znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 220/07-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. Ď. – S., H., Česká republika, a akad. mal. a soch. M.   T.,   B.,   oboch   zastúpených   JUDr.   G.   Z.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich základného práva na súdnu ochranu a na vlastníctvo podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   pod sp. zn. 6 Co 141/05 a Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 27 Cb 198/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2007 doručená sťažnosť JUDr. D. Ď. – S., H., Česká republika, a akad. mal. a soch. M. T., B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“   a   „sťažovateľka“   alebo   aj   spolu   „sťažovatelia“),   ktorou namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na vlastníctvo   podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 141/05 a Okresným súdom Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 Cb   198/99. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 nadobudol sťažovateľ   vlastníctvo   k časti   firmy   Ž.,   š.   p.,   B.   Účinky   prevodu   vlastníctva k nadobudnutému majetku (vrátane nehnuteľného majetku) nastali dňom účinnosti zmluvy, teda 1. mája 1992. Sťažovatelia ako manželia spolu s ďalšími spoločníkmi založili 23. júla 1992 spoločnosť s ručením obmedzeným Ž. (ďalej len „spoločnosť“). Uznesením valného zhromaždenia   spoločníkov   spoločnosti   z 23.   novembra   1992   bola   odsúhlasená   zmena spoločenskej   zmluvy,   ktorá   sa   týkala   jednak   pristúpenia   ďalšieho   spoločníka,   ale   tiež záväzku   sťažovateľa   „vniesť“   do   spoločnosti   ako   nepeňažný   vklad   časť   majetku nadobudnutého zmluvou z 30. apríla 1992. Zo sťažnosti vyplýva, že ku skutočnému vneseniu majetku ako nepeňažného vkladu do základného majetku nikdy nedošlo, a to z viacerých dôvodov: výška nepeňažného vkladu nebola nikdy zapísaná do obchodného registra, nikdy nebola uzatvorená zmluva o predaji časti podniku medzi sťažovateľom ako spoločníkom a spoločnosťou,   nikdy   nedošlo   ku   zvýšeniu   základného   imania   spoločnosti   o hodnotu nepeňažného vkladu a dodatok k spoločenskej zmluve z 23. novembra 1992 bol nesprávne záznamom   registrovaný   bývalým   štátnym   notárstvom   bez   registračného   konania   a bez všetkých zainteresovaných účastníkov. Napokon zmena spoločenskej zmluvy podľa sťažnosti nespĺňa zákonnú náležitosť určitosti právneho úkonu, a preto nie je sama osebe listinou spôsobilou   pre   zmenu   zápisu   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   v prospech   spoločnosti. Spoločnosť v zastúpení sťažovateľom (avšak bez jeho úradne osvedčeného podpisu) podala návrh   na   registráciu   zmeny   spoločenskej   zmluvy   z 23.   novembra   1992   príslušnému štátnemu notárstvu. Štátne notárstvo zmenu spoločenskej zmluvy registrovalo záznamom pod sp. zn. R I 587/92, hoci registráciu nenavrhovali všetci účastníci zmluvy. Neskúmalo ani   to,   či   nejde   o majetok   patriaci   do bezpodielového   spoluvlastníctva   sťažovateľov. Predmetom   návrhu   na   registráciu   zmeny   spoločenskej   zmluvy   mali   byť   iba   niektoré v návrhu   presne   označené   nehnuteľnosti,   teda   nie   všetok   majetok,   ktorý   mal   byť   do spoločnosti   „vnesený“.   Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „konkurzný súd“) sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 bol na spoločnosť vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty (ďalej len „správca“) zahrnul do konkurznej podstaty aj majetok, ktorý v zmysle zmeny spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 mal byť sťažovateľom vnesený do spoločnosti,   hoci   z dôvodov   už uvedených   k tomuto   „vneseniu“   nikdy   nedošlo.   Sporný majetok nadobudol sťažovateľ ako fyzická osoba - podnikateľ počas trvania manželstva so sťažovateľkou.   Preto   sa   tento   majetok   stal   predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva sťažovateľov.   Hoci   sťažovateľ   upozornil   konkurzný   súd,   ale   aj   správcu   na   uvedené skutočnosti, k vylúčeniu sporného majetku z konkurznej podstaty nedošlo.

