znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 220/04-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ladislava Pirovitsa, bytom K. Ch., JUDr. Eugena Čuňa, bytom K., a Viktora Kašpera, bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. H. K., Advokátska kancelária, K., ktorou namietali porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   9   ods.   4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením sp. zn. Tpo 123/04 z 18.   augusta   2004   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   v súvislosti s nedoručením   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp. zn. Tp 701/04 z 28. júna 2004, ako aj v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, a takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 Tpo   123/04 postupom a uznesením   z 18. augusta   2004 p o r u š i l   základné   práva   JUDr.   Ladislava   Pirovitsa, JUDr. Eugena Čuňa a Viktora Kašpera garantované v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a jeho   právo   garantované   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v súvislosti s nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 701/04 z 28. júna 2004, ako aj v súvislosti s tým, že o zákonnosti väzby nekonal urýchlene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 220/04-17   z 25.   novembra   2004   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. Ladislava   Pirovitsa,   K.   Ch.,   JUDr.   Eugena   Čuňa,   bytom   K.,   a Viktora   Kašpera, bytom   K.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   H.   K.,   Advokátska kancelária, K., ktorou namietali porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením sp. zn. 8 Tpo 123/04 z 18. augusta 2004 v konaní vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v súvislosti s nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   Tp   701/04   z 28.   júna   2004,   ako   aj   v súvislosti   s právom   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovatelia   podaním z 10. februára 2005, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 24. januára 2005 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 221/04 z 13. marca 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Tpo 52/04 z 13. apríla 2004 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Na   základe   žiadosti   sťažovateľov   o prepustenie   z väzby   doručenej   prokuratúre a predloženej okresnému súdu 22. júna 2004 uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 701/04 z 28. júna 2004 boli sťažovatelia prepustení z väzby na slobodu. Podľa názoru okresného súdu dôvody kolúznej väzby u sťažovateľov pominuli.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 123/04 z 18. augusta 2004 bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 701/04 z 28. júna 2004 zrušené a sťažovatelia ponechaní vo väzbe.   Pritom   krajský   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s dôvodmi   uvádzanými   v uznesení okresného   súdu   a podľa   všetkého   sa   ani   neoboznámil   s obsahom   spisu   a vykonanými dôkazmi.   Svoje   rozhodnutie   odôvodňuje   iba   poukazom   na   obsah   sťažnosti   prokurátora, ktorá nebola sťažovateľom, ale ani ich obhajkyni doručená.

Sťažovatelia   namietajú   aj   neprimerane   dlhú   dobu   rozhodovania   o žiadosti o prepustenie   z väzby   od   jej   podania   do   18.   augusta   2004,   teda   do   času   rozhodnutia krajského súdu. Navyše, uznesenie krajského súdu bolo doručené až 6. septembra 2004.

Sťažovatelia   požadujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 9 ods. 4 paktu uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 123/04 z 18. augusta 2004.

Z vyjadrenia zastupujúceho predsedu krajského súdu z 12. januára 2005 doručeného ústavnému súdu 19. januára 2005 vyplýva, že predseda krajského súdu sa nepovažuje za kompetentného kontrolovať vecnú stránku rozhodovacej činnosti krajského súdu. Uvádza iba, že spis okresného súdu sp. zn. Tp 701/04 bol krajskému súdu predložený 16. júla 2004, pričom   išlo   o sťažnosť   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   proti   uzneseniu okresného súdu z 28. júna 2004, ktorým boli sťažovatelia prepustení z väzby. Vzhľadom na dovolenkové obdobie bol stanovený termín neverejného zasadnutia na 18. august 2004. Pokiaľ   sťažnosť   smeruje   aj   proti   skutočnosti,   že   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu okresného   súdu   nebol   sťažovateľom   doručený,   predseda   krajského   súdu   nevie   k tomu zaujať   stanovisko.   Takáto   povinnosť   však   vyplýva   pre   okresný   súd,   ten   mal   opravný prostriedok procesným stranám doručiť pred predložením spisu krajskému súdu. Predseda krajského súdu pripája aj vyjadrenie predsedu senátu JUDr. P. S.

