.Zákonný zástupca odporcu č. 1 podal 19. júna 2002 odvolanie.Okresný   súd   2.   júla   2002   žiadal   právneho   zástupcu   odporcu   č.   1   o doplnenie odvolania (doplnené bolo 7. augusta 2002).

Okresný súd 8. augusta 2002 žiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky v B. a iné verejné orgány o oznámenie pobytu časti odporcov (posledná správa mu bola doručená 4. septembra 2002).

Okresný   súd   12.   augusta   2003   vydal   opravné   uznesenie   (voči   odporkyni   č. 26 konanie zastavil) a naďalej zisťoval adresy časti účastníkov konania.

Okresný   súd   od   8.   septembra   2003   doručoval   opravné   uznesenie,   niektorým odporcom opätovne rozsudok a zisťoval pobyt odporcov, ktorí si na pošte nepreberali súdne zásielky.

Okresný súd 29. októbra 2003 zisťoval pobyt odporkyne č. 21 a zároveň doručoval rozsudok odporcom č. 18, 24 a č. 27 na nové adresy.

Okresný súd 26. novembra 2003 zaslal odporkyni č. 21 opravné uznesenie, ktoré prevzala 8. decembra 2003.

Sťažovateľka 9. februára 2006 urgovala pokračovanie v konaní.Okresný   súd   26. apríla 2006   vyzýval odporcov   na zaplatenie súdnych   poplatkov za odvolanie.

Okresný súd 26. apríla 2006 vydal opravné uznesenie a uznesenia o výške poplatkov za odvolania, ktoré sa následne doručovali účastníkom konania.

Predseda okresného súdu 2. mája 2006 upozornil zákonnú sudkyňu, že vo veci bola podaná dôvodná sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dvaja účastníci konania podali 19. mája 2006 odvolanie proti určeniu poplatkov (tvrdili, že žiadne odvolania nepodali).

Okresný súd 15. júna 2006 vydal výzvy na zisťovanie dedičov a zabezpečoval spisy na dedičskom oddelení (po zomrelých účastníkoch konania).

Súdny spis sp. zn. 12 C 118/92 bol 18. augusta 2006 predložený ústavnému súdu k nahliadnutiu.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

2. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 3. augusta 2006 (doručenom ústavnému súdu 18.   augusta   2006)   podal   chronologický   prehľad   svojich   úkonov   v posudzovanej   veci a k predmetu   ústavnej sťažnosti uviedol: „Listom zo dňa 13. 06. 2006 Vám tunajší súd zaslal vyjadrenie k uvedenej sťažnosti k č. Rvp 761/06-5 (v ktorom uviedol, že sťažnosť navrhovateľa považuje za dôvodnú, pretože vo veci zistil prieťahy v konaní – pozri str. 4 bod 4 tohto rozhodnutia), ktoré dopĺňam o aktuálny stav“.

Právny zástupca sťažovateľky v písomnom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol: „Vyjadrenie   okresného   súdu   Banská   Bystrica   v plnej   miere   potvrdzuje   mnou uvádzané skutkové okolnosti ústavnej sťažnosti, teda prieťahy v súdnom konaní 12 C 118/92 vedenom na zmienenom okresnom súde.

Súčasne   z obsahu   vyjadrenia   odporcu   a jeho   popisu   skutkové   stavu   je   zrejmá   tá okolnosť,   že   viacerí   z odporcov   sú   už   nebohí,   prípadne   po   týchto   aj   prebehli   dedičské konania.   Napriek   tomu,   že   zatiaľ   v predmetnej   veci   nedisponujem   právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, je zrejmé, že v určitej časti (nakoľko prejednávaná vec rieši tzv. delenú zodpovednosť jednotlivých odporcov za zistený schodok na hodnotách s povinnosťou ich vyúčtovania) je moja pohľadávka reálne veľmi   ťažko dobytná, ktorá okolnosť bola a je spôsobovaná predovšetkým prieťahmi v konaní 12 C 118/92 Okresného súdu   Banská   Bystrica.   Na   túto   okolnosť   poukazujem   najmä   v súvislosti   s mojou požiadavkou na priznanie finančného zadosťučinenia uvedenou v sťažnosti.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/92, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu „na náhradu schodku na zverených hodnotách“), ktoré sa začalo   10.   augusta   1992,   teda   pred   viac   ako   14   rokmi,   a   ku   dnešnému   dňu   nie   je právoplatne   skončené,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo nedošlo   k tzv.   zbytočným   prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho ústavný súd bral do úvahy, prekročilo 13 rokov. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   upresniť,   že   ak   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   alebo nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle č. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 227/04).

