znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 22/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne z 2. júla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 376/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007 doručená sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na porušenie jej základného práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) z 2. júla 2007 sp. zn. 4 Co 376/2006.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), ktorý viedol konanie sp. zn. 7 C 1/2004 o neplatnosť právnych úkonov - dohody o prevode   členských   práv   k bytu,   dohody   o odovzdaní   a prevzatí   bytu   a o návrhu   na vypratanie   bytu,   v   ktorom   bola   sťažovateľka   v postavení   žalovanej   účastníčky,   ako prvostupňový   konajúci   súd   rozhodol   rozsudkom   z   8.   septembra   2006   tak,   že „dohoda o prevode členských práv a povinností zo dňa 2.10.2003 je neplatná a že sťažovateľka je povinná   vypratať   byt   označený   vo   výroku   rozsudku“, pričom   „Vo   zvyšku   súd   návrh zamietol“. Po následnom podaní odvolania rozhodol krajský súd rozsudkom z 2. júla 2007 sp. zn. 4 Co 376/2006 tak, že v časti týkajúcej sa rozhodnutia o povinnosti vypratať byt zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   návrh   v tejto   časti   zamietol   a vo   zvyšnej   časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd a prvostupňový súd posúdili dohodu o prevode členských práv z 2. októbra 2003 ako neplatnú s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči dobrým mravom.  

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že odvolací súd uzavrel vec tak, že:   „dispozičná   realizácia   prevodu   členských   práv   a povinností   k bytu   bola   v rozpore s dobrými mravmi, čo je podložené najmä znemožnením kontaktu navrhovateľky s jej otcom a že z oznámenia o smrti otca navrhovateľky vyplýva, že pohreb vybavovala sťažovateľka a navrhovateľku o smrti jej otca neinformovala.“  

Sťažovateľka taktiež uvádza, že: „takéto odôvodnenie v tak závažnej právnej otázke, ako je posúdenie platnosti právneho úkonu je aj z ústavného pohľadu neospravedlniteľné“. V tejto   súvislosti   ďalej   dôvodí,   že:   „Súd   vykonal   selekciu   dôkazov,   keď   všetky   dôkazy hodnotil iba z jedného uhla pohľadu a celý záver súdu sa javí ako urobený nasilu“.  

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že: „právne   závery,   ktoré   súd   vo   veci   urobil,   sú z ústavného hľadiska neudržateľné a neospravedlniteľné, sú zásahom do samotnej podstaty slobodného uzatvárania právnych úkonov v demokratickej spoločnosti a oslabujú princíp záruk a bezpečnosti uzatvárania právnych úkonov vo všeobecnosti.“

Krajský súd podľa názoru sťažovateľky porušil pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe jej sťažnosti vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 376/2006-222 zo dňa 2. júla 2007, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a k   porušeniu ústavného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 376/2006-222 zo dňa 2. júla 2007 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka „netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania vo výške 6296 Sk si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 2970 Sk + 178 Sk x 2 = 6296 Sk“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie veci krajským súdom, keďže sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s jeho   právnym   názorom,   považuje   túto   skutočnosť   za porušenie svojich práv. Argumentáciou v konaní pred všeobecnými súdmi poukázala na to, že: „Interpretácia a aplikácia zákonov, ako ju urobil súd, je nezlúčiteľná s ústavou, pretože sa natoľko odchýlil od účelu ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák., že v podstate poprel jeho účel a význam a toto ustanovenie postavil do polohy, že sa ním dá odôvodniť prakticky všetko.“ Postup a následné rozhodnutie krajského súdu, ktoré sťažovateľka označila ako zásah do ňou označeného práva, má svoj základ v skutkovom zistení a následne v právnom posúdení otázky, či boli splnené podmienky na vyslovenie neplatnosti právnych úkonov, t. j. dohody o prevode členských práv k bytu, dohody o odovzdaní a prevzatí bytu a návrhu na vypratanie tohto bytu.

Sťažovateľka   v obsahu   sťažnosti   poukazovala   na   údajnú   neústavnosť,   ako   aj   na nevysporiadanie   sa   krajského   súdu   s   viacerými   skutočnosťami   v tejto   časti   rozsudku (umožnenie kontaktu navrhovateľky s otcom zo strany sťažovateľky, neexistencia   iného sledovaného účelu pri realizácii uvedených právnych úkonov - okrem prevodu členských práv a povinností z nebohého otca navrhovateľky na sťažovateľku, spôsobilosť nebohého otca   navrhovateľky   na   uskutočnenie   napadnutých   právnych   úkonov).   Vo   väzbe   na sťažovateľkinu argumentáciu o údajných dôvodoch porušenia práva na spravodlivé súdne konanie   treba   poukázať   na   konštantnú   judikatúru   ústavného   súdu,   ktorá   ustanovuje,   že ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlúčiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uvádza, že zo spisu súdu nevyplýva také pochybenie, ktoré by malo za následok   zásah   do   označených   práv.   Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti,   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   obsahuje aj zhodnotenie právnej otázky, ktorá podľa právneho názoru ústavného súdu bola primerane posúdená, keďže krajský   súd fakticky   správne a ústavne konformným pôsobom   posúdil dôvody,   pre   ktoré   je možno   konštatovať   neplatnosť   právneho   úkonu,   aj   keď   sa   pritom vnútorná   intencionalita   jeho   právnych   úvah   uberala   iný   smerom,   ako   právny   názor sťažovateľky.  

Na   margo   tvrdení   sťažovateľky   o údajnom   pochybení   krajského   súdu   vo   svojej rozhodovacej činnosti sa v tejto súvislosti   ústavný súd in concreto prikláňa k názoru, že posudzovanie   súladnosti,   resp.   rozpornosti   meritórnych   rozhodnutí   všeobecných   súdov konajúcich   vo   veci   s dobrými   mravmi,   sa   vždy   musí   odvíjať   v duchu   rešpektovania klasickej právnej zásady, že aplikácia dobrých mravov je prípustná zásadne a výlučne len spôsobom secundum et intra legem, t. j. len vtedy, ak to príslušná právna norma dovoľuje, resp.   priamo   prikazuje.   Vo   väzbe   na   postulát   iura   novit   curia   a s prihliadnutím   na skutočnosť, že termín dobré mravy je v právnej terminológii klasifikovaný ako tzv. neurčitý právny   pojem,   vyplýva   záver,   že   je   sférou   výhradného   oprávnenia   všeobecného   súdu posudzovať pri samotnom meritórnom rozhodovaní vo veci, do akej miery je v konkrétnom prípade status quo súladný alebo rozporný s dobrými mravmi. Aj rozhodovacia činnosť všeobecných   súdov   pritom   musí akcentovať postulát predchádzania stavu   anómie, resp. vacuum iuris, ktorého potenciálna hrozba by eventuálne rovnako, tak pri absolutizovaní, ako aj pri nivelizácii významu bonos mores, voči platnému právnemu poriadku mohla nastať.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.  

Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom a rozhodnutím krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv, konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. rozhodnutie nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť sa s názorom sťažovateľky o nespravodlivosti konania všeobecných súdov konajúcich v jej veci.Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (mutatis   mutandis II. ÚS 218/02, I   ÚS 3/97), sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008