Z vyjadrenia predsedu senátu 8 To JUDr. P. S. vyplýva, že nie je nikde uvedené, kedy má odvolací súd o sťažnosti rozhodnúť, t. j. v akom časovom intervale od dôjdenia veci na odvolací súd. Má to byť bez meškania. Väzobné veci sa majú vybavovať prednostne a urýchlene. Krajský súd v danej veci postupoval v súlade s uvedenými zásadami. Spis bol krajskému súdu predložený 16. júla 2004. V tom čase predseda odvolacieho senátu až do 13. augusta 2004 čerpal dovolenku, ďalšia členka senátu bola práceneschopná. V čase jej neprítomnosti sa striedali zastupujúci členovia z iných senátov. Na dovolenke bola aj ďalšia členka senátu. Napriek tomu bola vec prerokúvaná na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2004,   keď   došlo   aj   k rozhodnutiu.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   odovzdané kancelárii 25. augusta 2004. Kancelária uznesenie vypravila 27. augusta 2004. Skutočnosť, že sťažovatelia prevzali uznesenie až 6. septembra 2004, krajský súd nezavinil a navyše obhajkyňa sťažovateľov prevzala uznesenie už 2. septembra 2004 a Ústav na výkon väzby v Bratislave 30. augusta 2004. To znamená, že krajský súd konal vo veci plynulo a bez prieťahov.   Ku   skutočnosti,   či   bol   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   okresného   súdu doručený   sťažovateľom   a ich   obhajcom,   sa   nevie   vyjadriť,   lebo   nemá   k dispozícií   spis okresného súdu.

Sťažovateľ   JUDr.   Ladislav   Pirovits   osobným   podaním   zo   7.   februára   2005 doručeným   ústavnému   súdu   9.   februára   2005   reagujúc   na   uznesenie   ústavného   súdu č. k. I. ÚS   220/04-17   z 25.   novembra   2004   požiadal   o odpustenie   zmeškania   zákonnej dvojmesačnej lehoty v súvislosti s odmietnutím tej časti sťažnosti, ktorá smerovala voči uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   221/04   z 13.   marca   2004   a krajského   súdu sp. zn. 10 Tpo   52/04   z 13.   apríla   2004   o jeho   vzatí   do   väzby.   Ďalej   žiadal   o vydanie opravného uznesenia, ktorým by ústavný súd odmietnuté časti sťažnosti prijal na ďalšie konanie. Napokon nesúhlasil s konštatovaním ústavného súdu v citovanom uznesení, podľa ktorého časť sťažnosti namietajúcej nedoručenie návrhu prokurátora na predĺženie väzby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Tp 1005/04 považoval ústavný súd za neprípustnú,   lebo   v opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. Tp 1005/04 z 30. augusta 2004 podanom obhajkyňou sa táto skutočnosť nenamietala. Sťažovateľ   JUDr. Pirovits   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   popri   obhajkyni   podal   proti uzneseniu   sťažnosť   aj   on   osobne   a v tejto   sťažnosti   namietal   pochybenie   spočívajúce v nedoručení návrhu prokurátora na predĺženie väzby jemu, resp. jeho obhajkyni. Kópiu podania predložil ústavnému súdu v prílohe.

II.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 123/04 vyplýva, že spis okresného súdu bol krajskému súdu predložený 16. júla 2004. O sťažnosti krajský súd rozhodol 18. augusta 2004.   Uznesenie   bolo   písomne   vyhotovené   25.   augusta   2005   a odovzdané   na   poštovú prepravu 27. augusta 2004. Sťažovateľom bolo doručené 6. septembra 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nedoručením sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

Sťažovatelia namietajú, že im nebola doručená sťažnosť podaná prokurátorom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 701/04 z 28. júna 2004, ktorým mali byť prepustení z väzby.   Ani   okresný   súd,   ale   ani   krajský   súd   nepovažovali   za   potrebné   doručiť sťažovateľom túto sťažnosť.

Krajský súd je toho názoru, že bolo povinnosťou okresného súdu doručiť sťažnosť prokurátora sťažovateľom, resp. ich obhajkyni.

Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu,   že   pozbaviť niekoho   osobnej   slobody   možno   iba   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   sú   za   splnenia   ustanovených   podmienok   prípustné. Jedným   z týchto   spôsobov   je   aj   vzatie   do   väzby,   resp.   držanie   vo   väzbe   v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.

„Čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou“ (III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04, I. ÚS 87/04, I. ÚS 100/04).

Súdne   konanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o zákonnosti   väzby   musí   poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky   uvedené   v odseku   1   nemožno   bez   ďalšieho   uplatniť   aj   v prípade   čl.   5   ods.   4. Z doterajšej   judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa   musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie,   ktoré vyplývajú z čl. 6 ods.   1 dohovoru   pri   rozhodovaní vo veci   samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup   ku spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Je možné súhlasiť s krajským súdom v tom, že bolo povinnosťou okresného súdu doručiť sťažovateľom opravný prostriedok, ktorý proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor.   Pokiaľ   sa   tak   nestalo,   krajský   súd   mohol   spis   vrátiť   okresnému   súdu   ako predčasne predložený s pokynom doručiť opravný prostriedok alebo, čo je vzhľadom na vyžadovanú rýchlosť konania o väzbe asi vhodnejšie, mal pochybenie okresného súdu sám napraviť   tým,   že   by   dal   sťažnosť   prokurátora   doručiť   sťažovateľom   a ich   obhajkyni. Krajský súd však takto nepostupoval.

