znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 220/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislaveč. k. 3 Co 470/2013-373 z 11. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) apráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co470/2013-373 z 11. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod spis. zn. 17C 126/05 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal voči odporkyni – ⬛⬛⬛⬛... určenia že v žalobnom   návrhu   špecifikované   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po

a po ⬛⬛⬛⬛, a to z dôvodu neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy, ktorou mali byť tieto nehnuteľnosti prevedené za života poručiteľov na odporkyňu.

Neplatnosť predmetnej prevodnej zmluvy sťažovateľ dovodzoval zo skutočnosti, že podpis   predávajúcej   – ⬛⬛⬛⬛,   bol   sfalšovaný   ako   aj   zo   skutočnosti,   že predmetná zmluva nespĺňala zákonom požadované formálne náležitosti podľa § 46 ods. 2 druhá veta OZ.

Okresný   súd   Bratislava   II   žalobný   návrh   rozsudkom   zo   dňa   12.   2.   2013, č. k. 17 C 126/2005... zamietol, nakoľko považoval prevodnú zmluvu za platnú.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd... potvrdil... rozhodnutie súdu prvého stupňa. Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   si   síce   je   vedomý   zjednocujúceho   stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 69/2001, ale s poukazom na neskoršie rozhodnutia NS SR, a to rozh. č. 3 Sž-o-KS 55/2006, 6 Cdo 64/2011, 3 Sžo 64/2010 a 1 Sžr 68/2011 je potrebné zhodnotiť, že pôvodné zjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu, čo zhodne potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. IV. ÚS 15/2014-77, zo dňa 28. 4. 2014...

V prejednávanej veci nebolo sporné ani pochybné, že jednotlivé listiny predmetnej prevodnej zmluvy neboli v čase podpisu zmluvy ale ani neskôr zošité spôsobom, akým notár zväzuje   listiny.   Súd   však   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že   zjednocujúce   stanovisko   NS   SR č. 69/2001 bolo neskoršou judikatúrou prekonané, preto takéto zošitie jednotlivých listín nie je pre platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností nevyhnutné. Toto tvrdenie súdu je v tak príkrom rozpore so skutočnosťou, že je nevyhnutné hodnotiť ho ako arbitrárne.... V danom prípade je tvrdenie odvolacieho súdu... arbitrárnym rozhodnutím. Záver súdu o zmene rozhodovacej praxe sa totiž nezakladá na pravde ale na dezinterpretácii súdom uvádzaných rozhodnutí NS SR.

... závery v otázke technickej jednoty listiny v zmysle § 46 ods. 2 OZ, boli Najvyšším súdom   SR   prijaté   vo   forme   zjednocujúceho   stanoviska..   zjednocujúce   stanovisko   bolo prijaté... z dôvodu, že v predchádzajúcej súdnej praxi dochádzalo k rozpornému hodnoteniu predmetnej   právnej   otázky.   Ak   potom   NS   SR   svoje   rozhodovanie   vysoko   formálnym spôsobom   zjednotil,   neprináleží   jednotlivým   senátom   NS   SR,   hoc   by   sa   so   záverom zjednocujúceho   stanoviska   nestotožňovali,   toto   ignorovať   a   rozhodovať   v   jeho   rozpore. Už z tejto povahy vyplýva, že rozhodovaciu prax NS SR, ktorá je definovaná zjednocujúcim stanoviskom NS SR, možno považovať za zmenené jedine v prípade vydania odlišného zjednocujúceho   stanoviska   NS   SR.   Opačný   záver   by   odporoval   princípu   právnej   istoty a jednotnosti rozhodovania súdov v obdobných veciach, ktorého dodržiavanie opakovane zdôraznil aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Beian proti Rumunsku). K vydaniu zjednocujúceho   stanoviska   NS   SR,   ktoré   by   posúdilo   spornú   otázku   opačne,   ako zjednocujúce stanovisko NS SR č. 69/2001, doposiaľ nedošlo. Už z tohto dôvodu je potrebné považovať ako rozhodujúce pre súdnu prax práve uvedené zjednocujúce stanovisko NS SR. Sťažovateľ   rovnako   zdôrazňuje,   že   jednotlivé   rozhodnutia,   ktoré   sa   po   vydaní zjednocujúceho stanoviska NS SR od jeho záverov odklonili, neboli ani len publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR, preto je zrejmé, že sa s ich závermi členovia iných senátov NS SR nestotožnili a teda práve tieto rozhodnutia sú „ojedinelým výkrikom“ a nie znakom zmeny rozhodovacej praxe NS SR.