3.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna a ani faktická   zložitosť   (vyvolaná   problémami   v doručení   rozhodnutí   okresného   súdu a v zisťovaní   miesta   pobytu   účastníkov)   predmetnej   veci   v danom   prípade   (vzhľadom k zistenému postupu okresného súdu v posudzovanom konaní) nemala rozhodujúci vplyv na dĺžku doterajšieho konania.

3.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

-   od   5.   februára   1993   (pojednávanie)   do   23.   septembra   1993   (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní 7 mesiacov (počítajúc od 15. februára 1993),

--   od.   12.   októbra   1993   (pojednávanie)   do   5.   decembra   1994   (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše trinásť mesiacov,

- od 2. októbra 1995 (doručovanie opisu odvolaní účastníkom) do 12. mája 1997 (zisťovanie pobytu odporcov), t. j. v trvaní vyše osemnásť mesiacov,

- od 22. mája 1997 (podanie poslednej informácie okresnému súdu) do 31. mája 2002 (pokračovanie v doručovaní rozsudku), t. j. v trvaní vyše 6 rokov,

-   od   4.   septembra   2002   (doručenie   poslednej   informácie   o pobyte   účastníkov) do 12. augusta 2003 (vydanie opravného uznesenia), t. j. v trvaní vyše 11 mesiacov,

- od 26. novembra 2003 (zaslanie opravného uznesenia odporkyni č. 21) do 26. apríla 2006 (výzva odporcom), t. j. v trvaní 2 rokov a 5 mesiacov,bez akýchkoľvek zákonných dôvodov v zásade nečinný, teda vyše 150 mesiacov (12 a pol roka) neboli vykonané vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka   počas   súdneho   konania   nachádza.   Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti sťažovateľke poskytnutej ochrany ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk z dôvodu, že „Vzhľadom na uvedenú nečinnosť zo stany Okresného súdu v Banskej Bystrici a na   bezdôvodné   prieťahy   v súdnom   konaní   je   porušované   moje   ústavné   právo   určené vyššie   uvedenou   normou.   Zároveň   porušením   tohto   práva   dochádza   k vzniku   ťažko napraviteľnej ujmy na mojich právach a na mojom majetku tým, že v súčasnosti vzhľadom na dlhotrvajúci časový odstup od posledného súdneho úkonu existuje reálny predpoklad nevykonateľnosti   mne   súdom   priznaného   práva   na   úhradu   uplatnenej   škody   voči jednotlivým odporcom.

Vzhľadom na to, že sa jedná o ujmu len ťažko napraviteľnú, pričom zo strany štátu – Slovenskej republiky, ktorý je objektívne zodpovedný za činnosť svojich štátnych orgánov, za   vytvorenie   prostredia   právnej   istoty   a právneho   štátu,   týmto   dochádza k bezprecedentnému   a dlhotrvajúcemu   porušeniu   mojich   ústavných   práv,   som   nútený domáhať sa právnej ochrany mojich ústavou zaručených práv pred ústavným súdom spolu so   žiadosťou   o primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   žiadam   priznať   vzhľadom na rozsah a trvanie porušenia mojich ústavných práv vo výške 200 000,- Sk“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd s prihliadnutím na konkrétnu okolnosť posudzovanej veci uznal za dôvodné priznať jej finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 200 000 Sk. Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky požadoval náhradu trov konania v sume 29 105 Sk.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné   podanie   (sťažnosť)   z 9.   mája   2006   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 22. októbra 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu   s režijným paušálom   164 Sk sumu 2   894 Sk.   Odmena   advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk.

Pretože právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, odmena sa zvyšuje o 19 %, t. j. o 1 649 Sk. Takto upravená odmena predstavuje spolu 10 331 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006