znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 22/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   č.   k.   2   T   249/2008-332   z 19.   októbra   2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 51/2009 z 21. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra 2009 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu toho istého dňa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 2 T 249/2008-332 z 19. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 51/2009 z 21. októbra 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Dňa 19. 10. 2009 Okresný súd Nové Mesto nad Váhom zamietol moju žiadosť o prepustenie   z väzby.   K dôvodom   môjho   podania   sa   vyjadril   obhajca.   Žiadosť   bola... zamietnutá.

Následne   bez   akéhokoľvek   vypočutia   a oznámenia   o tom,   že   sa   bude   rozhodovať o ponechaní vo väzbe, rozhodol o ponechaní vo väzbe okresný súd v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Tr. poriadku...

O tom, že súd bude rozhodovať o ponechaní vo väzbe som nebol ja ani môj obhajca oboznámený, preto sme nemohli zaujať k tejto otázke žiadne stanovisko. O tomto rozhodnutí som sa dozvedel až z uznesenia, ktoré mi bolo doručené krátkou cestou, preto som ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť.

Sťažnosť   som   zaslal   písomne   prostredníctvom   okresného   súdu   nasledujúci   deň. Listová   zásielka   bola   podaná   k poštovej   preprave   dňa   20.   10.   2009,   podacie   číslo: 51581330.

Krajský súd uznesením 23 Tos/51/2009-342 moju sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, pretože som ju bližšie písomne neodôvodnil.

Keďže uznesenie okresného súdu bolo vyhlásené dňa 19. 10. 2009, posledným dňom na podanie sťažnosti bol 22. 10. 2009.

Okrem   uvedeného   som   svoju   sťažnosť   odôvodnil   aj   do   zápisnice   z hlavného pojednávania, no ani k tomu nadriadený súd nevyjadril svoje stanovisko.“

3. Podľa názoru sťažovateľa:„Bolo   porušené   moje   právo   byť   vypočutý   v kontradiktórnom   konaní,   v ktorom   je preskúmavaná   zákonnosť   ďalšieho   trvania   väzby.   Toto   právo   patrí   medzi   základné inštitucionálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia osobnej slobody (nález ústavného súdu č. 41/2008, III. ÚS 108/06)...

Uznesenie   okresného   súdu   obsahuje   dve   rozhodnutia   o väzbe,   a to   zamietnutie žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   ods.   1   písm.   b)   Tr.   poriadku a ponechanie vo väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku. Vzhľadom k tomu, že ide o dve rozdielne rozhodnutia, mal súd so zreteľom na § 72 ods. 2 Tr. poriadku umožniť stranám vyjadriť sa ku každému rozhodnutiu samostatne. Je taktiež povinný pred začatím konania   oznámiť   stranám   predmet   konania,   umožniť   stranám   vyjadriť   sa   ku   všetkým okolnostiam, ktoré sú potrebné k tomu aby súd vo veci rozhodol...

Vzhľadom   k tomu,   že   súd   v tomto   prípade   neoznámil,   že   sa   bude   rozhodovať o ponechaní   obvineného   vo   väzbe   porušil   ustanovenie   §   72   ods.   2   Tr.   poriadku   a tým v príčinnej súvislosti porušil moje ústavné práva vyjadrené v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Toto napadnuté rozhodnutie nebolo spochybnené ani krajským súdom, pretože ten nemal k dispozícii moju sťažnosť podanú v zákonnej lehote.

Vyššie   uvedené   skutočnosti,   ktoré   som   podrobne   rozviedol   v dôvodoch   sťažnosti, opodstatnene spĺňajú podanie sťažnosti ústavnému súdu...“

4.   V podaní   označenom   ako „Doplnenie   sťažnosti“ (doručenom   ústavnému   súdu taktiež   26.   novembra   2009)   sťažovateľ   zo   svojho   pohľadu   opísal   priebeh   hlavného pojednávania konaného na okresnom súde v jeho trestnej veci 19. októbra 2009:

„Písomný opis konania súdu pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe: Dňa 19. 10. 2009 sa konalo hlavné pojednávanie v mojej trestnej veci, ktoré súd odročil. Následne na to sa ma sudca opýtal či žiadam o prepustenie z väzby.

Ja som mu odpovedal, že vzhľadom k tomu, že mi moje žiadosti neustále zamietate, rezignoval som na možnosť, že by bolo mojej žiadosti vyhovené.

