znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 220/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. Š. K., L., zastúpeného advokátkou JUDr. S. K., L., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 226/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2008 doručená sťažnosť MVDr. Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 226/04.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Dňa 29. 06. 2004 bol do podateľne Okresného súdu v Poprade doručený návrh na konanie   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   kde...   sťažovateľ   vystupuje   v   pozícii odporcu   v 1.   rade.   Predmetný   návrh...   domáha   sa   voči   sťažovateľovi   a   jeho   manželke zaplatenia 1. 900. 000,-Sk so 17,5 % úrokmi z omeškania...

...navrhovateľ je od samého začiatku konania nečinný... a súd zhovievavo akceptuje takmer štyri roky tento doslova neudržateľný…

V súčasnom období... po takmer štyroch rokoch od začiatku konania, nebolo vo veci súdom prvého stupňa rozhodnuté a ani nebolo doteraz vykonané žiadne dokazovanie.  ...   Opísané   skutočnosti   spôsobujú   veľkú   traumu   a   právnu   neistotu   nielen sťažovateľovi, ale aj celej jeho rodine a má to za následok aj to, že všetci pochybujú o tom, že súd vo veci vydá spravodlivé súdne rozhodnutie....“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje, že postupom   Okresného   súdu   v   Poprade   v   konaní   vedenom   pod   č.   12C   226/2004   bolo porušené   základné   ústavné   právo   sťažovateľa...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   2. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Poprade vo veci vedenej pod č. 12C 226/2004 konať bez zbytočných prieťahov.   3. Ústavný súd súčasne priznáva sťažovateľovi... finančné zadosťučinenie v celkovej výške 2. 000 000,-Sk..., ktoré je povinný porušovateľ... vyplatiť mu... do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR...

4.   Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi   trovy   konania a právneho   zastúpenia, ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. l dohovoru, pretože okresný súd doteraz právoplatne nerozhodol.

1.   Ústavný   súd   listom   sp.   zn.   Rvp   14345/08   z   26.   mája   2008   vyzval   právnu zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   odstránila   nedostatky   podania,   t.   j.   aby   sťažnosť   doplnila o podklady,   najmä   žalobný   návrh   a   rozhodnutia   okresného   súdu   v predmetnej   veci, a predložila sťažnosť na prieťahy v konaní doručenú predsedovi okresného súdu podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov   a voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov) v znení neskorších predpisov, resp. podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch) a jeho odpoveď na sťažnosť.

Právna   zástupkyňa   na   výzvu   ústavného   súdu   listom   z   5.   júna   2006   predložila fotokópiu žalobného návrhu, ktorý bol podaný okresnému súdu 29. júna 2004, uznesenie okresného   súdu   č.   k.   12   C   226/04-101   zo   4.   novembra   2005,   ktorým   bolo   konanie prerušené, a uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 226/04-136 z 1. apríla 2008, ktorým bolo rozhodnuté   v konaní   pokračovať.   Ďalej   uviedla,   že   sťažovateľ   nepredložil   samostatnú sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, pretože predseda okresného súdu v tejto veci koná osobne ako zákonný sudca.

2. Na výzvu ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k veci sa vyjadril okresný súd listom sp. zn. Spr. 210/2008, v ktorom uviedol prehľad procesných úkonov okresného súdu vo veci a inter cetera uviedol:

„Návrh...   proti   odporcom   ad   1)   MVDr.   Š.   K.,   ad   2/   JUDr.   S.   K.,   o   vydanie bezdôvodného   obohatenia   1.900.000,-   Sk   s   príslušenstvom,   doručený   súdu   dňa 29.6.2004....

-   uznesenie   Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   4.   11.   2005,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.2005, o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. a) OSP... - uznesenie okresného súdu zo dňa 1. 4. 2008 o pokračovaní v konaní... Sťažovateľ ani raz súdu nedoručil sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní v súlade s ustanovením § 62 a násl. zákona 757/2004 Z. z., resp. § 17 zákona 80/1992 Zb.“

3. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani   ústavný   súd   ich   nezistil.   List   z 10.   júna   2007,   ktorým   sťažovateľ   argumentoval, nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní doručenú predsedovi okresného súdu a v okolnostiach danej veci (pozri nižšie) bolo bez významu tiež tvrdenie sťažovateľa, že predseda okresného súdu bol v danej veci zákonným sudcom.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Vzhľadom na to, že posudzované konanie pred okresným súdom začalo 29. júna 2004 a konanie vo veci bolo prerušené v období od 29. novembra 2005 do 1. apríla 2008 (2 roky a 4 mesiace), nemohlo dôjsť v tomto období k prieťahom v konaní, lebo existovala zákonná   prekážka,   ktorá   okresnému   súdu   bránila   konať   vo   veci.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti pripomína, že sťažovateľ doručil sťažnosť na ústavný súd 6. mája 2008.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/00,   I.   ÚS   78/02, III. ÚS 42/02) vyslovil, že ak bolo konanie prerušené, konajúci súd sa počas prerušenia konania   sa   nemohol   dopustiť   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a teda   ani   porušenia základného práva sťažovateľa. Podobne v súvislosti s prerušením konania ústavný súd napr. uviedol, že „dobu prerušenia konania... nemožno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by boli   spôsobené   činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v   občianskoprávnom   konaní.“   (m.   m. II. ÚS 422/00).

Ústavný   súd   z predložených   dokladov   zistil,   že   okresný   súd   od   29.   júna   2004 do 29. novembra 2005   (keď bolo konanie prerušené)   a od   1.   apríla 2008   plynulo konal a vykonával úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci. Samotné obdobie trvania súdneho konania (okrem prerušenia konania, pozn.) je krátke na to, aby mohli vzniknúť prieťahy v konaní vážneho charakteru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil, že v konaní vedenom okresným súdom   vo   veci   sp.   zn.   12   C   226/04   zatiaľ   nedošlo   k takej   intenzite   zásahu   do   práva sťažovateľa, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   aj   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008