Nedoručením sťažnosti prokurátora sťažovateľom a ich obhajkyni došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý je jedným zo základných princípov práva na spravodlivý súdny proces, na dodržaní ktorého je nevyhnutné trvať aj v súdnom konaní o preskúmanie väzby.   V konkrétnom   prípade   vznikla   situácia,   keď   prokurátor   svojou   argumentáciou uvedenou   v sťažnosti   mal   možnosť   ovplyvňovať   rozhodovanie   krajského   súdu.   Túto možnosť   aj   úspešne   využil,   keďže   krajský   súd   jeho   sťažnosti   vyhovel.   Naproti   tomu sťažovatelia a ich obhajkyňa túto možnosť nemali. Tým bol prokurátor zvýhodnený oproti sťažovateľom, čím bol zároveň popretý princíp rovnosti zbraní, a preto opravné konanie pred krajským súdom nebolo možné považovať za spravodlivý súdny proces.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   nedoručením   sťažnosti   prokurátora sťažovateľom   došlo   k porušeniu   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru. Vzhľadom na to už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 9 ods. 4 paktu.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Sťažovatelia   namietajú,   že   konanie   na   všeobecných   súdoch   o ich   žiadosti o prepustenie z väzby nebolo urýchlené.

Krajský   súd uvádza, že vzhľadom   na všetky   okolnosti   rozhodol   včas.   Poukazuje pritom   na   dovolenkové   obdobie,   chorobu   členky   senátu   a napokon   aj   na   prieťahy   pri doručovaní uznesenia sťažovateľom, ktoré nemôžu byť pričítané na vrub krajskému súdu.

Vzhľadom na uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 220/04-17 z 25. novembra 2004, ktorým bola časť sťažnosti prijatá na ďalšie konanie, bol predmet konania vymedzený tak, že sa skúma rýchlosť rozhodovania o väzbe iba v štádiu opravného konania na krajskom súde.

V tejto súvislosti je podstatné, že spis okresného súdu bol krajskému súdu predložený 16. júla 2004. O sťažnosti krajský súd rozhodol 18. augusta 2004. Uznesenie bolo písomne vyhotovené   25.   augusta   2005   a odovzdané   na   poštovú   prepravu   27.   augusta   2004. Sťažovateľom bolo doručené 6. septembra 2004.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   dobu   od   16.   júla   2004   do 27. augusta   2004   (43   dní),   dokedy   došlo   jednak   k rozhodnutiu   o sťažnosti,   ako   aj k písomnému vyhotoveniu uznesenia a jeho odovzdaniu na poštovú prepravu, za dostatočne urýchlené   konanie,   aké   sa   vyžaduje   v zmysle   vyššie   citovaných   zásad   v súvislosti s preskúmavaním dôvodnosti ďalšieho trvania väzby. Táto doba by nebola primeraná ani pre   celé   dvojinštančné   konanie,   nie   to   ešte   pre   opravné   konanie,   ktoré   prebehlo   pred krajským súdom.

Argumentácia   krajského   súdu,   ktorý   sa   odvoláva   na   práceneschopnosť   a na dovolenkové obdobie, nie je prijateľná a nezbavuje všeobecný súd povinnosti konať o väzbe s urýchlením. Ústavný súd vzal do úvahy iba tú námietku, že nie z viny krajského súdu doručenie uznesenia sťažovateľom trvalo neprimerane dlhú dobu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že krajský súd nekonal s dostatočným urýchlením. Preto už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 9 ods. 4 paktu.

V súvislosti   s podaním   sťažovateľa   JUDr.   Pirovitsa   zo   7.   januára   2005   považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že odpustenie zmeškania zákonnej lehoty nie je v konaní pred ústavným súdom možné. Vzhľadom na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 164 Občianskeho súdneho poriadku nie je možné zmeniť uznesenie ústavného súdu opravným uznesením tak, aby odmietnuté časti sťažnosti boli prijaté. Takto by bolo možné postupovať iba na základe odvolania,   avšak   proti   rozhodnutiam   ústavného súdu opravné prostriedky nie sú prípustné. Napokon treba v tejto súvislosti dodať, že účastník konania o sťažnosti pred ústavným súdom nesie určitú procesnú zodpovednosť za výsledok konania,   a to   v súvislosti   s jeho   povinnosťou   pravdivo   a úplne   opísať   rozhodujúce skutočnosti   prípadu,   ako   aj   v súvislosti   s jeho   povinnosťou   predložiť   všetky   potrebné listinné dôkazy. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania veci konal a rozhodol na základe skutkového stavu uvedeného v sťažnosti a na základe listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii.

O prípadných ďalších možných nárokoch vyplývajúcich z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 ods. 2, 3, 4 a 5 zákona o ústavnom súde, ako aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov   ústavný   súd   nerozhodoval,   keďže   sťažovatelia   si   žiadne   ďalšie   nároky neuplatnili.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005