Súd skonštatoval, že je povinný skúmať dôvody väzby v každom štádiu konania. Preto som teda formálne požiadal o prepustenie z väzby, pričom som odôvodnenie mojej žiadosti prenechal obhajcovi.

Súd   potom   vyhlásil   60   minútovú   prestávku   na   obed   a preskúmanie   žiadosti o prepustenie z väzby.

Po prestávke bolo uznesenie vyhlásené, súd moju žiadosť zamietol. Ja som podal sťažnosť, ktorú som okrem iného zahlásil do zápisnice z hlavného pojednávania.

Následne, nám bolo uznesenie doručené krátkou cestou a ja som bol eskortovaný z pojednávacej miestnosti.“

Sťažovateľ tvrdí, že „až po prečítaní uznesenia som sa vlastne dozvedel, že súd taktiež rozhodol o ponechaní vo väzbe“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil, že„1. Okresný súd v Novom Meste nad Váhom spolu s Krajským súdom v Trenčíne porušil ústavou zaručené práva obžalovaného M. S., vyjadrené v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom spolu s uznesením krajského súdu a prikazuje obžalovaného prepustiť z väzby na slobodu...“.

Súčasne požiadal   o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia („uhradiť... sumu 1000 Eur ako ujmu spôsobenú... rozhodnutím...“) a náhradu trov konania.

6. Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil tieto prílohy:

a) „Zápisnicu o hlavnom pojednávaní“ konanom na okresnom súde 19. októbra 2009 vo   veci   sp.   zn.   2   T   249/2008,   na   ktorom   boli   prítomní   prokurátor,   obžalovaný   a jeho obhajca, ako aj štyria predvolaní svedkovia.

Z obsahu   zápisnice   vyplýva,   že   po   oboznámení priebehu „doterajšieho   konania“ pristúpil súd k výsluchu predvolaných svedkov.

Po   výsluchu   svedkov   sťažovateľ   vyslovil   nespokojnosť   s prácou   prokuratúry („domnievam sa, že keď sa má skutok náležite objasniť, prokurátori by mali chodiť na hlavné   pojednávanie   pripravení“)   a jeho   obhajca   navrhol   predvolať a vypočuť ďalšieho svedka,   pribrať   znalca   z odboru   písmoznalectva   a zabezpečiť   videozáznam „OD   K.   zo skutku, ktorý sa mal stať 01. 09. 2007“.

Ďalší priebeh hlavného pojednávania uvedený v zápisnici pokračoval takto:«Obžalovaný uvádza: žiadam o prepustenie z väzby. Obhajca uvádza: dôvody, ktoré boli predpokladom na vyslovenie obavy, podľa nášho názoru   v   priebehu   trestného   konania   už   pominuli,   v   súčasnosti   nie   je   možné   voči obžalovanému   vyvodzovať   žiadnu   obavu,   ktorá   by   napĺňala   akýkoľvek   väzobný   dôvod, naviac   väzba   a   jej   ďalšie   trvanie   nie   sú   absolútne   potrebné   za   účelom   zabezpečenia obžalovaného pre trestné konanie. Z uvedeného dôvodu žiadame o prepustenie z väzby. Obžalovaný   uvádza:   zaväzujem   sa   dostavovať   na   všetky   úkony   pred   súdom   a   zásielky preberať na adrese P.

Čo sa týka zabezpečovania si prostriedkov na moju obživu mám známeho, ako aj strýka, ktorí by mi pomohli po prepustení, okrem toho mám záujem nájsť si prácu. Vyjadrenie OP: podľa názoru OP najmä s prihliadnutím na obsah korešpondencie obžalovaného a svedkyne   V.   z   ktorej   implicitne   vyplýva,   že   účelom   obštrukcií   obžalovaného   v tomto trestnom konaní je dostať sa na slobodu, zrejme aby svojou nezastihnuteľnosťou nemohlo konanie   pred   súdom   pokračovať,   považujeme   ďalšie   trvanie   väzby   za   potrebné. Navrhujeme, aby súd žiadosť obžalovaného zamietol.

Bolo vyhlásené uznesenie prerušuje   sa HP   o 11,45 hod.   za účelom obedňajšej   prestávky a   preskúmania   žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby.

