znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 220/2014-24

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kočičkom, konateľom a advokátom spoločnosti Lion Law Partners, s. r. o., Horná 32, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/1028/2013 zo 17. decembra 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13 C/29/2010-507 z 25. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014 doručená sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   13   Co/1028/2013   zo   17.   decembra   2013   v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C/29/2010-507 z 25. júla 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal na okresnom súde 23. februára 2010 proti odporcovi Komunálna poisťovňa, a. s., Vienna Insurance   Group,   Bratislava,   návrh   na náhradu   škody   za ublíženie   na   zdraví   v sume 150 741,39   €   z titulu   povinného   zmluvného   poistenia   škodcu   (SAD   Zvolen,   resp.   jeho vodiča) spôsobenej mu pri dopravnej nehode 24. februára 2006. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom z 25. júla 2013 návrh zamietol s poukazom na odporcom vznesenú námietku premlčania. Na odvolanie sťažovateľa zo 7. októbra 2013 krajský súd rozsudkom zo 17. decembra 2013 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa „súdy v oboch napadnutých rozhodnutiach nevykonali ústavne súladný výklad aplikovaných právnych noriem..., v dôsledku čoho nastali účinky pre sťažovateľa nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s čl. 20 ods. 1 ústavy...

Okresný   aj   krajský   súd   v konaní   rozhodli   nezákonne   a arbitrárne,   v rozpore so zisteným   skutkovým   stavom   rozhodli   v neprospech   sťažovateľa,   keďže   ignorovali podstatnú časť právnej argumentácie svedčiacej v prospech právneho názoru sťažovateľa... Intenzita nerovnovážneho prístupu v rámci základného práva na súdnu ochranu je znásobená   na   ťarchu   sťažovateľa   zdanlivo   sofistikovanou   schémou   najprv   zrušeného a neskôr odvolacím súdom procesným postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdeného rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Namietané rozhodnutie je arbitrárne, rovnako procesné postupy vedúce k prijatým záverom je potrebné hodnotiť ako arbitrárne. Namietané rozhodnutie postráda presvedčivé odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský súd... rozsudkom zo dňa 17. 12. 2013, ako aj Okresný súd... rozsudkom zo dňa 25. 07. 2013 porušili základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 6 Dohovoru... a čl. 20 ods. 1 Ústavy...

Rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa   17.   12.   2013   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.760,09 Eur...“

5. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 18. marca 2014 na okresnom súde súbežne aj dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   jeho   právnej   veci   najmä   z   hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu právnu ochranu (resp.   práva na spravodlivý   proces) (body 1 a 5), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ako v konaní pred ústavným súdom, tak   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   ním   označených   rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).

10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 5) a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   a   súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o   dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47 a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014