znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 22/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského   súdu   v Trnave   a   jeho   uznesením   č.   k.   9   CoE   91/2012-38   z   9. apríla   2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 2 Er 1291/2011-14 z 24. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   uznesením   č.   k. 9 CoE 91/2012-38   z   9. apríla   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“) v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Skalica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 2 Er 1291/2011-14 z 24. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím   napadnutým   rozhodnutím   zamietol   žiadosť   sťažovateľkou   zvoleného   súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“)   v spojitosti   s   §   45   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“). Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti a taktiež   o zamietnutí   návrhov   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1 písm. b) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu   ako   súdu   exekučného   v   exekučnom   konaní   pri   rozhodovaní   o udelení   poverenia zvolenému   súdnemu   exekútorovi   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EÚ obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je   garantovaná   článkom   47   Charty základných   práv   Európskej   únie.“,   a to   v dôsledku   toho,   že „(a)   vôbec   neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom   ovplyvniť   súdne   rozhodnutie,   (d)   vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vykonať   jeho   majetkové   právo   dopytom   na   povinného   o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky.“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej argumentácie   poukázala   aj   na   vybrané   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky a Spolkového súdneho dvora Nemecka.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v uznesení č. k. 9 CoE 91/2012-38 z 9. apríla 2013 v podstatnom uviedol:

„Exekučný   súd   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so   zákonom,   teda   je   oprávnený   preskúmať   exekučný   titul   z   formálnej   stránky.   V   tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí   za   exekučný   titul   rozsudok   rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený a zároveň   povinný   skúmať,   či   rozhodcovské   konanie   prebehlo   na   základe   uzavretej rozhodcovskej   zmluvy.   Ak   nedošlo   k   uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy,   nemohol   spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri   riešení   otázky,   či   rozhodcovský   rozsudok   vydal   rozhodcovský   súd   s   právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol,   že   aj   v   rámci   exekučného   konania   bol   všeobecný   súd   oprávnený   skúmať rozhodnutie   označené   v   exekučnom   konaní   ako   exekučný   titul   z   hľadiska,   či   nejde o rozhodnutie   ničotné,   ktoré   nevyvoláva   žiadne   právne   účinky.   Aj   z   týchto   judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z   týchto   nedostatkov   uvedených   v   §   45   ods.   1   zákona   o rozhodcovskom   konaní,   musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy   by   exekučný   súd   najprv   udelil   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   aj   keď   by   vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, a následne   pre   tieto   nedostatky   exekúciu   zastavil,   by   bol   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti exekučného konania.

Ak   je   právny   vzťah   medzi   účastníkmi   zmluvy   spotrebiteľský,   exekučný   súd   má povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ. Rozhodcovská   doložka,   z   ktorej   rozhodcovský   súd   odvodil   svoju   právomoc prejednávať   a   rozhodovať   túto   vec,   má   podobu   rozhodcovskej   zmluvy   formulárového charakteru a podpísaná bola v deň uzatvorenia zmluvy o úvere. Stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tej to zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou   Slovenská   rozhodcovská,   a.   s.,   ak   žalujúca   zmluvná   strana   podá   žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať,   že   právo   voľby   spotrebiteľa   je   len   iluzórne   a   takto   dojednaná   rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp.   rozhodcovského   súdu   dodávateľom   nemal   spotrebiteľ   možnosť   ovplyvniť. Rozhodcovská   zmluva   bola   vopred,   pripravená   v   podobe   formuláru   spolu   s   ostatnými písomnosťami, ktoré tvoria zmluvu o úvere a tieto boli spotrebiteľovi predložené na podpis naraz. Spotrebiteľ nemal možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, pretože inak by mu nebol   poskytnutý   úver.   V   danom   prípade   nemožno   teda   uvažovať   nad   tým,   že   by   išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Skutočnosť, že rozhodcovská doložka je na samostatnom   liste,   ktorý   je   zmluvnými   stranami   podpísaný,   ešte   neznamená,   že   ide o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je v rozpore s dobrými mravmi a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom. Akékoľvek   plnenie   priznané   rozhodcom   na   základe   rozhodcovskej   doložky,   ktorá   je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci, a to podľa § 53 ods. 1 OZ z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený   poukazoval   v   odvolaní   aj   na   tú   skutočnosť,   že   dôvodová   správa k ustanoveniu   §   53   ods.   4   písm.   r)   OZ   ustanovenie,   ktoré   by   zakladalo   právomoc rozhodovať   spory   výlučne   v   rozhodcovskom   konaní,   považuje   za   neprijateľné,   avšak   to nemá   za následok   zrušenie   platnosti   celej   rozhodcovskej   doložky.   Odvolací   súd   k   tejto námietke oprávneného len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky sa v prvom rade postupuje podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Ustanovenie   §   53   ods.   4   OZ   obsahuje   len demonštratívny   výpočet   neprijateľných   podmienok,   preto   kľúčová   je   vždy   všeobecná definícia uvedená v ods.1.