Bolo vyhlásené uznesenie

pokračuje   sa   v   prerušenom   hlavnom   pojednávaní   o   13,00   hod.   Na   to   bolo samosudcom vyhlásené uznesenie

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku č. 301/2005 Z.. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“ sa žiadosť obžalovaného M. S., t. č. vo výkone väzby, zo dňa 19. 10. 2009, o prepustenie z väzby na slobodu zamieta.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku sa obžalovaný M. S., ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Uznesenie bolo vyhlásené, odôvodnené, bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Po vyhlásení uznesenia procesné strany uvádzajú: OP - vzdávame sa práva na podanie sťažnosti. Obžalovaný uvádza: podávam sťažnosť. Po vyhlásení bolo procesným stranám krátkou cestou doručené uznesenie o väzbe. Obžalovaný požiadal, aby mohol sťažnosť odôvodnil priamo do zápisnice:

V prípade, že by som bol prepustený, chcel som požiadať súd, aby konal v mojej neprítomnosti,   preto   je   absurdné   obmedzovať   moju   osobnú   slobodu   z   dôvodu   potreby zabezpečovania mojej účasti na úkonoch súdu.

V prípade, že by som bol prepustený na slobodu výslovne vyhlasujem, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v mojej neprítomnosti, k čomu dávam súhlas.»

b)   Uznesenie   č.   k.   2   T   249/2008-332   z 19.   októbra   2009,   ktorým   okresný   súd rozhodol takto:

«Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   č.   301/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) sa žiadosť obžalovaného M. S., t. č. vo výkone väzb, zo dňa 19. 10. 2009, o prepustenie z väzby na slobodu zamieta.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku sa obžalovaný M. S., ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.»

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia považuje ústavný súd za dôležité citovať tieto jeho relevantné časti:

„Dňa 25. 09. 2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. Pv/1031/08 obžalobu na obvineného M. S., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. f), ods. 3 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že... v hypermarkete T., a. s., prevádzka N... odcudzil..., čím poškodenej spoločnosti T..., spôsobil škodu vo výške 1.920,- Sk, pričom uvedeného skutku sa dopustil napriek tomu, že mu bola za obdobný skutok, ktorého sa dopustil tak, že dňa 01. 09. 2007 v Obchodnom dome K. B... odcudzil bližšie nezistený tovar v celkovej hodnote 4.230,- Sk, uložená bloková pokuta, číslo bloku AA 34127, vo výške 500,- Sk, hoci bol rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/50/2006,   zo   dňa   01.   06.   2006,   právoplatným   dňa   01.   06.   2006,   uznaný   vinným   zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný M. S. je pred súdom trestne stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý podľa § 73 ods. 5 a § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 29. 03. 2009, č. k. 2 T/249/2008-149, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. 04. 2009, č. k. 6 Tos/23/2009-159, nakoľko podľa názoru súdu tu v čase jeho vzatia do väzby bola dôvodná obava, že po prepustení na slobodu sa bude vyhýbať účasti na úkonoch trestného konania pobytom mimo územia Slovenskej republiky.

Po vzatí obžalovaného M. S. do väzby bolo o jeho väzbe rozhodované aj uznesením Okresného   súdu Nové   Mesto nad Váhom   č.   k.   2   T/249/2008-217   zo dňa 02.   06.   2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos/36/2009-229 zo dňa 18. 06. 2009, ktorým súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie   z   väzby   a   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   č. k. 2 T/249/2008-289 zo dňa 17. 08. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos/51/2009-304 zo dňa 07. 09. 2009.

Na hlavnom pojednávaní dňa 19. 10. 2009 požiadal obžalovaný M. S. o prepustenie z väzby   na   slobodu.   Svoju   žiadosť   odôvodnil   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Podľa obžalovaného dôvody, ktoré boli predpokladom na vyslovenie obavy z vyhýbania sa úkonom trestného konania, v priebehu trestného konania už pominuli. V súčasností nie je možné vo vzťahu k obžalovanému vyvodzovať žiadnu obavu, ktorá by napĺňala akýkoľvek väzobný dôvod. Okrem toho väzba a najmä jej ďalšie trvanie nie je absolútne potrebná za účelom zabezpečenia obžalovaného pre trestné konanie. Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní zaviazal k tomu, že sa bude dostavovať na všetky úkony pred súdom a zásielky preberať na adrese P. Čo sa týka zabezpečovania si prostriedkov na obživu, uviedol, že má jednak známeho, ako aj strýka, ktorí by mu pomohli po prepustení. Navyše má záujem nájsť si prácu. Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Nové   Mesto   nad   Váhom   vyjadril   nesúhlas s prepustením obžalovaného z väzby na slobodu. Z obsahu korešpondencie obžalovaného a svedkyne V., ktorá je obsiahnutá vo vyšetrovacom spise, implicitne vyplýva, že účelom obštrukcií obžalovaného v tomto trestnom konaní je dostať sa na slobodu. Následne by obžalovaný svojou nezastihnuteľnosťou spôsoboval prieťahy v konaní a odďaľoval konečné rozhodnutie   v   jeho   trestnej   veci.   Preto   je   v   jeho   prípade   trvanie   väzby   potrebné a odôvodnené...“

