znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 220/03-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., P. B., zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D. n. V., vo veci porušenia základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva   podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť podľa   čl.   35 ods.   1 a 2   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a opatrením Slovenskej komory exekútorov z 31. januára 2002 č. j. 93/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2002 doručená sťažnosť Ľ. M., P. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D. n. V., vo veci porušenia základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a opatrením   Slovenskej   komory   exekútorov   (ďalej   aj   „komora“)   z 31.   januára   2002   č.   j. 93/2002.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   „v   zmysle   zák.   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti absolvovala v roku 1995 špecializačné štúdium a následne   (...)   vykonala   odbornú   skúšku   pre   súdnych   exekútorov   podľa   §   230   zákona č. 233/1995 Z. z.“. Ďalej uviedla, že 4. decembra 1995 zložila sľub exekútora a rozhodnutím ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   5122/1995-30/46   bola   vymenovaná   za súdnu   exekútorku   do   sídla   v Považskej   Bystrici   v obvode   Okresného   súdu   v Považskej Bystrici   s účinnosťou   od   4.   decembra   1995.   Od   roku   1996   vykonávala   nepretržite v uvedenom sídle svoju exekútorskú prax.

Slovenská   komora   exekútorov   listom   z   31.   januára   2002   č.   j.   93/2002,   ktorý adresovala súdnemu exekútorovi JUDr. J. K., T., a ktorého kópiu zaslala sťažovateľke na vedomie, menovanému súdnemu exekútorovi oznámila, že „výkon Exekútorského úradu Ľ. M.,   súdnej   exekútorky,   P.   B.   zanikol   vzhľadom   na   ustanovenie   §   230,   ods.   4   dňa 9. novembra 2001. V zmysle § 17, ods. 5 zákona 233/95 Z. z. - Exekučného poriadku Vás ustanovujeme za náhradníka súdneho exekútora Ľ. M., ktorej výkon úradu zanikol“. Podľa sťažovateľky „Slovenská komora exekútorov a ministerstvo spravodlivosti týmto začali brať ako vykonávateľa exekučnej praxe v Exekútorskom úrade v Pov. Bystrici vyššiemenovanú osobu a na   mňa   začali   hľadieť ako na osobu   bez   oprávnenia   vykonávať   prax súdneho exekútora. Podľa veľmi stručnej kópie listu z 31. 1. 2002 k tomu malo dôjsť na základe § 230 ods. 4 pravdepodobne zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „postupom   Slovenskej   komory   exekútorov   boli porušené moje základné ľudské práva a slobody, predovšetkým právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, právo podnikať a   uskutočňovať inú zárobkovú činnosť ako aj neodňateľnosť, nescudziteľnosť a nezrušiteľnosť týchto mojich práv, čím došlo k porušeniu čl. 35/1, 2 a čl. 12/1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb.“.

Sťažovateľka nakoniec uviedla, že „som nútená domáhať sa ochrany mojich ústavou zaručených práv pred ústavným súdom, nakoľko náš právny poriadok nepozná inú možnosť obrany pred postojom samosprávneho orgánu súdnych exekútorov, ktorý je napriek výzve voči   mne   ako   súdnemu   exekútorovi   nečinný“, a   navrhla,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosti vyhovel   a   rozhodol,   že: „Základné   právo   sťažovateľky   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť spolu s jeho neodňateľnosťou,   nescudziteľnosťou,   nepremlčateľnosťou   a nezrušiteľnosťou   upravené v čl. 35   ods.   1   a čl.   12   ods.   1   Ústavy   SR   bolo   porušené   konaním   Slovenskej   komory exekútorov   voči   sťažovateľke   spočívajúcom   v nerešpektovaní   statusu   sťažovateľky   ako súdneho exekútora“.  

  II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   Slovenská   komora   exekútorov porušila   jej   základné právo   na slobodnú   voľbu   povolania a prípravu   naň,   ako   aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl.   12   ods.   1   ústavy,   pričom   porušenie   označených   práv   podľa   nej   spočíva „v nerešpektovaní statusu sťažovateľky ako súdneho exekútora“, pretože vychádzajúc zo zániku   jej   funkcie   súdneho   exekútora   v zmysle   §   230   ods.   4   Exekučného   poriadku   jej Slovenská   komora   exekútorov   ustanovila   náhradníka   exekútora   podľa   §   17   ods.   5 Exekučného poriadku.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa ods. 2 citovaného čl. ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.  

