znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 220/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. L., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 Rob 99/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Rob 99/05 p o r u š i l základné   právo   spoločnosti B.,   a.   s., na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 27 Rob 99/05 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti B., a. s., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000   Sk   (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Spoločnosti B.,   a. s., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume 6 887 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. J. L., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 4. júla 2006 č. k. I. ÚS 220/06-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   B.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr.   J.   L.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Rob 99/05.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   návrhom   podaným   okresnému   súdu 13. júla   2005   sa   sťažovateľka   domáhala   vydania   platobného   rozkazu   na   zaplatenie 96 938 Sk s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia leasingovej splátky spoločnosťou P., P. (ďalej   len   „odporca“).   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 Rob 99/05 koná s prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Zo strany príslušného všeobecného súdu nebol odo dňa doručenia predmetného návrhu urobený žiaden úkon. Právny zástupca sťažovateľa kontaktoval dňa 9. 12. 2005 súd s   požiadavkou   vysvetlenia   tejto   nečinnosti.   Napriek   prísľubu   skorého   začatia   konania v predmetnej veci, prieťahy trvali naďalej.

Vzhľadom na to, že sa vo veci nekonalo, podal sťažovateľ dňa 2. 3. 2006 žiadosť o prešetrenie   prieťahov   predsedovi   všeobecného   súdu,   v   ktorej   požiadal   o   vydanie platobného rozkazu do 10. 3. 2006. V odpovedi doručenej dňa 12. 4. 2006 na sťažnosť z dôvodu prieťahov konaní súd konštatoval, že je čiastočne odôvodnená, avšak z dôvodu veľkého množstva vybavovaných vecí nebolo možné zabezpečiť plynulejšie konanie. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola vydaná súdom dňa 7. 3. 2006, čiže takmer tri štvrte roka odo dňa zaslania návrhu na vydanie platobného rozkazu.

Do dnešného dňa t. j. 16. 6. 2006 nebol príslušným súdom vydaný platobný rozkaz v predmetnej veci ani nebola zaslaná žiadna výzva v zmysle s ustanovenia § 43, ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorým by súd žiadal odstránenie vád ani urobený iný právny úkon.

Sťažovateľ má za to, že dochádza k nepopierateľným prieťahom v konaní zo strany príslušného súdu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Trnava vo veci vedenej pod. sp. zn. 27 Rob 99/2005 porušil právo obchodnej spoločnosti B. a. s., B., (...) aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   článkom   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   upravené   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod. sp. zn. 27 Rob 99/2005 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Obchodnej spoločnosti B. a. s., B., (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Sk (slovom pätnásť tisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Trnava je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov konania vo výške 6. 887,- Sk, a to za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) po 2. 730,- Sk (§ 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.), 2 x paušál 164,- Sk * 19 % DPH.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predsedníčka   JUDr.   H.   G.   listom   č.   Spr 1407/06 zo 14. augusta 2006 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 25. augusta 2006.

2.1 Predsedníčka okresného súdu okrem popisu procesných úkonov v predmetnej veci vo svojom vyjadrení uviedla:

„V danej veci považujeme sťažnosť sťažovateľa za čiastočne dôvodnú v súvislosti s dátumom podania žaloby dňa 13. 7. 2005 na súd a ďalšie úkony vo veci vykonané ako bolo uvedené zhora. Úkony boli vykonané vyššou súdnou úradníčkou v takom časovom odstupe, ktorý zodpovedá jej pracovnej zaťaženosti.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania...“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„Samotný Okresný súd Trnava vo svojom vyjadrení pripúšťa, že sťažnosť sťažovateľa je sčasti prípustná (za dobu od podania žaloby po zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku), odôvodňuje ju však pracovnou vyťaženosťou súdnej úradníčky. Ako som uviedol v   bode   II.   ústavnej   sťažnosti   ako   obranu   súdu   nemožno   rešpektovať   ani   skutočnosť, že z dôvodov   personálneho   obsadenia   a   množstva   prebiehajúcich   konaní   nie   je   možné prerokovať vec bez zbytočných prieťahov. (II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98).

K   uvedenému   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   pre   sťažovateľa   v   pravidelných dvojmesačných intervaloch vyhotovujem prehľad prebiehajúcich súdnych konaní a nebyť mojich   telefonátov   na   Okresný   súd   Trnava   a   urgencií   na   riadny   postup   v   danej   veci by výzva na zaplatenie súdneho poplatku nebola do dnešného dňa vydaná.

(...) súhlasím s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a z   obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a   stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 27 Rob 99/05:

- 13. júl 2005 – sťažovateľka sa návrhom podaným okresnému súdu domáhala vydania platobného   rozkazu,   ktorým   by   sa   odporcovi   uložila   povinnosť   zaplatiť   jej   96   938   Sk s príslušenstvom   z   dôvodu   omeškanej   leasingovej   splátky   za   prenájom   osobného motorového vozidla;

- 6. marec 2006 – okresný súd vyzval sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok za návrh;

- 20. marec 2006 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok;

- 3. júl 2006 – okresný súd vydal platobný rozkaz v súlade s návrhom sťažovateľky;

- 2. august 2006 – odporca podal proti platobnému rozkazu odpor.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   Rob   99/05   o   návrhu   sťažovateľky   na   vydanie platobného   rozkazu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl.   48 ods.   2 ústavy a   právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetné konanie nevykazuje znaky právnej ani faktickej zložitosti veci. Samotné vydanie platobného rozkazu tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a predstavuje formu rozhodnutia   vo   veci   samej   v   skrátenom   konaní,   ktorého   účelom   je urýchlenie   súdneho konania v skutkovo a právne jednoduchých veciach.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľka si neplnila riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť (podľa § 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v platnom znení – poplatková povinnosť vzniká   podaním   návrhu),   čo   je   okolnosť,   na   ktorú   ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy. A fortiori   musel   ústavný   súd   na   túto   okolnosť   prihliadať   v   danej   veci   vzhľadom na to, že sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v   konaní   pred   okresným   súdom   bola kvalifikovane právne zastúpená.

Na   druhej   strane   ústavný   súd   konštatuje,   že   so   sťažovateľkou   označenými právami je málo   zlučiteľný   taký   postup   štátneho   orgánu   (súdu),   ktorého   výsledkom je, že až po niekoľkých   mesiacoch   od   začatia   konania   (v   danom   prípade   po   viac   ako 7 mesiacoch) okresný súd pristúpil ku kvalifikovanej výzve sťažovateľky (navrhovateľky), aby zaplatila súdny poplatok za návrh, teda k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným   spravidla   na   začiatku   občianskeho   súdneho   konania   (mutatis   mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01, I. ÚS 175/06). Táto okolnosť (nezaplatenie súdneho poplatku), teda sama osebe nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľku výlučne zodpovednou za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje, že aj keď obdobie od 13. júla 2005 – do 6. marca 2006, t. j. viac ako 7 mesiacov, v   ktorom   bol   okresný   súd   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp.   nevykazoval   relevantnú procesnú   činnosť,   samo   osebe   neodôvodňuje   vyslovenie   záveru   o   porušení   práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, na druhej strane celkovú   dobu   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom,   t. j.   takmer   jeden   rok nemožno   vzhľadom   na   charakter   konania   (o   vydanie   platobného   rozkazu)   vo   vzťahu k týmto právam považovať za ospravedlniteľnú.

Poznámku predsedníčky súdu, že „úkony boli vykonané vyššou súdnou úradníčkou v takom   časovom   odstupe,   ktorý   zodpovedá   jej   pracovnej   zaťaženosti“, nebolo   možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu,   tak   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 15 000 Sk, ktoré založila na tomto odôvodnení: „Sťažovateľ vychádzajúc takisto z ustanovenia   článku   127   ods.   3   ústavy   požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 15.000,- Sk, za ujmu v podobe právnej neistoty z nekonania všeobecného súdu a taktiež z dôvodu nemožnosti domôcť sa svojho oprávneného nároku v podobe vymáhanej pohľadávky voči žalovanému.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   prikázanie   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 15 000 Sk, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu   okresného   súdu).   Za tri   úkony   vykonané v roku   2006   patrí   odmena   trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 8 682 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH,   teda   sumu   1 649,58 Sk,   t.   j.   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú zaokrúhlene celkovú sumu 10 332 Sk.

Vzhľadom na to, že právny zástupca si uplatnil náhradu trov len vo výške 6 887 Sk, ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   len   vo   výške   uplatneného   nároku   tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2006