Po citovaní ustanovení § 71 ods. 1, § 72 ods. 2, § 79 ods. 2 a 3 a § 76 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   okresný   súd uviedol:

„Súd   preskúmal   žiadosť   obžalovaného   M.   S.   zo   dňa   19.   10.   2009   o prepustenie z väzby na slobodu a po zohľadnení výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania, obsahu prednesov procesných strán k žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj dôkazných návrhov obžalovaného dospel k záveru, že ani v tomto štádiu trestného konania nemožno žiadosti obžalovaného vyhovieť. Súd znovu musí skonštatovať, že obžalovaný M. S. bol vzatý do väzby   a   doposiaľ   ponechaný   vo   väzbe   z   dôvodu,   že   na   základe   doteraz   zistených skutočností, z ktorých mnohé už boli ako dôkaz aj vykonané na hlavnom pojednávaní, tu nielen v minulosti existovala, ale stále je prítomná reálna a dôvodná obava, že v prípade prepustenia   obžalovaného   na   slobodu   tento   ujde,   resp.   sa   bude   skrývať,   aby   sa   vyhol trestnému konaniu a následne aj odsúdeniu. Svoj postoj k trestnému konaniu a k potrebe súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní obžalovaný prezentoval predtým, než bol vzatý do väzby, ktorému vzatiu do väzby predchádzalo vydanie príkazu na zatknutie. Súd opätovne konštatuje, že dôvodná obava z vyhýbania sa úkonom trestného konania pred súdom   je   prítomná   stále   v   rovnakej   intenzite,   ktorú   intenzitu   nepriamo   podčiarkujú množiace sa nové dôkazné návrhy obžalovaného, jeho rôzne žiadosti a námietky jednak voči súdu,   ako   aj   voči   tunajšej   prokuratúre.   Trestná   minulosť   obžalovaného,   okolnosti,   za ktorých   bol   pred   vzatím   do   väzby   zadržaný,   jeho   postoj   k trestnému   konaniu,   v   rámci ktorého je stíhaný väzobne, stále odôvodňujú reálnosť obavy, že po prepustení z väzby na slobodu obžalovaný svoje sľuby o súčinnosti nedodrží a bude sa vyhýbať úkonom trestného konania. Ani v tomto štádiu trestného konania, po viac než polročnom držaní obžalovaného vo väzbe, nie je preto možné podľa názoru súdu dosiahnutie účelu väzby zabezpečiť inak, než obmedzením osobnej slobody obžalovaného. S poukazom na uvedené súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Nakoľko   v   doterajšej   súdnej   praxi   nie   je   ustálený   výklad   ustanovení   Trestného poriadku v otázke frekvencie rozhodovania súdov o väzbe osôb, súd z dôvodu zabezpečenia právnej istoty vo veci zákonného podkladu pre ďalšie trvanie obmedzenia osobnej slobody obžalovaného väzbou okrem výroku, ktorým žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku tiež vyslovil,   že   sa   obžalovaný   ponecháva   vo   väzbe   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku.“

c) Uznesenie č. k. 23 Tos 51/2009-342 z 21. októbra 2009, ktorým krajský súd na neverejnom zasadnutí prerokoval sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu [už uvedenému v bode b)] a rozhodol tak, že „podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodná“.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   prerokuje   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   v sťažnosti uvedenými rozhodnutiami menovaných väzobných súdov.