Podľa § 230 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) výnimka zo vzdelania udelená podľa odseku 1 prestane   platiť,   ak   ten,   komu   bola   táto   výnimka   udelená,   nezačne   do   dvoch   rokov   od nadobudnutia účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších piatich rokov toto štúdium úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt.Podľa § 17 ods. 5 Exekučného poriadku v prípade neobsadenia exekútorského úradu do   vymenovania   nového   exekútora   komora   dočasne   ustanoví   náhradníka   exekútora z exekútorov   v rámci   obvodu   krajského   súdu.   Náhradník   exekútor   vykonáva   exekučnú činnosť vo svojom mene.

Vzhľadom na uvedené skutkové tvrdenia sťažovateľky a na platnú právnu úpravu predmetných právnych vzťahov ústavný súd považoval za potrebné predovšetkým zaujať stanovisko k otázke, či napadnutý postup, resp. opatrenie Slovenskej komory exekútorov ako orgánu samosprávy exekútorov sa svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd sťažovateľky, a až potom pristúpil k preskúmaniu, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Z citovaného čl. 35 ods. 2 ústavy vyplýva, že zákonodarca je oprávnený stanoviť určité podmienky zániku výkonu exekútorského úradu, tak ako to aj ustanovil v citovanom § 230 ods. 4 Exekučného poriadku, ale najmä v § 16 Exekučného poriadku, ktorého ods. 1, 2 a 6 znie:

„(1)Výkon exekútorského úradu zaniká

a)   smrťou exekútora,

b) vyhlásením exekútora za mŕtveho,

c) odvolaním exekútora. (2) Komora navrhne ministrovi odvolanie exekútora

a) na žiadosť exekútora,

b) ak exekútor stratí štátne občianstvo Slovenskej republiky,

c) ak je exekútor právoplatným rozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony,

d) ak bol exekútor právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci s exekučnou činnosťou,

e) na základe disciplinárneho opatrenia o zbavení výkonu exekútorského úradu,

f) ak zanikne jeho poistenie zodpovednosti za škodu,

g) ak si exekútor do troch mesiacov po zložení sľubu bez vážnych dôvodov neotvorí v exekútorskom   úrade,   do   ktorého   bol   vymenovaný,   kanceláriu   a nezačne vykonávať exekučnú činnosť,

h) ak súd na návrh komory rozhodol, že exekútor vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej zdravotnej správy alebo   orgánu   sociálneho   zabezpečenia   nie   je   trvale   spôsobilý   vykonávať exekučnú činnosť.   (...)   (6) Pri zániku exekútorského úradu podľa ods. 1 komora dočasne ustanoví náhradníka podľa § 17 ods. 5“.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   pri   výklade a aplikácii   právnych   predpisov   treba   vychádzať   z ich   účelu   a zmyslu,   pričom   v zmysle čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (napr. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02).