V   prípade,   že   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou,   je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyhovel   a   tento   zamietol,   pretože   ustanovenia právnych   predpisov,   ktoré   vo   veci   aplikoval,   nie   sú   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej republiky.   Oprávnený   namietal   nesúlad   ustanovenia   §   44   ods.   2   veta   prvá   a   druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozhodnutie   závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa   §   26   zákona č. 231/1999   Z.   z.   o   štátnej   pomoci   v   znení   neskorších   predpisov,   exekučný   titul   sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) ad).Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia   exekútorovi,   preskúmať   žiadosť   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci   exekučného   konania   garantom   jeho   zákonnosti,   čo   sa   najvýraznejšie   prejavuje v tomto   štádiu   exekučného   konania   -   teda   v   štádiu   rozhodovania   o   žiadosti   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný   titul   vôbec   exekučným   titulom   nie   je,   prípadne   je   tu   iná   vada,   pre   ktorú   je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15,   v   zmysle   ktorého   je   exekučný   súd   oprávnený   a   povinný   skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke   výkladu   primárneho   a   sekundárneho   úniového   práva   tak,   ako   to   požadoval odvolávateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc   z   vyššie   citovaného   ustanovenia   je   súd   ako   autoritatívny   orgán rozhodujúci   spory   a   iné   právne   veci   povinný   obligatórne   prerušiť   súdne   konanie,   ak rozhodol   o   tom,   že   požiada   podľa   čl.   267   ZFEÚ   (pôvodne   čl.   234   Zmluvy   o   založení Európskeho   spoločenstva)   SD   EÚ   o   vydanie   rozhodnutia   o   predbežnej   (prejudiciálnej) otázke.   Konanie   o   predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   ZFEÚ   má   povahu   osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo   agentúr   Európskej   únie,   výklade   štatútov   orgánov   zriadených   aktom   Rady   ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať   absolútne,   t.   j.,   že   vnútroštátny   orgán   má   vždy   a   za   akýchkoľvek   okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP   nevyplýva,   že   všeobecný   súd   môže   prerušiť   konanie   a   predložiť   SD   EÚ   návrh na rozhodnutie o   prejudiciálnej otázke   o výklade   právneho   aktu Európskej   únie   len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná   skutočnosť,   že   sa   v konkrétnej   veci   aplikuje   ustanovenie   zákona   platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej   otázky   vtedy,   ak   okolnosti   skutkového   stavu   v   merite   veci   predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ dňom 01. 05. 2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 26. 08. 2010, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny   spor,   ktorý   je   vo   výlučnej   kompetencii   súdu   členskej   krajiny,   ale   zabezpečiť jednotný   výklad   komunitárneho   práva.   Rozhodnutie   o   otázke   hraníc   aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný súvis so sporom prejedávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.   Prejudiciálna   otázka   nastolená   SD   EÚ   nesmie   byť   zjavne   neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejedávanom spore.

SD EÚ už vo veci Elisa Maria Mosta za Ciaro proti Centro Móvil Milénium SL (0168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol,   že   systém   ochrany   zavedený   predmetnou   smernicou   vychádza   z   myšlienky,   že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným   účastníkom zmluvy.   Možnosť   súdu   skúmať   ex offo   nekalú   povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou,   a   na   prispenie   k   splneniu   cieľa   stanoveného   v   jej   čl.   7,   pretože   takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica   zaisťuje   spotrebiteľom,   okrem   toho   odôvodňujú   to,   že   vnútroštátny   súd   má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v   spotrebiteľských   zmluvách   rozhodol,   že   vnútroštátny   súd   má   aj   vo   fáze   výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky   relevantné   dôsledky,   ktoré   z   toho   vyplývajú   z   vnútroštátneho   práva.   Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti   predkladania   predbežných   otázok   SD   EÚ.   Doktrína   acte   éclaire   (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry   Súdneho   dvora   EÚ,   teda   na   konštantnej   judikatúre,   judikatúre   ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami   v   dôsledku   existencie   konštantnej   judikatúry   vlastne   nie   sú.   Doktrína   acté clairé   (konanie   jasné   alebo   konanie   zrozumiteľné)   je   založené   na   postuláte,   že   začatie konania   o predbežnej   otázke   nie   je   potrebné   v   prípadoch,   keď   sú   výklad   a   aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Pretože   odvolací   súd   nedospel   k   záveru,   že   v   prejednávanom   prípade   existuje potreba   obrátiť   sa   s   predbežnou   otázkou   výkladu   úniového   práva   na   SD   EÚ,   návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Jadrom   sťažovateľkiných   námietok   je   predovšetkým   postup   krajského   súdu, ktorý svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil v odvolacom konaní uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012, ktorým okresný súd ako súd exekučný zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie   vedenej na podklade rozsudku rozhodcovského súdu ako právne nespôsobilého exekučného titulu v dôsledku   tej   skutočnosti,   že   právomoc   rozhodcovského   súdu   bola   založená,   resp. odvodená   od   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Od   tohto   postupu   okresného   súdu v exekučnom konaní sťažovateľka odvíjala aj svoju ďalšiu podpornú argumentáciu týkajúcu sa § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP a zohľadnenia názorového stanoviska Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013 v podobe uskutočnenia ústneho pojednávania, ktoré malo podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku predchádzať uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012 vrátane uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 91/2012 v odvolacom konaní.

14. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s exekučným   titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom, do 15 dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu,   táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa   §   44   ods.   3   Exekučného   poriadku   ak je uznesenie,   ktorým   sa   žiadosť   zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

15. Po preskúmaní tohto postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   náležite   odôvodnené.   Inými   slovami,   krajský   súd   konal   a postupoval na podklade zákonného zmocnenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v intenciách ktorého aj posúdil exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý vzhliadol ako nespôsobilý   exekučný   titul   z dôvodu,   že   právomoc rozhodcovského   súdu   bola založená na neprijateľnej zmluvnej podmienke v úverovej zmluve. Krajský súd v odvolacom konaní sa   teda   stotožnil   s právnym   názorom   okresného   súdu,   na   doplnenie   správnosti   ktorého predostrel ďalšie svoje dôvody a stanoviská, ktoré vychádzali z platnej legislatívy. Podľa názoru ústavného súdu teda krajský súd konal v medziach svojho zákonného zmocnenia, vychádzal len z platnej právnej/zákonnej úpravy, ktorú aplikoval na konkrétne podmienky sťažovateľkinej   právnej   veci,   a neopomenul   aj   náležite   a   podrobne   odôvodniť,   resp. vysvetliť svoje právne stanoviská pri jej interpretácii, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Na základe uvedeného preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. V súvislosti   so   sťažovateľkou   predostretým   prejavom   nespokojnosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

17. Ústavný súd taktiež po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský   súd   v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku). Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ktoré odôvodňovala tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súd konal bez jej vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy   a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. K ďalším sťažovateľkou nastoleným otázkam ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v rámci ktorej sa už mnohonásobne vyjadril k otázke preskúmania súladu exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vrátane posúdenia rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ako aj posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv,   a to   napríklad   v rozhodnutiach   č.   k.   I. ÚS 379/2012-19   z 22.   augusta   2012, č. k. I. ÚS   381/2012-26   z 22.   augusta   2012,   č.   k.   I. ÚS 220/2011-16   z 9. júna   2011, č. k. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012... K nastolenej potrebe   konania   o prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd   odkazuje   napr.   na   tieto   svoje rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS   153/2013   z 13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013   z 13. marca   2013 a sp. zn. I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013... Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave   18 CoE 641/2011   zo dňa 30.   11.   2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry   všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I.   ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

20. K sťažovateľkou nastolenej potrebe nariadenia pojednávania podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že táto právna úprava nebola účinná v čase vydania ani uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012 a taktiež ani v čase vydania uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 CoE 91/2012 z 9. apríla 2013. Ďalším zarážajúcim   faktom,   resp.   úmyselnou   snahou   sťažovateľky   zavádzať   ústavný   súd,   je skutočnosť,   že   namietaná   zákonná   úprava   sa   viaže   na   postup   všeobecného   súdu v exekučnom   konaní   smerujúci   k zastaveniu   už   prebiehajúceho   exekučného   konania, pričom z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Er 1291/2011 z 24. januára 2012 je zrejmé, že o otázke   zastavenia   exekučného   konania   sa   nerozhodovalo.   Postup   okresného   súdu v napadnutom   rozhodnutí   sa   odvíjal   od   §   44   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého rozhodnutiu   o otázke   vydania/nevydania   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie súdom nepredchádza nariadenie pojednávania ako zákonom daná ani fakultatívna možnosť.   V tomto   ohľade   je   opäť   argumentácia   sťažovateľky   postavená   mimo   rámca platnej právnej úpravy a z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.

21. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania   príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok, v ktorom   brojila   proti   postupu   okresného   súdu   v exekučnom   konaní.   Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a rozhodnutia všeobecného   súdu   z hľadiska   jej   materiálnej   stránky   postačuje,   aby   bola   zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v konaní   ako   celku.   Presadzovanie   názoru,   že   na   každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky vlastným   postupom. Na základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom   krajského   súdu a jeho   napadnutým   rozhodnutím   bol   v danej   veci   princíp   kontradiktórnosti   súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

22. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný súd   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   námietok   sťažovateľky   voči   napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, v dôsledku čoho rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 CoE 91/2012-38 z 9. apríla 2013 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014