V súvislosti s uvedeným možno pripomenúť, že súd v rámci vymenovania odlišných rozhodnutí odkazuje na publikované rozhodnutie R 32/2008. Práve tu sa ale prejavuje tá skutočnosť, že súd hrubo dezinterpretuje závery (nielen) tohto rozhodnutia.

Najvyšší   súd   SR   v   rozhodnutí   č. k.   3   Sž-o-KS   55/2006...   plne   rešpektoval zjednocujúce stanovisko...

Je teda zrejmé, že súd sa v danom prípade absolútne neodklonil od zjednocujúceho stanoviska   a   jeho   závery   sú   s   ním   plne   v   súlade.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   NS   SR v rozhodnutí   R   32/2008   ani   náznakom   nespochybnil   zjednocujúce   stanovisko,   naopak v plnej   miere   z   neho   vychádzal   a   naň   odkazoval,   preto   toto   rozhodnutie   je   potrebné považovať   za   rozhodnutie,   ktoré   závery   zjednocujúceho   stanoviska   potvrdzuje,   nie spochybňuje (či prekonáva).

Odvolací   súd   ďalej   odkazuje   aj   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR, č. k. 4 Cdo 93/2009, zrejme si však absolútne neprečítal jeho znenie. Predovšetkým v danom prípade bol posudzovaný závet, nie prevodná zmluva a preto požiadavka, aby tento bol na jednej listine v danom prípade neplatila....

Z uvedeného je zrejmé, že dva z piatich rozhodnutí, ktoré mali spochybňovať závery zjednocujúceho stanoviska NS SR, v skutočnosti toto stanovisko nielen že nespochybňujú, ale ho aj potvrdzujú. Pokiaľ si k tomu pripočítame rozhodnutie NS SR č. k. 2 Cdo 250/2007, jednoduchými počtami prídeme na top, že z rozhodnutí venujúcich sa tejto problematike sa polovica (3) stotožňuje so zjednocujúcim stanoviskom a polovica (3) sa s jeho závermi rozchádza. Už z tohto porovnania je zrejmé, že nemožno hovoriť o jednoznačnom odklone od doterajšej judikatúry a o prekonaní záverov zjednocujúceho stanoviska. Naopak, pokiaľ si porovnáme právny význam jednotlivých rozhodnutí, zistíme, že rozhodnutie ktoré plne rešpektuje   zjednocujúce   stanovisko   a   naň   ako   na   určujúce   odkazuje,   bolo   publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. Z rozhodnutí opačných nebolo publikované jediné. Rovnako   tak   dáva   sťažovateľ   do   pozornosti,   že   v   súlade   so   zjednocujúcim stanoviskom   rozhodli   dva   senáty   v   občianskoprávnych   veciach   a   jeden   senát   v   rámci správneho súdnictva, kdežto v prípade odporujúcich rozhodnutí bol tento pomer opačný. Je zrejmé,   že   otázka   platnosti   zmluvy je   primárne   otázkou   hmotnoprávnou   vychádzajúcou z predpisov občianskeho práva, preto aj závery občianskoprávnych senátov budú z hľadiska posúdenia odklonu od judikatúry dôležitejšie...