9. Sťažovateľovu   sťažnosť   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 2 T 249/2008-332 z 19. októbra 2009 [pozri aj bod 6 b) I. časti odôvodnenia], ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

11.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 249/2008-332 z 19. októbra 2009 podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie sťažovateľových práv týmto uznesením   okresného   súdu.   Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   tak,   že   na rozhodovanie o tejto časti sťažnosti (proti namietanému uzneseniu okresného súdu) nie je daná   jeho   právomoc.   Sťažnosť   v uvedenej   časti   preto   odmietol   z dôvodu   nedostatku právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 51/2009 z 21. októbra 2009

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv rozhodnutím menovaných väzobných súdov z dôvodov   už   uvedených   v 1.   a 2.   bode   I.   časti   odôvodnenia   (údajne   nebol „vypočutý v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby... uznesenie obsahuje dve rozhodnutia o väzbe... mal súd... umožniť stranám vyjadriť sa ku každému rozhodnutiu samostatne... toto... rozhodnutie nebolo spochybnené ani krajským súdom...“).

13. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Následne z čl. 17 ods. 2 ústavy   možno   vyvodiť   základné   právo   na   osobnú   slobodu,   ako aj zásadu,   že   pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Trestný poriadok   a   Trestný   zákon).   Ďalšie   odseky   čl. 17   ústavy   uvádzajú   konkrétne   spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia zákonom ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, ktorý obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia súdu, právo podať návrh   na konanie, v ktorom   by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol   o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

14.   Keďže rozhodovanie vo väzobných veciach   predstavuje kontinuálny v zásade dvojstupňový rozhodovací proces, ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu prihliadol, aj napriek svojmu právnemu názoru (a z neho vyplývajúcich záverov) uvedenému v bode 9 až 11 tejto časti odôvodnenia, na skutkové   zistenia,   právne   názory   a rozhodnutie   v tejto   veci   konajúceho   prvostupňového súdu,   z ktorých   krajský   súd   vychádzal,   a na   ne   nadväzoval   pri   svojom   posudzovaní (právnych úvahách) zisteného skutkového stavu a aj samotnom rozhodovaní (a aplikácii relevantnej právnej normy).

15. Okresný súd svojím rozhodnutím č. k. 2 T 249/2008-332 z 19. októbra 2009 ponechal obžalovaného (sťažovateľa) vo väzbe z dôvodov podľa § 71 písm. a) Trestného poriadku,   a to   na   skutkovom   základe   uvedenom   v bode   6   b).   Sťažovateľ   uviedol,   že porušenie   ním   označených   základných   práv   mal   spôsobiť   postup   okresného   súdu   na hlavnom pojednávaní a z neho vychádzajúce rozhodnutie („Okresný súd... zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby. K dôvodom môjho podania sa vyjadril obhajca... následne bez vypočutia   a oznámenia...,   že sa   bude rozhodovať   o ponechaní vo väzbe,   rozhodol... preto   sme   nemohli   zaujať...   žiadne   stanovisko...   ihneď   som   podal   sťažnosť...   okrem uvedeného som sťažnosť odôvodnil aj do zápisnice... až po prečítaní uznesenia som sa dozvedel,   že   súd   taktiež   rozhodol   o ponechaní   vo   väzbe...“).   Podľa   obsahu   zápisnice o konaní hlavného pojednávania 19. októbra 2009 [pozri bod 6 a)] sa sťažovateľ a jeho obhajca vyjadrili k dôvodom sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a sťažovateľovi bolo umožnené odôvodniť ním podanú sťažnosť „priamo do zápisnice“ [pozri bod 6 a)]. Rozhodnutie   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   odôvodnil   okresný   súd   skutočnosťami zistenými   a vyplývajúcimi   z doterajšieho   priebehu   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa [pozri bod 6 b)]. Priebeh hlavného pojednávania konaného 19. októbra 2009 a aj dôvody zamietnutia   sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a dôvody   rozhodnutia   o jeho ponechaní vo väzbe uvedené v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia posudzoval krajský súd v rámci odvolacieho konania.

16. Krajský súd uznesením č. k. 23 Tos 51/2009-342 z 21. októbra 2009 sťažnosť sťažovateľa „proti uzneseniu samosudcu Okresného súdu... zo dňa 19. 10. 2009 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por... pretože nie je dôvodná“. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Na M. S. podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Novom Meste nad Váhom dňa 25. 9. 2008 obžalobu pre pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, 2 písm. f), ods. 3 písm.   b)   Tr.   zák.   na   skutkovom   základe   uvedenom   v   obžalobe,   pričom   okresný   súd   už vykonal štyri hlavné pojednávania a ďalšie je nariadené na 24. 11. 2009.

