znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 221/05-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Z. K., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 120/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 120/01 p o r u š i l základné   právo   Z.   K.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   120/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Z.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Z. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 030 Sk (slovom päťtisíctridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 19. septembra 2005 doručená sťažnosť Z. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 120/01. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa   označeného článku ústavy žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov jej právneho zastúpenia.

2. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

3. Ústavný súd 12. októbra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 221/05-10.

4. K sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   okresného   súdu   podaním   sp. zn. Spr 1324/05 z 10. novembra   2005,   v ktorom   podal   chronologický   prehľad   doterajšieho   konania a uviedol,   že „(...)   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a chronológiu   vo   veci vykonaných úkonov je zrejmé, že k určitým prieťahom v konaní došlo. Uvedená situácia bola spôsobená, ako som to uviedol v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky, predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to dlhodobejšou práceneschopnosťou JUDr. M. P., ktorá vo veci konala, zmenou zákonnej sudkyne po odchode JUDr. P. z funkcie sudkyne, ktorá sa len postupne   mohla   oboznamovať   so   všetkými   prevzatými   vecami,   ako   aj   enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Zároveň   si   ale   dovoľujem   poukázať   na   skutočnosť,   že   po   podaní   sťažnosti   dňa 24. 6. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na najbližší možný termín, teda bola zjednaná náprava,   týkajúca   sa prieťahov   v konaní.   Napriek   podanej   sťažnosti   sa sťažovateľka vytýčeného pojednávania nezúčastnila, ale naopak, po zistení skutočnosti, že vo veci je určený termín pojednávania, podala ústavnú sťažnosť, hoci k náprave došlo už po podaní sťažnosti predsedovi tunajšieho súdu. Z uvedeného dôvodu sa podanie ústavnej sťažnosti javí ako účelové. (...)“

5. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagovala na stanovisko okresného súdu listom z 28.   novembra 2005,   v ktorom sa uvádza: „(...) Porušovateľom uvádzané dôvody, ktorým obhajuje vzniknuté prieťahy v napadnutom konaní, nie sú podľa názoru sťažovateľky relevantné a postačujúce na vyslovenie záveru, že súd vyčerpal všetky zákonné   prostriedky   za   účelom   odstránenia   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Ani tvrdenie porušovateľa, ž k prieťahom v konaní došlo predovšetkým objektívnymi dôvodmi (konkrétne   uvedené   vo   vyjadrení   porušovateľa)   v zmysle   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   neobstoja   a nemôžu   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy.   Čo   sa   týka tzv. účelovosti   podávania   tejto   sťažnosti   zo   strany   sťažovateľky,   ktorú   jej   porušovateľ vytýka,   takisto   nie   je   možné   s týmto   názorom   súhlasiť,   nakoľko   sťažovateľka   sa svojím podaním   na   Ústavný   súd   SR   sťažuje   na   priebeh   súdneho   konania,   v ktorom   bolo   prvé pojednávanie vytýčené až po piatich rokoch od jeho začatia. Sťažovateľka zároveň dáva na vedomie, že ani na vytýčenom pojednávaní nedošlo k skončeniu veci a stav právnej neistoty trvá. Sťažovateľka preto navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, ako bolo uvedené v podanej sťažnosti. (...)“

II.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 120/01 zistil nasledovný priebeh a stav konania:A.

M. K. (ďalej len „navrhovateľ“) návrhom doručeným okresnému súdu 13. novembra 2000 žiadal o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode manželstva. Odporkyňou v spore bola sťažovateľka.

Okresný súd uznesením z 24. novembra 2000 uložil navrhovateľovi upresniť návrh (označiť   odporcu   v spore,   upraviť   petit,   predložiť   doklady   potvrdzujúce   jeho   nároky). Navrhovateľ požadované predložil 14. decembra 2000.

Okresný súd 20. decembra 2000 vyzval navrhovateľa na uhradenie súdneho poplatku (poplatok bol zaplatený 5. januára 2001).

Okresný súd pridelil 17. januára 2001 predmetnej veci sp. zn. 14 C 120/01.Navrhovateľ   30.   októbra   2001   oznámil   alternatívnu   adresu   (na   pracovisko)   na doručovanie mu písomností.

Okresný   súd   26.   novembra   2001   vyzval   navrhovateľa   na   predloženie   ďalších písomností   a sťažovateľke   zaslal   (doručené   3.   januára   2002)   návrh   na   vyjadrenie (navrhovateľ   požadované   doručil   2.   januára   2002   a sťažovateľka   vyjadrenie   24. januára 2002).Navrhovateľ 18. novembra 2002 urgoval pokračovanie v konaní.Okresný súd 29. novembra 2002 vyžiadal súdny spis sp. zn. 17 C 532/98 a zaslal sťažovateľkine vyjadrenie navrhovateľovi.

Navrhovateľ 20. februára 2003 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne predložil stanovisko k vyjadreniu sťažovateľky.