Pri   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu   z   dôvodu   nedodržania   zákonom požadovanej formy (lebo v daných prípadoch ide o formu, nie o výklad obsahu úkonu), súd nie je ani v najvýnimočnejších prípadoch oprávnený určiť,   že zákon v danom prípade netreba dodržať a tým zhojiť absolútnu neplatnosť úkonu. Absolútna neplatnosť úkonu je daná, či s tým súd súhlasí, alebo to považuje za príliš tvrdé a súd nemôže túto neplatnosť napraviť svojím rozhodnutím, už vôbec nie s poukazom na to, že by sa to negatívne dotklo nejakého počtu prípadov. Opačný prístup odvolacieho súdu porušuje aj princíp rovnosti pred   zákonom   a   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   a   na   rovnaké   posudzovanie rovnakých prípadov.

Sťažovateľ tiež poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ tu vôľa strán naozaj je, nie je nikdy   problém   úkon   neplatný   z   dôvodu   nedodržania   formy,   uskutočniť   opakovane v zákonnej forme a teda aj platne...

Sťažovateľ musí ďalej namietať nesprávne hodnotenie otázky pravosti podpisu matky sťažovateľa na prevodnej zmluve a dostatočnosti postupu súdu pri skúmaní tejto pravosti. Sťažovateľ už vo svojom podaní zo dňa 31. 5. 2012 jasne a zrozumiteľne uviedol svoje námietky, relevantne spochybňujúce závery posudku. Prvostupňový ale ani odvolací súd sa s nimi nijako nevysporiadali. Pritom už na prvý pohľad podpis na kúpnopredajnej zmluve je odlišný od podpisov, ktoré boli porovnávané a naopak sa charakteristickými znakmi plne zhoduje   s   podpisom   otca   na   zmluve.   Vysvetlenia   Ústavu   Súdneho   inžinierstva   k odlišnostiam v podpisoch v tom, že môže ísť o zmenu zdravotného stavu neobstojí, nakoľko matka bola vážne chorá už od roku 1971, teda ešte pred podpisom kúpnopredajnej zmluvy. Naopak, v roku 1993, teda v čase vyhotovenia kúpnopredajnej zmluvy bol jej stav veľmi vážny a kritický, preto je nemysliteľné, aby práve v tomto období pri takom stave bol jej podpis naj úhľadnejší. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že v otázke zdravotného stavu nebolo vykonané súdom žiadne relevantné dokazovanie porovnávajúce zdravotný stav v čase podpisu zmluvy a v čase vyhotovenia porovnávacích podpisov, je preto neprípustné, aby súd (a tiež znalec) na základe svojich domnienok robil relevantné závery. Sťažovateľ zdôrazňuje, že samotný znalecký ústav potvrdil rozdielnosť podpisov, avšak túto rozdielnosť zdôvodnil práve iba na základe domnienok o zdravotnom stave, ktoré ale neboli v konaní preukázané (a ani preukazované). Ak potom odvolací súd tvrdí, že takéto dokazovanie ani nemalo   byť   prečo   vykonávané,   je   tento   záver   neudržateľný,   pretože   práve   zmenou zdravotného stavu znalecký ústav odôvodnil rozpor v porovnávaných podpisoch.

Súdy taktiež bez riadneho odôvodnenia ignorovali opakované návrhy sťažovateľa, aby   dal   preskúmať   podpis   predávajúcej   – ⬛⬛⬛⬛ vo   vzťahu   k   písmu predávajúceho, ⬛⬛⬛⬛,   nakoľko   už   z   letmého   porovnania   je   zrejmé,   že   ide o totožného   pisateľa.   Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   znaleckým   ústavom   konštatovaný rozpor   v   porovnávaných   podpisoch   a   voľným   okom   viditeľnú   zhodu   medzi   sporným podpisom na zmluve a písmom a podpismi otca sťažovateľa, mal súd za účelom náležitého zistenia skutkového stavu (čo je v prípade dostatku návrhov na dôkazy zo strany účastníkov jeho povinnosťou) zabezpečiť odborné znalecké posúdenie tejto otázky, ktoré by zároveň predstavovalo   aj   kontrolný   posudok   vo   vzťahu   k   stanovisku   predloženému   znaleckým ústavom (ktorého závery vychádzajú z domnienok o zdravotnom stave, o ktorých znalecký ústav   nemal   nijakú   vedomosť).   V   danom   prípade   sťažovateľ   výslovne   navrhoval   tento postup,   keď   žiadal   aby   súd   dal   vypracovať   takýto   znalecký   posudok   znalcom z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru. Súd tento opakovaný návrh odmietol, napriek tomu, že nemal relevantný (ako vyplynulo z obsahu vyjadrenia Ústavu súdneho inžinierstva) podklad pre rozhodnutie, čím taktiež porušil   sťažovateľove právo na spravodlivý proces.“