Sťažovatelia   podali   vo   veci   2.   septembra   1997   žalobu,   v ktorej   žiadali   určiť, že konkrétne   označené   nehnuteľnosti   (pozemky   a stavby)   sú   ich   bezpodielovým spoluvlastníctvom. Rozsudkom okresného súdu č. k. 27 Cb 198/99-325 z 5. novembra 2004 bola ich žaloba zamietnutá. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ platným spôsobom vniesol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva spoločnosti. Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 141/05-458 z 13. marca 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľov citovanými rozsudkami všeobecných súdov boli porušené označené základné práva. Stalo sa tak predovšetkým z dôvodov uvedených už vyššie. Okrem toho   sťažovateľ   6.   marca   1996   požiadal   o povolenie   obnovy   registračného   konania. O tomto návrhu bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 Nc 8/01 z 21.   marca   2003,   ktorým   bolo   toto   konanie   zastavené   (uznesenie   bolo   potvrdené v odvolacom   konaní).   Konanie   bolo   zastavené   preto,   že   nebolo   ani   začaté   registračné konanie   pred   štátnym   notárstvom,   čo   znamená,   že registrácia   je   od   začiatku   neplatná. Sťažovatelia v priebehu celého konania namietali zákonnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 170/07, keďže toto smerovalo voči   neexistujúcemu   subjektu,   ktorý   už   bol   z obchodného   registra   vymazaný.   Hoci sťažovateľ   súhlasil   s konaním   pojednávania   v jeho   neprítomnosti   13.   marca   2007, v nijakom prípade nesúhlasil   s ukončením celej veci, keďže mal v úmysle pred okresným súdom ešte vypovedať, v čom mu zabránilo náhle zhoršenie zdravotného stavu. Bol tým porušený princíp kontradiktórnosti konania. Rozsudky neboli náležite odôvodnené v súlade s požiadavkami   uvedenými   v zákone.   Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu 3. júla 2007 dovolanie.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 Cb 198/99 a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Co   141/05.   Požadujú   tiež   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 350 000 Sk pre každého zo sťažovateľov, ako aj náhradu trov konania.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 141/05-458 z 13. marca 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 27 Cb 198/99-325 z 5. novembra 2004. Podľa názoru   krajského   súdu   okresný   súd   rozhodol   vecne   správne.   Správne   sa   aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Predložené listy vlastníctva osvedčovali vlastníctvo spoločnosti k sporným nehnuteľnostiam na základe predaja časti podniku sťažovateľovi a následne prevodu na spoločnosť. Je teda nesporne preukázané, že nehnuteľnosti pôvodne patriace sťažovateľom boli následne vnesené do majetkovej podstaty spoločnosti, a preto už nemôžu tvoriť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

3.   Z dovolania   podaného   sťažovateľmi   3.   júla   2007   vyplýva,   že   jeho   prípustnosť a dôvodnosť vyvodzujú sťažovatelia z ustanovenia § 237 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku.   Namietajú   aj   skutočnosti   podľa   §   241   ods.   2   písm.   a),   b)   a c)   Občianskeho súdneho poriadku.

4. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 62/03-921 z 24. septembra 2003, ktorý si ústavný súd vyžiadal od právnej zástupkyne sťažovateľov, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok   konkurzného   súdu   č.   k.   81   Cb   80/97-859   z 9.   decembra   2002,   ktorým   bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti správcovi na vylúčenie niektorých vecí z konkurznej podstaty spoločnosti, a to vrátane sporných nehnuteľností. Rozsudok sa stal právoplatným 5. januára 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 27 Cb 198/99, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   už   citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu z 5.   novembra   2004   bolo   prípustné   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam mal krajský súd ako súd odvolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 141/05.

Námietky sťažovateľov možno zhrnúť do dvoch skupín. Sťažovatelia predovšetkým namietajú,   že   postupom   okresného   súdu,   ktorý   vec   uzavrel   bez   ich   súhlasu   v ich neprítomnosti,   im   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   V tejto   súvislosti   podali sťažovatelia aj dovolanie. To znamená, že vo vzťahu k tejto námietke nie je daná právomoc ústavného   súdu,   pretože   poskytnutie   ochrany   prináleží   najvyššiemu   súdu   v dovolacom konaní.

Ďalšie   námietky   sťažovateľov   sa   týkajú   nesprávneho   hodnotenia   vykonaného dokazovania   a nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   vrátane nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku.   Sťažnosť   v tejto   časti   považuje   ústavný   súd za zjavne neopodstatnenú.

Treba   predovšetkým   podčiarknuť,   že   podrobnú   skutkovú   a právnu   argumentáciu krajského   súdu   rozhodne   nie   je   možné   považovať   ani   za   arbitrárnu,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnenú. To zároveň znamená, že nie sú splnené podmienky na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Ústavný súd okrem toho poukazuje aj na tú ním zistenú skutočnosť, že ešte pred rozhodnutím   krajského   súdu   sa   právoplatne   skončilo   konanie,   v ktorom   sa   sťažovateľ domáhal vylúčenia niektorých vecí z konkurznej podstaty spoločnosti, a to vrátane všetkých sporných nehnuteľností. To teda znamená, že v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu č. k. 27 Cb 198/99-325 z 5. novembra 2004 a rovnako v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu   č.   k.   6   Co   141/2005-458   z 13.   marca   2007   bolo   už   právoplatne   rozhodnuté, že sa sporné   nehnuteľnosti   z konkurznej   podstaty   nevylúčia.   Keďže   vylúčiť   vec z konkurznej podstaty je možné iba v osobitnom konaní (ktoré sa viedlo na konkurznom súde pod sp. zn. 81 Cb 80/97), nie teda na základe rozsudku, ktorým sa určí vlastnícke právo,   možno   dospieť   k   záveru,   že   v čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   v konaní o určenie vlastníckeho práva sťažovatelia už nemali naliehavý právny záujem na určení ich vlastníckeho   práva   v zmysle   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   ani prípadné   vyhovenie   určovacej   žalobe   by   nemalo   za   následok   vyňatie   sporných nehnuteľností z konkurznej podstaty spoločnosti. To znamená, že požadovaným určením vlastníckeho práva by sa právne postavenie sťažovateľov v podstate nezmenilo.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra