znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 220/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., bytom T., t. č. vo väzbe L., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2, čl. 13 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ústavom na výkon väzby L., Okresnou prokuratúrou T. a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 2.   septembra   2005   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. septembra 2006, označeným ako sťažnosť a doplneniami zo 4. septembra   2005,   5.   septembra   2005,   9.   septembra   2005   a   z   22.   septembra   2005 doručenými ústavnému súdu 7., resp. 14. septembra 2005 a 28. septembra 2005 M. Z., bytom T., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), namieta porušenie základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 2, čl. 13 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Ústavom na výkon väzby L. (ďalej len „Ústav v L.“), Okresnou prokuratúrou T. (ďalej len „okresná prokuratúra“)   a Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru, a to tak zo strany Ústavu v L., ako aj okresnej prokuratúry a generálnej prokuratúry. Ďalej požaduje, aby ústavný súd uložil Ústavu v L. a generálnej prokuratúre zverejniť výrok nálezu v denníku Sme, resp. v denníku Nový čas spolu s ospravedlnením sťažovateľovi. Žiada tiež o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd uložil generálnej prokuratúre iniciovať odročenie hlavného pojednávania, ktoré sa   má   konať   na   Krajskom   súde   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v trestnej   veci sťažovateľa pod sp. zn. 1 T 13/02 dňa 13. septembra 2005, ako aj iniciovanie opravného prostriedku   v trestnej   veci   sťažovateľa   pre   porušovanie   jeho   obhajobných   práv   od prípravného   konania   do   vydania   nálezu   ústavného   súdu   č. k. III. ÚS 256/03-143 z 29. septembra 2004 zo strany ústavu, keďže generálna prokuratúra tak dosiaľ neurobila.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   voči   sťažovateľovi   ako   obžalovanému   sa   vedie   trestné konanie,   ktoré   je   tohto   času   v štádiu   súdneho   konania   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 1 T 13/02. Sťažovateľ je vo väzbe. V čase, keď väzbu vykonával v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len „Ústav v N.“), neboli mu dávané k dispozícii všetky právne normy, ktoré požadoval a ktoré potreboval pre svoju obhajobu. Obrátil sa na ústavný súd, ktorý nálezom č. k. III. ÚS 256/03-143 z 29. septembra 2004 vyhovel jeho sťažnosti a uložil Ústavu v N. povinnosť zabezpečiť sťažovateľovi Zbierku zákonov Slovenskej republiky (ďalej   len   „Zbierka   zákonov“).   Akonáhle   bol   tento   nález   Ústavu   v N.   doručený,   bol sťažovateľ premiestnený a nachádza sa teraz v Ústave v L. Sťažovateľ je toho názoru, že bol premiestnený preto, aby sa Ústav v N. vyhol povinnosti uloženej ústavným súdom. Ďalej sťažovateľ veľmi podrobne popisuje, že ani v Ústave v L. sa mu neposkytovali právne predpisy,   ktorých   sa   domáhal.   Neúspešné   boli   všetky   jeho   žiadosti   a sťažnosti   v tomto smere.

Zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   256/03   vyplývajú   tieto   relevantné skutočnosti:

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 256/03-110 zo 17. júna 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie práva na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy Ústavom   v N.   počas   výkonu   väzby   v jeho   trestnej   veci   vedenej   na   krajskom   súde pod sp. zn. 1   T   13/02.   Zároveň   bola   odmietnutá   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   tá   časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a práva na osobnú obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v trestnej   veci   vedenej   na   krajskom   súde   po   sp. zn. 1 T 13/02   zo   strany   Ústavu   v N. Z odôvodnenia týchto výrokov uznesenia vyplýva, že obhajoba práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods.   3   písm.   b)   a c)   dohovoru   v týchto   špeciálnych   prípadoch   podľa   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Deweer z 27. februára 1980, séria A, č. 35, str. 30, ods. 56) je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom   preskúmanie,   či   došlo   k porušeniu   týchto   práv,   je   možné   realizovať   až   po právoplatnom skončení konania vedeného pod sp. zn. 1 T 13/02, pretože sťažovateľ má možnosť   v priebehu   celého   konania   namietať   porušenie   týchto   práv   pred   všeobecným súdom. Naproti tomu vo vzťahu k namietanému porušeniu obhajobných práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že Ústav v N. odmietal aj napriek opakovaným sťažnostiam sťažovateľa zabezpečiť   mu   prístup   k právnym   predpisom   uverejneným   v Zbierke   zákonov,   prijal sťažnosť na ďalšie konanie, lebo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy o namietanom porušení práva na obhajobu   možno   rozhodovať   aj   samostatne,   teda   nie   v spojení   s iným   právom,   ktorého porušenie sa namieta. Pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti vzal ústavný súd do úvahy skutočnosť,   že   Ústav   v N.   nie   je   orgánom   činným   v trestnom   konaní,   a preto   v danom prípade nemožno očakávať zjednanie nápravy orgánmi činnými v trestnom konaní. Hoci sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   zákon   poskytuje, ústavný súd dospel k názoru, že predsa treba túto časť sťažnosti prijať z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 256/03-143 z 29. septembra 2004 vyplýva, že ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy zo strany Ústavu v N. počas   výkonu   väzby   v trestnej   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   1   T   13/02 nezabezpečením prístupu k právnym predpisom publikovaným v Zbierke zákonov. Zároveň ústavný súd prikázal Ústavu v N. zabezpečiť sťažovateľovi prístup k právnym predpisom publikovaným v Zbierke zákonov.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3/05 vyplýva, že uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 3/05-22 z 11. januára 2005 bola odmietnutá pre neprípustnosť časť sťažnosti sťažovateľa smerujúca proti porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 13 dohovoru Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže   Slovenskej   republiky,   Ústavom   v N.,   ako   aj   Ústav   v L.   neposkytnutím   textov právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov a vystavením sťažovateľa neľudským a ponižujúcim podmienkam vo výkone väzby. Podľa   názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal   všetky   možnosti   nápravy,   lebo   podľa   §   17   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov sa mohol obrátiť na riaditeľa ústavu alebo ním povereného príslušníka, čo však neurobil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Jadrom   podanej   sťažnosti   je   namietaná   skutočnosť,   že   Ústav   v L.   neposkytuje sťažovateľovi odbornú právnu literatúru a právne normy, ktoré sťažovateľ potrebuje použiť v rámci trestného konania, ktoré sa voči nemu vedie a ktoré je v štádiu súdneho konania. Je tomu tak aj napriek tomu, že právoplatným nálezom ústavného súdu už bolo vyslovené porušenie tohto práva Ústavom   v N.,   pričom   mu bola uložená aj povinnosť zabezpečiť sťažovateľovi prístup k právnym predpisom uverejneným v Zbierke zákonov.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné   predovšetkým   zdôrazniť,   že   právo   na   prístup k právnym predpisom treba považovať za špecifický prípad práva trestne stíhanej osoby na obhajobu v rámci širšej kategórie práva na spravodlivý súdny proces (ktoré treba vnímať aj v kontexte právnej pomoci poskytovanej advokátom, ktorého v trestnom konaní sťažovateľ musí mať, ak je vo väzbe alebo výkone trestu). Ako na to bolo už správne poukázané v uznesení   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   256/03-110   zo   17.   júna   2004,   vzhľadom   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ide o základné právo, ktoré je súčasťou čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nerešpektovanie tohto práva môže trestne stíhaná osoba namietať v konaní pred všeobecným súdom. Iba po tom, ako všeobecný súd právoplatne rozhodol, pričom námietku porušenia základného práva neuznal, prichádza do úvahy porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z citovaného uznesenia ústavného súdu zároveň vyplýva, že čl. 50 ods. 3 ústavy v porovnaní   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   umožňovať   účinnejšiu   ochranu   sťažovateľom namietaného pochybenia, ktorá spočíva v tom, že nápravy sa možno domáhať v konaní pred ústavným súdom proti ústavu na výkon väzby, teda ešte pred skončením trestného konania, resp. už počas jeho priebehu.

Zo skutkového stavu, ktorý sťažovateľ uvádza, vyplýva, že k náprave ani napriek nálezu ústavného súdu nedošlo. Ústav v N. sa o realizáciu nálezu ani len nepokúsil, pretože sťažovateľ   bol   premiestnený   do   Ústavu   v L.   Ústav   v L.   právne   závery   nálezu   rovnako nerešpektuje.

Za   danej   situácie   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným základným právam sťažovateľa patrí všeobecnému súdu, a to plne v intenciách vyššie uvedenej judikatúry k dohovoru. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu. Preto bolo potrebné dospieť k názoru, že na konanie a rozhodovanie v tejto veci nie je daná právomoc ústavného súdu. Z rovnakého dôvodu nie je daná právomoc ani na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005