Sťažovateľ   navrhol,   aby „ústavný   súd   vydal   nález   o   porušení   základného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   11.   decembra   2014,   č. k.   3 Co   470/2013   zrušil   a   vec   vrátil   súdu na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnostivo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenierozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavneneopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómieposkytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovaniasťažnosti   (§   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   možnosť   jej   prípadného   odmietnutiana základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatreníalebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôdnavrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie jesúčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práva slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie jesúdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkovýcha právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonovv konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07,IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnostivýkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05).Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konanípodľa   čl.   127   ústavy   však   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskejrepubliky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej právnej normy.   Z toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnejochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovanáplatná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom právana spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorýmje   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislýma nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchtoprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   názorom   krajského   súdu,podľa ktorého nedostatok pevného spojenia jednotlivých listov kúpnej zmluvy nespôsobujeneplatnosť kúpnej zmluvy, a tiež tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd nesprávne hodnotilotázku pravosti podpisu jeho matky na kúpnej zmluve a bez odôvodnenia ignoroval návrhysťažovateľa, aby dal preskúmať podpis predávajúcej ⬛⬛⬛⬛ a predávajúceho ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“) domáhal určenia, že nehnuteľnosti označené v návrhu patria do dedičstva po rodičochúčastníkov   konania.   Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol   rozsudkomč. k. 17 C 126/2005-336   z   12.   februára   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“).Rozsudok okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   tvrdeniusťažovateľa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku pevného spojeniajednotlivých listov kúpnej zmluvy sa uvádza:

«Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 33/01, zo dňa 3. 10. 2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v zmluve, rešpektovať ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak bez patričného pevného   spojenia   (zošitia)   jednotlivých   listín   (hárkov),   napr.   len   kovovou   sponou   ap. Spôsob pevného spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti notár [§ 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec (§ 19 ods. 2 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   263/1996   Z.   z.,   ktorou   sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je povinný   skúmať   príslušný   katastrálny   orgán   v   rámci   posudzovania   platnosti   zmluvy   o prevode   nehnuteľnosti   [v   zmysle   §   31   ods.   1   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a v   prípadnom   spore   o   neplatnosť   takejto   zmluvy   podľa   ustanovenia   §   40   ods.   3 Občianskeho zákonníka i súd v občianskom súdnom konaní.“

Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006, zo dňa 5. 10. 2006 (R 32/2008) „pevné   spojenie   (zošitie)   jednotlivých   listín   (hárkov)   zmluvy   o   prevode nehnuteľností   vrátane   jej   nedielnych   príloh   a   geometrického   plánu,   ktorým   má   dôjsť k rozdeleniu   nehnuteľností,   predstavuje   tzv.   technickú   jednotu   zmluvy   o   prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra“. Podľa najvyššieho súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2009, zo dňa 28. 7. 2010. Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011, zo dňa 26. 9. 2012 „Zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na lej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov   a   neurčuje   ani   konkrétny   spôsob,   ako   majú   byť   jednotlivé   listy   spojené,   aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení...

Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej   náležitosti   písomnej   formy   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti.   Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné   spojenie   listov   formou   ich   zošitia,   postihnuté   rovnakou   vadou,   vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné.

Správnosť   dovolacím   súdom   vysloveného   názoru   potvrdzuje   aj   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   5.   októbra   2006   sp. zn.   3   Sž-o-KS   55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok na   odstránenie   ktorého   musí   byť   navrhovateľ   vyzvaný   príslušným   orgánom   katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.

Výklad   vyžadujúci   pevné   spojenie   (zošitie)   jednotlivých   listov   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité   šnúrou,   ktorej   voľné   konce   sa   prekryjú   nálepkou   opatrenou   odtlačkom   úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu   notárskej   činnosti,   ktorí   pre   dodržanie   postupu   vyplývajúceho   z   uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode   nehnuteľnosti   (pevné   spojenie   jednotlivých   listov   formou   zošitia   šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ.“

Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 64/2010, zo dňa 18. 1. 2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho úkonu uzavretého podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd nehodnotí ako podmienku platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho konania   vyzvaný   príslušným   orgánom   katastra.   Podmienky   platnosti   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (Občiansky zákonník), a nie katastrálny zákon,   ako   právny   predpis   správneho   práva,   z   ktorého   sa   v   danom   prípade   aplikujú procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“

Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžr 68/2011, zo dňa 27. 3. 2012 v bode 54   uvádza,   že   na   splnenie   podmienky   technickej   jednoty   listín   postačuje „akékoľvek kancelárske spojenie jednotlivých listov“.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že pôvodné zjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu (zhodne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. IV. ÚS 15/2014-77, zo dňa 28. 4. 2014), čo v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zohľadnil.   Nedôvodná   je   preto   odvolacia   námietka   týkajúca   sa   absolútnej   neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy pre nedostatok jej technickej jednoty.»

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   otázkou   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvypre jej technickú nejednotnosť sa ústavný súd už zaoberal, pričom v svojom rozhodnutíč. k. IV. ÚS 15/2014-77   z 28.   apríla   2014 dospel k   záveru,   že zjednocujúce   stanoviskoobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. Cpj 33/01 z 3. októbra 2001 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), ktorépodmieňovalo   platnosť   kúpnej   zmluvy   pevným   spojením   jednotlivých   hárkov   tak,   abytvorili technickú jednotu listiny, bolo jeho neskoršou judikatúrou prekonané. Sťažovateľvo svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadne   argumenty,   ktoré   by   tento   názor   ústavného   súduspochybnili   a   ktoré   by   boli   dôvodom   na   zmenu   názoru   ústavného   súdu   vyjadrenéhov citovanom rozhodnutí.

Sťažovateľ   sa   snaží   spochybňovať   tvrdenie   krajského   súdu   o   tom,   že   pôvodnézjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu tým, žepodľa sťažovateľa rozhodnutia, ktoré nie sú publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovískNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,zbierka“),   nemôžu   ovplyvňovaťrozhodovanie súdov a nemajú žiadny význam pre určenie súdnej praxe, tiež uvádza, žeod zjednocujúceho stanoviska sa odklonilo viac správnych senátov ako občianskoprávnych,pričom závery občianskoprávnych senátov sú z hľadiska odklonu od judikatúry dôležitejšie.Sťažovateľ zároveň tvrdí, že niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré krajský súdodkazuje a ktorými sa mal najvyšší súd odkloniť od zjednocujúceho stanoviska, sú práverozhodnutia, ktoré sú v súlade so zjednocujúcim stanoviskom. K jednotlivým námietkamsťažovateľa ústavný súd uvádza, že sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že ibarozhodnutia, ktoré sú publikované v zbierke, majú význam pre určenie súdnej praxe. Presúdnu prax sú dôležité všetky rozhodnutia najvyššieho súdu, a to bez ohľadu na to, či tietoboli alebo neboli zverejnené   v uvedenej zbierke. Ak by sme pripustili taký výklad, žeza súdnu prax   sa   považujú   iba také rozhodnutia najvyššieho   súdu, ktoré   sú   zverejnenév zbierke, bol by vážne narušený princíp právnej istoty, ktorý je dôležitou súčasťou každéhoprávneho   štátu.   Vo vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   od   zjednocujúceho   stanoviska   saodklonilo   viac   správnych   senátov   ako   občianskoprávnych,   pričom   záveryobčianskoprávnych   senátov   budú   pre   posúdenie   odklonu   od   súdnej   praxe   dôležitejšie,ústavný súd uvádza, že ani s týmto argumentom sťažovateľa sa nemožno stotožniť. Pokiaľnajvyšší   súd   posudzuje   skutkovo   rovnakú   vec,   je   irelevantné,   či   právny   názor   vyjadríobčianskoprávny senát alebo správny senát najvyššieho súdu. Navyše, je potrebné uviesť, žezáver sťažovateľa   o tom,   že   od zjednocujúceho   stanoviska sa odklonilo viac správnychsenátov ako občianskoprávnych senátov najvyššieho súdu, vychádza iba z jeho interpretáciejednotlivých rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré krajský súd odkázal a ktoré sú podľasťažovateľa v súlade so zjednocujúcim stanoviskom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiskaprincípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátorkonfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právnenázory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnoujudikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je pretorozhodujúce,   či   vnútroštátne   právo   obsahuje   mechanizmus   zaisťujúci   koherentnosťjudikatúry   a   či   príslušný   orgán   tento   mechanizmus   fakticky   a   riadne   využíva   [pozrirozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007. V danej veci bolo podľa názoruústavného   súdu   pôvodné   zjednocujúce   stanovisko   najvyššieho   súdu   prekonané   jehoneskoršou   judikatúrou,   krajský   súd   preto   neporušil   základné   a   iné   práva   sťažovateľa,ak odklon od zjednocujúceho stanoviska rešpektoval a v súlade s ním rozhodol.