Zmyslom   ustanovení   Exekučného   poriadku   o zániku   exekútorského   úradu   bolo vopred stanoviť taxatívny výpočet dôvodov zániku tohto slobodného povolania (napr. strata štátneho   občianstva,   strata   spôsobilosti   na   právne   úkony   atď.),   keď   pripadá   do   úvahy odvolanie exekútora ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom v zásade by odvolaniu   mal   predchádzať   návrh   Slovenskej   komory   exekútorov.   Skončenie   platnosti výnimky zo vzdelania predpokladaného Exekučným poriadkom na výkon exekútorského úradu, ktoré je tiež dôvodom na zánik exekútorského úradu podľa § 230 ods. 4 Exekučného poriadku, nie je výslovne viazané na odvolanie exekútora, hoci je predpokladom zániku tohto úradu, rovnako ako ďalšie dôvody na odvolanie zakotvené v § 16 ods. 2 Exekučného poriadku.   Pri   výklade   a použití   zákona   síce   treba   vychádzať   z toho,   čo   zákonodarca v zákone uviedol, avšak v prípade, keď proti sebe stoja v rámci toho istého zákona dva dôvody   zániku   exekútorského   úradu   rovnakého   charakteru,   pričom   jeden   dôvod predpokladá odvolanie z tejto funkcie a druhý dôvod je viazaný na zánik funkcie zo zákona, nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že zánik funkcie exekútora v oboch uvedených prípadoch   (tak   podľa   §   16   ods.   2,   ako   aj   podľa   §   230   ods.   4   Exekučného   poriadku) nevyžaduje na návrh Slovenskej komory exekútorov odvolanie orgánom, ktorý exekútora do   funkcie   vymenoval,   teda   odvolanie   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky. A fortiori tak musí byť, ak zánikom tohto slobodného povolania sú dotknuté základné práva a slobody osoby, ktorá nadobudla práva, na základe ktorých vykonáva exekútorský úrad. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať   napadnutý   postup,   resp.   opatrenie   Slovenskej   komory   exekútorov   za   také, „ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť“ (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“). V tejto súvislosti ústavný   súd   poznamenáva, že   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už judikoval,   že   „právo sťažovateľa vykonávať právnu prax je občianskym právom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (pozri W. R. v. Rakúsko, rozsudok z roku 1999, ďalej rozsudok De Moor v. Belgicko z roku 1987), ako už tiež judikoval napr. vo veci Werner v. Poľsko (rozsudok z 15. novembra 2001), že čl. 6 ods. 1 citovaného dohovoru „je aplikovateľný na odvolanie advokáta z jeho funkcií správcu konkurznej podstaty“.

2.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd už uviedol, že súdom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy sa rozumie všeobecný súd (I. ÚS 37/95 ).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

V danom   prípade   sťažovateľka   tvrdila,   že   došlo   k porušeniu   jej   označených základných práv postupom a opatrením Slovenskej komory exekútorov z 31. januára 2002 č. j. 93/2002, ktorým komora vychádzala zo zániku jej výkonu exekútorského úradu zo zákona,   a preto   jej   ustanovila   náhradníka   exekútora   podľa   §   17   ods.   5   Exekučného poriadku. Odhliadnuc od toho, že citované ustanovenie Exekučného zákona sa nevzťahuje na prípad sťažovateľky, pretože je aplikovateľné pri zániku výkonu exekútorského úradu podľa § 16 ods. 1 Exekučného poriadku, a nie podľa § 230 ods. 4 tohto zákona, napadnutý postup,   resp.   opatrenie,   ale   najmä   Exekučným   poriadkom   predpokladané   rozhodnutie o odvolaní exekútorky, pretože sa dotýka základných práv a slobôd, nepochybne zakladá právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa § 244 ods. 2 OSP. O tom, či napadnutý postup orgánov verejnej správy spadá do preskúmavacej právomoci všeobecného súdu podľa § 244 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   môže   právne   relevantným   spôsobom   rozhodnúť výlučne vecne a miestne príslušný všeobecný súd a až následne podľa čl. 127 ústavy in fine ústavy ústavný súd (mutatis mutandis I. ÚS 74/02).

Pokiaľ sťažovateľka nemá žiadne iné rozhodnutie, než iba list Slovenskej komory exekútorov z 31. januára 2002 č. j. 93/2002, z ktorého vyplýva opatrenie na ustanovenie náhradníka   exekútora   pre   sťažovateľku,   má   možnosť   požiadať   o vydanie   rozhodnutia adresované priamo jej, a to aj prostredníctvom správneho súdnictva, a takýmto spôsobom účinne brániť svoje   práva   dotknuté   namietanými skutočnosťami uvedenými v sťažnosti. A fortiori to platí, ak sťažovateľka tvrdí, že príslušné orgány verejnej správy sú „napriek výzve voči mne ako súdnemu exekútorovi nečinné“ (I. ÚS 9/02).  

Vzhľadom na uvedené a na subsidiárnu povahu ochrany základných práv zo strany ústavného   súdu   sa   sťažovateľka   má   ochrany   svojho   práva   domáhať   predovšetkým   na všeobecnom súde.

Treba poukázať ešte na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla nijaké dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohol ústavný súd zohľadniť, a tak napriek nevyužitiu účinných právnych prostriedkov sťažnosť prijať na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003