Okresný súd 16. mája 2003 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa na upresnenie petitu návrhu (t. j. na splnenie úlohy z uznesenia sp. zn. 2 Nc 452/00 z 24. februára 2000).Sťažovateľkin   právny   zástupca   6.   októbra   2004   nahliadol   do   súdneho   spisu sp. zn. 14 C 120/01.

Okresný   súd   17.   januára   2005   oznámil   právnym   zástupcom   účastníkov,   že „predpokladaný termín pojednávania vo veci... bude v I. polroku 2005“.

Sťažovateľka 24. júna 2005 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Okresný súd 23. augusta 2005 stanovil termín pojednávania na 25. október 2005 (predvolania   boli   doručené   účastníkom   a ich   právnym   zástupcom   v čase   od 25. do 31. augusta 2005).

Nová   právna zástupkyňa sťažovateľky   28.   septembra   2005   nahliadla   do   súdneho spisu a 20. októbra 2005 požiadala o odročenie pojednávania stanoveného na 25. október 2005.Pojednávanie konané 25. októbra 2005 bolo odročené na 12. január 2006.

B.

Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   sp.   zn.   Spr   2399/05   zo   6.   júla   2005   na sťažovateľkinu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   z 24.   júna   2005   k predmetnej   sťažnosti uviedol: „ (...) Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná a k určitým prieťahom v danom konaní došlo.

Uvedená   situácia   bola   spôsobená   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a to dlhodobejšou práceneschopnosťou JUDr. M. P., ktorá vo veci konala, zmenou zákonnej sudkyne po odchode JUDr. P. z funkcie sudkyne, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci   konajúcich   sudkýň,   ktorá   neumožňuje   vykonávať   úkony,   vytyčovať   pojednávania a rozhodovať veci v účastníkmi predpokladaných lehotách. (...)“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 120/01 došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Iba   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna neistota   osoby   neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (napr. I. ÚS 41/02, III. ÚS 87/02 a ďalšie).

3. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že posudzované konanie,   ktoré sa začalo 13. novembra 2000, nie je dosiaľ skončené ani na súde prvého stupňa a okresný súd v ňom nariadil prvé pojednávanie až na 25. október 2005.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť veci, správanie   účastníka   a postup súdu   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02, I. ÚS 49/04).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v tomto prípade.

4.1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka konania nebola v posudzovanej veci závislá od zložitosti (právnej alebo faktickej) právneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom.

4.2. V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali   konštatovanie   o ich   vplyve   na   vzniku   zbytočných   prieťahov v posudzovanom konaní.

Nad   rámec   uvedeného   v súvislosti   s neúčasťou   sťažovateľky,   resp.   jej   právnej zástupkyne na pojednávaní (25. októbra 2005) však ústavný súd poznamenáva, že podanie predmetnej sťažnosti ústavnému súdu neznamená oprávnenie sťažovateľky nezúčastňovať sa na súdom nariadených pojednávaniach vo veci.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj   zo stanovísk   účastníkov   konania   a   z na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období

- od   17.   januára   2001   (pridelenie   spisovej   značky)   do   26.   novembra   2001   (výzva účastníkom), t. j. vyše 10 mesiacov;

- od 24. januára 2002 (vyjadrenie sa sťažovateľky na výzvu súdu) do 29. novembra 2002 (vyžiadanie súdneho spisu a zaslanie vyjadrenia sťažovateľky navrhovateľovi), t. j. 10 mesiacov;

- od 29. novembra 2002 do 16. mája 2003 (výzva navrhovateľovi), t. j. vyše piatich mesiacov;

- od 16. mája 2003 do 23. augusta 2005 (predvolanie na pojednávanie), t. j. vyše dvoch rokov   a troch   mesiacov   (keď   vykonal   jediný   procesný   úkon   –   17.   januára   2005 oznámil právnym zástupcom účastníkov orientačný termín pojednávania);

teda spolu v trvaní vyše štyroch rokov a štyroch mesiacov okresný súd nevykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (resp. bol nečinný).

Obranu   okresného   súdu   (pozri   bod   4   I.   časti   odôvodnenia)   spočívajúcu v „dlhodobejšej pracovnej neschopnosti zákonnej sudkyne a enormnej zaťaženosti sudcov“ ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS   52/99) nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.4.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať jej primerané finančné zadosťučinenie, pričom uviedla: „(...)   Vzhľadom   k tomu,   že   neadekvátnou   a nedostatočnou   právnou   ochranou zapríčinenou nečinnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní boli porušené základné práva   sťažovateľky   garantované   ustanovením   článku   48   ods.   2   ústavného   zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky, sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej republiky, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (...).“

6.2. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia základného práva sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje za primerané v sume 40 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia. Vo veci boli vykonané   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava   zastupovania,   písomné podanie   (sťažnosť)   z 19.   septembra   2005   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 28. novembra 2005. Odmena za jeden úkon právnych služieb je (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 953 Sk. Keďže   sťažovateľka   požadovala   náhradu trov konania vo výške 5 030 Sk, ústavný súd jej návrhu vyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2005