Pokiaľ   sťažovateľ   spochybňuje   výklad   ustanovenia   §   46   ods.   2   Občianskehozákonníka, ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, žeprílišný   právny   formalizmus   a   prehnané   nároky   na   formuláciu   zmluvy   nemožnoz ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovať,   lebo   evidentne   zasahujú   do   zmluvnej   slobodyobčana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3ústavy.   Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   jedným   zo   základných   princípov   výkladuzmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorývedie   k   neplatnosti,   ak   do   úvahy   prichádzajú   obidva   výklady.   Je   tak   vyjadrenýa podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s nímspojená   spoločenská   a   hospodárska   funkcia   zmluvy.   Neplatnosť   zmluvy   má   byť   tedavýnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézuuprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jejneplatnosť,   preto   nie   je   ústavne   konformná   a   je   v   rozpore   s   princípmi   právneho   štátuvyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012,podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005).Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutiavšeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcichsa   výkladu   alebo   platnosti   právneho   úkonu)   interpretované   v   extrémnom   rozpores princípmi   spravodlivosti,   napr.   v   dôsledku   prílišného   formalizmu   (IV. ÚS 192/08,IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).

Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnychúkonov,   ale   aj   na   výklad   právnych   predpisov,   považoval   za   významný   aj   vo   vecisťažovateľa, pričom konštatuje, že krajský súd sa týmto princípom riadil pri rozhodovanío veci samej, keď sa stotožnil s touto časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „Podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa § 46 ods. 1 OZ písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa   §   46   ods.   2   OZ   pre   uzavretie   zmluvy   písomnou   formou   stačí,   ak   dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Sankcia neplatnosti právneho úkonu podľa § 40 ods. 1 OZ sa uplatní len vtedy, ak zákon (dohoda) určitú formu (napr. písomnú) alebo určitú náležitosť písomnej formy (napr. prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine) včítane ich pojmových atribútov obligatórne   vyžaduje   a   táto   sa   nerešpektuje.   Právny   úkon   nemôže   byť   teda   postihnutý neplatnosťou pri nedodržaní takej formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda) výslovne   pre   určitý   právny   úkon   nestanovuje.   Neplatnosť   právneho   úkonu   (v   prípade nedodržania   zákonom   vyžadovanej   formy   absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu),   totiž spôsobuje závažné právne dôsledky (nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, na právny úkon sa hľadí ako by nebol urobený).