V súvislosti s jeho trestným stíhaním bol na základe príkazu na zatknutie dňa 29. 3. 2009 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., pretože súd dospel k záveru, že je prítomná obava, že na slobode sa bude vyhýbať úkonom trestného konania. Uznesením okresného súdu č. k. 2 T/249/2008-332 zo dňa 19. 10. 2009 bola podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietnutá a podľa § 76 ods. 3 Tr. por. za použitia § 72 ods. 1 písm. e) Tr. por. bol obžalovaný ponechaný vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, ktorú bližšie písomne nezdôvodnil.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Krajský   súd   rovnako   ako   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   dôvod   väzby u obžalovaného podľa § 71 ods.   1 písm.   a)   Tr.   por.   trvá naďalej,   ako na to   poukázal okresný súd v dôvodoch napadnutého uznesenia. Krajský súd v plnom rozsahu odkazuje na tieto dôvody okresného súdu a zároveň si ich osvojuje. Obžalovaný M. S. je i v tomto štádiu konania,   keď   už   boli   vykonané   viaceré   hlavné   pojednávania,   naďalej   podozrivý   zo spáchania   žalovaného   skutku,   obžalobou   posúdeného   ako   prečin   krádeže   podľa   §   212 ods. 1, 2 písm. f), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a toto podozrenie doposiaľ vykonanými dôkazmi zatiaľ rozptýlené nebolo. Trestná minulosť obžalovaného, okolnosti, za ktorých bol pred vzatím do väzby zadržaný, t. j., že musel byť na neho vydaný príkaz na zatknutie, jeho postoj k trestnému konaniu, v rámci ktorého je stíhaný väzobne, stále odôvodňujú reálnosť obavy, že obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu by sa vyhýbal úkonom trestného konania, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu sú i naďalej u obžalovaného prítomné dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody nepovažoval sťažnosť obžalovaného M. S. za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

17. Ústavný súd z už citovaných odôvodnení predložených mu v uznesení vo veci konajúcich   a rozhodujúcich   väzobných   súdov   okrem   iného   zistil,   že   sťažovateľ   bol pozbavený   osobnej   slobody   na   základe   dodržania dvoch   nevyhnutných   zákonných podmienok v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, a to, že je vo väzbe zo zákonného dôvodu (začaté trestné   stíhanie   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin)   a spôsobom   zodpovedajúcim zákonu (dodržaný postup podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov), t. j. na základe rozhodnutia súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 Tos 51/2009 z 21. októbra 2009 (v nadväznosti na prvostupňové rozhodnutie) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok (o zamietnutí žiadosti o prepustenie na slobodu a o dôvodoch ponechania sťažovateľa vo väzbe) a nebolo zistené ani to, že záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

18.   Krajskému   súdu   sťažovateľ   vytýka,   že „...   moju   sťažnosť   zamietol   ako nedôvodnú, pretože som ju bližšie písomne neodôvodnil... som svoju sťažnosť odôvodnil aj do   zápisnice   z hlavného   pojednávania,   no   ani   k tomu   nadriadený   súd   nevyjadril   svoje stanovisko“. (Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolaciemu súdu „nasledujúci deň“, t. j. 20. októbra 2009, prostredníctvom okresného súdu písomnú sťažnosť, ktorá však nebola doručená advokátovi do dňa konania odvolacieho neverejného zasadnutia 21. októbra 2009 – kópiu tejto sťažnosti však sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil.) Tieto námietky sťažovateľa vzhľadom na argumentáciu oboch väzobných súdov   uvedenú   v odôvodnení   ich   rozhodnutí   nedisponujú   podľa   názoru   ústavného súdu takou   intenzitou   relevancie,   ktorej   následkom   mohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom označených   základných   práv   garantovaných   ústavou.   Navyše   sťažovateľ   má   možnosť (najmä   v prípade   zmeny   relevantných   skutočností   podmieňujúcich   odôvodnenie obmedzenia jeho osobnej slobody) požiadať o prepustenie na slobodu v zmysle § 79 ods. 3 Trestného   poriadku,   prípadne   využiť   iné   možnosti   v rámci   realizácie   svojho   práva   na obhajobu poskytnuté mu platnými a účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

19. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd v závere konštatuje, že medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, nezistil žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského (tiež okresného)   súdu   o zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   na   slobodu a o existencii a relevantnosti uvedeného zákonného dôvodu väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Niet teda príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 23   Tos 51/2009   z 21.   októbra 2009   a namietaným porušením   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010