Platnosť právneho úkonu z hľadiska jeho formy je potrebné posudzovať podľa stavu (skutkového a právneho), aký tu bol v čase uzavretia právneho úkonu. Jednoduchú písomnú formu musia mať podľa ustanovenia § 46 ods. 1 OZ zmluvy o prevodoch nehnuteľností. Pre zachovanie   jednoduchej   písomnej   formy,   ktorej   pojmové   náležitosti   sú   písomnosť a podpis, zásadne postačuje, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu (písomný návrh a jeho písomné prijatie môže byť urobené na osobitných listoch). Zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov   a   neurčuje   ani   konkrétny   spôsob,   ako   majú   byť   jednotlivé   listy   spojené,   aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení.

Ak teda Občiansky zákonník výslovne nevyžaduje v prípade, že zmluva o prevode nehnuteľnosti pozostáva z viac ako jedného listu, pevné spojenie jednotlivých listov formou ich zošitia šnúrou, ako špecifickú pojmovú náležitosť zodpovedajúcu požiadavke uvedenej v § 46 ods. 2 veta druhá OZ, nemôže mať nedodržanie takéhoto spojenia bez ďalšieho za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí   byť   účastník   vyzvaný   príslušným   orgánom   katastra.   Splnenie   tejto   technickej podmienky   je   správa   katastra   povinná   skúmať   v   rámci   posudzovania   platnosti   zmluvy o prevode nehnuteľností podľa § 31 ods. 1 zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon v znení neskorších predpisov. Ak by uvedená požiadavka podľa ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebola splnená, správa katastra konanie preruší podľa § 31a písm. c) katastrálneho zákona a vyzve účastníkov na odstránenie nedostatku technickej jednoty zmluvy.

Na tom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že súdna prax sa s otázkou technickej jednoty listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ak pozostáva z viac ako jedného listu, zaoberala v stanovisku citovanom právnym zástupcom navrhovateľa (2 Cdo 250/2007). Opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali   názor   právneho   zástupcu   navrhovateľa,   že   zmluva   o   prevode   nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1993 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné spojenie listov formou ich zošitia, vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých postihnutých rovnakou vadou. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované,   čo   je   z   hľadiska   právnej   istoty   týchto   subjektov,   ale   aj   tretích   osôb, neprijateľné (Uznesenie NS SR, sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012).

Vyslovený názor potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 ST-o-KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32, podľa ktorého pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti   nehodnotil   ako   podmienku   platnosti   právneho   úkonu. Výklad   vyžadujúci   pevné   spojenie   (zošitie)   jednotlivých   listov   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité   šnúrou,   ktorej   voľné   konce   sa   prekryjú   nálepkou   opatrenou   odtlačkom   úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu   notárskej   činnosti,   ktorí   pre   dodržanie   postupu   vyplývajúceho   z   uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti. Na základe uvedeného   možno   zhrnúť,   že   nesplnenie   tzv.   technickej   jednoty   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti   (pevné   spojenie   jednotlivých   listov   formou   zošitia   šnúrou)   v   prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ. Zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania spĺňa podľa názoru súdu náležitosti podľa § 46 ods. 2 OZ. Skladá sa z dvoch listov, ktoré sú očíslované, sú spojené kovovou spinkou v ľavom hornom rohu, spoj je opatrený okrúhlou pečiatkou Obvodného úradu Bratislava II, matrika Ružinov. Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu povolila vklad kúpnej zmluvy dňa 29. 11. 1993 pod č. V-1920/0993. Poukazujúc na citované právne závery súd aj v tejto časti návrh ako nedôvodný zamietol.“

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinnásúvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.36   ods.   1   listiny   a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   rozsudkom krajského   súdupri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľomoznačených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajskéhosúdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedenéhorozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa   o   porušení   jeho   označených   práv   rozsudkomkrajského súdu tým, že krajský súd nesprávne hodnotil otázku pravosti podpisu matkysťažovateľa na kúpnej zmluve a bez odôvodnenia ignoroval návrhy sťažovateľa, aby dalpreskúmať   podpis   predávajúcej ⬛⬛⬛⬛ a   predávajúceho ⬛⬛⬛⬛,ústavný súd uvádza, že s týmito námietkami sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozsudkuvysporiadal, keď uviedol:

„Odvolací súd v súvislosti s týmito námietkami plne odkazuje na závery odborného stanoviska (označovaného súdom prvého stupňa i navrhovateľom ako znalecký posudok) a jeho   doplnku,   z   ktorých   správne   vychádzal   súd   prvého   stupňa.   Na   jednoznačných záveroch stanoviska, podľa ktorých neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce sfalšovanie podpisu ⬛⬛⬛⬛,   pričom   pravosť   jej   podpisu   na   kúpnopredajnej   zmluve nemožno spochybniť, potom nič nemôže zmeniť   subjektívny názor navrhovateľa o plnej zhodnosti   charakteristických   znakov   podpisu ⬛⬛⬛⬛ s   podpisom na zmluve;   nebolo   preto   ani   potrebné   skúmať   uvedené   podpisy   vo   vzájomnej súvislosti (uvedené dostatočne odôvodnil aj súd prvého stupňa). Vzhľadom na jednoznačné závery stanoviska neobstojí ani poukaz na zdravotný stav ⬛⬛⬛⬛ ; vzhľadom na predmet konania tento nebol a ani nemusel byť predmetom dokazovania.“

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   taktiež   odkazuje   na   relevantnú   časť   odôvodneniarozsudku okresného súdu:

„Vykonanou   grafologickou   expertízou   neboli   zistené   žiadne   znaky,   ktoré   by nasvedčovali, že by bola použitá niektorá z metód technického falšovania podpisu. Porovnaním sporného a porovnávacích podpisov nebolo možné spochybniť pravosť   podpisu ⬛⬛⬛⬛ na   kúpnopredajnej   zmluve.   V   tejto   súvislosti,   súd poukazuje na samotnú výpoveď ⬛⬛⬛⬛, ktorú predniesla dňa 26. 06. 1997, v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 20C 163/1996. Podľa jej vlastného vyjadrenia kúpnopredajnú zmluvu podpísala slobodne, nebola nikým k takémuto úkonu donútená.

Poukazujúc   na   zistené   skutočnosti,   vykonané   znalecké   dokazovanie   a   citované zákonné ustanovenia nemal súd za preukázané navrhovateľom tvrdené skutočnosti, preto návrh z dôvodu, že by zmluva nebola podpísaná predávajúcou ako nedôvodný zamietol. Súd nepovažoval   za   potrebné   ani   hospodárne   nariadiť   ďalšie   znalecké   dokazovanie na posúdenie pravosti podpisu ⬛⬛⬛⬛ na kúpno-predajnej zmluve z dôvodu, že podpis svojho otca navrhovateľ v konaní nenamietal a v súvislosti s posudzovaním pravosti ⬛⬛⬛⬛ sa takýto dôkaz javil súdu za nadbytočný.“

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňovéa odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Dokazovanie   v   občianskom   súdnom   konaní   prebieha   vo   viacerých   fázach;od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kýmnavrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, lensúd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavujeprejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonaniedokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sazisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby saneuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokúvanej veci nie je relevantný. V prípade,že   súd   odmietne   vykonať   určitý   účastníkom   navrhovaný   dôkaz,   je   jeho   zákonnoupovinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivýproces podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sadožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje,   že okresný súd a krajský súd sanávrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov zaoberali a jasne a zrozumiteľne uviedli, prečonávrhy sťažovateľa na vykonanie dôkazov zamietli, a zároveň sa primerane argumentačnevysporiadali   s   otázkou   pravosti   podpisu ⬛⬛⬛⬛.   Ústavný   súd   považujeza potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že všeobecné súdy dospeli k záveru o pravostipodpisu ⬛⬛⬛⬛ nielen   na   základe výsledku znaleckého   skúmania, ale tiežna základe   výpovede   samotnej ⬛⬛⬛⬛ –   matky   sťažovateľa   26.   júna   1997v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp. zn.   20 C   163/1996.   Ústavný   súdv rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možnétento rozsudok označiť za neodôvodnený alebo arbitrárny (IV. ÚS 150/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, abyústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015